Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a6e/437006.704d2c.pdf
PDF · 205.12 KB
No categories available
8Sžf/26/2013
Najvyšší súd 8Sžf/26/2013
Slovenskej republiky 8Sžf/27/2013
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobcu: HaRT, spol. s r. o. (resp. s. r. o.), Hrnčiarska 12, Košice,
zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, Szakkayho 1, Košice, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1020503/1/532724-997685/2012/5309
z 24. mája 2012, č. 1020503/1/532739-997752/2012/5924 z 25. mája 2012
a č. 1020503/1/532150-993422/2012/4897 z 23. mája 2012 o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/101/2012-32 zo dňa 23. januára 2013, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
7S/101/2012-32 zo dňa 23.januára 2013, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1020503/1/532724-
997685/2012/5309 z 24. mája 2012, č. 1020503/1/532739-997752/2012/5924 z 25. mája 2012
a č. 1020503/1/532150-993422/2012/4897 z 23. mája 2012.
Rozhodnutím č. 1020503/1/532724-997685/2012/5309 z 24. mája 2012 zmenil
žalovaný rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800304/1350/2012/Pav zo 6. februára
2012, že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2007
zo sumy 10 609,70 Eura na sumu 8 915,70 Eura.
Rozhodnutím č. 1020503/1/532739-997752/2012/5924 z 25. mája 2012 zmenil
žalovaný rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800304/1359/2012 zo 6. februára 2012,
že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2008
zo sumy 18 381,29 Eura na sumu 15 446,47 Eura
Rozhodnutím č. 1020503/1/532150-993422/2012/4897 z 23. mája 2012 zmenil
žalovaný rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800304/1350/2012 zo 6. februára 2012,
že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009
zo sumy 7602,10 Eura na sumu 6388,15 Eura.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu žalobných bodov dospel k záveru,
že rozhodnutie i postup žalovaného bol v súlade so zákonom.
Súd prvého stupňa zhodne s žalovaným dospel k záveru, že pozemky zapísané
v Katastri nehnuteľností, Správa katastra Košice – okolie na LV č. X., kat. územie Č., vedené
v katastri nehnuteľností ako orná pôda, boli v čase ich predaja, t. j. v kontrolovaných
zdaňovacích obdobiach rokov 2007, 2008 a 2009 stavebnými pozemkami. Žalobca prevod
predmetných pozemkov na kupujúcich oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 38
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“). Krajský súd konštatoval, že podľa § 38 ods. 2 prvá veta zákona o DPH
oslobodenie od dane je dodanie pozemku okrem dodania stavebného pozemku.
Krajský súd ďalej uviedol, že zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti
s definíciou stavebného pozemku odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „stavebný zákon“). Z tohto ustanovenia vyplýva, že stavebným pozemkom
je okrem iného aj časť územia určená územným plánom obce na zastavanie. Nezastavaný
pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho
fondu, možno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný
pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho
fondu alebo z lesného pôdneho fondu, alebo ak je v zastavanom území.
Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že je nepochybné, že predmetne pozemky
zapísané na LV č. X. v kat. územia Č. sa nachádzajú v lokalite Juhovýchod územného plánu
Obce Čaňa, ktorý bol schválený uznesením obecného zastupiteľstva č. 4/2004/b z 28. mája
2004. V záväznej časti územného plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy v lokalite
Juhovýchod zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1. záväznej časti územného plánu je
vymedzené zastavané územie obce v zmysle zákona č. 152/1996 Z. z. rozšírené o nové
lokality bývania v rodinných domoch v južnej, západnej a východnej časti obce. V tabuľkovej
časti priestorového usporiadania nových lokalít bývania sa pre lokalitu Juhovýchod
v územnom pláne počíta so 140 bytovými jednotkami.
Súd uviedol, že z ustanovenia § 43h ods. 1 stavebného zákona vyplýva, že stavebným
pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným plánom
zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou. Bolo
preukázané, že pred schválením územného plánu Obce Čaňa, Krajský pozemkový úrad
v Košiciach dňa 2. marca 2004 pod č. 2004/0005 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z.
súhlas na budúce možné použitie poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely
v rozsahu návrhu územného plánu Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 67-76-00h
mimo zastavaného územia a 07-71-00h v zastavanom území, celkovo vrátane
nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-00h v kat. území Č. v okrese Košice – okolie
s navrhovaným obdobím platnosti územného plánu obce do roku 2015 podľa tabuľkových
prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.
Napokon žalobnú námietku žalobcu, že územný plán obce Čaňa územie Juhovýchod
kvalifikuje ako plošnú územnú rezervu bez uvedenia konkrétnych pozemkov, ktoré sa opiera
o vyjadrenia starostu obce Čaňa, súd tiež sú považoval za nedôvodné. V územnom pláne obce
bola ako rezerva pre bytovú výstavbu označená lokalita Sever.
Záver správcu dane, ako aj žalovaného, že žalobca porušil ustanovenia § 19 ods. 1
zákona o DPH krajský súd považoval na základe zistení v daňovom konaní za správny
a súladný so zákonom.
Pokiaľ žalobca v žalobe dal do pozornosti súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24. novembra 2011 s tým, že v rozsudku bol riešený
skutkovo a právne obdobný prípad, súd poukázal na skutočnosť, že nejde o skutkovo zhodné
veci. Preto právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžf/47/2011
z 24. novembra 2011 nie je relevantný pre vec žalobcu.
Keďže podľa názoru krajského súdu v právnej veci žalobcu bolo rozhodnuté v súlade
so zákonom, súd postupujúc podľa ustanovenia § 250j ods. 1 žalobu zamietol.
Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd
bez pojednávania zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutia žalovaného,
č. 1020503/1/532724-997685/2012/5309 z 24. mája 2012 v spojení s rozhodnutím Daňového
úradu Košice č. 9800304/1350/2012/Pav zo 6. februára 2012, rozhodnutie žalovaného
č. 1020503/1/532739-997752/2012/5924 z 25. mája 2012 v spojení s rozhodnutím Daňového
úradu Košice č. 9800304/1359/2012 zo 6. februára 2012 a rozhodnutie žalovaného
č. 1020503/1/532150-993422/2012/4897 z 23. mája 2012 v spojení s rozhodnutím Daňového
úradu Košice č. 9800304/1350/2012 zo 6. februára 2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Súčasne žiadal, aby mu súd priznal právo na náhradu trov konania vo výške
389,49 Euro.
Žalobca namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav - § 221
ods. 1 písm. h/ OSP, vec nesprávne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu. Odôvodnenie rozsudku nemá oporu v logickom výklade základného právneho
ustanovenia, t. j. § 43h ods. 1, resp. ods. 2 stavebného zákona. Žalobca zastáva názor, že len
pozemky zahrnuté do územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených obcou
označené konkrétnym parcelným číslom môžu byť považované za stavebné pozemky. V tejto
súvislosti poukázal na ustanovenia § 3 katastrálneho zákona, ktoré pojem pozemok
charakterizuje a toto ustanovenie v odvolaní citoval. Vychádzajúc z citácie tejto zákonnej
normy poukázal na to, že žiadny z územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených
obcou Čaňa, pozemky s príslušným parcelným číslom ako parcely neobsahuje. Namietal,
že tvrdenie krajského súdu, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžf/47/2011 z 24. novembra 2011 vychádzal z odlišného skutkového stavu veci neobstojí.
Je toho názoru, že najvyšší súd v danom prípade jasne deklaroval, že v prípade, že územný
plán obce neobsahuje parcelné čísla pozemkov je nekonkrétnym dokumentom, čiže právne
irelevantným čo do zmeny pozemku na stavebný pozemok. Vychádzajúc z tohto tvrdenia
poukázal na ústavne zakotvený princíp právnej istoty, na základe ktorého sú súdy povinné na
určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dávať rovnakú
odpoveď. Iný postup by bol v rozpore s princípom právneho štátu.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Správca dane na základe daňovej kontroly
a vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že pozemky už v čase predaja
boli stavebnými pozemkami a žalobcovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona
o DPH. V súlade s platnou právnou úpravou - § 43h stavebného zákona boli predmetné
pozemky nachádzajúce sa v lokalite Juhovýchod posudzované ako stavebné pozemky, a to aj
pre účely zákona o DPH. Na stavebné pozemky sa nevzťahuje oslobodenie podľa § 38 zákona
o DPH, a preto bol žalobca povinný uplatniť k cene pozemkov daň z pridanej hodnoty
v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 zákona o DPH. Žalovaný v ďalšom poukázal na písomné
vyjadrenie k žalobe z 2. augusta 2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že
termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Senát odvolacieho súdu zistil, že v obdobnej veci už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13. februára 2014, ktorým rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/159/2012-44 zo dňa 24. januára 2013 potvrdil.
Predmetom súdneho prieskumu v uvedenej veci bolo rozhodnutie Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 1020503/1/532724-997678/2012/5309 zo dňa 24. mája 2012, ktorým
rozhodnutím Finančné riaditeľstvo SR zmenilo rozhodnutie Daňového úradu Košice
č. 9800304/1/1348/2012 zo dňa 6. februára 2012 tak, že znížil vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty zo sumy 12 548,76 Eura na sumu 10 545,42 Eura.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 7 OSP poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13. februára 2014,
ktorého text uvádza nasledovne:
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republiky
zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu
je aj správne súdnictvo.
Ochranca verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany
správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktoré poskytujú orgánu
verejnej správy. Preto fyzickú alebo právnickú osobu, ktorej práva boli porušené alebo
ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo
k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je moţné, aby fyzická alebo
právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to
z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie kompetencií orgánov verejnej správy, ale
zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou.
Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví
zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy v intenciách čl. 46
ods. 2 Ústavy SR sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.
Na rozdiel od súdu konajúceho v občianskoprávnych veciach, správny súd nie je
súdom skutkovým.
Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry správny súd vykonáva dokazovanie iba výnimočne, a to
spravidla na verifikáciu uţ vykonaných dôkazov.
Preto neobstojí podľa názoru odvolacieho súdu námietka ţalobcu, ţe krajský súd
vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Napokon ţalobca ani v odvolaní
neuviedol v akom smere mal prvostupňový súd doplniť dokazovanie.
Odvolací súd sa oboznámil so spisom v predmetnej veci, pričom zistil nasledovné
skutočnosti:
Daňový úrad Košice I. vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január – december 2007. Správca dane pri daňovej kontrole zistil,
ţe ţalobca v zdaňovacom období apríl 2007 uzavrel tri kúpne zmluvy, ktorých predmetom boli
pozemky uvedené na LV č. X. v kat. území Č. parc. č. X., X. a X.. V čase uzavretia kúpnych
zmlúv boli všetky tri parcely vedené v katastri nehnuteľností ako orná pôda. Pozemky boli
predané za dohodnutú kúpnu cenu spolu v sume 1 989 750 Sk bez dane z pridanej hodnoty.
Keďţe z obsahu kúpnych zmlúv bolo zrejmé, ţe išlo o odpredaj pozemkov za účelom výstavby
rodinných domov. Ţalobca predával pozemky s technickou vybavenosťou na hraniciach
pozemkov. Konateľ ţalobcu do zápisnice správcovi dane uviedol, ţe pozemky kúpil od
reštituentov bez DPH. Pozemky projekčne rozčlenili na chodníky a komunikácie a tieto
pozemky ţalobca daroval obci Čaňa. Pozemky, ktoré ostali ţalobcovi, boli predávané bez
technickej vybavenosti, pričom prípojky sa nachádzali 1 – 2 metre od jednotlivých pozemkov,
t. j. v ceste. Kupujúci boli upozornení, ţe jednotlivé prípojky si musia realizovať na svoje
náklady, pričom sa musia riadiť predpísanými jednotlivých majiteľov sietí. Pokiaľ ide
o pozemky pod budúcou zástavbou musia sami poţiadať o vyňatie z pôdneho fondu. V článku
IV. osobitné dojednania bod 6 sa kupujúci zaviazali, ţe na svojom pozemku zrealizujú
výstavbu rodinného domu podľa vlastného výberu projektu a nebudú na ňom vykonávať inú
činnosť, ktorá je neprípustná v obytnej zóne.
Správca dane v priebehu daňovej kontroly ďalej zistil, ţe Obecné zastupiteľstvo Obce
Čaňa dňa 28. mája 2004 schválilo územný plán Obce Čaňa uznesením č. 4/2004/b.
Z územného plánu zistil ţe preverované pozemky nachádzajúce sa v lokalite Juhovýchod sú
v územnom pláne obce zaznačené vnútri riešeného územia, a tieţ vnútri hranice zastavaného
územia podľa zákona č. 237/2000 Z. z. Starosta Obce Čaňa sa správcovi dane vyjadril,
ţe lokalita Juhovýchod je v územnom pláne obce ako územná rezerva pre moţnosť riešenia
výstavby rodinných domov. Správca dane ďalej v priebehu daňovej kontroly zistil,
ţe vlastníkom pozemkov, ktoré boli predmetom preverovaných kúpnych zmlúv, boli vydané
v spojenom územnom a stavebnom konaní stavebné povolania na výstavbu rodinných domov.
Správca dane vykonal dňa 19. decembra 2011 miestne zisťovanie na krajskom
stavebnom úrade. V zápisnici o miestnom zisťovaní č. 695/321/117042/TOM sa konštatuje,
ţe územný plán obce bol schválený uznesením miestneho zastupiteľstva č. 4/2004 z 28. mája
2004 a v tomto územnom pláne bola zahrnutá aj lokalita Juhovýchod, ktorá riešila funkčne
výstavbu rodinných domov. Táto lokalita nebola riešená ako územný rezerva, ale bola
navrhovaná na zástavbu rodinných domov. Krajský pozemkový úrad pred schválením
územného plánu udelil súhlas na budúce moţné vyuţitie pozemkov pre nepoľnohospodárske
účely, a to rozhodnutím z 2. marca 2004. Obvodné pozemkové úrady vydali súhlas na vyňatie
poľnohospodárskej pôdy na účel výstavby rodinných domov pri jednotlivých parcelách,
na ktorých boli vydané stavebné povolenia na jednotlivé rozparcelované pozemky. Správca
dane z týchto zistení dospel k záveru, ţe pozemok, ktorý je v katastri nehnuteľností vedený ako
orná pôda, ale je územným plánom obce, resp. zóny určenej na zastavanie, je podľa
stavebného zákona stavebným pozemkom a je preto stavebným pozemkom aj pre účely zákona
o DPH.
Daňový úrad Košice dodatočným platobným výmerom zo 6. februára 2012
č. 9800304/1/1348/2012 vyrubil ţalobcovi na základe výsledkov kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január – december 2007 rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie apríl 2007 vo výške 12 548,76 Eura. Ţalovaný ako odvolací orgán
rozhodnutím z 24. mája 2012 č. 1020503/1/532724-997678/2012/5309 zmenil dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Košice tak, ţe zníţil vyrubený rozdiel dane zo sumy
12 548,20 Eura na sumu 10 545,42 Eura.
Krajský súd v Košiciach preskúmal v intenciách ţalobných bodov napadnuté
rozhodnutie ţalovaného ako aj postup ţalovaného a dospel k záveru, ţe správca dane
zabezpečil dôkazy v spolupráci s inými správnymi orgánmi a tieto dôkazy vyhodnotil kaţdý
samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd prvého stupňa záver správcu
dane, ako aj ţalovaného, ţe ţalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o DPH,
povaţoval na základe zistení v daňovom konaní za správny a súladný so zákonom o DPH.
Preto postupujúc podľa § 250ja ods. 1 OSP ţalobu ţalobcu zamietol. Pretoţe ţalobca nebol
v konaní úspešný, súd mu nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol v zmysle
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP.
Pokiaľ ţalobca v ţalobe poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sţf/47/2011 z 24. novembra 2011 s tým, ţe riešil skutkovo aj právne obdobný prípad,
súd uviedol, ţe v preskúmavanom prípade nie je moţné sa opierať o právny názor Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v spomínanom rozsudku, pretoţe v ňom riešil
skutkovo iný prípad, v ktorom správca dane rozhodol o tom, ţe ide o stavebný pozemok iba na
základe informácie Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava. Preto právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v spomínanom rozsudku nepovaţoval za
relevantný pre túto preskúmavanú vec.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením
rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojil ako vlastné s poukazom na
ustanovenie § 246c ods. 1 veta práv v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Odvolací súd konštatuje, ţe
dôvody odvolania sa neodlišovali od dôvodov podanej ţaloby, s ktorými sa súd prvého stupňa
v odôvodnení rozsudku v plnom rozsahu vyporiadal.
Daňové úrady a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky chránia fiskálne záujmy
štátu. Ich úlohou je vykonávať zisťovanie, či daňové subjekty si splnili v súlade
s hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
10 8Sžf/26/2013
Podľa § 19 ods. 1 prvá, druhá a tretia veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká
dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je v dňom dodania deň
odovzdania nehnuteľnosti do uţívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
Podľa § 38 ods. 2 prvá veta zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie pozemku
okrem dodania stavebného pozemku.
Podľa § 43h ods. 1 stavebného zákona stavebným pozemkom sa rozumie časť územia
určená územným plánom obce, alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na
zastavanie a pozemok zastavaný stavbou.
Podľa § 43h ods. 2 stavebného zákona nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou
poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, moţno v územnom pláne
obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky na
jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo z lesného pôdneho fondu,
alebo ak je v zastavanom území.
Podľa § 12 ods. l vyhlášky č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích podkladoch
a územno-plánovacej dokumentácie dokumentácia územného plánu obce sa člení na textovú
časť a grafickú časť; obsahuje smernú časť a záväznú časť.
Záväzná časť obsahuje návrh regulatívov územného rozvoja a s presne formulovanými
zásadami priestorového usporiadania a funkčného vyuţívania územia vyjadrených vo forme
regulatívov obsahujúcich záväzné pravidlá, ktoré stanovujú opatrenia v území, podmienky
vyuţitia územia a umiestnenia stavieb (§ 12 ods.6 prvá veta citovanej vyhlášky).
Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho
fondu v znení neskorších predpisov moţné vyuţitie poľnohospodárskej pôdy na
nepoľnohospodárske účely sa posudzuje spravidla pri návrhoch územno-plánovacej
dokumentácie, územno-plánovacích podkladov a pri návrhoch projektov pozemkových úprav.
11 8Sžf/26/2013
Dokumenty uvedené v odseku 2 musia byť pred schválením podľa osobitných
predpisov odsúhlasené orgánom ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Súhlas sa
vydáva podľa zásad uvedených v odseku l a môţu v ňom byť určené podmienky na jej
zabezpečenie. Pre vydanie súhlasu a určení podmienok je rozhodujúci celkový konečný rozsah
zamýšľaného odňatia poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu (§ 7
ods. 3 zákona č. 307/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).
Zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou stavebného pozemku
odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h stavebného zákona. Z tohto ustanovenia
vyplýva, ţe stavebným pozemkom je okrem iného aj časť územia určená územným plánom
obce na zastavanie. Nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho
fondu alebo lesného pôdneho fondu, moţno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne
zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie
z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo z lesného pôdneho fondu, alebo ak je
v zastavanom území.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací skúmal namietané ţalobcom
poučenie práv interpretáciou a aplikácia ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona.
Ústavný súd Slovenskej republiky pokiaľ ide o interpretáciu ustanovení zákonov
judikoval, ţe zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov. Realizuje sa uplatňovaním jednotlivých
metód výkladu práva. Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného
textu, v rámci ktorého sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení,
pričom ţiadna z nich nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu
právneho predpisu. Východiskom v procese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický
výklad textu právneho predpisu, interpret však musí zohľadniť účel zákona, systematickú
súvislosť a logické väzby medzi jednotlivými normami zákona. Jednou zo základných
interpretačných metód ústavného súdu je príkaz ústavne konformnej interpretácie
jednoduchého práva. (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 70/09-54 z 2. júna 2009)
12 8Sžf/26/2013
V intenciách ústavným súdom judikovaného postupu pri interpretácii právnych noriem
postupoval aj odvolací súd.
Podľa názoru odvolacieho súdu zákonodarca s cieľom jednoznačne vymedziť pozemky
oslobodené od dane z pridanej hodnoty zvolil odkaz na ustanovenie § 43h ods. 1, 2
stavebného zákona, keďţe zákon o DPH nedefinuje pojem stavebný pozemok.
Z ustanovenia § 43h stavebného zákona vyplýva, ţe obec si môţe určiť časť územia na
zastavanie alternatívne tromi spôsobmi, a to buď územným plánom obce alebo územným
plánom zóny, alebo územným rozhodnutím. Stavebným pozemkom je aj pozemok zastavaný
stavbou. V danom prípade Obec Čaňa schválila územný plán obce, v ktorom označila lokalitu
Juhovýchod na funkčnú výstavbu rodinných domov. Náleţitosti územného plánu obce
upravuje vyhláška Ministerstva ţivotného prostredia č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích
podkladoch a územno-plánovacej dokumentácie.
Podľa § 12 ods. 4 písm. a/ tejto vyhlášky riešenie územného plánu obce obsahuje
vymedzenie riešeného územia (územie jednej obce alebo viacerých obcí na základe údajov
z katastra nehnuteľností) a jeho geografický opis. V zmysle citovanej vyhlášky územný plán
obce nemusí obsahovať konkrétne označenie pozemkov aj s parcelnými číslami. Takéto
podrobné označenie by mohol obsahovať len územný plán zóny, ktorý však Obec Čaňa
nevypracovala a v stavebných povoleniach sa odvoláva na územný plán obce z 28. mája 2004.
S poukazom na citovanú právnu úpravu a územný plán obce pozemok vedený na LV č. X.
nachádzajúci sa v lokalite Juhovýchod kat. územie Č. bol uţ v čase predaja, t. j. v roku 2007
stavebným pozemkom napriek tomu, ţe v katastri nehnuteľností bol zapísaný ako orná pôda.
Ţalobca teda aj podľa názoru odvolacieho súdu porušil ustanovenie § 19 ods. l zákona
o DPH, keď k cene pozemku nevyčíslil daň z pridanej hodnoty.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaných dôkazov nemoţno mať pochybnosti
o tom, ţe pozemky parc. č. X., X. a č. X. vedené na LV č. X. kat. územia Č. sa nachádzajú v
lokalite Juhovýchod územného plánu Obce Čaňa, ktorý bol schválený uznesením obecného
zastupiteľstva č. 4/2004/b z 28. mája 2004. V záväznej časti územného plánu sa v bode 1.3.
uvádza okrem iných plochy v lokalite Juhovýchod zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1.
13 8Sžf/26/2013
záväznej časti územného plánu je vymedzené zastavané územie obce v zmysle zákona č.
152/1996 Z. z. rozšírené o nové lokality bývania v rodinných domoch v juţnej, západnej a
východnej časti obce. V tabuľkovej časti priestorového usporiadania nových lokalít bývania
sa pre lokalitu Juhovýchod v územnom pláne počíta so 140 bytovými jednotkami.
Z ustanovenia § 43h ods. 2 stavebného zákona vyplýva, ţe nezastavaný pozemok, ktorý
je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, moţno v územnom pláne obce určiť
zastavaný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu alebo ak je v zastavanom území. Bolo preukázané, ţe pred schválením
územného plánu Obce Čaňa Krajský pozemkový úrad v Košiciach dňa 2. marca 2004 pod
č. 2004/00005 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z. súhlas na budúce moţné pouţitie
poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely v rozsahu návrhu územného plánu
Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 65-76-00h mimo zastavaného územia a 07-71-
00h v zastavanom území, celkovo vrátane nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-00h v kat. území
Č. v okrese Košice - okolie s navrhovaným obdobím platnosti územného plánu obce do roku
2015 podľa tabuľkových prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.
Stavebný zákon v ustanovení § 43h ods. 1 obsahuje alternatívne štyri definície
stavebného pozemku. Stavebným pozemkom je preto časť územia, ktoré je určené na
zastavenie územným plánom. V prípade, ţe nezastavaný pozemok je súčasťou
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, pred schválením územného plánu je potrebné, aby
príslušný špeciálny orgán štátnej správy súhlasil s vyuţitím takého pozemku na
nepoľnohospodárske účely. Aj odvolací súd dospel k záveru, ţe v preskúmavanom prípade
tieto podmienky splnené boli.
Preto zhodne so súdom prvého stupňa námietky ţalobcu, ţe predmetné pozemky
v čase predaja neboli zastavené stavbou, ţe nebolo na ne vydané právoplatné územné
rozhodnutie na jeho zastavenie, v relevantnom čase nebol vypracovaný a ani schválený
územný plán zóny, ktorý by predmetné pozemky riešil a ţe tieto pozemky sa nachádzajú mimo
zastavaného územia, za dôvodné. Ako to vyplýva z ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného
zákona stavebným pozemkom je časť územia určená na zastavania územným plánom obce,
a preto nemusí spĺňať aj ďalšie znaky charakterizujúce stavebný pozemok alternatívnym
spôsobom.
14 8Sžf/26/2013
Taktieţ námietku ţalobcu, ţe územný plán Obce Čaňa územie Juhovýchod kvalifikuje
ako plošnú rezervu bez uvedenia konkrétnych pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenie starostu
Obce Čaňa, súd taktieţ nepovaţuje za opodstatnenú, pretoţe záväzná časť územného plánu
obce upravuje funkčné vyuţitie územia Juhovýchod na bývanie. Ani textová časť územného
plánu obce neobsahuje údaj o tom, ţe lokalita Juhovýchod je povaţovaná na územnú rezervu
pre moţnosť riešenia výstavby rodinných domov. Za takúto rezervu územný plán povaţuje
lokalitu Sever.
Odvolací súd súhlasí s názorom ţalobcu, ţe princíp právnej istoty je implicitne
obsiahnutý v čl. 1 Ústavy SR. Súčasťou tohto princípu je princíp legitímneho očakávania.
Ústavný súd SR definoval účel legitímneho očakávania ako garanciu čitateľnosti
správania sa orgánov verejnej moci a ochrany súkromných osôb pred nepredvídateľným
mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa
spoliehali (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 10/06 z 24. júna 2009). Podobne aj
uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 499/2011-25 z 22. novembra 2011, na ktorý sa
odvolával ţalobca.
Od orgánov verejnej moci, t. j. aj od súdov sa vyţaduje, aby dodrţiavali kontinuitu
rozhodnutia. V praxi to znamená, ţe súd je povinný pri rozhodovaní o skutkovo zhodných
prípadoch rozhodovať podľa ustálenej judikatúry, resp. aj v intenciách predtým prijatých
rozhodnutí.
Pokiaľ sa ţalobca odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. novembra 2011, sp. zn. 5Sţf/47/2011, ktorý mali súdy aplikovať v právnej veci ţalobcu,
odvolací súd po oboznámení sa s predmetným rozsudkom, zhodne s názorom krajského súdu
dospel k záveru, ţe v prípade ţalobcu boli skutkové zistenia a dôkazy odlišné, ako v prípade,
o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sţf/47/2011.
Správca dane pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzal z územného plánu obce
schváleného obecným zastupiteľstvom uznesením č. 4/2004/b z 28. mája 2004, podľa ktorého
je lokalita Juhovýchod, v ktorej sa nachádzajú pozemky zapísané na LV č. X. určená na
15 8Sžf/26/2013
funkčnú výstavbu rodinných domov. Územný plán zóny, ktorý by územný plán obce
konkretizoval, obec nevypracovala ani ku dňu prevodu pozemkov, ani následne. V stavebných
povoleniach sa obec odvoláva len na územný plán obce, ktorý sa tak stal základným územno-
plánovacím dokumentom na komunálnej úrovni. Aj ďalšie zistenia správcu dane, a to súhlas
krajského pozemkového úradu daný pred schválením územného plánu na budúce moţné
vyuţitie pozemkov pre nepoľnohospodárske účely, obsah kúpnych zmlúv uzavretých medzi
ţalobcom ako predávajúcim a kupujúcimi, preukazuje, ţe pozemky uţ v čase prevodu boli
stavebnými pozemkami, a preto právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovený v spomínanom rozsudku nie je moţné aplikovať na daný prípad.
Ústavný súd SR uţ v rámci svojej judikatúry vyslovil, ţe obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je umoţniť
kaţdému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu
o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa ,,právo na súd“, to znamená právo začať
konanie na súde v ,,občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu
pristupujú záruky ustanovení čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloţenie súdu
a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
Ústavný súd SR tieţ judikoval, ţe reálne uplatnenie a garantovanie základného práva
na súdnu ochranu nielenţe neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorý predpokladá účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôţe bez
ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-
12).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ústavy ani Dohovoru nemoţno
vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý
niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01).
16 8Sžf/26/2013
Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia
Ruiz v. Španielsko konštatoval, ţe podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp
riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať
dôvody, na ktorých sú zaloţené : Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôţe byť ponímaná
v takom zmysle, ţe je potrebné vyporiadať sa s kaţdým argumentom. Podľa rozsudku tohto
súdu vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení
prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môţe obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu niţšieho stupňa.
Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je
i administratívny spis ţalovaného, je nesporne zrejmé, ţe krajský súd sa pri svojom
rozhodovaní náleţite vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v ţalobe.
V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, ţe vykonané
dokazovanie bolo náleţite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový ani
odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania,
ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totoţnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, ţe preskúmavaným rozhodnutím ţalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov ţalobcu, tento jeho názor
povaţoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Skutočnosti, ktorými ţalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totoţné s námietkami, ktoré
ţalobca namietal uţ v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náleţite vyporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalobcu nevyhovel
a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu
v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
17 8Sžf/26/2013
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal
z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol
v odvolacom konaní úspešný a žalovanému ich náhrada nepatrí zo zákona.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. apríla 2014
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská