Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)463/395619.2c14df.pdf
PDF · 137.18 KB
No categories available
5Oboer/327/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 337/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o.G., IČO: X., proti povinnému J. K., nar. X., bytom L.,
,
o vymoženie 132,78 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
26 Er 492/2003, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 22. januára 2013, č. k. 17 CoE 203/2012-40 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 22. januára 2013, č. k. 17 CoE 203/2012-40, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie do volacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 22. januára 2013, č. k. 17 CoE 203/2012-40, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania z a s t a v u j e .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
notárskej zápisnice spísanej 8. júla 2003 notárom JUDr. O. D. pod sp. zn. N 1465/2003,
NZ 57066/2003.
Uznesením zo 16. apríla 2012, č. k. 26 Er 492/2006-14, Okresný súd Prešov vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok"). Návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol, pričom o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením.
2 5 Oboer 337//2013
Okresný súd ako súd prvého stupňa zistil, že oprávnený a povinný uzavreli 15. apríla
2003 zmluvu o úvere, ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie povinného pre advokáta
Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal
záväzok z úveru. V prvom rade vyhodnotil súd prvého stupňa toto splnomocnenie ako
neurčitý právny úkon. Ďalšou okolnosťou, ktorá spôsobovala neplatnosť právneho úkonu, bol
nedostatok slobody vôle.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Prešove ako súd odvolací.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 22. januára 2013, č. k.
17 CoE 203/2012-40 tak, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Prešov č. k.
26 Er 492/2003-15 z 16. apríla 2012 potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.
V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že podrobne preskúmal všetky
rozhodujúce otázky, týkajúce sa zastavenia exekúcie, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 167 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazoval aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že exekúcia bola začatá na podklade
exekučného titulu, ktorý trpí závažnými vadami, majúcimi za následok jeho nevykonateľnosť.
V tomto smere súd prvého stupňa objasnil zmysel inštitútu zastúpenia na základe
plnomocenstva, pričom uzavrel, že vôľa povinného splnomocniť Mgr. T. K. nebola prejavená
slobodne. Oprávnený konal v rámci výkonu svojho podnikania, keď dlžníkovi ponúkol
poskytnutie úveru, pričom zmluvné podmienky formuloval on sám v predtlačenom doklade.
Súčasťou formulárovej zmluvy bolo aj udelenie plnej moci Mgr. K. Povinný tak samostatne
a slobodne neprejavil vôľu byť zastúpený splnomocneným zástupcom, ale v pozícii slabšej
zmluvnej strany ako spotrebiteľ prijal predložené zmluvné podmienky. Voľba zástupcu bola
vykonaná oprávneným, nie povinným. Odvolací súd konštatoval, že nedostatok prejavu vôle
mal jednoznačne za následok neplatnosť udeleného plnomocenstva a v dôsledku toho nebolo
3 5 Oboer 337//2013
možné následne ani akceptovať notársku zápisnicu ako platný právny úkon, pretože prejav
vôle v nej vyjadrený nie je prejavom vôle povinného. Za zmienku tiež stojí fakt, že samotným
oprávneným vopred určený splnomocnenec nemôže zastupovať povinného aj pre rozpor
s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného).
Za predpokladu, že na podklade vadnej plnej moci bola vyhotovená notárska
zápisnica, je nutné uzavrieť, že táto pre nedostatok prejavenej vôle nemôže vyvolať vo vzťahu
k povinnému žiadne právne dôsledky. Povinný v skutočnosti neprejavil vôľu spísať spornú
zápisnicu, táto tak neobsahuje všetky potrebné náležitosti predpokladané v ustanovení § 47
Notárskeho poriadku v spojitosti s § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a z tohto dôvodu
nemožno na jej základe viesť exekúciu.
Pokiaľ išlo o tvrdenia oprávneného, ktorý argumentoval tým, že v danom prípade bolo
možné exekúciu zastaviť len v štádiu konania o udelenie poverenia a že súd prekročil medze
preskúmavania exekučného titulu, tieto boli vyhodnotené ako nedôvodné. Spôsobilý
exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne
prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je
exekučný súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania
a z úradnej povinnosti, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku totiž nevyplýva možnosť preskúmavať
exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Práve naopak,
formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex offo v každej časti
exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.
V ďalšej časti odvolací súd poukázal na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania uviedol, že súd je ako
autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom
4 5 Oboer 337//2013
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto
konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach
výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho
súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh
na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh
účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje
ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie
o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej
judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva,
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež
o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom
prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť
o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom
spore.
V danom ani v obdobných prípadoch odvolací súd nezakladal záver o neprípustnosti
exekúcie na aplikácii komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii
vnútroštátneho právneho predpisu - Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená
(ne)platnosť jednostranného právneho úkonu - plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere
č. 1070736, uzavretej 15. apríla 2003 medzi oprávneným a povinným.
5 5 Oboer 337//2013
Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách odvolacieho konania krajský súd podľa § 224 ods. 4 O. s. p. nerozhodol
a táto povinnosť pripadla súdu prvého stupňa (v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a následne aj
doplnenie dovolania, ktoré odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
d) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže
rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd
v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho
konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálne otázky v znení, aké je uvedené v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,
aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
napadnutého uznesenia Krajského súdu v Prešove z 22. januára 2013, sp. zn.
17 CoE 203/2012, a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí
6 5 Oboer 337//2013
právneho štátu je vylúčený. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený
aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EU. Svoje
odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd
nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil
tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom
bol nesprávne poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne,
porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods.
1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd, rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
7 5 Oboer 337//2013
Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú
uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., oprávneným napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky
žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 350/2012 z 15. mája 2013,
sp. zn. 5 Oboer 47/2013 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 5 Oboer 29/2013 z 19, septembra 2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
8 5 Oboer 337//2013
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 205/2011 z 1. februára 2012 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného tituluje
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) - o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu" druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná ( § 3 9 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas" s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej
vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
9 5 Oboer 337//2013
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica - z dôvodov vysvetlených už
súdmi nižších stupňov - nie je vykonateľný exekučný titul.
Námietka oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako
správne poznamenal oprávnený zákonom č. 230/2012 Z. z., účinným od 9. augusta 2012, bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5,
v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k / .
Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.
Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa
uvedeného ustanovenia, pretože v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 18. októbra
2010 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom
prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dvoch dôvodov ( § 2 1 4 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho
súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania
bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by
bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím
súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom
súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného, uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie
sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
10 5 Oboer 337//2013
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania, tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesné
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnený podal proti napadnutému uzneseniu
odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých
môže konať (§ 103 O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania,
vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej
časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva
a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je
nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať
a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie
určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
11 5 Oboer 337//2013
V prejednávanej veci odvolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, ktorým
odvolací súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania.
Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného na prerušenie konania,
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu, napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1, vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnený napadol predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
12 5 Oboer 337//2013
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávneným proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o tomto opravnom prostriedku
zastavil bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. Oprávnený zavinil, že
konanie muselo byť zastavené. Povinnému však náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo
v tomto konaní mu žiadne nevznikli a ani nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová