Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
959/434579.a414fd.pdf
PDF · 165.56 KB
No categories available
8Cdo/201/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 201/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. K., bývajúceho
v B., zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom v B., proti odporcovi D., so sídlom v B.,
IČO: X., o 92,94 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
14 C 55/2010, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 22. augusta 2013 sp. zn. 3 Co 235/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 6. novembra 2012 č. k. 14 C 55/2010-63 návrh
na zaplatenie sumy 92,94 € titulom bezdôvodného obohatenia zamietol a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo nesporné, že 4. septembra
2009 navrhovateľ porušil dopravné predpisy tým, že nerešpektoval dopravné značenie –
dopravnú značku B31 a zaparkoval osobné motorové vozidlo (Š.) na mieste zákazu
zastavenia. Príslušníkom MsP bolo realizované rozhodnutie o odstránení motorového vozidla
(protokol o odstránení motorového vozidla). Navrhovateľ motorové vozidlo spolu so šekom
na zaplatenie sumy 92,94 € za odťah vozidla prevzal v B. (zápis o výdaji motorového vozidla
zo 4. septembra 2008) a uvedenú sumu aj zaplatil (11. septembra 2008). Námietky
navrhovateľa, že odporca vykonal nútený odťah vozidla bez jeho súhlasu a vedomia, čím
ho dočasne obmedzil vo výkone jeho vlastníckeho práva a o vykonaní odťahu v rozpore
s § 40 zákona č. 315/1996 Zb., vyhodnotil za nedôvodné. Tiež námietku, že náklady za odťah
vozidla prekračovali výšku priamych nákladov (akú nešpecifikoval). Naopak za dôvodnú
vyhodnotil námietku odporcu, že navrhovateľ nevyužil svoje právo na prešetrenie postupu
policajta, ktorý odťah vozidla nariadil, keď tvrdil, že vozidlo netvorilo prekážku. Návrh na
vydanie bezdôvodného obohatenia podal až 31. marca 2010. Preto vyvodil záver, že odťah
bol vykonaný na základe rozhodnutia príslušníka MsP v súlade s § 40 ods. 5 zákona
č. 315/1996 Z. z. vykonávajúceho službu v Mestskej časti Ružinov v zmysle zmluvy
o odstraňovaní vozidiel uzavretou 21. decembra 2007 medzi Mestskou časťou Bratislava –
Ružinov a odporcom. Súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2008
sp. zn. 5 Co 122/2007 v obdobnej veci vo vzťahu k výške nákladov za odťah stanovených
znaleckým dokazovaním (101,82 €). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 22. augusta 2013
sp. zn. 3 Co 235/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219
ods. 1 O. s. p.). Po citácii príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona
č. 315/1996 Z. z., zákona č. 372/1990 Zb. a O. s. p. dospel odvolací súd k záveru, že
prvostupňový súd rozhodol správne, ak pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočnosti, že
navrhovateľ uznal rozhodnutie policajta a nežiadal o prešetrenie jeho postupu, ktorým nariadil
odťah vozidla z dôvodu, že netvorilo prekážku. V konaní nebolo preukázané, že by išlo
o plnenie bez právneho dôvodu – právnym dôvodom bolo rozhodnutie o priestupku
a zaplatenie pokuty v blokovom konaní a ani nebolo preukázané, že by tento právny dôvod
zanikol. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu
súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých
by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol zvážil.
K námietke, že odporca nebol oprávnený nariadiť odťah podľa § 40 ods. 4 zákona
č. 315/1996 Z. z. odvolací súd uviedol, že v danej veci išlo o aplikáciu § 3d ods. 5 písm. d/
zákona č. 135/1961 Zb. v spojení s § 40 ods. 1, 4 písm. a/ a ods. 5 zákona č. 315/1996 Z. z.
a z nej vychádzajúce posúdenie, či uskutočnené odstránenie motorového vozidla navrhovateľa
odporcom bolo možné považovať za odstránenie vozidla vykonané na toto konanie
legitímnym subjektom. Zakladateľom odporcu je Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava, ktorý uznesením svojho mestského zastupiteľstva č. 597/2005 schválil zmenu
stanov odporcu v predmete činnosti tak, že do neho bude patriť aj „odťahovacia služba“. Táto
zmena stanov odporcu bola zapísaná do podnikového registra. Odporca, ktorý odstránil
vozidlo navrhovateľa, bol založený Hlavným mestom SR Bratislava, správcom miestnej
komunikácie, z ktorej bolo vozidlo odstránené (6 M Cdo 22/2010). Vydanie bezdôvodného
obohatenia na tom základe, že suma za odťah vozidla nereprezentovala skutočné,
preukázateľne a priamo vynaložené náklady na odstránenie vozidla, nie je možné taktiež
podriadiť pod žiaden z dôvodov uvedených v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho
zrušiť. Namietal, že odvolací súd nereagoval na námietky uvedené pod bodmi 1 až 5
smerujúce k samej podstate veci, dôsledkom čoho je porušenie jeho práva na súdnu ochranu.
Toto zakladá vadu rozsudku podľa § 237 písm. f/ O. s. p., t. j. odňatie mu možnosti konať
pred súdom. V tejto súvislosti citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Ústavného súdu Slovenskej republiky a výňatky z ich odôvodnení. Podľa jeho názoru sa
odvolací súd odchýlil od konštantnej judikatúry, čím konal v rozpore s princípom právnej
istoty a právne posúdenie veci odvolacím súdom teda odporuje účelu a zmyslu právnej normy
a nesie zjavné znaky svojvôle a arbitrárnosti. Rozsudok odvolacieho súdu tak trpí jednak
vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a tiež vadou podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Odporca navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas navrhovateľ (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu len, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Podľa § 238 ods. 4 a 5 O. s. p., ktoré odseky majú vo vzťahu k ods. 1 až 3 tohto
ustanovenia povahu špeciálnej úpravy, dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení. Dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Citované odseky 4 a 5 ustanovenia § 238 O. s. p. vyjadrujú zámer zákona, aby určité
rozhodnutia (buď so zreteľom na povahu prejednávanej veci alebo vzhľadom na určité
špecifiká predmetu konania) neboli v dovolacom konaní prejednávané. V § 238 ods. 5 je
vyslovená neprípustnosť dovolania proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení nepresahujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy rozhodnej v čase podania návrhu na prvostupňovom súde. Teda v týchto
veciach je zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania, a to aj za predpokladu, že by smerovalo
voči rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení 92,94 €.
Výška minimálnej mzdy ku dňu podania návrhu, t. j. ku dňu 31. marca 2010
predstavovala sumu 307,70 € a jej trojnásobok sumu 923,10 €. Dovolanie teda smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy (92,94 € < 923,10 €). Na danú vec sa preto vzťahuje ustanovenie § 238
ods. 5 O. s. p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ až g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu
nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa
osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola
navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j., že nastali skutočnosti, v dôsledku
ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí
odvolacieho súdu.
Navrhovateľ vo vzťahu k vade konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. namietal
nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska vysporiadania sa
s jeho odvolacími námietkami.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia po tom, čo
konštatoval, že nebol dôvod na zmenu ani zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia,
podrobne vysporiadal so skutkovými okolnosťami danej veci preukázanými dokazovaním
vykonaným súdom prvého stupňa a z nich vyplývajúcim právnym záverom pri citácii
aplikovaných ustanovení príslušných právnych predpisov. Vysporiadal sa aj s odvolacími
námietkami navrhovateľa z hľadiska právneho posúdenia veci, pričom konštatoval, že
v odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu
súdom prvého stupňa zisteného stavu veci alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými,
o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci mal vedomosť alebo ktoré by nebol
zvážil. Uzavrel, že z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než
napadnutým rozhodnutím vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené
argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie stavu veci. Odvolací súd sa
osobitne vysporiadal aj s odvolacou námietkou oprávnenosti odporcu nariadiť odťah
motorového vozidla (§ 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z.). Preto rozhodnutie odvolacieho
súdu nemožno považovať za nepreskúmateľné, arbitrárne.
Pokiaľ navrhovateľ namietal – a to aj z hľadiska vysporiadania sa odvolacieho súdu
s jeho odvolacími námietkami – nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,
lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam navrhovateľa
z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania navrhovateľa
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani
dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na priznanie mu trov
tohto konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.
a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová