Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
996/391571.cf9913.pdf
PDF · 169.18 KB
No categories available
5ECdo/88/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 ECdo 88/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému
R., bývajúcemu v P., o vymoženie 46,90 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Partizánske pod sp. zn. 3 Er 290/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 20. februára 2013 sp. zn. 3 CoE 346/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 11. mája 2009 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Partizánske uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Partizánske uznesením zo 4. októbra 2012 č.k. 3 Er 290/2009-56
exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov zastavil. Súd zmluvu
uzavretú medzi účastníkmi konania (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej sa vymáha
plnenie v exekučnom konaní, považoval za spotrebiteľskú zmluvu a vzťah založený touto
zmluvou za vzťah spotrebiteľský. S poukazom na ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka a podporne ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernice
Rady č. 93/13/EHS“) rozhodcovskú doložku nepovažoval za osobitne dojednanú, nakoľko
ju povinný nemohol ovplyvniť, pretože bola inkorporovaná do všeobecných podmienok. Mal
za to, že ak si oprávnený (veriteľ) vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky
jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok,
nadobudne voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu, pretože tým sám môže určiť rozhodcu,
ktorý rozhodne vo veci s konečnou platnosťou. Konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá
je súčasťou úverovej zmluvy medzi oprávnenou a povinným je neprijateľnou podmienkou
podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Z dôvodu absolútnej neplatnosti
rozhodcovskej doložky podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka dospel exekučný súd
k záveru, že rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade takejto doložky nie je spôsobilým
exekučným titulom. Zároveň uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným
uznesením.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 20. februára 2013
sp. zn. 3 CoE 346/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Stotožnil
sa s názorom súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu o úvere považoval za
spotrebiteľskú. Poznamenal, že exekučný súd je oprávnený a povinný bez ohľadu na štádium,
v ktorom sa exekučné konanie nachádza, preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, prípadne exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené podmienky. Dospel k záveru,
že súd správne zastavil exekúciu, ak rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca, konajúci
na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou. K návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd uviedol, že v zmysle
§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť. S poukazom
na konštantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ (Elisa María Mostaza Claro C-168/05 a Océano
Grupo Editorial C-240/98 až C-244/98) uviedol, že je úlohou vnútroštátneho súdu (aj vo fáze
výkonu rozhodnutia) posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade ak dospeje k takému záveru, je povinný vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
vyplývajú z vnútroštátneho práva s cieľom zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi. Konštatoval, že neexistencia potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené),
ako aj s doktrínou acte clair (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) na základe
už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo
na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého
je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej
len „ZFEÚ“) v konaní o prejudiciálnej otázke (m.m. IV. ÚS 206/08). Mala
za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 ZFEÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku. Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov. Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala
oprávnená dovolanie (č.l. 88). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že súdy: 1. rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002
Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej
právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241
ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť
už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali
o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia
pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
ZFEÚ. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp. zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp. zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp. zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp. zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp. zn.
3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp. zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp. zn. 5 ECdo 9/2013,
z 20. januára 2014 sp. zn. 5 ECdo 11/2013, z 11.septembra 2013 sp. zn. 5 ECdo 70/2013,
z 21. januára 2014 sp. zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 7 Cdo 8/2013,
z 25. novembra 2013 sp. zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp. zn. 3 ECdo 28/2013,
z 12. decembra 2013 sp. zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp. zn. 4Cdo 40/2013).
Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ
ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre
prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd vzhľadom
na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie
ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo
a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom
postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 8. januára 2014 sp. zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp. zn.
5 ECdo 11/2013, z 11.septembra 2013 sp. zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp. zn.
7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp. zn.
7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp. zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp. zn.
4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp. zn. 4 Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne
závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp. zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn.
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57
ods. 5 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie bolo zavedené do Exekučného
poriadku až novelou zákona č. 230/2012 účinnou od 9. augusta 2012 do 31. decembra
2012 (ďalej len „novela zákona“). Stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa
túto povinnosť nemal, pretože jeho rozhodnutie o zastavení bolo založené na aplikácii
ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť nariadenia
pojednávania nevzťahovala. Odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania.
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky
aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, a že v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá
jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského
súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný
exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp. zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp. zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp. zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp. zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému
vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Soňa M e s i a r k i n o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová