Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
cf4/392048.32cce0.pdf
PDF · 188.88 KB
No categories available
2Cdo/443/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 443/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ R., 2/ M.
R., bývajúca v B., 3/ A. D., bývajúca v B., ţalobcovia 1/ aţ 3/ zastúpení JUDr. L. L.,
advokátom v B., proti ţalovaným : 1/ G., zastúpený JUDr. P. E., advokátom v B., 3/., 4/ K.,
5/ C. G., bývajúci v B., zastúpený JUDr. P. E., advokátom v B., o neplatnosť právnych
úkonov a o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
7 C 47/2001, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 29. apríla 2013 sp. zn. 6 Co 102/2012
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Dovolacie konanie vo vzťahu k ţalobkyniam 2/ a 3/ voči ţalovaným z a s t a v u j e .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom (v poradí piatym) zo 6. decembra 2011 č.k.
7 C 47/2001-818 zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali neplatnosti zámennej a kúpnej
zmluvy a určenia vlastníctva. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, ţe ţalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno, lebo nepreukázali v konaní, ţe svoj reštitučný nárok si uplatnili riadne
a včas zákonným spôsobom a preto obmedzenie prevodu nehnuteľností, ktoré vyplýva
z ustanovenia § 5 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. sa na ţalovaných v danom prípade nevzťahuje.
Z predchádzajúceho dokazovania v konaní sp. zn. 7 C 192/96 je zrejmé, ţe predmetné
nehnuteľnosti pôvodne patrili bývalým urbárnikom a ţe vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam
prešlo na ţalovaného 3/ a to zo zákona a ţalovaný 3/ ako vlastník mohol s týmito
nehnuteľnosťami disponovať.
Ţalobcovia ţiadali, aby súd určil, ţe právne úkony napadnuté ţalobou sú neplatné
a súčasne ţe ţalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ nie sú ani sa nikdy nestali vlastníkmi predmetných
nehnuteľností. Súčasne ţiadali, aby súd určil, ţe ţalovaný 3/ bol dňa 24.6.1991 a v súčasnosti
je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Súd na základe vykonaného dokazovania
oboznámením sa s predmetnými zmluvami a predmetnou notárskou zápisnicou dospel
k záveru, ţe tieto právne úkony spĺňajú všetky podmienky poţadované ustanovením § 37 ods.
1 OZ a nemajú ani také vady, ktoré by mali za následok ich neplatnosť podľa § 39 OZ, dospel
k právnemu záveru, ţe predmetné právne úkony sú platnými právnymi úkonmi. Vo všetkých
troch prípadoch išlo o prevod nehnuteľností, ktorý uskutočnili vlastníci nehnuteľností, ktorí
uplatňovali svoje vlastnícke právo a preto mohli s predmetom svojho vlastníctva voľne
disponovať. V konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem ţalobcov na uplatňovanom
ţalobnom petite, preto s poukazom na citované ustanovenia návrh ţalobcov zamietol v celom
rozsahu.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 29. apríla 2013
č.k. 6 Co 102/2012-887 výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola ţaloba voči ţalovanému 2/
zamietnutá zrušil. Vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil. Vyslovil, ţe ţalobcovia sú povinní
spoločne a nerozdielne nahradiť ţalovaným 1/ a 5/ k rukám advokáta JUDr. P. E. trovy
odvolacieho konania 1 265,52 € do troch dní. Ţalovaným 3/, 4/ nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.
V odôvodnení odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, konštatoval
ich správnosť s tým, ţe súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vyvodil z neho
správny právny záver a svoje rozhodnutie aj dostačujúco odôvodnil. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, ţe zhodne so súdom prvého stupňa je
toho názoru, ţe členovia U. reštitučný nárok v zákonnej lehote neuplatnili. V konaní
ţalobcovia nepreukázali, kto sú oprávnené osoby. Oprávnenými osobami sú totiţ jednotliví
členovia urbárskeho spoločenstva, ktorí si môţu určiť spoločného zástupcu (§ 37 ods. 2 zák.
č. 330/1991 Zb. v spojení s § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb.). Oprávnenou osobou teda nie je
samotné urbárske spoločenstvo. Ţalobcovia nepreukázali, ktoré konkrétne fyzické osoby boli
členmi U. (ak v rozhodnej dobe existovalo), resp. ktoré osoby sú ich právnymi nástupcami.
Nepredloţili tieţ doklady preukazujúce, kto bol skutočným vlastníkom predmetných
nehnuteľností, teda zoznam pôvodných urbárnikov z R.. Nie je tak zrejmé, či oprávnené
fyzické osoby (urbárnici z R.) sú totoţní s fyzickými osobami, ktoré reprezentuje ţalobca 1/.
Pokiaľ ide o podanie P. H. z 15. decembra 1992, ktoré bolo doručené Pozemkovému úradu
dňa 17. decembra 1992, týmto podaním P. H. uplatnil reštitučný nárok len v mene urbárnikov
z J.. Súčasne podaním z 15. decembra 1992 a doručeným Pozemkovému úradu dňa
17. decembra 1992 P. H. uplatnil reštitučný nárok v mene J.R.U.. Obe tieto podania sú inak
obsahovo zhodné a v záhlaví oboch je napísaná Urbárska spoločnosť B.. Nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom reštitučného nároku sú v prvom podaní špecifikované tak, ţe ide
o nehnuteľnosti zapísané v pozemnokniţnej vloţke č. 1 katastrálne územie J., zatiaľ čo
v druhom podaní sú špecifikované tak, ţe ide o nehnuteľnosti zapísané v pozemnokniţnej
vloţke č. X. J., R. a Č.. V konaní bolo preukázané, ţe nikdy neexistoval spoločný urbár týchto
troch obcí, a P. H. teda nemohol bez splnomocnenia zo strany členov rusovského urbáru za
nich uplatniť reštitučný nárok na Pozemkovom úrade. Takéto splnomocnenie v písomnej
forme ţalobcovia do spisu nezaloţili (viď § 17 zák. č. 71/1967 Zb.). Súčasne ţalobcovia
nepredloţili doklad o tom, ţe by oprávnené osoby za súhlasu majiteľov väčšiny podielov
určili P. H. za spoločného zástupcu. Stotoţnil sa so súdom prvého stupňa v tom, ţe písomné
plnomocenstvo nemôţu nahradiť nedatované čestné prehlásenia, ktoré dňa 10.7.2007 zaloţil
do spisu Pozemkového úradu právny zástupca ţalobcov. Okrem toho, pre kaţdú z uvedených
obcí existuje samostatná pozemnokniţná vloţka č. X.. Poukázal na podanie Krajského úradu
v Bratislave z 9.6.1997 zn. X. adresované Krajskej prokuratúre v Bratislave, z ktorého je
zrejmé, ţe aţ po ukončení termínu vydokladovania uplatnených nárokov urbárskych
spoločností (k 31.12.1995) sa v spise X. za U. objavilo nové podanie pod tou istou
značkou, kde si J. uplatnili nárok, ale pôvodní vlastníci boli uvedení nielen za J. ale aj R. a Č..
Doklad bol podpísaný predsedom Urbárskej spoločnosti J. tak ako pôvodné, ktoré bolo v spise
nahradené týmto novým podaním. V čase pôvodného podania bola podaná aj výzva na P.R.,
v ktorom poţadovali vydať iba U.J.. Napokon poukázal aj na znalecký posudok Ústavu
súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity č. X., z odboru písmoznalectva. V závere tohto
posudku sa uvádza, ţe predmetné podania z 15.12.1992 nie sú identické, teda neboli
vyhotovené z jedného originálu a preto nemohli vzniknúť v jednom čase. Všetky tieto
skutočnosti vedú odvolací súd k záveru, ţe jediným relevantným dokladom je podanie P. H.
z 15. decembra 1992, ktorým uplatnil na Pozemkovom úrade reštitučný nárok týkajúci sa U..
U. uplatnilo reštitučný nárok na Pozemkovom úrade aţ podaním z 28.12.1994, ktoré bolo
Pozemkovému úradu doručené 29.12.1994. U. teda reštitučný nárok uplatnilo oneskorene po
uplynutí zákonnej lehoty (31.12.1993). Vzhľadom na to, ţe sa na ţalovaného 3/ nevzťahoval
zákaz prevodu predmetných nehnuteľností na iného v zmysle § 5 ods. 3 zákona
č. 229/1991 Zb. a predmetné právne úkony preto nie sú neplatné. Súčasne ţalovaný 3/ nie je
vlastníkom predmetných nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, ţe napadnutý rozsudok je
vecne správny v časti, ktorou bola ţaloba proti ţalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ zamietnutá. Výrok
napadnutého rozsudku, ktorým bola ţaloba proti ţalovanému 2/ zamietnutá odvolací súd
zrušil z dôvodu, ţe odvolací súd uznesením z 28.2.2005 č.k. 2 Co 357/04-182 konanie proti
ţalovanému 2/ zastavil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu do potvrdzujúceho výroku a nadväzujúceho výroku
o trovách konania podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 3/, ktorého prípustnosť odôvodňovali
z ustanovenia § 237 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p., ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Navrhli v napadnutej časti zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Namietali, ţe súdy niţších stupňov im odňali moţnosť konať pred súdom
tým, ţe svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a náleţite nevyhodnotili vykonané dôkazy.
Dovolatelia namietali, ţe odvolací súd bez toho, aby opakoval alebo doplnil
dokazovanie, svoje rozhodnutie zaloţil aj na skutkových zisteniach, ktoré vyvodil z listu
Krajského úradu v Bratislave zo dňa 9.6.1997 zn. X. a zo znaleckého posudku Ústavu
súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity č. X. z odboru písmoznalectva. Súd prvého stupňa
týmito listinami nevykonal dokazovanie a vo svojom rozhodnutí ich ani nespomenul.
Ţalobcovia 1/ aţ 3/ uţ nemali moţnosť zaujímať k týmto listinám stanoviská, navrhovať
návrhy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej
relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemoţnil im realizáciu procesných práv a tým
odňatie konať pred súdom.
Dovolatelia namietali, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá spočíva v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
vychádza z neúplne alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci.
Dovolatelia namietali skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Súd prvého stupňa aj odvolací súd pochybili aj pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Z rozsudkov súdov prvého stupňa a odvolacieho súdu vyplýva, ţe posúdili
predmetný spor ako vec, ktorej hodnotu moţno vyčísliť v peniazoch. V predmetnom prípade
ide o určovaciu ţalobu podľa ustanovenia § 80 písm.c/ O.s.p., preto podľa ustálenej praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 1.9.2008 sp. zn. 1 M ObdoV 17/2006 uverejnené v periodiku Zo súdnej
praxe ročník 2008 čiastka 5 poradové číslo 63/2008), výška tarifnej odmeny advokáta sa
určuje ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Ďalšou nesprávnosťou rozhodnutia
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je, ţe uloţil ţalobcom 2/ a 3/ zaplatiť aj také trovy
konania, ktoré vznikli ţalovaným 1/, 3/ a 5/ predtým, ako sa ţalobcovia 2/ a 3/ stali
účastníkmi predmetného konania.
Ţalovaný 4/ navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť.
Ţalobkyňa 2/ M. R. a 3/ A. D. podaním zo dňa 26. novembra 2013 zobrali svoje
dovolanie zo dňa 18. júla 2013 podané proti rozsudku odvolacieho súdu späť.
Podľa § 243b ods. 5 veta druhá O.s.p. ak dovolateľ vezme dovolanie späť dovolací súd
konanie uznesením zastaví.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) so zreteľom
na právne účinný dispozitívny úkon ţalobkýň 2/, 3/, ktorým vzali svoje dovolanie späť, a to
v celom rozsahu, postupoval podľa citovaného zákonného ustanovenia a konanie o dovolaní
vo vzťahu medzi ţalobkyňami 2/ a 3/ a ţalovanými zastavil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (ţalobca 1/) (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;
aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu 1/ nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcu 1/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil, a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalobca 1/ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátene toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutia (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj
pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe členovia U. reštitučný nárok v zákonnej lehote neuplatnili.
Ţalobcovia nepreukázali, ktoré konkrétne fyzické osoby boli členmi U. (ak v rozhodnej dobe
existovalo), resp. ktoré osoby sú ich právnymi nástupcami. Nepredloţili tieţ doklady
preukazujúce, kto bol skutočným vlastníkom predmetných nehnuteľností, teda zoznam
pôvodných urbárnikov z R.. Nie je tak zrejmé, či oprávnené fyzické osoby (urbárnici z R.) sú
totoţní s fyzickými osobami, ktoré reprezentuje ţalobca 1/. Pokiaľ ide o podanie P. H.
z 15. decembra 1992, ktoré bolo doručené Pozemkovému úradu 17. decembra 1992 uviedli,
ţe nikdy neexistoval spoločný urbár troch obcí, teda J., R. a Č. a P. H. teda nemohol bez
splnomocnenia zo strany členov Rusovského urbáru za nich uplatniť reštitučný nárok na
Pozemkovom úrade. Takéto splnomocnenie v písomnej forme ţalobcovia do spisu nezaloţili
(viď § 17 zákona č. 71/1967 Zb.). Ţalobcovia nepredloţili doklad o tom, ţe by oprávnené
osoby za súhlasu majiteľov väčšiny podielov určili P. H. za spoločného zástupcu. Písomné
plnomocenstvo nemoţno nahradiť nedatovaným čestným prehlásením, ktoré dňa 10.7.2007
zaloţil do spisu Pozemkového úradu právny zástupca ţalobcov. Jediným relevantným
dokladom je podanie P. H. z 15. decembra 1992, ktorým uplatnil na Pozemkovom úrade
reštitučný nárok týkajúci sa U. U. uplatnilo reštitučný nárok na Pozemkovom úrade aţ
podaním z 28.12.1994, ktoré bolo Pozemkovému úradu doručené dňa 29.12.1994.
U. teda reštitučný nárok uplatnilo oneskorene po uplynutí zákonnej lehoty (31.12.1993).
Na ţalovaného 3/ sa preto nevzťahoval zákaz prevodu predmetných nehnuteľností na iného
v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a predmetné právne úkony preto nie sú neplatné.
Pokiaľ ţalobca 1/ v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa
stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných
dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné
akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu 1/).
Z tvrdenia dovolateľa vyplýva, ţe konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm.b/ O.s.p.) a odôvodnil svoje
dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací
súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi
prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm.a/ aţ c/
O.s.p. Pre tento záver svedčí ustanovenie § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe
dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania,
v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;
skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý
za tým účelom môţe vykonať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci
o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu,
ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy
sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať
dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia
dôkazov súdov, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady
a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy
hodnotil. Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm.f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu 1/ spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd bez toho, aby opakoval alebo doplnil dokazovanie
svoje rozhodnutie zaloţil aj na skutkových zisteniach, ktoré vyvodil z listu Krajského úradu
v Bratislave zo dňa 9.6.1997 zn. X. a zo znaleckého posudku Ústavu súdneho
inţinierstva Ţilinskej univerzity č. X. z odboru písmoznalectva, súd prvého stupňa týmito
listinami nevykonal dokazovanie a vo svojom rozhodnutí ich ani nespomenul. Konaním
odvolacieho súdu došlo k odňatiu moţnosti mu konať pred súdom.
Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“
a nepredvídateľne na iných (nových) skutkových zisteniach, neţ súd prvého stupňa a preto mu
nevznikla povinnosť opakovať dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd
v porovnaní so súdom prvého stupňa pre rozhodnutie vo veci nepouţil nové ustanovenia
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité. Nebolo preto
povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 3 O.s.p. a jeho procesný postup
v dôsledku toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Pre
úplnosť dovolací súd dodáva, ţe v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 56/2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ konštatoval :
„Pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu
stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie
z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím
prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.“.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľ namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu 1/ boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom 1/ vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu 1/ nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
(do potvrdzujúcej časti výroku odvolacieho súdu) odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218
ods. 1 písm.c/ O.s.p. dovolací odmietol aj dovolanie ţalobcu 1/ smerujúce voči výroku
rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté
rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu
nepripúšťa ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by
došlo k vade konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
V dovolacom konaní ţalobcovia nemali úspech a nevzniklo im právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Ţalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodali návrh na ich
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová