Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
27b/394195.43ae81.pdf
PDF · 182.18 KB
No categories available
4Cdo/394/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 394/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. D., advokátom v K., proti ţalovaným 1/ Mgr. I., správcovi konkurznej
podstaty úpadcu V., so sídlom v K., 2/ M., bývajúcej v K., D., zastúpenej JUDr. M.,
advokátom v L., o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Košice
II pod sp. zn. 29 C 66/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 12. júna 2013 sp. zn. 11 Co 125/2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2013 sp. zn. 11 Co 125/2012
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 14. januára 2010 č.k. 29 C 66/2009-91 určil,
ţe zmluva uzavretá medzi predávajúcim Mgr. I., správcom konkurznej podstaty úpadcu V.
Košice a kupujúcou M., týkajúca sa prevodu nehnuteľností zapísaných na LV č. X., kat. úz.
2
S., obce K., okresu K., parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 289 m, parc. č. X. – ostatné
22
plochy o výmere 113 m, parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 115 m, parc. č. X. – ostatné
22
plochy o výmere 126 m, parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 131 m, parc. č. X. – ostatné
22
plochy o výmere 135 m, parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 242 m, parc. č. X. – ostatné
22
plochy o výmere 87 m, parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 88 m, parc. č. X. – ostatné
22
plochy o výmere 88 m, parc. č. X. – ostatné plochy o výmere 89 ma parc. č. X. – ostatné
2
plochy o výmere 88 m, je neplatná a ţalovaným uloţil spoločne a nerozdielne zaplatiť
ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 333,36 Eur do troch dní. V odôvodnení rozsudku
uviedol, ţe ţalobca má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy
spočívajúci v tom, ţe ţalovaná 2/ nebola oprávnenou osobou, na ktorú malo prejsť vlastníctvo
predmetných pozemkov, ale malo prejsť na vlastníkov bytov a nebytových
priestorov. V konaní nebolo sporné, ţe V. ešte pred vyhlásením konkurzu (t.j. pred 12. júlom
1997) odpredali byty v bytovom dome súp. č. X. spolu s pozemkami pod domom, nie však
2
priľahlú zeleň na 12 parcelách na F.. vo výmere 1591 m. Správcovi konkurznej podstaty bol
udelený súhlas na odpredaj týchto pozemkov opatrením Krajského súdu v Košiciach
ţalovanej 2/, takýto postup správcu konkurznej podstaty bol však v rozpore s ustanovením §
70b ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. ktorý stanovoval, ţe pri konaniach začatých pred 1.
augustom 2000 sa vo veciach prevodu vlastníctva bytov a nebytových priestorov bude
postupovať iba podľa osobitného predpisu, pričom týmto osobitným predpisom bol zákon č.
182/1993 Z.z., t.j. zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. V zmysle § 23 ods. 1
citovaného zákona je s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome nerozlučne
spojené aj vlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený
a k priľahlému pozemku. Ak je vlastník domu aj vlastníkom pozemku, musí previesť zmluvou
o prevode vlastníctva bytu na vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome aj príslušný
spoluvlastnícky podiel na pozemku a na priľahlom pozemku. Správca konkurznej podstaty
2
zabudol odpredať priľahlú zeleň na F.. o celkovej výmere 1591 m, pričom jeho povinnosťou
bolo odpredať tieto nehnuteľnosti vlastníkom bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome č. X.,
avšak tieto nehnuteľnosti odpredal inej osobe, ţalovanej 2/. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na právnom
zastúpení.
Na odvolanie ţalovaného 1/ a ţalobcu (tu len do trov konania) Krajský súd
v Košiciach (po zrušení jeho rozsudku z 10. novembra 2010 sp. zn. 11 Co 148/2010
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2012 sp. zn. 4 Cdo 122/2011)
v poradí druhým rozsudkom z 12. júna 2013 sp. zn. 11 Co 125/2012 zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa tak, ţe ţalobu ţalobcu zamietol, ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej
2/ náhradu trov konania vo výške 419,64 Eur do troch dní s povinnosťou zaplatiť ju právnemu
zástupcovi a ţalobcovi(?) a ţalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa vec posúdil nesprávne po právnej stránke, keď
po zistení skutkového stavu určil neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi ţalovaným 1/
a ţalovanou 2/ ako kupujúcou a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 23 a § 27
ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. S poukazom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach
z 12. júna 1997 č.k. K 235/1996-17 (správne 1K 235/1996-17) a jeho opatrenie
z 27. septembra 2006 č.k. 1K 235/1996-414 uviedol, ţe nesprávne právne posúdenie veci
spočívalo v tom, ţe súd neaplikoval na vec ustanovenia § 6, § 12, § 18, § 19 a § 27 zákona
č. 328/1991 Zb., ktorým sa konkurz úpadcu spravuje. Mal za nepochybné, ţe predmetná
kúpna zmluva z 23. októbra 2010 bola uzatvorená pri speňaţení majetku v konkurze,
jej uzatvoreniu predchádzalo opatrenie konkurzného súdu, ktorým tento súhlasil s predajom
nehnuteľného majetku. S poukazom na ustanovenie § 18, § 19 a § 27 zákona č. 328/1991 Zb.
uviedol, ţe zákon pri spísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú
domnienku, ţe vec do konkurznej podstaty bola zapísaná správne a prelamuje zásadu, podľa
ktorej nikto nemôţe previesť na iného viac práv, neţ má sám, preto v prípade, ak vec
zaradená do súpisu konkurznej podstaty do rozhodnutia súdu o vylučovacej ţalobe bola
speňaţená, osoba, ktorá tvrdí, ţe je nositeľom hmotného práva k veci, môţe vo vylučovacej
ţalobe byť podľa ustálenej judikatúry súdov v zásade úspešná len čo do vydania výťaţku
speňaţenej veci, pretoţe speňaţená vec uţ nie je súčasťou konkurznej podstaty a ten, na koho
správca konkurznej podstaty v rámci speňaţovania previedol majetok zapísaný do konkurznej
podstaty, sa stáva vlastníkom tohto majetku bez zreteľa na to, či majetok v čase speňaţenia
patril niekomu inému. Zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní môţu
jeho účastníci alebo tretie osoby formou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
len v rámci konkurzného konania, ktorý je tieţ súdnym konaním, a ako kaţdé súdne konanie
je konaním autonómnym, čo znamená, ţe všeobecnému súdu v inom konaní neprináleţí
posudzovať správnosť postupu a záverov súdu konajúceho v konkurze. Vychádzajúc
z uvedených špecifík konkurzného konania a skutkového zistenia, ţe predmetná zmluva bola
uzavretá pri speňaţení konkurznej podstaty po tom, ako sporné pozemky boli zahrnuté
do konkurznej podstaty a konkurzný súd súhlasil s ich predajom, ktorý postup a rozhodnutie
v konkurznom konaní všeobecnému súdu v inom konaní neprislúcha hodnotiť, odvolací súd
uzavrel, ţe uvedené skutočnosti vylučujú, aby predmetná zmluva bola povaţovaná
za neplatnú, pretoţe právoplatné rozhodnutia súdov v iných konaniach (napr. v konkurznom,
exekučnom a pod.) sú záväzné pre kaţdého, keď práve záväznosť a nezmeniteľnosť
rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť je jednou zo záruk právnej istoty. V danej veci
pred speňaţením spísaného majetku (sporných pozemkov) nevyšlo najavo, ţe je tu osoba
(osoby), ktorá k tomuto majetku uplatňuje právo vylučujúce súpis. Zo zisteného skutkového
stavu nebola zrejmá existencia okolností spôsobilých vyvolať u konkurzného správcu
či konkurzného súdu pochybnosti o zaradení označených pozemkov do súpisu podstaty.
Za podstatné povaţoval odvolací súd to, ţe pôvodní nadobúdatelia bytov v roku 1997 a ani
neskôr o prevod sporných parciel ako priľahlých k pozemku neţiadali, a nie je známe,
aby tak urobili aj právni predchodcovia ţalobcu. Správca konkurznej podstaty pri speňaţení
majetku úpadcu mal záujem pozemky odpredať najprv mestu Košice, ktoré však o ne nemalo
záujem a potom ich so súhlasom konkurzného súdu predal ţalovanej 2/, ktorá záujem o kúpu
prejavila na základe inzerátov v dennej tlači, a v konaní nebolo preukázané, ţe by pozemky
nenadobudla v dobrej viere. Jej dobromyseľnosť pri právnom úkone smerujúcom
k nadobudnutiu práv tak nesvedčí o neplatnosti právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými
mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom
na § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca a ţiadal,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobe vyhovel, prípadne zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238
ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/
a § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Za nesprávny povaţuje záver odvolacieho súdu, podľa
ktorého prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil,
pretoţe práve prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď návrhu ţalobcu vyhovel
a určil, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi ţalovaným 1/ a ţalovanou 2/ je neplatná.
Prvostupňový súd správne aplikoval v rámci právneho posúdenia veci ustanovenie § 70b
ods. 1 a 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom
do 1. januára 2006. Odvolací súd mal vychádzať z ustanovenia § 70b ods. 5 uvedeného
zákona, v zmysle ktorého pri konaniach začatých pred 1. augustom 2000 sa vo veciach
prevodu vlastníctva bytov a nebytových priestorov bude postupovať iba podľa osobitného
predpisu, ktorým bol zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších predpisov. Odvolací súd na vec neaplikoval ustanovenia zákona
o vlastníctve bytov, preto vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá dôvod dovolania v zmysle
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Uviedol, ţe napriek tomu, ţe dovolací súd v zrušujúcom
uznesení vytkol odvolaciemu súdu, ţe nedostatočne odôvodnil svoje tvrdenie o absencii
naliehavého právneho záujmu ţalobcu na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy,
odvolací súd sa pri opätovnom prejednávaní a rozhodovaní veci k naliehavému právnemu
záujmu ţalobcu na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy vôbec nevyjadril
a nie je zrejmé z čoho vyvodil iný právny záver ak mal za to, ţe uţ tu existuje naliehavý
právny záujem, oproti opačnému právnemu záveru uvedenému v predchádzajúcom
rozhodnutí. Keďţe odvolací súd sa zaoberal neplatnosťou predmetnej kúpnej zmluvy,
má ţalobca za to, ţe odvolací súd mal existenciu naliehavého právneho záujmu ţalobcu
na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy za preukázanú, avšak môţe to byť
len dedukcia účastníka konania. Odvolací súd sa tak opomenul vyrovnať so základnou
otázkou pre rozhodnutie uvedenej veci, ktoré pochybenie zakladá zmätočnosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia a zakladá dôvodnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, ţe zahrnutie veci do konkurznej
podstaty má za následok nemoţnosť domáhať sa určitým subjektom absolútnej neplatnosti
právneho úkonu, v ktorej časti taktieţ povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu
za nedostatočne odôvodnené, pretoţe udelenie súhlasu správcovi konkurzným súdom
s predajom predmetných nehnuteľností patriacich úpadcovi nie je moţné chápať ako zhojenie
akýchkoľvek dôvodov neplatnosti zmluvy. V súvislosti s týmto názorom zopakoval svoje
tvrdenia uvádzané v priebehu predchádzajúcich písomných a ústnych podaní. Za účelový
povaţoval názor odvolacieho súdu o nezáujme pôvodných nadobúdateľov bytov v roku 1997
o prevod predmetných priľahlých pozemkov, pretoţe povinnosťou správcu konkurznej
podstaty bolo predať tieto nehnuteľnosti vlastníkom bytov. Povaţoval v konaní za preukázanú
skutočnosť, ţe ţalovaný 1/ predmetné pozemky neponúkol vlastníkom bytov na odpredaj,
preto povaţuje kúpnu zmluvu za neplatnú a rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne.
Napokon, výzvu odvolacieho súdu týkajúcu sa pouţitia ustanovení § 6, § 12, § 18, § 19 a § 27
zákona č. 328/1991 Zb. povaţuje za formálnu, pretoţe z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva, ako sa s týmito ustanoveniami vyporiadal a ďalej zopakoval
skutočnosti týkajúce sa právneho posúdenia platnosti kúpnej zmluvy, ktoré uvádzal
v priebehu celého konania, doplnené svojim „vyjadrením“ z 15. augusta 2014, v ktorom
uţ uvádzané skutočnosti znovu zopakoval.
Ţalovaný 1/ sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.
Ţalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe napadnutý rozsudok povaţuje
za správny, ţalobca nebol na podanie návrhu na začatie konania aktívne legitimovaný
a nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení, pretoţe nebol
účastníkom predmetnej kúpnej zmluvy a neboli nimi ani jeho právni predchodcovia. Navrhla
dovolanie ţalobcu zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V danej veci ide o takéto
rozhodnutie odvolacieho súdu, čím je daná prípustnosť dovolania.
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania
i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho,
ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred
súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a tieto vady
nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
Vzhľadom na námietky dovolateľa a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolateľ v dovolaní namietal (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p.
sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka, porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky
i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v poradí prvým rozsudkom napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol, pričom v odôvodnení uviedol, ţe súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, ţe ţalobca má naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Napriek tomu však odvolací súd vec meritórne
prejednal. V zrušujúcom uznesení z 22. marca 2012 sp. zn. 4 Cdo 122/2012 Najvyšší súd
Slovenskej republiky uviedol, ţe z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sa nedá zistiť,
na základe čoho dospel súd k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobcu
na poţadovanom určení (keďţe názor súdu prvého stupňa za správny nepovaţoval)
a ani to, na základe čoho dospel k záveru o nemoţnosti preskúmať platnosť predmetnej
zmluvy. K tomuto konštatovaniu dospel dovolací súd z dôvodu, ţe odvolací súd sa vôbec
nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s otázkou existencie naliehavého právneho
záujmu na poţadovanom určení, pričom, ak mal za to, ţe v tomto smere súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil, mal ţalobu zamietnuť bez toho, aby sa zaoberal vecou samou.
Po vrátení veci najvyšším súdom odvolací súd napadnutým (druhým) rozsudkom opätovne
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu zamietol, pričom otázku naliehavého právneho
záujmu na poţadovanom určení ponechal celkom bez povšimnutia a vec znovu meritórne
prejednal. Ako vyriešil otázku existencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom
určení sa z odôvodnenia jeho rozhodnutia nedá zistiť (vzhľadom k predchádzajúcemu
vyslovenému názoru o jej nedostatku).
Návrhom na začatie konania moţno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom
stave (o rozvode, o neplatnosti manţelstva, o určení, či tu manţelstvo je alebo nie je, o určení
rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení
povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c/ o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80
písm. a/, b/ a c/ O.s.p.).
Určovací návrh (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter -
jeho účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam navrhovateľa skôr, neţ dôjde k porušeniu
právneho vzťahu alebo práva [určovací návrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený tam,
kde uţ právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste návrh na splnenie povinnosti
(§ 80 písm. b/ O.s.p.)]. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej
kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti
takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, ţe navrhovateľ v danom právnom vzťahu
môţe navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv
a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo
právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde
sa návrhu na plnenie). Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať
skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na ţiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku ţalobe meritórne vyhovieť.
Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná
existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru u navrhovateľa, teda je tu stav, ţe právo
resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu
objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu,
resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemoţno odstrániť inak,
len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva
alebo právneho vzťahu. Nejde tu o samotný určovací návrh, ale o to, čoho (akého určenia)
sa navrhovateľ domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem
sa teda viaţe na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí
s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môţe dosiahnuť odstránenie
spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu
o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá teda posúdenie,
či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď
spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak
nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem navrhovateľa na poţadovanom určení treba
skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel
navrhovaného rozhodnutia. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem
na ním poţadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.
Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, ţe ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení spôsobilým alebo prípustným
prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Návrh
na určenie práva bol aj v minulosti svojou povahou návrhom preventívnym, u ktorého sa viac
neţ u návrhov (ţalôb) na plnenie dbalo, aby nedošlo k jeho zneuţitiu a prísne sa selektovala
jeho prípustnosť. Mnohé minulé právne vety zo súdnych rozhodnutí moţno povaţovať aj pri
súčasnej úprave za akceptovateľné, čomu svedčí predovšetkým to, ţe 1/ k tomu, či je právny
záujem na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti, 2/ podľa ustanovenia o určovacej ţalobe
nie je prípustná ţaloba o určenie, ţe niekomu kedysi prislúchalo vlastnícke právo,
3/ na nedostatok predpokladu určovacej ţaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu
konania. Otázky týkajúce sa posúdenia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti
zmluvy, právneho úkonu a pod., sú teda doterajšou judikatúrou dostatočne riešené
a judikatúra je v tomto smere ustálená, pričom dovolací súd nemá dôvod ani v prejednávanej
veci sa od nej odkloniť (por. napr. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Cdo 110/2009, 3 Cdo 204/2005, 4 M Cdo 24/2008, 5 Cdo 191/2008, 6 Cdo 192/2010).
Súdna prax za určovaciu ţalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. povaţuje aj návrh
na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva,
resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, ţe ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť
len predbeţná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto ţalobe
daný naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie
neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, ţe účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo
v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo ţe nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť,
pretoţe právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, prípadne ho mohol
nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, ţe zmluva je neplatná, týmto
deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky otázky sporu,
predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu právo patrí.
Výklad podávaný súdnou praxou je jednotný v závere, ţe naliehavý právny záujem
o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je daný tam, kde by bez tohto určenia
bolo ohrozené právo ţalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo
neistým. Určovacia ţaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je preventívneho charakteru a má miesto
jednak tam, kde jej pomocou moţno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty
v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemoţno dospieť inak, jednak v prípadoch,
v ktorých určovacia ţaloba účinnejšie neţ iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu
príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom moţno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý
právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie
určovacej ţaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu.
Ak nemoţno v konkrétnom prípade očakávať, ţe ich určovacia ţaloba bude plniť, nebude ani
naliehavý právny záujem na takomto určení. Pritom príslušné závery sa viaţu nielen k ţalobe
na určenie ako takej, ale tieţ k tomu, akého konkrétneho určenia sa ţalobca domáha.
Doterajšia súdna judikatúra dopadá aj na preskúmavanú vec.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa vyslovil, ţe naliehavý právny záujem ţalobcu
na poţadovanom určení spočíva v tom, ţe ţalovaná 2/ nie je vlastníčkou bytu a nebytových
priestorov v bytovom dome nachádzajúcom sa na F.ici v Košiciach, preto nemohla
nadobudnúť vlastníctvo k priľahlým pozemkom, ktoré sa viaţu na tento obytný dom.
Odvolací súd povaţujúc pôvodne (v prvom svojom rozhodnutí) názor súdu prvého stupňa
o splnení podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení
za nesprávny, v napadnutom (druhom) rozsudku sa otázkou naliehavého právneho záujmu
na poţadovanom určení vôbec nezaoberal a vec meritórne prejednal a to napriek tomu, ţe tak
ako ţalovaný 1/ aj ţalovaná 2/ vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a rovnako
sa nezaoberal ani ich námietkou týkajúcou sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
na podanie ţaloby o neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy s poukazom na ostatných 136
vlastníkov bytov predmetného bytového domu.
Procesnou podmienkou určovacej ţaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je naliehavý
právny záujem na poţadovanom určení. Zákon trvá na tom, aby išlo o právny záujem, ktorý
je naliehavý. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto
určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne
postavenie neistým (porovnaj R 17/1972).
Keďţe odvolací súd sa najskôr nestotoţnil s právnym názorom súdu prvého stupňa,
avšak následne sám k splneniu tejto procesnej podmienky konania nezaujal ţiaden právny
názor a vec prejednal, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď
nie je moţné zistiť primárny dôvod, pre ktorý odvolací súd ţalobu zamietol. Dovolací súd
na tomto mieste povaţuje za potrebné uviesť, ţe naliehavý právny záujem nemoţno vidieť
v tom, ţe „ţalovaná nebola tou oprávnenou osobou“ (por. č.l. 66), ktorý názor si zrejme
osvojil súd prvého stupňa.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, keďţe odvolací súd sa nevyporiadal ţiadnym
spôsobom s otázkou splnenia procesnej podmienky konania (nezaujal k nej ţiadny právny
názor), pričom sa nevyporiadal ani s námietkou ţalovaných týkajúcou sa nedostatku aktívnej
legitimácie ţalobcu v predmetnom konaní, čo malo za následok porušenie práva účastníkov
na spravodlivé súdne konanie a odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne.
Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod uvádzal inú vadu konania (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na uţ spomenuté
vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie dostatočným
podkladom.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe v konaní došlo k inej vade konania a ţe rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová