Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/443/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ R., 2/ M.

R., bývajúca v B., 3/ A. D., bývajúca v B., ţalobcovia 1/ aţ 3/ zastúpení JUDr. L. L.,

advokátom v B., proti ţalovaným : 1/ G., zastúpený JUDr. P. E., advokátom v B., 3/., 4/ K.,

5/ C. G., bývajúci v B., zastúpený JUDr. P. E., advokátom v B., o neplatnosť právnych

úkonov a o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 29. apríla 2013 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Dovolacie konanie vo vzťahu k ţalobkyniam 2/ a 3/ voči ţalovaným z a s t a v u j e .

Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom (v poradí piatym) zo 6. decembra 2011 č.k.

-818 zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali neplatnosti zámennej a kúpnej

zmluvy a určenia vlastníctva. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, ţe ţalobcovia neuniesli

dôkazné bremeno, lebo nepreukázali v konaní, ţe svoj reštitučný nárok si uplatnili riadne

a včas zákonným spôsobom a preto obmedzenie prevodu nehnuteľností, ktoré vyplýva

z ustanovenia sa na ţalovaných v danom prípade nevzťahuje.

Z predchádzajúceho dokazovania v konaní sp. zn. je zrejmé, ţe predmetné

nehnuteľnosti pôvodne patrili bývalým urbárnikom a ţe vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam

prešlo na ţalovaného 3/ a to zo zákona a ţalovaný 3/ ako vlastník mohol s týmito

nehnuteľnosťami disponovať.

Ţalobcovia ţiadali, aby súd určil, ţe právne úkony napadnuté ţalobou sú neplatné

a súčasne ţe ţalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ nie sú ani sa nikdy nestali vlastníkmi predmetných

2

nehnuteľností. Súčasne ţiadali, aby súd určil, ţe ţalovaný 3/ bol dňa 24.6.1991 a v súčasnosti

je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Súd na základe vykonaného dokazovania

oboznámením sa s predmetnými zmluvami a predmetnou notárskou zápisnicou dospel

k záveru, ţe tieto právne úkony spĺňajú všetky podmienky poţadované ustanovením § 37 ods.

1 a nemajú ani také vady, ktoré by mali za následok ich neplatnosť podľa , dospel

k právnemu záveru, ţe predmetné právne úkony sú platnými právnymi úkonmi. Vo všetkých

troch prípadoch išlo o prevod nehnuteľností, ktorý uskutočnili vlastníci nehnuteľností, ktorí

uplatňovali svoje vlastnícke právo a preto mohli s predmetom svojho vlastníctva voľne

disponovať. V konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem ţalobcov na uplatňovanom

ţalobnom petite, preto s poukazom na citované ustanovenia návrh ţalobcov zamietol v celom

rozsahu.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 29. apríla 2013

č.k. -887 výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola ţaloba voči ţalovanému 2/

zamietnutá zrušil. Vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil. Vyslovil, ţe ţalobcovia sú povinní

spoločne a nerozdielne nahradiť ţalovaným 1/ a 5/ k rukám advokáta JUDr. P. E. trovy

odvolacieho konania 1 265,52 € do troch dní. Ţalovaným 3/, 4/ nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

V odôvodnení odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, konštatoval

ich správnosť s tým, ţe súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vyvodil z neho

správny právny záver a svoje rozhodnutie aj dostačujúco odôvodnil. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, ţe zhodne so súdom prvého stupňa je

toho názoru, ţe členovia U. reštitučný nárok v zákonnej lehote neuplatnili. V konaní

ţalobcovia nepreukázali, kto sú oprávnené osoby. Oprávnenými osobami sú totiţ jednotliví

členovia urbárskeho spoločenstva, ktorí si môţu určiť spoločného zástupcu (§ 37 ods. 2 zák.

č. v spojení s ). Oprávnenou osobou teda nie je

samotné urbárske spoločenstvo. Ţalobcovia nepreukázali, ktoré konkrétne fyzické osoby boli

členmi U. (ak v rozhodnej dobe existovalo), resp. ktoré osoby sú ich právnymi nástupcami.

Nepredloţili tieţ doklady preukazujúce, kto bol skutočným vlastníkom predmetných

nehnuteľností, teda zoznam pôvodných urbárnikov z R.. Nie je tak zrejmé, či oprávnené

fyzické osoby (urbárnici z R.) sú totoţní s fyzickými osobami, ktoré reprezentuje ţalobca 1/.

Pokiaľ ide o podanie P. H. z 15. decembra 1992, ktoré bolo doručené Pozemkovému úradu

dňa 17. decembra 1992, týmto podaním P. H. uplatnil reštitučný nárok len v mene urbárnikov

z J.. Súčasne podaním z 15. decembra 1992 a doručeným Pozemkovému úradu dňa

17. decembra 1992 P. H. uplatnil reštitučný nárok v mene J.R.U.. Obe tieto podania sú inak

obsahovo zhodné a v záhlaví oboch je napísaná Urbárska spoločnosť B.. Nehnuteľnosti, ktoré

sú predmetom reštitučného nároku sú v prvom podaní špecifikované tak, ţe ide

o nehnuteľnosti zapísané v pozemnokniţnej vloţke č. 1 katastrálne územie J., zatiaľ čo

v druhom podaní sú špecifikované tak, ţe ide o nehnuteľnosti zapísané v pozemnokniţnej

vloţke č. X. J., R. a Č.. V konaní bolo preukázané, ţe nikdy neexistoval spoločný urbár týchto

troch obcí, a P. H. teda nemohol bez splnomocnenia zo strany členov rusovského urbáru za

nich uplatniť reštitučný nárok na Pozemkovom úrade. Takéto splnomocnenie v písomnej

forme ţalobcovia do spisu nezaloţili (viď ). Súčasne ţalobcovia

nepredloţili doklad o tom, ţe by oprávnené osoby za súhlasu majiteľov väčšiny podielov

určili P. H. za spoločného zástupcu. Stotoţnil sa so súdom prvého stupňa v tom, ţe písomné

plnomocenstvo nemôţu nahradiť nedatované čestné prehlásenia, ktoré dňa 10.7.2007 zaloţil

do spisu Pozemkového úradu právny zástupca ţalobcov. Okrem toho, pre kaţdú z uvedených

obcí existuje samostatná pozemnokniţná vloţka č. X.. Poukázal na podanie Krajského úradu

v Bratislave z 9.6.1997 zn. X. adresované Krajskej prokuratúre v Bratislave, z ktorého je

zrejmé, ţe aţ po ukončení termínu vydokladovania uplatnených nárokov urbárskych

spoločností (k 31.12.1995) sa v spise X. za U. objavilo nové podanie pod tou istou

značkou, kde si J. uplatnili nárok, ale pôvodní vlastníci boli uvedení nielen za J. ale aj R. a Č..

Doklad bol podpísaný predsedom Urbárskej spoločnosti J. tak ako pôvodné, ktoré bolo v spise

nahradené týmto novým podaním. V čase pôvodného podania bola podaná aj výzva na P.R.,

v ktorom poţadovali vydať iba U.J.. Napokon poukázal aj na znalecký posudok Ústavu

súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity č. X., z odboru písmoznalectva. V závere tohto

posudku sa uvádza, ţe predmetné podania z 15.12.1992 nie sú identické, teda neboli

vyhotovené z jedného originálu a preto nemohli vzniknúť v jednom čase. Všetky tieto

skutočnosti vedú odvolací súd k záveru, ţe jediným relevantným dokladom je podanie P. H.

z 15. decembra 1992, ktorým uplatnil na Pozemkovom úrade reštitučný nárok týkajúci sa U..

U. uplatnilo reštitučný nárok na Pozemkovom úrade aţ podaním z 28.12.1994, ktoré bolo

Pozemkovému úradu doručené 29.12.1994. U. teda reštitučný nárok uplatnilo oneskorene po

uplynutí zákonnej lehoty (31.12.1993). Vzhľadom na to, ţe sa na ţalovaného 3/ nevzťahoval

zákaz prevodu predmetných nehnuteľností na iného v zmysle § 5 ods. 3 zákona

č. a predmetné právne úkony preto nie sú neplatné. Súčasne ţalovaný 3/ nie je

vlastníkom predmetných nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, ţe napadnutý rozsudok je

vecne správny v časti, ktorou bola ţaloba proti ţalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ zamietnutá. Výrok

napadnutého rozsudku, ktorým bola ţaloba proti ţalovanému 2/ zamietnutá odvolací súd

zrušil z dôvodu, ţe odvolací súd uznesením z 28.2.2005 č.k. -182 konanie proti

ţalovanému 2/ zastavil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu do potvrdzujúceho výroku a nadväzujúceho výroku

o trovách konania podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 3/, ktorého prípustnosť odôvodňovali

z ustanovenia a dôvodnosť z ustanovenia , ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Navrhli v napadnutej časti zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Namietali, ţe súdy niţších stupňov im odňali moţnosť konať pred súdom

tým, ţe svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a náleţite nevyhodnotili vykonané dôkazy.

Dovolatelia namietali, ţe odvolací súd bez toho, aby opakoval alebo doplnil

dokazovanie, svoje rozhodnutie zaloţil aj na skutkových zisteniach, ktoré vyvodil z listu

Krajského úradu v Bratislave zo dňa 9.6.1997 zn. X. a zo znaleckého posudku Ústavu

súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity č. X. z odboru písmoznalectva. Súd prvého stupňa

týmito listinami nevykonal dokazovanie a vo svojom rozhodnutí ich ani nespomenul.

Ţalobcovia 1/ aţ 3/ uţ nemali moţnosť zaujímať k týmto listinám stanoviská, navrhovať

návrhy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej

relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemoţnil im realizáciu procesných práv a tým

odňatie konať pred súdom.

Dovolatelia namietali, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá spočíva v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

vychádza z neúplne alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci.

Dovolatelia namietali skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Súd prvého stupňa aj odvolací súd pochybili aj pri rozhodovaní o náhrade trov

konania. Z rozsudkov súdov prvého stupňa a odvolacieho súdu vyplýva, ţe posúdili

predmetný spor ako vec, ktorej hodnotu moţno vyčísliť v peniazoch. V predmetnom prípade

ide o určovaciu ţalobu podľa ustanovenia , preto podľa ustálenej praxe

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 1.9.2008 sp. zn. uverejnené v periodiku Zo súdnej

praxe ročník 2008 čiastka 5 poradové číslo 63/2008), výška tarifnej odmeny advokáta sa

určuje ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Ďalšou nesprávnosťou rozhodnutia

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je, ţe uloţil ţalobcom 2/ a 3/ zaplatiť aj také trovy

konania, ktoré vznikli ţalovaným 1/, 3/ a 5/ predtým, ako sa ţalobcovia 2/ a 3/ stali

účastníkmi predmetného konania.

Ţalovaný 4/ navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť.

Ţalobkyňa 2/ M. R. a 3/ A. D. podaním zo dňa 26. novembra 2013 zobrali svoje

dovolanie zo dňa 18. júla 2013 podané proti rozsudku odvolacieho súdu späť.

Podľa veta druhá ak dovolateľ vezme dovolanie späť dovolací súd

konanie uznesením zastaví.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) so zreteľom

na právne účinný dispozitívny úkon ţalobkýň 2/, 3/, ktorým vzali svoje dovolanie späť, a to

v celom rozsahu, postupoval podľa citovaného zákonného ustanovenia a konanie o dovolaní

vo vzťahu medzi ţalobkyňami 2/ a 3/ a ţalovanými zastavil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania (ţalobca 1/) ( ), zastúpený

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa ( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom

konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol

jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako

ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom

dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

6

niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci

nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;

aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu 1/ nie je podľa aţ 3

(procesne) prípustné.

Dovolanie ţalobcu 1/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tieţ otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadne nesprávne právne

posúdenie veci ( ), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil, a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou

zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho

súdu ( ), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (

) a právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť

a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými

v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.

Pokiaľ ţalobca 1/ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ

vyplýva, ţe tak základné právo podľa ako aj právo podľa

Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania

a odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu ako vyplýva aj z a nasl. a Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

, Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a m. m. ), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátene toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by

mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

9

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. IV. ÚS1/2002, , , , ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe

majú význam pre rozhodnutia (, , obdobne Kraska c/a Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretoţe prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ().

Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj

dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa ( ), ako aj

pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť

i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu

zamietli. Zhodli sa na tom, ţe členovia U. reštitučný nárok v zákonnej lehote neuplatnili.

Ţalobcovia nepreukázali, ktoré konkrétne fyzické osoby boli členmi U. (ak v rozhodnej dobe

existovalo), resp. ktoré osoby sú ich právnymi nástupcami. Nepredloţili tieţ doklady

preukazujúce, kto bol skutočným vlastníkom predmetných nehnuteľností, teda zoznam

pôvodných urbárnikov z R.. Nie je tak zrejmé, či oprávnené fyzické osoby (urbárnici z R.) sú

totoţní s fyzickými osobami, ktoré reprezentuje ţalobca 1/. Pokiaľ ide o podanie P. H.

z 15. decembra 1992, ktoré bolo doručené Pozemkovému úradu 17. decembra 1992 uviedli,

ţe nikdy neexistoval spoločný urbár troch obcí, teda J., R. a Č. a P. H. teda nemohol bez

splnomocnenia zo strany členov Rusovského urbáru za nich uplatniť reštitučný nárok na

Pozemkovom úrade. Takéto splnomocnenie v písomnej forme ţalobcovia do spisu nezaloţili

(viď ). Ţalobcovia nepredloţili doklad o tom, ţe by oprávnené

osoby za súhlasu majiteľov väčšiny podielov určili P. H. za spoločného zástupcu. Písomné

plnomocenstvo nemoţno nahradiť nedatovaným čestným prehlásením, ktoré dňa 10.7.2007

zaloţil do spisu Pozemkového úradu právny zástupca ţalobcov. Jediným relevantným

dokladom je podanie P. H. z 15. decembra 1992, ktorým uplatnil na Pozemkovom úrade

reštitučný nárok týkajúci sa U. U. uplatnilo reštitučný nárok na Pozemkovom úrade aţ

podaním z 28.12.1994, ktoré bolo Pozemkovému úradu doručené dňa 29.12.1994.

U. teda reštitučný nárok uplatnilo oneskorene po uplynutí zákonnej lehoty (31.12.1993).

Na ţalovaného 3/ sa preto nevzťahoval zákaz prevodu predmetných nehnuteľností na iného

v zmysle a predmetné právne úkony preto nie sú neplatné.

Pokiaľ ţalobca 1/ v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa

stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných

dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné

akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu 1/).

Z tvrdenia dovolateľa vyplýva, ţe konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a odôvodnil svoje

dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací

súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi

prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm.a/ aţ c/

Pre tento záver svedčí ustanovenie veta druhá , ktoré upravuje, ţe

dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania,

v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z vyplýva, ţe

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd

11

v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov

(napr. , , ). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;

skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý

za tým účelom môţe vykonať dokazovanie ( aţ 5 ). Súd rozhodujúci

o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu,

ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy

sám vykonávať ( veta druhá ). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať

dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia

dôkazov súdov, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady

a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy

hodnotil. Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

písm.f/ Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá.

Pokiaľ ide o námietku ţalobcu 1/ spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôţe

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd bez toho, aby opakoval alebo doplnil dokazovanie

svoje rozhodnutie zaloţil aj na skutkových zisteniach, ktoré vyvodil z listu Krajského úradu

v Bratislave zo dňa 9.6.1997 zn. X. a zo znaleckého posudku Ústavu súdneho

inţinierstva Ţilinskej univerzity č. X. z odboru písmoznalectva, súd prvého stupňa týmito

listinami nevykonal dokazovanie a vo svojom rozhodnutí ich ani nespomenul. Konaním

odvolacieho súdu došlo k odňatiu moţnosti mu konať pred súdom.

Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“

a nepredvídateľne na iných (nových) skutkových zisteniach, neţ súd prvého stupňa a preto mu

nevznikla povinnosť opakovať dokazovanie v zmysle Odvolací súd

12

v porovnaní so súdom prvého stupňa pre rozhodnutie vo veci nepouţil nové ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité. Nebolo preto

povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa a jeho procesný postup

v dôsledku toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia Pre

úplnosť dovolací súd dodáva, ţe v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. R 56/2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ konštatoval :

„Pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu

stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie

z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím

prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia “.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľ namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu 1/ boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom 1/ vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu 1/ nemoţno vyvodiť zo ţiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

(do potvrdzujúcej časti výroku odvolacieho súdu) odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Rovnako v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením

ods. 1 písm.c/ dovolací odmietol aj dovolanie ţalobcu 1/ smerujúce voči výroku

rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté

rozhodnutie má povahu uznesenia ( ), prípustnosť dovolania proti nemu

nepripúšťa ustanovenie a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by

došlo k vade konania v zmysle

V dovolacom konaní ţalobcovia nemali úspech a nevzniklo im právo na náhradu trov

dovolacieho konania ( v spojení s a ).

Ţalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodali návrh na ich

priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2014

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová