Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-140-2011.pdf
PDF · 122.13 KB
No categories available
16Co/140/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu SR
- Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š.p., IČO: 00 492 531, zastúpený JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou, AK Snina, Partizánska 1057, proti žalovaným: 1. MUDr. D. U., bytom U., J. XX, 2. Mgr. Z. U., bytom T., J. XX, zastúpený Mgr. D. U., bytom U., J. XXXX/XX, obaja zastúpený advokátom JUDr. Petrom Barňákom, AK Kukorelliho 58, Humenné, za účasti Okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 22. 09. 2011, č. k. 18C 103/2009-352 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že do vlastníctva Slovenskej republiky patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX k. ú. R. H. špecifikované vo výroku tohto rozhodnutia. Ďalším výrokom určil, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 6 649,79 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu boli lesné nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. R. H.. Konštatoval, že tieto nehnuteľnosti v súčasnosti obhospodaruje Urbárske a pasienkové združenie
- Pozemkové spoločenstvo Veľká Poľana, a to na základe dohody o vydaní majetku bývalých urbarníkov komposesorátov a podobných útvarov uzatvorenej dňa 18. 08. 1993 s LPM Ulič. Vlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX k. ú. R. H. sú v jednej polovici Slovenská republika a žalovaní v 1. a 2. rade každý v 1. Predtým tieto nehnuteľnosti boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 86 a ich pôvodnými vlastníkmi bola U. U. a L. S. občianky židovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci rasových perzekúcií boli deportované do koncentračného tábora. Žalobkyňa - Slovenská republika, ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č. 326/2005 Z. z. zastupuje LMP Ulič ako správca jej majetku 1 z týchto nehnuteľností nadobudla na základe rozhodnutia ONV finančného odboru Snina č. 4537/57 zo dňa 29. 10. 1957. Žalovaní vlastníctvo podielov, a to každý v 1 nadobudli na základe osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva spísaného na notárskom úrade notárky JUDr. Bžánovej v Snine pod č. N 301/2005, NZ 37197/2005.
Ďalej konštatoval, že z potvrdenia Vojenského historického ústavu Bratislava obec Veľká Poľana bola v rokoch 1939 -1945 súčasťou Maďarského kráľovstva a na tomto území platili jeho zákony.
Citoval zákon č. 384/1944 ME, podľa ktorého všetok majetok nachádzajúci sa na území Maďarského kráľovstva patriaci židom prešiel ako národný majetok na štát, pričom vzhľadom na to, že išlo o prevod vlastníctva na štát ex lege, knihový zápis mal deklatórny význam. Tento vlastnícky stav zostal platný aj po vrátení tohto územia Československému štátu, avšak dotknuté osoby sa vrátenia majetku mohli domáhať cestou reštitučného konania, ktoré bolo upravené zákonom č. 128/1946 Zb. v 3-ročnej prekluzívnej lehote. Účinnosťou zákona č. 128/1946 Zb. nedošlo k obnoveniu vlastníckych práva osôb, ktoré tieto práva stratili v dobe neslobody od 29. 09. 1938 do 04. 05. 1945. Poukázal na stanovisko občianskeho kolégia NS k otázke nereštituovaného majetku na Slovensku č. CP 173/60.
Uzavrel, že v tomto prípade k zápisu zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým Maďarským kráľovstvom v zmysle citovaného maďarského zákona platného aj v k. ú. obec R. H. nedošlo a nedošlo ani k uplatneniu nároku na reštitučné konanie ohľadom vrátenia zabratého majetku zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. 86 k. ú. R. H. v zmysle zákona č. 128/1946 Zb. oprávnenými osobami, t. j. U. U. a L. S., ktoré v tom čase boli nezvestné, pričom L. S. a jej manžel D. boli vyhlásení za mŕtvych Okresným súdom Humenné až v roku 1949. Následkom toho správcom ich majetku bol zo zákona Fond národnej obnovy.
V roku 1948 z dôvodu, že v pozemkovej knihe neboli vyznačené v zmysle uvedených zákonov zmeny vlastníkov k sporným nehnuteľnostiam došlo k rozhodnutiu konfiškačnej komisie v Snine číslo Kom 1/48 zo dňa 13. 02. 1948 ku konfiškácii pôdohospodárskeho majetku U. U., ktorá bola považovaná za občianku maďarskej národnosti, a to ku dňu 01. 03. 1945 a následne, ako to vyplýva zo zápisnice napísanej vo Veľkej Poľane dňa 29. 05. 1948 došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa v tomto katastri patriacich bývalej majiteľke U. U. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do držby a úžitku Československého štátu v správe Štátnych lesov. Z prílohy k uvedenej zápisnice o prevzatí lesných nehnuteľností štátom vyplýva, že prevzaté boli aj parcely, ktoré v tom čase boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 86 k. ú. R. H. a ktoré sú predmetom tohto sporu.
Vychádzajúc z týchto skutočností dospel k záveru, že len v dôsledku administratívnej chyby v konfiškačnom rozhodnutí číslo 1/48 - VI zo dňa 13. 02. 1948 nebola uvedená aj L. S., čo však nemení nič na skutočnosti, že do držby aj jej majetku, najneskôr v roku 1948 vstúpil štát, ktorý prostredníctvom správcovských organizácií (LZ, LPZ, LPM) tieto nehnuteľnosti užíval až do roku 1993 a nadobudol k nim vlastnícke právo. Tiež poukázal na to, že pri aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonne platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú upravené alebo zrušené. Do tej doby je ich potrebné považovať za bezchybné a majú právne účinky a sú pre súdy podľa ust. § 135 ods. 2 O. s. p. záväzné (rozsudok NS SR č. 4Cdo 123/03). Konštatoval, že konfiškačné rozhodnutie týkajúce sa predmetnej veci aj keď vykazuje určité nesprávnosti doposiaľ zrušené nebolo. Slovenská republika, ktorá je nepochybne vlastníčkou sporných nehnuteľností a ktoré nadobudla jej predchodkyňa Československá republika na základe spomínaného rozhodnutia konfiškačnej komisie v Snine v roku 1948, tieto nehnuteľnosti prevzala a užívala ich prostredníctvom ňou poverených organizácii v celosti až do roku 1993. Uzavrel, že je veľmi nepravdepodobné, aby podiel z týchto nehnuteľností mohli žalovaní nadobudnúť vydržaním s poukazom na dobromyseľnú držbu týchto nehnuteľností ich právnymi predchodcami, ktorí ako to vyplýva aj z výpovedí svedkov, poľnohospodárske nehnuteľnosti patriace L. S. nachádzajúce sa v blízkom okolí ich obydlí užívali a obrábali iba v rámci dobrých susedských vzťahov, keďže občania židovského pôvodu sa vo všeobecnosti poľnohospodárskej činnosti nevenovali. Vychádzajúc aj z týchto skutočností dospel k záveru, že žalovaní nie sú vlastníkmi podielov zo sporných nehnuteľností a že tieto nadobudol Československý štát. Preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň však konštatoval, že tvrdenia žalovaných, že sporné nehnuteľnosti užívali ich predchodcovia do roku 1981 - 1982, t.j. do ich vysídlenia z obce Veľká Poľana v dôsledku výstavby vodnej nádrže Starina považoval za nepreukázané. Vyplýva to aj z identifikácie parciel registra E-KN v k. ú. R. H. vyhotovenej Národným lesníckym centrom - Ústavom pre hospodársku úpravu lesov Zvolen zo dňa 23. 02. 2009, z ktorej vyplýva, že sporné nehnuteľnosti k 01. 01. 1970 boli v priamej správe štátu, t. j. v obhospodarovaní štátu prostredníctvom správcu lesov, o čom bola vedená evidencia. Od roku 1980 všetky lesné pozemky, a teda aj sporné nehnuteľnosti boli obhospodarované LPZ Ulič a od roku 1990 obhospodaroval ich LPM Ulič. Uviedol, že vo výroku rozsudku neuvádzal druh sporných nehnuteľností vzhľadom na to, to, že z príslušného LV vyplýva, že ide o nesúlad druhu pozemku z registrom C, pričom z identifikácie sporných nehnuteľností podľa registra C predmetného LV zo 07. 07. 2008 je zrejmé, že všetky sporné nehnuteľnosti sú lesnými pozemkami. Vyplýva to aj zo znaleckého posudku znalca Ing. U.. Na túto skutočnosť zo strany žalovaných nebolo navrhované žiadne dokazovanie.
Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 O. s.p. a priznal úspešnej navrhovateľke trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia vo výške 33,19 Eur a trov právneho zastúpenia celkom vo výške 5 733,69 Eur tak ako ich špecifikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. D. U.. Navrhol, aby súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej strane trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Poukázal na genézu predmetného sporu a na právne závery Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí 16Co 131/2010, v zmysle ktorých bol uložený pokyn prvostupňovému súdu ďalej vo veci konať. Poukázal na to, že konfiškačné rozhodnutie Kom 1/48 zo dňa 13. 02. 1948 jasne deklaruje, že „B. U., obyvateľku Maďarska treba považovať za osobu národnosti maďarskej, a preto majetok patriaci vlastníckym právom B. U. je skonfiškovaný ku dňu 01. 03. 1948, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom Slovensku sa tento majetok nachádza“. Zápisnica napísaná 29. 05. 1948 ako príloha konfiškačného rozhodnutia hovorí o prevzatí lesného majetku bývalého majiteľa U. U. a spol. No v žiadnom prípade nejde o nehnuteľností L. S.. K tejto zápisnici je príloha č. 1 Zoznam lesných nehnuteľností, v ktorom je jasne napísané prevzatie lesných nehnuteľností z PKV č. 115. Tvrdil, že nehnuteľnosti z pôvodnej PKV č. 115 sú vedené na LV č. XXX a nie na LV č. XXX. Prvostupňový súd až do posledného pojednávania k týmto skutočnostiam nezaujal žiadne stanovisko, nevenoval im žiadnu pozornosť. Poukázal ku genéze sporu 18C 103/2009, že žalobca PM Ulič podal žalobu 08. 07. 2008, ktorá bola umelo vytvorená zo strany Ing. F. ako riaditeľa PM Ulič, štátny podnik z dôvodu pomsty voči štatutárnym zástupcom UaPZ - PS Veľká Poľana, ktorými sú otcovia žalovaných MUDr. D. a Mgr. Z. U.. Zdôraznil, že o vlastníctve 1 Slovenskej republiky v správe LPM Ulič na LV č. XXX sa po prvýkrát dozvedeli po 15. 10. 2007 na SPF, regionálny odbor Humenné pri inventarizácii pozemkov a obnovovaní nájomnej zmluvy na kosenie TTP v k. ú. R. H. na rok 2008. Do toho času o vlastníctve Československého štátu v správe MNV Veľká Poľana na PKV č. 86 nemali potuchu. Tvrdenia žalobcu, že nehnuteľnosti na PKV č. 86 užívali od roku 1941, alebo od roku 1945 alebo aj od roku 1948 a nakoniec od roku 1958 sú vymyslené a nepravdivé, lebo orná pôda a TTP tvoria na PKV č. 86, teraz LV č. XXX takmer 88 % celkovej výmery pôdy a LPM Ulič nikdy nevyorali v k. ú. R. H. ani jednu brázdu a do roku 1986 nepokosili ani 1 m2 TTP. V tejto súvislosti poukazoval na zákon č. 293/1992 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam a na tú skutočnosť, že lehoty na vydržanie sa neprerušili vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnostiam. O násilnom prevzatí lesa od pasienkarov a urbarialistov v roku 1958 Krajskou správou lesov - Lesnému závodu v Stakčíne pripojil zápisnice zo dňa 25. 06. 1958. Konštatoval, že žalobca nemá žiadne dôkazy o vlastníctve štátu na LV č. XXX, tieto neexistujú, cieľom je robiť obštrukcie proti zákonnému ukončeniu súdneho sporu. Tvrdenia žalobcu o konfiškácii alebo vydržaní sú účelovými tvrdeniami.
V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj žalovaný v 1. rade. Uviedol, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.. Poukazoval, že žalobca v priebehu celého súdneho konania neuniesol dôkazné bremeno v otázke titulu nadobudnutia vlastníctva konfiškáciou, ako aj titulu vstupu do oprávnenej držby predmetných nehnuteľností v preukázaní konkrétneho obdobia reálneho užívania nehnuteľnosti. Pozemky v súčasnosti zapísané na LV č XXX k. ú. R. H. boli vytvorené z pozemnoknižnej vložky č. 86 k. ú. R. H.. L. S. bola spoluvlastníčkou 1 nehnuteľnosti zapísaných vo vložke č. 86 titulom nadobudnutia pod č. 2231/1931. Československý štát v správe MNV získal spoluvlastnícky podiel na pozemkoch vo vložke 86 v roku 1958, a to na základe rozhodnutia ONV v Snine č. 4537/57 zo dňa 29. 10. 1957. Rozhodnutie sa však netýkalo podielu L. S., ale podielu U. U.. Žalobca je teda spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 1 z roku 1958 a svoj spoluvlastnícky podiel len v časti 12 ha užíval od roku 1958, kedy ich prevzal do užívania od urbárskej spoločnosti vo Veľkej Poľane. Zvyšnú časť nehnuteľnosti užívali právni predchodcovia žalovaných, a to rodina U. od roku 1942 až do roku 1984 a následne od roku 1993 až doteraz. Ako dôkaz o tom svedčí aj dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 17. 08. 1993. Poukazoval, že žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania, najmä v otázke titulu vstupu do oprávnenej držby dobromyseľnosti a reálneho užívania nehnuteľností. Nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa, že rozhodnutím konfiškačnej komisie v Snine pod č. 1/48- VI zo dňa 13. 02. 1948 došlo ku konfiškácií aj majetku L. S. a že do držby a jej majetku vstúpil žalobca v roku 1948 prostredníctvom správcovských organizácií, ktoré užíval v roku 1993. V tejto súvislosti
poukazoval, že podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam mohol nadobudnúť ten, kto ju držal nepretržite po dobu 10 rokov a že za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania vyžaduje splnenie podmienok a prvou z nich je právny titul vstupu do držby. Žalobca nepreukázal titul vstupu do oprávnenej držby. Tvrdenie o tom, že získal vlastníctvo na základe konfiškačného rozhodnutia priamo vylučuje a spochybňuje tvrdenie o vydržaní. Tvrdenie o vydržaní majetku spochybňuje samotnú konfiškáciu. Zákon č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení nepoznal inštitút držby a ani vydržania, až návrhom z roku 1982 bol zavedený inštitút držby s tým, že vydržať vec hnuteľnú alebo nehnuteľnú mohol len občan. Je to zreteľné z ust. § 135a zákona č. 131/1982. Držiteľom ani vydržiteľom nemohol byť nik iný iba občan. Platí základná zásada, ktorá bola pri novele Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 509/2010 a je vyjadrená v ust. § 868, že pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak, spravuje sa ustanovenie tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. 01. 1992, avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. 01. 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, potom si štát nemohol započítať držbu nehnuteľností pred týmto dátumom, pretože niet osobitnej úpravy. Za tohto stavu by sa štát mohol stať vlastníkom len vtedy, ak by držal vec 10 rokov, a to do 01. 01. 1992, čo sa daného prípadu netýka, pretože malú časť spornej nehnuteľnosti žalobca vydal v roku 1993 ako štátu nepatriaci majetok a prestal s týmto majetkom nakladať. Žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníctva ani konfiškáciou na základe nariadenia č. 104/45 o konfiškácii a o urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa. Ku konfiškácii majetku dochádzalo podľa zákona č. 104/45 síce zo zákona, ale len po splnení všetkých dekrétom stanovených podmienok, medzi ktoré nevyhnutne patrilo aj rozhodnutie správneho orgánu o tom, že boli splnené podmienky pre jej konfiškáciu podľa tohto nariadenia a že majetok určitej fyzickej alebo právnickej osoby podlieha konfiškácii. Všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či právny akt je vôbec právnym aktom, či nejde o akt nicotný, či nadobudol právoplatnosť. Ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o konfiškácii, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Inými slovami vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na náklade rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol. V tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ ide o konfiškáciu v pozemkovej knihe č. 86, niet poznámky o konfiškácii pri sporných nehnuteľnostiach, niet ani rozhodnutia o konfiškácii na L. S. podľa ust. § 11 ods. 1 SNR č. 104/45 Zb., podľa ktorého súvislé lesné plochy vo výmere nad 100 ha, ako aj lesné plochy bez ohľadu na výmeru, ktoré so štátnymi lesmi susedia, alebo ktoré s týmito možné spojiť, pridelia sa štátu. Pokiaľ súd tvrdil, že sporné podiely zapísané vo vložke č. 86 k. ú. R. H. podliehali konfiškácií podľa SNR č. 104/45 Zb. na základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 13. 02. 1948 je toto tvrdenie v rozpore s listinnými dôkazmi. V zmysle tohto rozhodnutia bol konfiškovaný totiž majetok U. U. a nie L. S. a bol konfiškovaný majetok zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. 115 k. ú. R. H., a to pozemnoknižné parcely 436, 437, 438, 439, 442, 443 a 444 (netýka sa pozemkov v pozemnoknižnej vložke 86). Aj keby sa dotýkal časti pozemkov z vložky 86, z ktorých je vo vložke zapísaných celkovo 99 parciel, mohol sa dotýkať iba podielu U. U.. Z toho je zrejmé, že konfiškačné rozhodnutie sa týkalo inej osoby na nehnuteľnosti a s predmetom sporu nemá žiadnu súvislosť. Rovnako tvrdil, že o vlastníctve žalovaných bolo rozhodnuté príslušným štátnym orgánom podľa zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v medziach jeho právomoci verejnou listinou, na ktorej základe sa vykonal zápis do katastra nehnuteľnosti záznamom a súd z neho musí vychádzať. V súvislosti s napádaním žalobcu notárskych osvedčení poukazoval na skutočnosť, že o vlastníctve rozhodoval aj Okresný úrad v Snine podľa zákona č. 180/1995 Z. z.. 14. 05. 1999, ktorý vydal verejnú vyhlášku, ktorou informoval všetkých účastníkov o zverejnení registra a oboznámení sa s ním na Obecnom úrade Stakčín. MPL štátnemu podniku Ulič bola zo strany Okresného úradu v Snine táto informácia doručená ako účastníkovi konania, mal možnosť podať písomné námietky. K žiadnym námietkam nedošlo, preto komisia o vlastníctve pozemkov definitívne rozhodla. Nie však v prospech žalobcu. Okresný úrad v Snine rozhodnutím zo dňa 13. 10. 1999 č. OPPaLH rozhodol o vlastníctve sporných pozemkov, čo sa premietlo aj v záznamoch na Katastrálnom úrade, Správa katastra v Snine na LV č. XXX k. ú. R. H.. Ďalej poukazoval, že súd sa v odôvodnení rozsudku nevyporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré mali zásadný právny význam pre posunutie dôvodnosti návrhu žalobcu a prijal nejasné právne závery. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 157 ods. 2 O. s. p., čo súd musí v odôvodnení rozsudku uviesť. Konštatoval, že prvou a základnou podmienkou pre vydržanie je existencia právneho titulu. Ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal za to, že otázku vydržania je dôvodné posúdiť podľa ustanovení zákona č. 141/1950 Zb. mal svoj záver náležitým spôsobom odôvodniť. Pokiaľ ide o konfiškáciu, treba uviesť, že v pozemkovej knihe č. 86 k. ú. R. H. niet poznámky o konfiškácii pri sporných nehnuteľnostiach, niet rozhodnutia o konfiškácií majetku L. S.. Ak žalobca tvrdil, že sporné
podiely pôvodne zapísané vo vložke č. 86 k. ú. R. H. podliehali konfiškácii na základe konfiškačného rozhodnutia, tak toto tvrdenie je v rozpore s listinnými dôkazmi, pretože v rozhodnutí bol konfiškovaný majetok len U. U. a nie majetok L. S.. Záver súdu o administratívnej chybe a o tom, že neuvedenie mena L. S. znamená prezumpcia správnosti, a teda bezchybnosť je záverom nezrozumiteľným. Rozhodnutie súdu považuje za nedostatočne zdôvodnené, pretože sa v ňom uvádzajú nepresvedčivé stanoviská, ktoré nevyplývajú z dôkazov a nerešpektujú sa vyslovené právne názory odvolacieho súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že okresný prokurátor v Humennom vstúpil do konania ako ochranca zákonnosti a zákonom chránených záujmov štátu, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Preto má za to, že súd pri posudzovaní vykonaných dôkazov prijal nesprávne právne závery a jeho dôvody v rozhodnutí sú nepresvedčivé. Navrhol, aby odvolací súd prehodnotil nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci, žalobu zamietol a priznal mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 9 904,67 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že údaje zapísané v pozemkovej knihe sú záväzné a pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak a pokiaľ nie sú preukázané iné právne skutočnosti. Pokiaľ v pozemnonknižnej PKV vložke č.86 nie je vyznačená poznámka konfiškácia nehnuteľností, ešte neznamená, že tieto nehnuteľnosti nepodliehali konfiškácii podľa Nariadenia SNR č. 104/45 Zb., resp., že konfiškačné rozhodnutie, ktoré na základe tohto nariadenia bolo vydané a vzťahovalo sa na pozemky zapísané v PKV č. 86 nemohlo byť z hľadiska svojho obsahu právnym titulom na vstup štátu do držby predmetných nehnuteľností. Je nepochybné, že ak právna listina, ak aj nemá všetky náležitosti potrebné na priamy zápis do pozemkovej knihy, môže so zreteľom na všetky skutočnosti vyvolať v oprávnenom držiteľovi presvedčenie, že nehnuteľnosti aj na základe právne neperfektnej listiny nadobudol do svojho vlastníctva tento držiteľ. Opis posledného stavu z PKV č. 86 k. ú. R. H. nemá žiaden význam na neskoršie skutočnosti preukazované listinnými dôkazmi mimo posledného pozemnoknižného zápisu. Z vykonaného dokazovania je absolútne jasné, že okrem pôvodnej vlastníčky U. U. patrila k rodine U. aj L. S., rod. U. H. nástupcami L. S. nebola v žiadnom prípade rodina U., ani z titulu rodovej príslušnosti, ani z iného titulu právnej skutočnosti. Konaním o dedičstve bolo zistené kto boli synovia L. S., ale najmä, že sa domáhali vyňatia majetku ich matky L. S. z konfiškácie. V odvolaní síce citovali svojho starého otca Samuela, ale konkretizovali ho číslom konfiškačného rozhodnutia, ktoré sa vzťahovalo na majetok U. U. a spol, a to rozhodnutie Kom 1/48 - VI. zo dňa 13. 02. 1948. Je teda samozrejmé, že pokiaľ sa samotný synovia L. S. domáhali vyňatia majetku z konfiškácie a odvolávali sa proti konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutia s uvedením čísla tohto rozhodnutia, dá sa tvrdiť, že táto konfiškácia sa nevzťahovala na podiel ich matky, že sa vzťahovala iba na podiel U. U.? Nebol dôvod, aby to jej synovia tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo nedotknuté. Synovia L. S. obdŕžali aj odpoveď, pričom ich odvolaniu sa nevyhovelo. V spise sa ďalej nachádzajú dedičské rozhodnutia po L. S. a jej manželovi D., z ktorých vyplýva, že zomreli nemajetní a žiaden majetok ani nehnuteľnosti neboli predmetom dedenia. V konaní ďalej bola predložená zápisnica z fyzického prevzatia nehnuteľností štátom zo dňa 29. 05. 1948, z obsahu ktorej vyplýva, že štát prezval nehnuteľnosti ako celok a nie iba v podiele, a to od majiteľov U. U. a spol. V zápisnici sú uvedené čísla pozemnoknižných parciel z PKV č. 86. Je absolútne nejasné ako žalovaný dospel k záveru, že toto rozhodnutie sa netýka sporných parciel, ako v prílohe o zápisnici o fyzickom prevzatí sú uvedené parcely mpč. 1463, 1462, 164, 1468, 1472, 1473, 1474 o celkovej výmere vtedy 982 943 ha. Predmetom sporu sú lesné nehnuteľnosti nezapísané na LV č. XXX, kde sú parcely v stave E-KN citované a jednoznačne pochádzajú z PKV č. 86, čo je na LV č. XXX aj uvedené Je pritom nepodstatné, že iba administratívnou chybou v prílohe č. 1 tejto zápisnice zo dňa 29. 05. 1948 je nesprávne uvedená vložka č. 115. Podstatné je, že v tejto zápisnici z fyzického prevzatia sú uvádzané parcely 1463, 1462, 1464, 1468, 1472, 1473, 1474 z PKV č. 86 k. ú. R. H.. Takéto parcely sa v PKV č. 115 nenachádzajú, ale nachádzajú sa v PKV č. 86. Preto nie je možné tvrdiť, že prevzatie sa netýkalo sporných parciel. Majiteľmi boli U. U. a spol., pričom iní vlastníci neboli. Žalovaný účelovo cituje ako mpč tie parcely z prílohy č. 1, ktoré sa ale nenachádzajú ani v PKV č. 115, ani v PKV č. 86 a vyhýba sa vyjadreniu k vyššie citovaným parcelám a ich výmere o rozsahu 982 943 ha, s cieľom zavádzať súd. Konanie ROEP a zápis do registra nemá konštitutívne účinky a nezakladá nové vlastnícke vzťahy. ROEP má iba evidenčný charakter a nemôže zakladať nové vlastnícke vzťahy. Rozhodnutie pozemkového úradu o zápise schváleného ROEP do KN nezakladá žiadne právne skutočnosti a je záznamovou listinou. Nie je správne ani tvrdenie, že súd sa nevyporiadal so všetkými tvrdeniami a vykonanými dôkazmi. Žalobca prostredníctvom svojich orgánov, sporné nehnuteľnosti fyzicky prevzal 29. 05. 1948, dôvodom bola konfiškácia nehnuteľností vo vlastníctve nielen U. U., ale aj L. S. a so zreteľom na všetky skutočnosti mohol byť a bol dobromyseľný, že mu nehnuteľnosti vlastnícky patria titulom konfiškácie, nielen U. U., ale aj L. S., s poukazom na odvolania
synov L. S. o vyňatie z konfiškácie ich majetku, následne vstupom do oprávnenej držby a fyzickým prevzatím 29. 05. 1948 a nikým nerušenou držbou až do roku 1993. Tieto nehnuteľnosti mal vo svojej držbe od 29. 05. 1948 iba štát a nikdy žalovaní, ani ich rodičia a už vôbec nie urbárska spoločnosť Veľká Poľana. Tento urbariát nebol do roku 1993 ani vlastníkom ani užívateľom sporných parciel. Navrhoval, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobca sa vyjadril aj k odvolaniu žalovaného v 2. rade. Jeho vyjadrenia považuje za zarážajúce, s ohľadom na listinné dôkazy a svedecké výpovede produkovaného ním v súdnom konaní, ale najmä s ohľadom na spôsob nadobudnutia vlastníctva žalovanými. Pravdou je, že práve žalovaní nemajú jediný dôkaz o údajnom vlastníctve. Naviac proti nim vypovedali svedkovia v tomto konaní, ako aj svedkovia pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Preto pokiaľ sa má vyhodnotiť celkový skutkový stav s ohľadom na skutočnosti tvrdené v žalobe, nie je možné žalobu posudzovať bez ohľadu na skúmanie spôsobu ako mal nadobudnúť vlastníctvo žalovaný. Obrana žalovaného sa nemá vzťahovať iba na spochybňovanie tvrdenia žalobcu, ale tiež na podporu jeho tvrdení preukázajúcich vlastníctvo žalovaných. Žalovaní sa týmto spôsobom nemôžu brániť, nakoľko dôkazy nielenže nemajú, ale nemajú ani skutočne hodnoverné vysvetlenie ako tieto nehnuteľnosti mali nadobudnúť Bolo nad všetky pochybnosti preukázané prevzatie štátom. Žalovaný ani ich otec, ani starý otec, ani urbariát, predmetné nehnuteľnosti neužívali do roku 1993. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o užívaní rodinou Hrivňákovcov, ale ani urbariátov. Poukazoval aj na ďalšiu dôležitú skutočnosť, s ktorou sa oboznámil z pripojeného Notárskeho spisu JUDr. Ivety Bžánovej vo veci vydania osvedčenia. K náležitostiam potrebných pre vydanie osvedčenia podľa ust. § 63 Notárskeho poriadku sa okrem potvrdenia obce, čestných prehlásení dvoch svedkov, požaduje aj vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa osobitného predpisu, naznačil k tomu, že nemá k vzniku vlastníckeho práva výhrady. Pre vydanie osvedčenia o vydržaní majetku neznámeho vlastníka, teda podmieňuje zákon udelenie súhlasu, správcovi majetku neznámeho vlastníka, v prípade lesných nehnuteľností - MPL Ulič, štátny podnik. V notárskom spise sa nenachádza súhlas LPM Ulič, štátny podnik ako zákonného správcu lesných pozemkov neznámych vlastníkov. Miesto toho je priložené čestné vyhlásenie urbárskej spoločnosti Veľká Poľana podpísané otcom jedného zo žalovaných, že súhlasí s vydaním osvedčenia o vydržaní pre svojho syna a synovca. Z výpisu z LV č. XXX k. ú. R. H. vyplýva, že správcom majetku pôvodnej vlastníčky L. S. je lesopoľnospodársky majetok Ulič, štátny podnik. Urbárska spoločnosť Veľká Poľana nie je a ani nemôže byť správcom majetku neznámeho vlastníka a nemôže udeľovať súhlas alebo nesúhlas k vydaniu osvedčenia.
Prvostupňový súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a priznal trovy odvolacieho konania.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd na tieto zistenia odkazuje v plnom rozsahu.
Len na zdôraznenie správnosti týchto záverov sa žiada uviesť, že základnou otázkou pre vyriešenie predmetu sporu bolo, či aj podiely po L. S. boli konfiškované konfiškačnou komisiou v Snine pod č. Kom 1/48 - VI, na základe ktorého žalobca uplatňoval titul vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Nebolo sporné, že na podiely na meno U. U. bolo vydané konfiškačné rozhodnutie a následne neskôr bolo zapísané aj vlastníctvo štátu v prospech k týmto nehnuteľnostiam. Bolo na súde zistiť či aj k podielom viažucim sa na meno L. S. má žalobca titul vstupu do užívania týchto nehnuteľností, vlastníctva ktorého sa domáha. Z obsahu celého vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti boli konfiškované konfiškačnou komisiou v Snine dňa 13. 02. 1948, ktorá vydala rozhodnutie pod č. Kom 1/48 - VI.. Týmto rozhodnutím bol U. U. konfiškovaný majetok bez ohľadu na to, „v ktorej obci sa nachádzal“. Následne došlo aj k fyzickému prevzatiu tohto majetku štátom dňa 29. 05. 1948, o čom bola spísaná zápisnica, a z ktorej vyplýva, že išlo o prevzatie lesného majetku od U. U. a spol. o celkovej výmere 98 ha 29 árov a 43 m2. Tento majetok prevzalo Povereníctvo pôdohospodárstva pozemkovej reformy zastúpené Ústredným riaditeľstvom Štátnych lesov, zástupcom pracovnej skupiny TPPR v Humennom, zástupcom MNV, zástupcom roľníckej komisie a zástupcom správy konfiškovaného
majetku. V uvedenej zápisnici bolo konštatované, že došlo k prevzatiu majetku U. U. a spol. Na základe tejto skutočnosti odvodzoval žalobca svoj titul vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Bol názoru, že bol konfiškovaný aj majetok spoluvlastníčky L. S..
Odvolací súd túto skutočnosť považoval za dôležitú vo vzťahu k zisteniu, či žalobca disponuje titulom vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam aj po L. S. alebo nie, resp. či konfiškačné rozhodnutie vydané na meno U. U., je titulom na užívanie nehnuteľností L. S.. Za dôležitú považoval tú okolnosť, že v roku 1950 synovia L. S. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, o ktorom rozhodovalo Povereníctvo pôdohospodárstva Bratislava pod č. 10465/49-IX.-1 dňa 09. 10. 1950 tak, že odvolanie bolo odmietnuté a na majetok bol prevedený výkon pozemkovej reformy. Táto skutočnosť bola podstatná pre vyhodnotenie, či bol konfiškovaný aj majetok L. S. alebo nie. Ak by tomu tak nebolo, tento dôkaz by nevypovedal o tom, že proti rozhodnutiu konfiškačnej komisii sa odvolali synovia L. S. a žiadali o vyňatie jej majetku z konfiškácie. Ak by predmetom konfiškácie nebol aj majetok L. S., jej synovia by sa neboli odvolávali, resp. nebolo by proti čomu sa odvolať. Napokon nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR v § 3 ods. 1 umožňovalo aj deťom žiadať, aby tento majetok naviac do výmery 50 ha konfiškovaný nebol. Synovia L. S. sa odvolali voči konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutiu, a takým bolo len rozhodnutie pod č. Kom 1/48 - VI. zo dňa 13. 02. 1948, ktoré sa vzťahovalo aj na majetok U. U. a spol. Nebol dôvod, aby synovia L. S. tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo nedotknuté. Naviac obdŕžali odpoveď o tom, že štát ich odvolaniu o vyňatie z konfiškácie nevyhovel. O tom, ktorý hnuteľný majetok bol fyzicky preberaný štátom svedčí aj zápisnica z fyzického prevzatia dňa 29. 05. 1948, kde je uvedené číslo pozemnoknižných parciel PKV č. 86 k. ú. R. H. a parcely sú uvádzané o celkovej výmere 982 943 ha, teda také výmery, ktoré sa dotýkali len U. U. a L. S..
Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom, ktorý prijal aj prvostupňový súd. Len v dôsledku chyby, resp. omylu, nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj L. S.. Bolo však preukázané, že žalobca na základe konfiškačného rozhodnutia preberal celú výmeru im patriacu a v dôsledku správania sa aj synov L. S. mohol usúdiť, že predmetom konfiškácie je aj majetok L. S.. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného v 2. rade, že žalobca nemá titul k nadobudnutiu vlastníctva. Naopak, je dôležité poukázať, že ak takúto vedomosť žalovaná mali, teda, že došlo k prevzatiu veci žalobcom bez právneho dôvodu
- titulu, mali svoje právo uplatniť podľa reštitučných predpisov. Preto odvolací súd dospel k záveru, že vlastníkom týchto nehnuteľností je žalobca.
Naviac odvolací súd dodáva, že pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda z moci zákona spätne, len s tým že konfiškačný výmer sa vydával, aby sa konkretizovalo voči komu sa uplatňuje a voči ktorým nehnuteľnostiam. Kým sa nevydalo konfiškačné rozhodnutie, tak sa nevedelo, ktorý majetok spadá pod konfiškáciu. Ak v zápisnici o prevzatí majetku bolo vyznačené, ...a spol...“ - podľa názoru odvolacieho súdu to znamená, že sa konfiškačné rozhodnutie dotýkalo aj tých ostatných. Tí ostatní bol len L. S. a U. U., pretože len oni boli vlastníčkami nehnuteľností zapísaných v PKV č. 86 k. ú. R. H.. Z dokazovania jasne vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli fyzicky prevzaté štátom na základe konfiškačného rozhodnutia podľa Nariadenia vlády SNR č. 104/1946 o čom svedčí zápisnica o ich prevzatí zo dňa 29. 05. 1948, ku ktorej patrí aj príloha, ktorá obsahuje zoznam konfiškovaných nehnuteľností, kde v celku ide o tú výmeru, ktorej vlastníčkami boli len tieto osoby.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného v 2. rade, že súd prvého stupňa sa nezaoberal dôsledne zápisnicou o prevzatí majetku na základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 29. 05. 1948, z ktorej by malo vyplývať, že došlo k prevzatiu nehnuteľnosti z pozemnoknižnej vložky č. 115. Prvostupňový súd v rámci dokazovania sa s ňou riadne oboznámil, zaoberal a zistil, že predmetom sporu sú lesné nehnuteľností zapísané na LV č. XXX, kde sú parcely citované v stave E-KN pochádzajúce z PKV č. 86, čo je na LV č. XXX zreteľné uvedené. V zápisnici z fyzického prevzatia nehnuteľnosti sú uvádzané parcely 1462, 1464, 1468, 1472, 1473 a 1474 z PKV č. 86 k. ú. R. H.. Tieto parcely sa nachádzajú v PKV č. 86 a majiteľmi týchto parciel bola U. U. a spol., t. j. aj L. S.. Z výpisu PKV č. 115 k. ú. R. H. nevplýva, aby obsahovala parcely, ktoré boli predmetom fyzického prevzatia nehnuteľnosti podľa zápisnice zo dňa 29. 05. 1948 a nie je na tejto PKV ani zmienka o vlastníčkach, vo vzťahu ku ktorým bolo vydané konfiškačné rozhodnutie (výpis z PKV č. 115 k. ú. R. H.).
Z tohto dôvodu a so zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a v zmysle ust. § 219 O. s. p. ho potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd podľa ust. § 214 ods. 5 O. s. p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.