Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoPr-1-2022.pdf
PDF · 109.81 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoPr/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: MS výťahy s.r.o., IČO: 46 679 251, so sídlom 040 12 Košice-mestská časť Nad jazerom, Jenisejská 45A, právne zastúpený: Marják, Ferenci & Partners s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 50 164 988, so sídlom 040 01 Košice-mestská časť Staré Mesto, Tajovského 17, proti žalovanému: X. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX R., R. XX, o určenie, že pracovný pomer skončil výpoveďou s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 19Cpr/18/2020-65 zo dňa 18.06.2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a trovy konania stranám nepriznal. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že pracovný pomer žalovaného skončil výpoveďou zo strany zamestnanca dňa XX.XX.XXXX s výpovednou lehotou dvoch mesiacov. Žaloba bola odôvodnená tým, že strany sporu dňa XX.XX.XXXX uzavreli pracovnú zmluvu, podľa ktorej žalovaný vykonával funkciu pomocného montéra lán a zdvíhacích zariadení. Dňa XX.XX.XXXX bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným s poukazom na § 69 ods. 1 písm. b) z. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Žalobca tvrdil, že žalovaný v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia mohol okamžite skončiť pracovný pomer najskôr XX.XX.XXXX, keďže výplatným termínom bol 15. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci vykonania práce. Žalobca poukazujúc na § 39 a § 41a ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ktoré je potrebné aplikovať aj na pracovnoprávne vzťahy mal za to, že uvedené okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatným právnym úkonom, ale keďže má náležitosti výpovede danej zamestnancom a je zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby skončiť pracovný pomer, z čoho usúdil, že nešlo o okamžité skončenie pracovného pomeru, ale o výpoveď danú zamestnancom.
2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že dňa XX.XX.XXXX doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, lebo mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu ani do 15 dní po uplynutí lehoty jej splatnosti. Navrhol žalobu zamietnuť s poukazom na to, že žalobca nestihol dvojmesačnú prekluzívnu lehotu na podanie žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žaloba bola podaná XX.XX.XXXX, pričom prekluzívna 2-mesačná lehota uplynula 30.08.2020. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/147/2008 z XX.XX.XXXX so záverom, že ak neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 87 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, vychádza sa z toho, že pracovný pomer skončil
platne. Absentuje potom naliehavý právny záujem na takejto žalobe a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý treba určovaciu žalobu bez ďalšieho zamietnuť. Žalobca mu v liste zo dňa 17.08.2020, označenom ako Oznámenie zamestnávateľa uviedol, že trvá na tom, aby zamestnanec ďalej vykonával svoju prácu a oznámil mu, že okamžité skončenie pracovného pomeru nemôže akceptovať a považuje ho za neplatné s tým, že XX.XX.XXXX . ešte neuplynula 15. dňová lehota odo dňa splatnosti mzdy, ktorá uplynula až XX.XX.XXXX. V liste sa nezmienil, aby považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za zastretý právny úkon výpovede. Žalobca doručil žalobu súdu XX.XX.XXXX, teda aj keď vytvoril teóriu o výpovedi zamestnanca s výpovednou dobou do XX.XX.XXXX, tak po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorá uplynula XX.XX.XXXX a ide o hmotnoprávnu lehotu, žaloba by musela v tejto lehote byť doručená súdu čo nebola. Na pojednávaní žalovaný okrem iného uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru chcel zamestnávateľovi doručiť dňa 01.07.2020, ale pracovník žalobcu tam dal spätný dátum. Výplatu obdržal XX.XX.XXXX.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 69 ods. 1, 3, 4; § 70; § 77 z. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce skonštatoval, že je pravdou, že žalovaný ako zamestnanec žalobcu, z ním uvedeného dôvodu predčasne skončil pracovný pomer okamžite, pretože až deň 01.07.2020 bol deň po uplynutí 15. dní od splatnosti mzdy, ktorej splatnosť bola dohodnutá na 15. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci vykonania práce. Je ale tiež pravdou tvrdenie žalovaného, že žalobca premeškal lehotu na podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným ako zamestnancom. Žalobca síce takto žalobu ani nekoncipoval, nakoľko žalobný petit znel na určenie, že pracovný pomer žalovaného skončil výpoveďou zo strany zamestnanca dňa XX.XX.XXXX s výpovednou lehotou 2 mesiace, avšak toto súd považoval len za obchádzanie zákona z dôvodu uplynutia prekluzívnej 2 mesačnej lehoty na podanie žaloby. Ako vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/147/2008 z 11.12.2008, na ktorý poukázal aj žalovaný, pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer skončil platne. Absentuje potom naliehavý právny záujem na takejto žalobe a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý treba určovaciu žalobu bez ďalšieho zamietnuť. Aj z oznámenia žalobcu, ktorým trval na tom, aby žalovaný naďalej vykonával svoju prácu je nepochybné, že bol bez pochyby zrejmý úmysel žalovaného aj žalobcovi, teda úmysel okamžite skončiť pracovný pomer, nie s výpovednou 2 mesačnou lehotou.
4. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol aplikujúc ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s konštatovaním, že úspešný žalovaný (nesprávne uvedené žalobca) by mal nárok na náhradu trov konania, avšak si ich neuplatnil, ani mu nevznikli.
5. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodňoval § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP tvrdiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 7 odôvodnenia rozsudku tvrdiac, že žalovaného výslovne upozornil na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX je neplatným právnym úkonom, a preto mal za to, že pracovný pomer žalovaného skončil výpoveďou dňa XX.XX.XXXX s výpovednou lehotou dvoch mesiacov. Podstatným pre neho bola vôľa žalovaného ukončiť pracovný pomer XX.XX.XXXX. S poukazom na § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce uviedol, že žalovaný mohol okamžite skončiť pracovný pomer z dôvodu nevyplatenia mzdy najskôr XX.XX.XXXX. Dňa XX.XX.XXXX, kedy žalovaný písomnosť s názvom Okamžité skončenie pracovného pomeru doručil žalobcovi, žalobca nemal zákonnú povinnosť vyplatiť žalovanému mzdu. Zákonné podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca - žalovaného splnené neboli. S poukazom na komentár CSP, Števček a kol., str. 508 uviedol, že naliehavý právny záujem bol dostatočne preukázaný, žaloba je procesne vhodným prostriedkom, ktorý spor medzi žalobcom a žalovaným rieši a odstraňuje neistotu v ich vzťahu a vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie. Na podporu svojho názoru poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 22.05.2018, sp. zn. 24Cpr/20/2016, v ktorom súd riešil lehotu na okamžité skončenie pracovného pomeru pre neuhradenie mzdy so záverom, že ak okamžité skončenie bolo dané predčasne, je neplatné. Opakovane uviedol, že zákonom stanovené dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca - žalovaného neboli naplnené, po upozornení na to sa žalovaný vyjadril, že trvá na ukončení pracovného pomeru. Žalobca preto nemal dôvod podávať žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru, lebo boli naplnené všetky predpoklady aj skutkové okolnosti tomu nasvedčujú, že išlo o výpoveď zo strany zamestnanca. Žalobca nepopiera skončenie pracovného pomeru medzi
stranami sporu, ale žiada určiť, že tento bol skončený výpoveďou dňa XX.XX.XXXX s výpovednou lehotou dvoch mesiacov. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu 100 % náhradu trov konania.
6. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav a aj správne vec právne posúdil. Odvolanie považuje za nedôvodné a účelové. Opätovne poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/147/2008 z 11.12.2008 so záverom, že pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne; na podanie žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takom prípade naliehavý právny záujem a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý jeho určovacia žaloba nemôže obstáť a treba ju bez ďalšieho zamietnuť. Vzhľadom na uvedené, ak žalobca nepodal žalobu podľa § 77 Zákonníka práce, jeho okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, jeho pracovný pomer u zamestnávateľa sa skončil platne okamžitým skončením pracovného pomeru dňa XX.XX.XXXX. Žalobca nemôže obchádzať zákon a po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podať žalobu s vytvorenou teóriou, že jeho okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné a je treba ho posudzovať ako platný právny úkon výpovede z pracovného pomeru a žalovať o určenie, že pracovný pomer skončil výpoveďou zo strany zamestnanca s výpovednou dobou dvoch mesiacov. Úmyslom žalovaného nebolo podať výpoveď, ale okamžite skončiť pracovný pomer podľa § 69 ods. 1 Zákonníka práce. Jeho úkon nebol označený ako výpoveď, ani tento termín v nej nebol použitý. Z celého textu vyplýva, že ide o okamžité skončenie pracovného pomeru pre nevyplatenie mzdy zo strany zamestnávateľa. Žaloba je preto nedôvodná, právne nesprávna a obchádza zákon. Žalobca nepodal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru do dvoch mesiacov od okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa XX.XX.XXXX, čím mu uplynula prekluzívna lehota. Navrhol preto napadnutý rozsudok podľa § 387 CSP potvrdiť ako vecne správny v celom rozsahu.
7. K replike žalovaného sa žalobca už nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 03.02.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, a to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil. Po posúdení zistil, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval príslušné právne predpisy.
11. Keďže v odvolaní žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav.
12. Podľa § 77 z.č. 311/2012 Z.z. Zákonníka práce, v znení zmien a doplnkov, (ďalej len ZP), neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec alebo zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
13. Podľa § 36 ods. 1 ZP k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených (okrem iných aj) podľa § 77. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamieta.
14. Prípadné nároky z neúplatného skončenia pracovného pomeru sa týkajú len prípadov skončenia pracovného pomeru právnym úkonom, t.j. výpoveďou, dohodou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe. Dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru má prekluzívny, t.j. prepadný charakter. Jej uplynutím nemožno neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde.
15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore na základe vykonaného dokazovania stranami sporu navrhnutými dôkazmi dospel k správnym skutkovým zisteniam, a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu ani v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel taký relevantný argument, teda taký argument, majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
16. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že by došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so záväznými právnymi predpismi a mal isto na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
17. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že ani jedna odvolacia námietka nebola dôvodná.
18. Aj podľa odvolacieho súdu je nutné súhlasiť s názorom, prezentovaným súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, podľa ktorého po uplynutí prekluzívnej dvoj mesačnej lehoty už nie je možné vyhodnocovať platnosť resp. neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré dal žalovaný žalobcovi podaním zo dňa XX.XX.XXXX. Hoci aj by bolo toto skončenie pracovného pomeru neplatné, mohol sa súd vyhodnotením jeho platnosti alebo neplatnosti zaoberať iba v prípade, ak by bola v zákonnej lehote podaná žaloba na takéto určenie. Ak však žaloba nebola podaná, musí sa vychádzať z toho, že takto ukončený pracovný pomer zo strany žalovaného formou okamžitého skončenia pracovného pomeru je platný. Teda po uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie žaloby sa vychádza z toho, že pracovný pomer skončil platne. Uvedený záver jednoznačne vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 13Cdo/147/2008, na ktorý poukazuje aj súd prvej inštancie.
19. Z vykonaného dokazovania jednoznačne tiež vyplýva, že žalovaný nemal úmysel ukončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou tak, ako sa to snaží prezentovať žalobca v odvolaní. Aj z listiny, označenej žalovaným ako „ Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 Zákonníka práce “ zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj z tvrdenia žalovaného je možné mať za to, že jeho úmyslom nebolo ukončiť pracovný pomer výpoveďou tak, ako sa to uvádza žalobca. Teda nie je možné súhlasiť so žalobcom, že išlo o zastretý právny úkon. Na veci nič nemôže zmeniť ani poukazovanie žalobcu na to, že Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným bolo neplatné, lebo tým, že nebola včas podaná žaloba, musí byť vyhodnotené skončenie pracovného pomeru Okamžitým skončením ako platne ukončený pracovný pomer bez toho, či boli alebo neboli splnené zákonné podmienky pre takéto skončenie pracovného pomeru. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani poukazovanie žalobcu na závery rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 24Cpr/20/2016 zo dňa 22.05.2018, hoci s nimi je
nutné súhlasiť, no uplynutím prekluzívnej lehoty na podanie žaloby v danej veci je to bezpredmetné. Ak žalobca tvrdí, že nemal dôvod na podanie žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru, teraz nemôže svojvoľne meniť úmysel žalovaného, ktorý ukončil pracovný pomer Okamžitým skončením, že išlo o skončenie pracovného pomeru Výpoveďou, lebo takouto formou žalovaný pracovný pomer u žalobcu nechcel skončiť, ani neskončiť.
20. V plnom rozsahu sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom prvoinštančného súdu, že v konaní nebol preukázaný ani naliehavý právny záujme na určení, že pracovný pomer žalovaného skončil výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX s výpovednou lehotou 2 mesiace, lebo na takéto určenie nebol preukázaný naliehavý právny záujem. Ak ho žalobca mal v úmysle preukázať napr. výsluchom strán sporu, mal takýto návrh uplatniť, ak tak neurobil, dostal sa do situácie, že naliehavý právny záujem nepreukázal. Tento totiž nevyplýva ani zo žaloby. Odvolateľ neobjasnil, aká „ neistota „ vo vzťahu strán sporu resp. aký “ pevný základ pre jeho usporiadanie „ by mala mať podaná žaloba. Z obsahu spisu uvedené tvrdenie žalobcu sa nedá zistiť.
21. K dokazovaniu odvolací súd uvádza, že zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napríklad, že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo oponujú rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, napríklad namietať, či niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne. Nebolo súdom druhej inštancie zistené, aby takouto vadou konania bolo predmetné konanie súdu prvej inštancie zaťažené.
22. Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že obsah požiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia je v právnom poriadku vyjadrené v ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádza a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Teda odôvodnenie rozsudku má obsahovať myšlienkový postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, a to tak, aby bolo rozhodnutie preskúmateľné. Túto požiadavku však nemožno chápať spôsobom, že zahŕňa právo strany sporu byť pred súdom úspešným. Rovnako nie je porušením práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Uplatnenie uvedených práv neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecný súd preberal alebo sa riadil výkladom právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu. Všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpovede na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/383/2012 zo dňa 26.11.2014, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I.ÚS/50/04; IV.ÚS/252/04; VI.ÚS/115/03, II.ÚS/76/07, I.ÚS/241/07).
23. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013). Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.04.2016). Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanovisko strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v prejednávanej veci vytknúť nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (viď vyššie uvedené rozhodnutie ÚS SR).
24. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie a to aj spolu s výrokom o trovách konania, postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).