Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/383/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S. – L., IČO: X.,

zastúpenej JUDr. E., advokátkou v S.S., proti ţalovaným 1/ MUDr. J., bývajúcemu v H.,

zastúpenému JUDr. P., advokátom v H. a 2/ Mgr. O., bývajúcemu v B., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 C

103/2009, o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. februára

2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd S. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2012 sp. zn. 16 Co

140/2011 a uznesenie z 29. februára 2012 sp. zn. z r u š u j e a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 22. septembra 2011 č.k. -352 určil,

ţe do vlastníctva ţalobkyne patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. V. parc. č. X.

222

o výmere X. 930 m, parc. č. X. o výmere X. 160 m, parc. č. X. o výmere X. 125 m, parc. č.

222

X. o výmere 2 038 m, parc. č. X. o výmere X. 096 m, parc. č. X. o výmere 6 841 m, parc. č.

222

X. o výmere 174 m, parc. č. X. o výmere 367 m, parc. č. X. o výmere 1 150 m, parc. č. X.

222

o výmere 120 662 m, parc. č. X. o výmere 2 219 m, parc. č. X. o výmere 799 963 m, parc.

222

č. X. o výmere 2 468 m, parc. č. X. o výmere 20 795 m, parc. č. X. o výmere 7 463 m, parc.

222

č. X. o výmere 365 m, parc. č. X. o výmere 17 148 m, parc. č. X. o výmere 2 668 m,

222

parc. č. X. o výmere 2 291 m, parc. č. X. o výmere 1 745 m, parc. č. X. o výmere 997 m,

2

parc. č. X. o výmere 18 031 m, pod poradovým číslom X. v ¼-tine a pod poradovým číslom

X. v ¼-tine. Zároveň ţalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni trovy

konania 6 649,79 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania

2

vyvodil, ţe vlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. X. k.ú. V. sú v jednej

polovici Slovenská republika a ţalovaní 1/, 2/ kaţdý v ¼-ine. Predtým tieto nehnuteľnosti boli

zapísané v pozemnokniţnej vloţke č. X. a ich pôvodnými vlastníkmi bola H. a E. občianky

ţidovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci rasových perzekúcií boli

deportované do koncentračného tábora. Ţalobkyňa, ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č.

o lesoch zastupuje L.. ako správca jej majetku ½-vice z týchto nehnuteľností

nadobudla na základe rozhodnutia O. č. X. 537/57 z 29. októbra 1957. Ţalovaní vlastníctvo

podielov, a to kaţdý v ¼ nadobudli na základe osvedčenia o vydrţaní vlastníckeho práva

spísaného na notárskom úrade notárky JUDr. B. v S. pod č. N.. Zdôraznil, ţe v roku 1948

z dôvodu, ţe v pozemkovej knihe neboli vyznačené zmeny vlastníkov k sporným

nehnuteľnostiam došlo na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie v S. č. K. z 13. februára

1948 ku konfiškácii poľnohospodárskeho majetku H. a to k 1. marcu 1945 a následne na

základe zápisnice z 29. mája 1948 došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa

v tomto katastri patriacich bývalej majiteľke H. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do

drţby a úţitku Československého štátu v správe Štátnych lesov. Súd dospel k záveru, ţe len

v dôsledku administratívnej chyby v konfiškačnom rozhodnutí z 13. februára 1948 nebola

uvedená aj E., teda pod konfiškáciu spadali sporné nehnuteľnosti ako celok, nielen podiel H..

Podľa názrou súdu prvého stupňa štát do drţby majetku vstúpil najneskôr v roku 1948, ktoré

tieto nehnuteľnosti uţíval aţ do roku 1993 a v zmysle (zákon č.

) k nim na základe skutočnej drţby nadobudol vlastnícke právo. Povaţoval

za nepravdepodobné, aby došlo k vydrţaniu týchto nehnuteľností ţalovanými,

resp. ich právnymi predchodcami. O náhrade trov konania rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovaných rozsudkom z 23. februára 2012

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, ţe o trovách odvolacieho

konania rozhodne samostatným uznesením. Odvolací súd sa stotoţnil so zisteným skutkovým

stavom a s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

uviedol, ţe v konaní nebolo sporné, ţe na podiely na meno H. bolo vydané konfiškačné

rozhodnutie. Sporným bolo, či aj k podielu E. mala ţalobkyňa titul vstupu do uţívania týchto

nehnuteľností. Titul vstupu ţalobkyne do uţívania odvolací súd vyvodzoval z konštatovania

v zápisnici z 29. mája 1948 o prevzatí majetku, ţe došlo k prevzatiu majetku ,,H. a spol.“,

pričom celková výmera prevzatých nehnuteľností zodpovedala výmere sporných

nehnuteľností vcelku. Za dôkaz o tom, ţe skonfiškovaný bol aj majetok E., súd povaţoval

okolnosť, ţe synovia E. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, ktoré bolo

3

odmietnuté. Napokon aj nariadenie SNR č. umoţňovalo deťom poţiadať,

aby majetok rodičov nebol skonfiškovaný aţ do výmery 50ha. Odvolací súd uzavrel,

ţe len v dôsledku omylu nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj E., bolo však

preukázané, ţe ţalobkyňa na jeho základe prevzala celú výmeru sporných nehnuteľností,

o čom svedčí aj správanie synov E.. Dodal, ţe pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda

z moci zákona spätne, konfiškačný výmer sa vydával len na konkretizovanie majetku.

Odvolací súd uznesením z 29. februára 2012 sp. zn. s poukazom

na , , a veta druhá

a ods. 2 ţalobkyni nepriznal náhradu trov konania a ţalovaným nepriznal právo

na ich náhradu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný 1/, ktorý jeho prípustnosť

vyvodzoval z t.j., ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť pred

súdom konať a to z dôvodu, ţe súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie

za účelom správneho zistenia skutkového stavu, a zároveň nemal moţnosť vyjadriť

sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň sa nevyporiadal so všetkými jeho námietkami

a argumentmi, konkrétne námietkou, ţe ţalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva

titulom vydrţania, najmä v otázke titulu vstupu do oprávnenej drţby, dobromyseľnosti,

ţe jej veci patrí a v preukázaní konkrétneho obdobia reálne uţívania nehnuteľnosti,

a s námietkou, ţe ţalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva konfiškáciou, preto

došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V súvislosti s uplatneným

dovolacím dôvodom podľa (konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) uviedol, ţe skutkové zistenia nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní. V rozhodnutí konfiškačnej komisie nie je ţiadna zmienka

o konfiškácii majetku E., rovnako ako v ţiadosti jej synov o vypustenie majetku

z prerozdelenia, keď v ich ţiadosti sa spomína majetok iného právneho predchodcu (S.) a nie

E.. Dovolateľ súdom niţšieho stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) v otázke posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou aj

vydrţaním. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu nepovaţovala dovolacie námietky

za opodstatnené.

Ţalovaný 2/ sa stotoţnil s obsahom dovolania.

Najvyšší súd S. ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podal

včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom ( ) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236

a nasl. ).

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa ods. X. je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Tieţ nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného 1/ nie je podľa §

238 ods. 1 aţ 3 prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy,

či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/

Pokiaľ ide o procesné vady podľa aţ e/ a ţalovaný 1/

v dovolaní nenamietal a tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, preto prípustnosť

dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

V predmetnom konaní dovolateľ namietal existenciu vady podľa

a to z dôvodu, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie

za účelom správneho zistenia skutkového stavu a týmto postupom mu odňal moţnosť

vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň namietal porušenie práva na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď sa súd nevyporiadal so všetkými jeho námietkami

a argumentmi.

Podľa § 214 ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie dovolanie

proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy,

ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa odseku 2

v ostatných prípadoch moţno v odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa odvolací súd môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších

dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci

mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205 a.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti,

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v konaní realizuje tak,

ţe samosudca (prípadne predseda senátu) spravidla bezprostredne po vykonaní dôkazu

umoţní účastníkom, aby sa k nemu vyjadrili a aby uviedli všetko, čo pri hodnotení dôkazu

povaţujú za významné. Procesnú moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr.

z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejdnávanej veci, pravosti a správnosti

6

listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní

obhliadky a pod.) musí súd účastníkom vytvoriť v rámci dokazovania, ktoré prebehlo

zákonom predpísaným spôsobom. Spôsob vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov

vyplýva z ( a nasl.). Vyjadrenie účastníka k takto

vykonanému dôkazu je potom jedným z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie

do úvahy, preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých účastníkov môţe byť významným

faktorom ovplyvňujúcim intenzitu dôkaznej sily pripisovanej konkrétnemu hodnotnému

dôkazu súdom. Význam tohto procesného práva je teda zrejmý.

Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady

kontradiktórnosti súdneho konania, podľa ktorej procesné strany musia dostať príleţitosť

nielen predloţiť všetky potrebné dôkazy tak, aby uniesli dôkazné bremeno a v spore boli

úspešní, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní

účastníkmi predloţené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie

vo veci, a mať moţnosť sa k nim vyjadriť (napr. Nideröst – Huber proti Švajčiarsku

z 18. februára 1997, Mareš proti Českej republike z 26. októbra 2006, Vokoun proti Českej

republike z 3. júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010 a iné).

Zo súdneho spisu vyplýva, ţe odvolací súd rozhodol vo veci potvrdzujúcim

rozsudkom z 23. februára 2012 bez nariadenia pojednávania vychádzajúc z

(v znení účinnom do 31. decembra 2012), keď mal za to, ţe nie je daný dôvod na nariadenie

pojednávania podľa Takýto postup odvolacieho súdu nebol správny.

Odvolanie, ako uţ bolo vyššie uvedené, proti rozsudku súdu prvého stupňa podali

ţalovaní 1/, 2/. Odvolanie oboch ţalovaných bolo doručené ţalobkyni, ktorá k nim podala

vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis z PKV č. X. (viď č.l. 385, č.l. 404

a čl. 407-408 spisu). Ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené ţalovaným.

Nedoručenie vyjadrenia ţalovaným by nebolo samo o sebe procesnou chybou,

ak by vyjadrenia neobsahovali podstatné skutočnosti k veci. V prejednávanej veci však

zo súdneho spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia, v časti, v ktorej

sa vyporiadaval s podstatnými odvolacími argumentmi odvolateľov, odkázal na listinný dôkaz

– výpis z PKV č. X., ktorý predstavoval základ jeho argumentácie vo vzťahu k týmto

námietkam. Tento listinný dôkaz však nebol v konaní pred súdom prvého stupňa predloţený

a nebol ani vykonaný. Dôkaz ţalobkyňa predloţila aţ vo svojom vyjadrení v odvolacom

7

konaní ako reakciu na argumenty ţalovaného 2/, ktoré vyjadrenie ani nebolo protistrane

doručené. Odvolací súd preto procesne pochybil, keď v rozhodnutí vychádzal z dôkazu, ktorý

nebol riadne vykonaný. Odvolací súd, pokiaľ nemienil vychádzať len zo skutkového stavu

zisteného súdom prvého stupňa ( ) mal pojednávanie nariadiť a dôkaz sám

vykonať ( ). Okrem toho, ţe odvolací súd nepostupoval v súlade

s ustanoveniami o vykonávaní dôkazov a nevykonal dôkaz, ktorým následne argumentoval,

odňal takýmto postupom účastníkov konania moţnosť k takémuto dôkazu sa vyjadriť.

Účastník konania nemal moţnosť vyjadriť sa k dôkazu ani v rámci pojednávania, keďţe

odvolací súd ho nenariadil, ani v rámci moţnosti reagovať na vyjadrenie ţalobkyne, keďţe

toto vyjadrenie nebolo súdom protistrane doručené. Z uvedeného moţno uzavrieť, ţe odvolací

súd procesne pochybil, v dôsledku čoho odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom.

Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť

povaţované za správne.

K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal

so všetkými jeho námietkami a argumentmi, čím došlo k porušeniu práva na riadne

odôvodnenie rozhodnutia a následkom toho k odňatiu moţnosti pred súdom konať, dovolací

súd poznamenáva, ţe táto námietka nie je opodstatnená.

Obsah poţiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia

je v právnom poriadku vyjadrený v , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci

vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí,

ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Keďţe

platí primerane i pre konanie na odvolacom súde ( ),

treba rovnako dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti

odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by taktieţ malo obsahovať

myšlienkový postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal

s odvolacími námietkami a ďalšie rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo

preskúmateľné v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov. Na druhej strane takúto

poţiadavku nemoţno chápať spôsobom, ţe zahŕňa právo účastníka byť pred súdom úspešný,

prípadne právo na vydanie rozhodnutia v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi

(porovnaj ), prípadne s navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj

), preto nie je porušením práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie týchto práv totiţ nielenţe

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo

sa riadili výkladom právnych predpisov, ktorý predkladá účastník (porovnaj

). Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ konštatoval, ţe postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemoţno hodnotiť ako

nezákonný (porovnaj , ) a všeobecný súd nemusí v odôvodnení

rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj

, , ).

Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe nemusí vţdy disponovať

potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť

je potrebné posudzovať vţdy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter

konania (porovnaj ). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť

porušenie ústavných práv, dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza

ţiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo moţné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne

také, v ktorom dôvody, na ktorých je zaloţené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (porovnaj , ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu môţe však dôjsť aj tým,

ţe by sa súd pri výklade aplikácií zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam (porovnaj ).

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s jeho odôvodnením (okrem zistenej

vady vyššie rozvedenej) je potrebné dospieť k záveru, ţe napadnutý rozsudok sám o sebe

parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia spĺňa. Odôvodnenie rozsudku

obsahuje nielen úvodnú popisnú časť (v ktorej sa okrem iného uvádza, čoho sa ţalobkyňa

9

domáhala, ako rozhodol súd prvého stupňa, a z akých dôvodov, ktoré dôkazy vykonal a ako

ustálil skutkový a právny stav v prejednávanej veci, dôvody, pre ktoré bolo podané odvolanie,

argumenty a dôkazy, ktoré na podporu svojich odvolacích tvrdení účastník uvádza a čoho

sa v odvolacom konaní domáha, procesné stanovisko protistrany a iné), ale i spôsob a rozsah,

akým sa odvolací súd prejednávanou vecou zaoberal, a tieţ samotné právne posúdenie veci

(vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral), v rámci ktorého sa odvolací súd

v zmysle v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, ktoré na zdôraznenie správnosti ešte doplnil. Odvolací súd sa vyporiadal

i s rozhodujúcimi argumentmi odvolateľa. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda uvádza

všetky podstatné skutočnosti, preto mu v tejto súvislosti nemoţno vytknúť procesné

pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa ďalšími námietkami ţalovaného 1/

uvedenými v dovolaní.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol uznesením z 29. februára 2012

sp. zn. a keďţe v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách

pôvodného i dovolacieho konania ( ) dovolací súd zároveň zrušil aj toto

uznesenie krajského súdu.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová