Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
058/391990.cb5c88.pdf
PDF · 172.19 KB
No categories available
5ECdo/67/2014
Najvyšší súd 5 ECdo 67/2014
Slovenskej republiky 5 CoE 31/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti povinnému M. S., bytom R., o vymoženie 377,08 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 16 Er 547/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. septembra 2013 sp.zn. 3CoE/164/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 30. novembra 2006 sp.zn. SR 5944/06 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave (ďalej len
„označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Prievidza uvedenej žiadosti vyhovel
a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Prievidza uznesením dňa 8. apríla 2013 č.k. 16Er/547/2007-55 exekúciu
zastavil, podľa § 41, a §57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 1 až 3
a §53 ods. 1 a 4 a § 54 ods.1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
Súd zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania (ďalej len „zmluva o úvere“),
na základe ktorej sa vymáha plnenie v exekučnom konaní, považoval za spotrebiteľskú
zmluvu a vzťah založený touto zmluvou za vzťah spotrebiteľský. S poukazom na ustanovenia
§ 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a podporne ustanovenia smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernice Rady č. 93/13/EHS“) rozhodcovskú doložku nepovažoval za osobitne
dojednanú, nakoľko ju povinný nemohol ovplyvniť, pretože bola inkorporovaná
do všeobecných podmienok. Mal za to, že ak si oprávnený (veriteľ) vynúti od spotrebiteľa
prijatie rozhodcovskej doložky jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných
obchodných podmienok, nadobudne voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu, pretože tým
sám môže určiť rozhodcu, ktorý rozhodne vo veci s konečnou platnosťou. Konštatoval, že
rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou úverovej zmluvy medzi oprávnenou a povinným je
neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Z dôvodu
absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle znenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, platného v čase uzatvárania úverovej zmluvy dospel exekučný súd k záveru, že
rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade takejto doložky nie je spôsobilým exekučným
titulom. Súd v odôvodnení uviedol, že následne v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku
po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne o trovách exekúcie.
Oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza pod č.k.
16 Er 547/2007-55 v ktorom namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odňal
oprávnenému svojim postupom možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav
a nevykonal náležité dokazovanie a nakoniec, že vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 18. septembra 2013
sp.zn. 3CoE/164/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Stotožnil sa
s názorom súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú.
Poznamenal, že exekučný súd je oprávnený a povinný bez ohľadu na štádium, v ktorom sa
exekučné konanie nachádza, preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
prípadne exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené podmienky. Dospel k záveru, že súd správne
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ak rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca,
konajúci na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou.
Predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul, ktorý spĺňa
predpoklady uvedené v zákone. Odvolací súd ďalej uviedol, že s poukazom na konštantnú
judikatúru Súdneho dvora EÚ (Elisa María Mostaza Claro C-168/05 a Océano Grupo
Editorial C-240/98 až C-244/98) a iné je úlohou vnútroštátneho súdu (aj vo fáze výkonu
rozhodnutia) posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade ak dospeje k takému záveru, je povinný vyvodiť všetky dôsledky, ktoré vyplývajú
z vnútroštátneho práva s cieľom zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.
Súd zamietol návrh oprávnenej podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., aby konanie
prerušil a požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke.
Konštatoval, že neexistencia potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade
s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené), ako aj s doktrínou
acte clair (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ. V odôvodnení ďalej uviedol, že konanie o predbežnej otázke
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom
Rady ES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má
vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým
skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EU by bola podľa návrhu oprávnenej by bola zjavne neopodstatnená a irelevantná
vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie
prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje
dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul
„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna
a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej
odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým,
že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky,
konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej
právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho
právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva
EÚ podľa čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a/, a f/
O.s.p. V odvolaní uviedla, že súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe
správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej
únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) v konaní
o prejudiciálnej otázke (m.m. IV. ÚS 206/08) a nesprávne interpretoval a aplikoval
ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 ZFEÚ.
Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp. zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára
2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014
sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.
7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn.
4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 4Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne
v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj
v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd vzhľadom na to
nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo
a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom
postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,
z 11.septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,
z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra
2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra
2013 sp.zn. 4Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, a že v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej
neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu
vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný
titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. augusta 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová