Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/179/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., bytom v B.,

zastúpenej JUDr. Romanom Juríkom, PhD., advokátom, so sídlom v Bratislave, Račianska č.

62, proti odporkyni POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO :

35 807 598, zastúpená WERNER & Co., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Stromova č. 54/A,

o povolenie obnovy konania, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5

C 92/2010, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29.

októbra 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 25. februára 2013, č. k. -103

zamietol návrh navrhovateľky na povolenie obnovy konania pôvodne vedeného na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. . Zároveň zamietol aj návrh navrhovateľky

na odklad vykonateľnosti uvedeného rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

ţe navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala zachovanie subjektívnej lehoty

na podanie návrhu podľa Nepreukázala tvrdenie o čase, kedy sa mala

o rozhodnutiach slúţiacich ako podklad pre povolenie obnovy konania dozvedieť, nepodloţila

svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, lebo v danej veci je vo vzťahu k začatiu plynutia

subjektívnej lehoty rozhodujúci okamih, od ktorého bolo moţné dôvod obnovy uplatniť.

Tieţ uviedol, ţe rozhodnutia, ktoré navrhovateľka ako dôvod pre obnovu konania uviedla nie

sú v zmysle výkladu spôsobilým dôvodom prípustnosti obnovy

konania. Poukázal tieţ na to, ţe navrhovateľka vo svojom návrhu na obnovu konania napáda

nesprávne právne posúdenie veci súdom v pôvodnom konaní, čo môţe byť dôvod pre podanie

2

riadneho opravného prostriedku, nie je však dôvodom pre podanie návrhu na obnovu konania.

Okrem toho rozhodnutia, na základe ktorých sa navrhovateľka domáhala obnovy konania, nie

je súd viazaný a nebol by nimi viazaný ani po pripustení obnovy konania, preto nie je moţné

ustáliť, či by mohli navrhovateľke privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Neboli

tak splnené podmienky pre povolenie obnovy konania vyplývajúce z ustanovení § 228 ods. 1

písm. a/, b/, d/ a e/ , a preto súd návrh navrhovateľka na obnovu konania zamietol.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. októbra 2013, sp. zn.

na odvolanie navrhovateľky potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu a nepriznal

ţiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd zhodne so súdom

prvého stupňa dospel k záveru, ţe v danom prípade tu nie je daný ani jeden z dôvodov

na obnovu konania v zmysle , a odkázal na jeho odôvodnenie, ktoré

má v zmysle a všetky náleţitosti a s ktorým sa odvolací

súd v zmysle v celom rozsahu stotoţnil.

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podala dovolanie navrhovateľka.

Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhala odkladu vykonateľnosti uznesenia

Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2013, sp. zn. v spojení s rozsudkom

Okresnému súdu Bratislava I z 25. februára 2013, č. k. 5 C 92/2010–103. Prípustnosť svojho

dovolania odôvodnila tým, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom

( ), rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ), rozhodnutie trpí tzv. inou vadou, ktorá má za následok

nesprávne právne rozhodnutie vo veci ( ) a rozhodnutie súdu

je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje jeho práva podľa

čl. 38 Charty základných práv Európskej únie. Odňatie moţnosti konať videla v tom, ţe súdy

formalisticky vychádzali iba z návrhu, chabým a neuceleným odôvodnením vykazovali znaky

nezáujmu o objasnenie skutkového stavu prejednávanej veci. Odôvodnenia súdov

sú v mnohých aspektoch prekvapivé, nelogické, čím bola zaloţená neodstrániteľná vada

a to nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Namietala nesprávne právne posúdenie veci, ktoré

spočívalo v nesprávnom posúdení splnenia subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania.

Oba súdy nevykonali ţiaden relevantný dôkaz, ktorý by mohol viesť k odôvodnenému

úsudku, ţe návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene. Navrhovali vypočuť vo veci

podpredsedu Zdruţenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, R., ktorý s navrhovateľkou od

3

počiatku komunikoval a upozornil ju na relevantné rozhodnutia súdov a poučil ju o jej

právach. Inú vadu v konaní oboch súdov, ktorá mala za následok dôvodnosť podania

odvolania je nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov a porušenie

zásad dokazovania v civilnom konaní.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky ţiadala dovolanie

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

Účelom inštitútu odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolacím

súdom je ochrana dovolateľa pred exekúciou vedenou na podklade napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu. Dovolací súd teda podľa môţe povoliť odklad vykonateľnosti

iba takého rozhodnutia odvolacieho súdu, na podklade ktorého moţno nariadiť exekúciu.

V predmetnej veci, v ktorých sa navrhovateľka domáha odkladu vykonateľnosti rozhodnutí

(oboch súdov) bol návrh súdom prvého stupňa zamietnutý, ktoré uznesenie súdu prvého

stupňa odvolací súd potvrdil. Z uvedeného vyššie vyplýva, ţe voči týmto rozhodnutia nie

je moţné viesť exekúciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2013 sp. zn.

podala včas oprávnená osoba ( ), zastúpená v súlade s

ods. 1 veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto

ho treba odmietnuť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho

súdu. V zmysle je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

4

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska.

Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo

odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podľa

V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla navrhovateľka dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému aţ c/ Dovolanie navrhovateľky preto podľa

ustanovení a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzalo do úvahy

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne

ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto

procesnej vade skutočne došlo.

Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle aţ e/ a

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

ods. 3 ).

Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Navrhovateľka v dovolaní zastáva názor, ţe súdy jej odňali moţnosť konať

pred súdom v zmysle , lebo formalisticky vychádzal súd iba z návrhu.

Nezaoberal sa tvrdením navrhovateľky, ţe na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky sú zverejnené viaceré rozhodnutia relevantné pre jej prípad, o ktorých

rozhodnutiach sa dozvedela na základe jej kontaktov so Zdruţením na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, ako aj tým, ţe rozhodnutia oboch súdov sú nepreskúmateľné.

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký zásadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

6

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

Je potrebné zdôrazniť, ţe v rámci dovolacieho konania je moţné preskúmať

len existenciu prípadných vád konania, ktoré zaťaţili odvolacie konanie a následne

rozhodnutie vydané v tomto konaní. V ţiadnom prípade nie je moţné preskúmavať na základe

podaného dovolania iné konanie (teda pôvodne vedené konanie, ktorého obnovy sa účastník

domáha), nakoľko tomu bráni prekáţka rozsúdenej veci. Pokiaľ navrhovateľ namieta

neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, nejde o procesnú vadu

konania v zmysle Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,

nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/

, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj

R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom

vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník subjektívne

domnieva, ţe by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú

vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ,

ods. 3 ). Ak sa súd rozhodne, ţe určité dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú podľa jeho

názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup

odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. Vytýkaná neúplnosť alebo

7

nesprávnosť skutkových zistení by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania

v zmysle , vada tejto povahy však prípustnosť dovolania

nezakladá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovaţoval za dôvodnú ani námietku dovolateľky

týkajúcej sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho

súdu (aj aj rozhodnutia súdu prvého stupňa, kde poukazuje na odôvodnenie vyššie).

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, a jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B,

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho

sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2

( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti

uvedené v , je nepreskúmateľný.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a , ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157

ods. 2 ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal

vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne

vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov ( , , ,

, ). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Vo svojej

ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (). Tento právny názor zahŕňa

aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

9

Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu v spojení

s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle , a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné.

Odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov,

aké je stanovisko protistrany k návrhu, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané

a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne

normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyloţil, ako subsumoval zistený skutkový stav

pod aplikovanú právnu normu, aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k návrhu na povolenie

obnovy konania), čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti

i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho uznesenia odvolacieho súdu

zodpovedá ustanoveniu a

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal obsah odvolania

a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje

závery. V celom rozsahu sa stotoţnil so závermi prijatými súdom prvého stupňa, na ktoré

odkázal, čo mu dovoľuje Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení

s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho

a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade

zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne), a tak nezlučiteľné

s . Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným uznesením) spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,

ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj samotné rozhodnutie súdu

prvého stupňa odpovedalo navrhovateľke na všetky jej námietky a obsahovalo podrobné

vysvetlenie dôvodov, pre ktoré súd jej návrhu na obnovu konania nevyhovel. Argumenty

navrhovateľky v odvolaní ako aj v dovolaní sú totoţné s tými, ktoré obsahoval i samotný

návrh na povolenie obnovy konania, a ktoré boli riadne zodpovedné a zdôvodnené

tak rozhodnutím súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

10

nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil

s poukazom na ustanovenie

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe konanie nebolo zaťaţené vadou

v zmysle

Navrhovateľka v dovolaní tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právo na spravodlivý súdny proces podľa

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať

zákony (obdobne napr. , ). Právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/

) súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,

ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou

vadou konania v zmysle , lebo ani prípadným nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného

oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

I keby dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci

11

(o povolení – nepovolení obnovy konania) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli

mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia

Podľa názoru dovolateľky došlo v konaní k procesnej vade konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ , ktorá má spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí

pre nedostatok dôvodov a porušenie zásad dokazovania. Tieto námietky však uplatnila

navrhovateľka v prípustnosti dovolania podľa , preto dovolací súd

poukazuje na odôvodnenie vyššie. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to,

ţe existencia vady v zmysle sama osebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle

Pri skúmaní prípustnosti dovolania navrhovateľky dovolací súd dospel k záveru,

ţe tento opravný prostriedok nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie

je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v a , v dovolacom

konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle aţ e/ a

a nepreukázala sa navrhovateľkou tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/

). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, hoci podala návrh na ich priznanie, ale tieto v súlade

s nevyčíslila. Zavedenie rozhodovania o trovách konania len na návrh

a povinnosť špecifikácie trov právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania zvýšenú

aktivitu účastníkov, avšak uplatnenie si trov dovolacieho konania návrhom „...a zaviazal

ţalobcu na náhradu trov dovolacieho konania.“, tento úkon nemôţe suplovať podmienku

v , a to povinnosť vyčísliť trovy. Týmto trovy právneho zastúpenia, ktoré

vznikli odporkyni neboli bliţšie špecifikované.

12

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová