Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
90a/395325.765c80.pdf
PDF · 167.63 KB
No categories available
2ECdo/275/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 275/2013
Slovenskej republiky 2 CoE 96/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému H. G., bývajúcemu
v B., o vymoženie 1 404,05 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod
sp. zn. 9 Er 258/2010, o dovolaní a odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 27. júna 2013 sp. zn. 16 CoE 117/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013
sp. zn. 16 CoE 117/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013
sp. zn. 16 CoE 117/2013 o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku zo 16. júla 2009 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 28. novembra 2012 č.k. 9 Er 258/2010-17 Okresný súd Veľký Krtíš
exekúciu zastavil. Ďalej rozhodol, že oprávnená je povinná uhradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie vo výške 40 €. V odôvodnení uviedol, že zmluva uzavretá medzi oprávnenou
a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. Konštatoval, že rozhodcovská doložka, tak ako je
formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to výrazne v neprospech
spotrebiteľa. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Poznamenal, že
vloženie neprijateľnej podmienky do spotrebiteľskej zmluvy a teda porušenie ustanovenia
zákona o tom, že spotrebiteľská zmluva nesmie takéto neprijateľné podmienky obsahovať,
spôsobuje v zmysle zákona neplatnosť ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré takúto
neprijateľnú podmienku obsahuje.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením
z 27. júna 2013 sp. zn. 16 CoE 117/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení uviedol, že podľa § 219
ods. 1 O.s.p. uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa zaoberal
preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe tohto prieskumu došiel zhodne s okresným
súdom k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca štandardnej zmluvy spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Napokon odvolací súd
uviedol, že v danom prípade oprávnenou predložené prejudiciálne otázky nepovažuje
za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je dôvod na ich
predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (vo výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie
v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj dovolanie doplnené o dôležitú
právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012. Oprávnená v dovolaní uviedla, že súdy: rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku
už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie; rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali
na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania
a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je
po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa v konaní dopustili inej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom
ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1
a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice. Oprávnená
ďalej namietala, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď tak boli
podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Uviedla, že jej
nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie. Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia
čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru
Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Ústavného súdu Českej republiky a poukázala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 30. novembra 2012. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho
stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého
uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej
únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu odvolacieho súdu.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn.
2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Co 28/2013 a z 25. júla
2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý
návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu)
a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd
na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa
stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) predovšetkým nezistil splnenie
podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle
ustanovenia § 243 O.s.p., následne skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Tvrdenie dovolateľky je však
mylné. Súd prvého stupňa exekúciu zastavil na základe ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku a nie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ alebo k/. Odvolací súd
v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní
oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda
senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo
na úvahe odvolacieho súdu.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že
jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť
k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil
svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala možnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami,
ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii oprávnená už cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí možnosti pred
súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko
z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Doplnenie dovolania oprávnenej o dôležité dôvody vyplývajúce z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011,
najvyšší súd vzal na vedomie a poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bol vyslovený
právny názor senátu Krajského súdu v individuálnej veci. Krajský súd zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie najmä z dôvodu absencie riadneho zdôvodnenia
uznesenia súdu prvého stupňa. Právne otázky, ktorými sa uznesenie Krajského súdu
v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 zaoberalo sú v súčasnej dobe
široko judikované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich
náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová