Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5c0/392680.b8db78.pdf
PDF · 133.76 KB
No categories available
5ECdo/211/2013
Najvyšší súd 5 ECdo 211/2013
Slovenskej republiky 5 CoE 65/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti povinnému G. Č., bývajúcemu v D., o vymoženie 807,94 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Dolný Kubín
pod sp.zn. 10 Er 139/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Ţiline z 30. mája 2013 sp.zn. 9 CoE/75/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 30. mája
2013 sp.zn. 9 CoE 75/2013 z a s t a v u j e.
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 30. mája 2013 sp.zn.
9 CoE 75/2013 o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Dolný Kubín 22. februára 2007
poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. , so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761,
z 26. októbra 2006, sp.zn. SR 4860/06. Okresný súd Dolný Kubín poverením z 23. februára
2007, č. 5503 020585* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo 7. februára 2013 č.k. 10 Er 139/2007-62
nevyhovel návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a exekúciu zastavil. Návrh
oprávnenej na prerušenie konania zo 7. decembra 2012 zamietol. Oprávnenej uloţil povinnosť
zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Mariánovi Kráľovi trovy exekúcie vo výške 65,22 €
do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Zároveň rozhodol, ţe doručením písomného
oznámenia OMBUDSPOT, Zdruţenia na ochranu práv spotrebiteľov, so sídlom v Poprade,
Šrobárova 2676/30 o vstupe do exekučného konania vedeného na tunajšom súde pod sp.zn.
10 Er 139/2007 ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nenastali účinky vzniku
vedľajšieho účastníctva tohto subjektu v konaní. O zastavení exekúcie súd rozhodol podľa
§ 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku s odôvodnením, ţe exekučný titul je rozhodcovský
rozsudok, ktorý vydal orgán bez právomoci vo veci konať, pretoţe jeho právomoc je zaloţená
na neplatnej rozhodcovskej doloţke. Exekučný súd konštatoval, ţe právomoc rozhodcovského
súdu bola zaloţená na neplatnej rozhodcovskej doloţke, ktorú vyhodnotil, z dôvodu, ţe má
z pohľadu spotrebiteľa de facto povahu výhradnej rozhodcovskej doloţky, ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Dodal, ţe rozhodcovská doloţka
obsiahnutá v bode 17 Všeobecných zmluvných podmienok nebola s povinným individuálne
dojednaná. Na základe uvedeného dospel k záveru, ţe také neplatné zmluvné dojednanie
nemohlo mať za následok vznik oprávnenia rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť,
a preto rozhodcovský rozsudok trpí nedostatkom materiálnej vykonateľnosti. S ohľadom
na výrok o zastavení exekúcie súd povaţoval zmenu exekútora za bezpredmetnú. Vo vzťahu
k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd prvého stupňa uviedol,
ţe v danom prípade nebolo potrebné sa obrátiť s predbeţnou otázkou týkajúcou sa úniového
práva na Súdny dvor EÚ z dôvodu, ţe súd svoje závery zaloţil výlučne na aplikácii
vnútroštátnych právnych predpisov. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol
s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Podaním z 3. septembra 2012 doručeným súdu 7. septembra 2012 podala oprávnená
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Ţiline uznesením z 30. mája 2013 sp.zn.
9CoE/75/2013 napadnuté uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku o zastavení
exekúcie a nadväznom výroku o trovách exekúcie súdneho exekútora ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. V odvolaním nenapadnutej časti ostalo uznesenie
okresného súdu nedotknuté. Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa
názoru odvolacieho súdu exekučný súd postupoval správne, keď (aj po udelení poverenia
na vykonanie exekúcie) skúmal, či neexistujú dôvody pre zastavenie exekúcie v zmysle § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rozhodcovskom konaní“). Odvolací súd sa stotoţnil so závermi prvostupňového
súdu, ţe zmluva medzi oprávnenou a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej
a na zmluvný právny vzťah sa majú aplikovať spotrebiteľské právne normy. Uviedol, ţe
rozhodcovská doloţka obsiahnutá v úverovej zmluve spĺňa všetky podmienky preto, aby bola
podľa § 53 a 54 Občianskeho zákonníka a podľa Smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách kvalifikovaná ako nekalá. Rovnako sa
stotoţnil aj so záverom, ţe predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe, vzhľadom na absenciu
právomoci rozhodcovského súdu, nie je moţné povaţovať za spôsobilý exekučný titul.
Nepovaţoval za dôvodné rozhodovať o podanom návrhu na prerušenie odvolacieho konania
a poloţenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko o tomto prerušení uţ
rozhodol súd prvého stupňa a tento návrh zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods 1 O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu (pozn. dovolacieho súdu: v chýbajúcom výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila
tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2
písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe správneho
a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) v konaní o prejudiciálnej
otázke (m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne
interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 ZFEÚ v spojení
s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Taktieţ namietala nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Navrhla napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie
(č.l. 111). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby
dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru EÚ
na základe čl. 267 ZFEÚ predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v
podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, ţe súdy : 1. rozhodli „nad rámec
zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo
nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),
bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci
neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola
právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
3. rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4.oprávnenej odňali moţnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, ţe s ňou „nekomunikovali o jej právnych
a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania
a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je
po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 ZFEÚ. Ďalej
uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe
nevykonal náleţite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
uţ účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, ţe odvolaním moţno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp.zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotoţňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Dovolací súd poznamenáva, ţe odvolanie oprávnenej smeruje proti výroku
o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania, takýto výrok však napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu neobsahuje, pričom odvolací súd sa návrhom oprávnenej na prerušenie
konania vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani o ňom nerozhodoval. Z tohto dôvodu nemohlo
byť vo veci podané odvolanie (neexistujúce rozhodnutie totiţ nemôţe zasiahnuť do práv
a právom chránených záujmov odvolateľa). Keďţe vo veci v prvom rade nie je splnená
základná procesná podmienka – funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na prejednanie podaného odvolania oprávnenej, ktorá predstavuje neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu odvolacieho súdu zastavil.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totoţnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ najvyšší súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára
2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014
sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.
7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn.
4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 4 Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne
v podrobnostiach odkazuje s tým, ţe s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj
v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo
a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom
postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,
z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,
z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra
2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra
2013 sp.zn. 4 Cdo 40/2013) a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, ţe:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.
5 Cdo 205/2011 a tieţ Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za
prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný súd dospieť
k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)
v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto tvrdení dovolací súd
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 160/2013,
v ktorom konštatoval, ţe vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať
skutkový stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva
a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie
veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodná je námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali moţnosť
konať pred súdom, keďţe vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku. Toto ustanovenie bolo zavedené do Exekučného poriadku aţ
novelou zákona č. 230/2012 účinnou od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012 (ďalej
len „novela zákona“). Stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch
zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa túto
povinnosť nemal, pretoţe jeho rozhodnutie o zastavení bolo zaloţené na aplikácii
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť
nariadenia pojednávania nevzťahovala. Odvolací súd v tomto prípade postupoval
v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol
bez nariadenia pojednávania,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemoţňuje oprávnenému moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. aţ 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom súdov niţších stupňov, ţe v danom prípade
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, a ţe v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doloţka – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej
neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu
vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný
titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. septembra 2014
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová