Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)1b0/392379.ad03ac.pdf
PDF · 140.12 KB
No categories available
7Cdo/179/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 179/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., bytom v B.,
zastúpenej JUDr. Romanom Juríkom, PhD., advokátom, so sídlom v Bratislave, Račianska č.
62, proti odporkyni POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO :
35 807 598, zastúpená WERNER & Co., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Stromova č. 54/A,
o povolenie obnovy konania, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5
C 92/2010, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29.
októbra 2013, sp. zn. 9 Co 459/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 25. februára 2013, č. k. 5 C 92/2010-103
zamietol návrh navrhovateľky na povolenie obnovy konania pôvodne vedeného na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 591/2004. Zároveň zamietol aj návrh navrhovateľky
na odklad vykonateľnosti uvedeného rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
ţe navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala zachovanie subjektívnej lehoty
na podanie návrhu podľa § 230 ods. 1 O.s.p. Nepreukázala tvrdenie o čase, kedy sa mala
o rozhodnutiach slúţiacich ako podklad pre povolenie obnovy konania dozvedieť, nepodloţila
svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, lebo v danej veci je vo vzťahu k začatiu plynutia
subjektívnej lehoty rozhodujúci okamih, od ktorého bolo moţné dôvod obnovy uplatniť.
Tieţ uviedol, ţe rozhodnutia, ktoré navrhovateľka ako dôvod pre obnovu konania uviedla nie
sú v zmysle výkladu § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. spôsobilým dôvodom prípustnosti obnovy
konania. Poukázal tieţ na to, ţe navrhovateľka vo svojom návrhu na obnovu konania napáda
nesprávne právne posúdenie veci súdom v pôvodnom konaní, čo môţe byť dôvod pre podanie
riadneho opravného prostriedku, nie je však dôvodom pre podanie návrhu na obnovu konania.
Okrem toho rozhodnutia, na základe ktorých sa navrhovateľka domáhala obnovy konania, nie
je súd viazaný a nebol by nimi viazaný ani po pripustení obnovy konania, preto nie je moţné
ustáliť, či by mohli navrhovateľke privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Neboli
tak splnené podmienky pre povolenie obnovy konania vyplývajúce z ustanovení § 228 ods. 1
písm. a/, b/, d/ a e/ O.s.p., a preto súd návrh navrhovateľka na obnovu konania zamietol.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 459/2012
na odvolanie navrhovateľky potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu a nepriznal
ţiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd zhodne so súdom
prvého stupňa dospel k záveru, ţe v danom prípade tu nie je daný ani jeden z dôvodov
na obnovu konania v zmysle § 228 ods.1 O.s.p., a odkázal na jeho odôvodnenie, ktoré
má v zmysle § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. všetky náleţitosti a s ktorým sa odvolací
súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil.
Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podala dovolanie navrhovateľka.
Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhala odkladu vykonateľnosti uznesenia
Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 459/2012 v spojení s rozsudkom
Okresnému súdu Bratislava I z 25. februára 2013, č. k. 5 C 92/2010–103. Prípustnosť svojho
dovolania odôvodnila tým, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), rozhodnutie trpí tzv. inou vadou, ktorá má za následok
nesprávne právne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu
je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje jeho práva podľa
čl. 38 Charty základných práv Európskej únie. Odňatie moţnosti konať videla v tom, ţe súdy
formalisticky vychádzali iba z návrhu, chabým a neuceleným odôvodnením vykazovali znaky
nezáujmu o objasnenie skutkového stavu prejednávanej veci. Odôvodnenia súdov
sú v mnohých aspektoch prekvapivé, nelogické, čím bola zaloţená neodstrániteľná vada
a to nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Namietala nesprávne právne posúdenie veci, ktoré
spočívalo v nesprávnom posúdení splnenia subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania.
Oba súdy nevykonali ţiaden relevantný dôkaz, ktorý by mohol viesť k odôvodnenému
úsudku, ţe návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene. Navrhovali vypočuť vo veci
podpredsedu Zdruţenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, R., ktorý s navrhovateľkou od
počiatku komunikoval a upozornil ju na relevantné rozhodnutia súdov a poučil ju o jej
právach. Inú vadu v konaní oboch súdov, ktorá mala za následok dôvodnosť podania
odvolania je nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov a porušenie
zásad dokazovania v civilnom konaní.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky ţiadala dovolanie
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Účelom inštitútu odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolacím
súdom je ochrana dovolateľa pred exekúciou vedenou na podklade napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Dovolací súd teda podľa § 243 O.s.p. môţe povoliť odklad vykonateľnosti
iba takého rozhodnutia odvolacieho súdu, na podklade ktorého moţno nariadiť exekúciu.
V predmetnej veci, v ktorých sa navrhovateľka domáha odkladu vykonateľnosti rozhodnutí
(oboch súdov) bol návrh súdom prvého stupňa zamietnutý, ktoré uznesenie súdu prvého
stupňa odvolací súd potvrdil. Z uvedeného vyššie vyplýva, ţe voči týmto rozhodnutia nie
je moţné viesť exekúciu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2013 sp. zn.
9 Co 459/2013 podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto
ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho
súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo
odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla navrhovateľka dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie navrhovateľky preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzalo do úvahy
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne
ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.).
Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Navrhovateľka v dovolaní zastáva názor, ţe súdy jej odňali moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo formalisticky vychádzal súd iba z návrhu.
Nezaoberal sa tvrdením navrhovateľky, ţe na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky sú zverejnené viaceré rozhodnutia relevantné pre jej prípad, o ktorých
rozhodnutiach sa dozvedela na základe jej kontaktov so Zdruţením na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, ako aj tým, ţe rozhodnutia oboch súdov sú nepreskúmateľné.
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký zásadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Je potrebné zdôrazniť, ţe v rámci dovolacieho konania je moţné preskúmať
len existenciu prípadných vád konania, ktoré zaťaţili odvolacie konanie a následne
rozhodnutie vydané v tomto konaní. V ţiadnom prípade nie je moţné preskúmavať na základe
podaného dovolania iné konanie (teda pôvodne vedené konanie, ktorého obnovy sa účastník
domáha), nakoľko tomu bráni prekáţka rozsúdenej veci. Pokiaľ navrhovateľ namieta
neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, nejde o procesnú vadu
konania v zmysle § 237 O.s.p. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,
nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/
O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj
R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom
vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník subjektívne
domnieva, ţe by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú
vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 211
ods. 3 O.s.p.). Ak sa súd rozhodne, ţe určité dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú podľa jeho
názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup
odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť skutkových zistení by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy však prípustnosť dovolania
nezakladá.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovaţoval za dôvodnú ani námietku dovolateľky
týkajúcej sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu (aj aj rozhodnutia súdu prvého stupňa, kde poukazuje na odôvodnenie vyššie).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, a jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument 8 5 Cdo 31/2013 (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157
ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal
vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne
vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej
ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa
aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu v spojení
s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné.
Odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov,
aké je stanovisko protistrany k návrhu, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané
a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne
normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyloţil, ako subsumoval zistený skutkový stav
pod aplikovanú právnu normu, aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k návrhu na povolenie
obnovy konania), čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti
i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho uznesenia odvolacieho súdu
zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal obsah odvolania
a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje
závery. V celom rozsahu sa stotoţnil so závermi prijatými súdom prvého stupňa, na ktoré
odkázal, čo mu dovoľuje § 219 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení
s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho
a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade
zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne), a tak nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným uznesením) spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj samotné rozhodnutie súdu
prvého stupňa odpovedalo navrhovateľke na všetky jej námietky a obsahovalo podrobné
vysvetlenie dôvodov, pre ktoré súd jej návrhu na obnovu konania nevyhovel. Argumenty
navrhovateľky v odvolaní ako aj v dovolaní sú totoţné s tými, ktoré obsahoval i samotný
návrh na povolenie obnovy konania, a ktoré boli riadne zodpovedné a zdôvodnené
tak rozhodnutím súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe konanie nebolo zaťaţené vadou
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Navrhovateľka v dovolaní tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať
zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,
ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo ani prípadným nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
I keby dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci
(o povolení – nepovolení obnovy konania) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli
mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Podľa názoru dovolateľky došlo v konaní k procesnej vade konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá má spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí
pre nedostatok dôvodov a porušenie zásad dokazovania. Tieto námietky však uplatnila
navrhovateľka v prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., preto dovolací súd
poukazuje na odôvodnenie vyššie. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to,
ţe existencia vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sama osebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pri skúmaní prípustnosti dovolania navrhovateľky dovolací súd dospel k záveru,
ţe tento opravný prostriedok nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie
je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., v dovolacom
konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
a nepreukázala sa navrhovateľkou tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, hoci podala návrh na ich priznanie, ale tieto v súlade
s § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila. Zavedenie rozhodovania o trovách konania len na návrh
a povinnosť špecifikácie trov právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania zvýšenú
aktivitu účastníkov, avšak uplatnenie si trov dovolacieho konania návrhom „...a zaviazal
ţalobcu na náhradu trov dovolacieho konania.“, tento úkon nemôţe suplovať podmienku
v § 151 ods. 1 O.s.p., a to povinnosť vyčísliť trovy. Týmto trovy právneho zastúpenia, ktoré
vznikli odporkyni neboli bliţšie špecifikované.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová