Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)5bf/394368.d5d94b.pdf
PDF · 165.43 KB
No categories available
4Cdo/383/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 383/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S. – L., IČO: X.,
zastúpenej JUDr. E., advokátkou v S.S., proti ţalovaným 1/ MUDr. J., bývajúcemu v H.,
zastúpenému JUDr. P., advokátom v H. a 2/ Mgr. O., bývajúcemu v B., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 C
103/2009, o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. februára
2012 sp. zn. 16 Co 140/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd S. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2012 sp. zn. 16 Co
140/2011 a uznesenie z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 22. septembra 2011 č.k. 18 C 103/2009-352 určil,
ţe do vlastníctva ţalobkyne patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. V. parc. č. X.
222
o výmere X. 930 m, parc. č. X. o výmere X. 160 m, parc. č. X. o výmere X. 125 m, parc. č.
222
X. o výmere 2 038 m, parc. č. X. o výmere X. 096 m, parc. č. X. o výmere 6 841 m, parc. č.
222
X. o výmere 174 m, parc. č. X. o výmere 367 m, parc. č. X. o výmere 1 150 m, parc. č. X.
222
o výmere 120 662 m, parc. č. X. o výmere 2 219 m, parc. č. X. o výmere 799 963 m, parc.
222
č. X. o výmere 2 468 m, parc. č. X. o výmere 20 795 m, parc. č. X. o výmere 7 463 m, parc.
222
č. X. o výmere 365 m, parc. č. X. o výmere 17 148 m, parc. č. X. o výmere 2 668 m,
222
parc. č. X. o výmere 2 291 m, parc. č. X. o výmere 1 745 m, parc. č. X. o výmere 997 m,
2
parc. č. X. o výmere 18 031 m, pod poradovým číslom X. v ¼-tine a pod poradovým číslom
X. v ¼-tine. Zároveň ţalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni trovy
konania 6 649,79 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania
vyvodil, ţe vlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. X. k.ú. V. sú v jednej
polovici Slovenská republika a ţalovaní 1/, 2/ kaţdý v ¼-ine. Predtým tieto nehnuteľnosti boli
zapísané v pozemnokniţnej vloţke č. X. a ich pôvodnými vlastníkmi bola H. a E. občianky
ţidovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci rasových perzekúcií boli
deportované do koncentračného tábora. Ţalobkyňa, ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č.
326/2005 Z.z. o lesoch zastupuje L.. ako správca jej majetku ½-vice z týchto nehnuteľností
nadobudla na základe rozhodnutia O. č. X. 537/57 z 29. októbra 1957. Ţalovaní vlastníctvo
podielov, a to kaţdý v ¼ nadobudli na základe osvedčenia o vydrţaní vlastníckeho práva
spísaného na notárskom úrade notárky JUDr. B. v S. pod č. N.. Zdôraznil, ţe v roku 1948
z dôvodu, ţe v pozemkovej knihe neboli vyznačené zmeny vlastníkov k sporným
nehnuteľnostiam došlo na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie v S. č. K. z 13. februára
1948 ku konfiškácii poľnohospodárskeho majetku H. a to k 1. marcu 1945 a následne na
základe zápisnice z 29. mája 1948 došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa
v tomto katastri patriacich bývalej majiteľke H. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do
drţby a úţitku Československého štátu v správe Štátnych lesov. Súd dospel k záveru, ţe len
v dôsledku administratívnej chyby v konfiškačnom rozhodnutí z 13. februára 1948 nebola
uvedená aj E., teda pod konfiškáciu spadali sporné nehnuteľnosti ako celok, nielen podiel H..
Podľa názrou súdu prvého stupňa štát do drţby majetku vstúpil najneskôr v roku 1948, ktoré
tieto nehnuteľnosti uţíval aţ do roku 1993 a v zmysle Občianskeho zákonníka (zákon č.
141/1950 Zb.) k nim na základe skutočnej drţby nadobudol vlastnícke právo. Povaţoval
za nepravdepodobné, aby došlo k vydrţaniu týchto nehnuteľností ţalovanými,
resp. ich právnymi predchodcami. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovaných rozsudkom z 23. februára 2012
sp. zn. 16 Co 140/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, ţe o trovách odvolacieho
konania rozhodne samostatným uznesením. Odvolací súd sa stotoţnil so zisteným skutkovým
stavom a s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
uviedol, ţe v konaní nebolo sporné, ţe na podiely na meno H. bolo vydané konfiškačné
rozhodnutie. Sporným bolo, či aj k podielu E. mala ţalobkyňa titul vstupu do uţívania týchto
nehnuteľností. Titul vstupu ţalobkyne do uţívania odvolací súd vyvodzoval z konštatovania
v zápisnici z 29. mája 1948 o prevzatí majetku, ţe došlo k prevzatiu majetku ,,H. a spol.“,
pričom celková výmera prevzatých nehnuteľností zodpovedala výmere sporných
nehnuteľností vcelku. Za dôkaz o tom, ţe skonfiškovaný bol aj majetok E., súd povaţoval
okolnosť, ţe synovia E. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, ktoré bolo
odmietnuté. Napokon aj nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. umoţňovalo deťom poţiadať,
aby majetok rodičov nebol skonfiškovaný aţ do výmery 50ha. Odvolací súd uzavrel,
ţe len v dôsledku omylu nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj E., bolo však
preukázané, ţe ţalobkyňa na jeho základe prevzala celú výmeru sporných nehnuteľností,
o čom svedčí aj správanie synov E.. Dodal, ţe pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda
z moci zákona spätne, konfiškačný výmer sa vydával len na konkretizovanie majetku.
Odvolací súd uznesením z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 s poukazom
na § 214 ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 veta druhá
a ods. 2 O.s.p. ţalobkyni nepriznal náhradu trov konania a ţalovaným nepriznal právo
na ich náhradu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný 1/, ktorý jeho prípustnosť
vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. t.j., ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť pred
súdom konať a to z dôvodu, ţe súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie
za účelom správneho zistenia skutkového stavu, a zároveň nemal moţnosť vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň sa nevyporiadal so všetkými jeho námietkami
a argumentmi, konkrétne námietkou, ţe ţalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva
titulom vydrţania, najmä v otázke titulu vstupu do oprávnenej drţby, dobromyseľnosti,
ţe jej veci patrí a v preukázaní konkrétneho obdobia reálne uţívania nehnuteľnosti,
a s námietkou, ţe ţalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva konfiškáciou, preto
došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V súvislosti s uplatneným
dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) uviedol, ţe skutkové zistenia nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. V rozhodnutí konfiškačnej komisie nie je ţiadna zmienka
o konfiškácii majetku E., rovnako ako v ţiadosti jej synov o vypustenie majetku
z prerozdelenia, keď v ich ţiadosti sa spomína majetok iného právneho predchodcu (S.) a nie
E.. Dovolateľ súdom niţšieho stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) v otázke posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou aj
vydrţaním. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu nepovaţovala dovolacie námietky
za opodstatnené.
Ţalovaný 2/ sa stotoţnil s obsahom dovolania.
Najvyšší súd S. ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236
a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. X. O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Tieţ nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného 1/ nie je podľa §
238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. Pokiaľ ide o procesné vady podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. ţalovaný 1/
v dovolaní nenamietal a tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, preto prípustnosť
dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V predmetnom konaní dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
a to z dôvodu, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie
za účelom správneho zistenia skutkového stavu a týmto postupom mu odňal moţnosť
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň namietal porušenie práva na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď sa súd nevyporiadal so všetkými jeho námietkami
a argumentmi.
Podľa § 214 ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie dovolanie
proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa odseku 2
v ostatných prípadoch moţno v odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších
dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci
mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205 a.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti,
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali.
Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v konaní realizuje tak,
ţe samosudca (prípadne predseda senátu) spravidla bezprostredne po vykonaní dôkazu
umoţní účastníkom, aby sa k nemu vyjadrili a aby uviedli všetko, čo pri hodnotení dôkazu
povaţujú za významné. Procesnú moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr.
z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejdnávanej veci, pravosti a správnosti
listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní
obhliadky a pod.) musí súd účastníkom vytvoriť v rámci dokazovania, ktoré prebehlo
zákonom predpísaným spôsobom. Spôsob vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov
vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku (§ 126 a nasl.). Vyjadrenie účastníka k takto
vykonanému dôkazu je potom jedným z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie
do úvahy, preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých účastníkov môţe byť významným
faktorom ovplyvňujúcim intenzitu dôkaznej sily pripisovanej konkrétnemu hodnotnému
dôkazu súdom. Význam tohto procesného práva je teda zrejmý.
Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, podľa ktorej procesné strany musia dostať príleţitosť
nielen predloţiť všetky potrebné dôkazy tak, aby uniesli dôkazné bremeno a v spore boli
úspešní, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní
účastníkmi predloţené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie
vo veci, a mať moţnosť sa k nim vyjadriť (napr. Nideröst – Huber proti Švajčiarsku
z 18. februára 1997, Mareš proti Českej republike z 26. októbra 2006, Vokoun proti Českej
republike z 3. júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010 a iné).
Zo súdneho spisu vyplýva, ţe odvolací súd rozhodol vo veci potvrdzujúcim
rozsudkom z 23. februára 2012 bez nariadenia pojednávania vychádzajúc z § 214 ods. 2 O.s.p.
(v znení účinnom do 31. decembra 2012), keď mal za to, ţe nie je daný dôvod na nariadenie
pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu nebol správny.
Odvolanie, ako uţ bolo vyššie uvedené, proti rozsudku súdu prvého stupňa podali
ţalovaní 1/, 2/. Odvolanie oboch ţalovaných bolo doručené ţalobkyni, ktorá k nim podala
vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis z PKV č. X. (viď č.l. 385, č.l. 404
a čl. 407-408 spisu). Ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené ţalovaným.
Nedoručenie vyjadrenia ţalovaným by nebolo samo o sebe procesnou chybou,
ak by vyjadrenia neobsahovali podstatné skutočnosti k veci. V prejednávanej veci však
zo súdneho spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia, v časti, v ktorej
sa vyporiadaval s podstatnými odvolacími argumentmi odvolateľov, odkázal na listinný dôkaz
– výpis z PKV č. X., ktorý predstavoval základ jeho argumentácie vo vzťahu k týmto
námietkam. Tento listinný dôkaz však nebol v konaní pred súdom prvého stupňa predloţený
a nebol ani vykonaný. Dôkaz ţalobkyňa predloţila aţ vo svojom vyjadrení v odvolacom
konaní ako reakciu na argumenty ţalovaného 2/, ktoré vyjadrenie ani nebolo protistrane
doručené. Odvolací súd preto procesne pochybil, keď v rozhodnutí vychádzal z dôkazu, ktorý
nebol riadne vykonaný. Odvolací súd, pokiaľ nemienil vychádzať len zo skutkového stavu
zisteného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.) mal pojednávanie nariadiť a dôkaz sám
vykonať (§ 213 ods. 4 O.s.p.). Okrem toho, ţe odvolací súd nepostupoval v súlade
s ustanoveniami o vykonávaní dôkazov a nevykonal dôkaz, ktorým následne argumentoval,
odňal takýmto postupom účastníkov konania moţnosť k takémuto dôkazu sa vyjadriť.
Účastník konania nemal moţnosť vyjadriť sa k dôkazu ani v rámci pojednávania, keďţe
odvolací súd ho nenariadil, ani v rámci moţnosti reagovať na vyjadrenie ţalobkyne, keďţe
toto vyjadrenie nebolo súdom protistrane doručené. Z uvedeného moţno uzavrieť, ţe odvolací
súd procesne pochybil, v dôsledku čoho odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom.
Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne.
K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal
so všetkými jeho námietkami a argumentmi, čím došlo k porušeniu práva na riadne
odôvodnenie rozhodnutia a následkom toho k odňatiu moţnosti pred súdom konať, dovolací
súd poznamenáva, ţe táto námietka nie je opodstatnená.
Obsah poţiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je v právnom poriadku vyjadrený v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí,
ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Keďţe
§ 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.),
treba rovnako dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti
odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by taktieţ malo obsahovať
myšlienkový postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal
s odvolacími námietkami a ďalšie rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo
preskúmateľné v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov. Na druhej strane takúto
poţiadavku nemoţno chápať spôsobom, ţe zahŕňa právo účastníka byť pred súdom úspešný,
prípadne právo na vydanie rozhodnutia v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(porovnaj I. ÚS 50/04), prípadne s navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj
IV. ÚS 252/04), preto nie je porušením práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie týchto práv totiţ nielenţe
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo
sa riadili výkladom právnych predpisov, ktorý predkladá účastník (porovnaj
IV. ÚS 340/2004). Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ konštatoval, ţe postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemoţno hodnotiť ako
nezákonný (porovnaj I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) a všeobecný súd nemusí v odôvodnení
rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07).
Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe nemusí vţdy disponovať
potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť
je potrebné posudzovať vţdy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter
konania (porovnaj II. ÚS 373/08). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť
porušenie ústavných práv, dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza
ţiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo moţné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne
také, v ktorom dôvody, na ktorých je zaloţené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo
popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (porovnaj I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu môţe však dôjsť aj tým,
ţe by sa súd pri výklade aplikácií zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam (porovnaj IV. ÚS 182/09).
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s jeho odôvodnením (okrem zistenej
vady vyššie rozvedenej) je potrebné dospieť k záveru, ţe napadnutý rozsudok sám o sebe
parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia spĺňa. Odôvodnenie rozsudku
obsahuje nielen úvodnú popisnú časť (v ktorej sa okrem iného uvádza, čoho sa ţalobkyňa
domáhala, ako rozhodol súd prvého stupňa, a z akých dôvodov, ktoré dôkazy vykonal a ako
ustálil skutkový a právny stav v prejednávanej veci, dôvody, pre ktoré bolo podané odvolanie,
argumenty a dôkazy, ktoré na podporu svojich odvolacích tvrdení účastník uvádza a čoho
sa v odvolacom konaní domáha, procesné stanovisko protistrany a iné), ale i spôsob a rozsah,
akým sa odvolací súd prejednávanou vecou zaoberal, a tieţ samotné právne posúdenie veci
(vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral), v rámci ktorého sa odvolací súd
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, ktoré na zdôraznenie správnosti ešte doplnil. Odvolací súd sa vyporiadal
i s rozhodujúcimi argumentmi odvolateľa. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda uvádza
všetky podstatné skutočnosti, preto mu v tejto súvislosti nemoţno vytknúť procesné
pochybenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa ďalšími námietkami ţalovaného 1/
uvedenými v dovolaní.
Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol uznesením z 29. februára 2012
sp. zn. 16 Co 140/2011 a keďţe v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách
pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.) dovolací súd zároveň zrušil aj toto
uznesenie krajského súdu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová