Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
cc0/436867.8ddd96.pdf
PDF · 136.04 KB
No categories available
8CoE/113/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 200/2014
Slovenskej republiky 8 CoE 113/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnej Z. Č., bývajúcej v S., o vymoženie 892,38 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 3 Er 502/2009, o odvolaní a
dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. apríla 2014 sp. zn. 26
CoE 8/2014, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. apríla 2014
sp. zn. 26 CoE 8/2014 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. apríla 2014 sp. zn.
26 CoE 8/2014 o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 26. mája 2009 sp. zn. SR 02259/09 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Senica uvedenej ţiadosti vyhovel a súdneho
exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Senica uznesením z 3. septembra 2012 č. k. 3 Er 502/2009-14 v spojení
s opravným uznesením z 25. novembra 2013 č.k. 3 Er 502/2009-38 exekučné konanie
zastavil, oprávnenej uloţil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
40 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodol s poukazom na ustanovenia § 44
ods. 2, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, smernica Rady EÚ
č. 93/13/EHS. Mal preukázané zo zmluvy o úvere a jej všeobecných obchodných podmienok,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou, uzatvorenej medzi účastníkmi a na základe ktorej
bol vydaný exekučný titul, ţe obsahuje neprijateľnú podmienku – rozhodcovskú doloţku.
Tá ustanovuje, ţe v prípade sporu bude príslušný na rozhodnutie rozhodcovský súd, ak
niektorá zo strán podá na ňom ţalobu, čo je výlučne vţdy v prípade dodávateľa.
Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá moţnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde.
Ustanovenie rozhodcovskej doloţky je preto v rozpore so znením § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka. Preto súd dospel k záveru, ţe takáto rozhodcovská doloţka
je neprimeranou zmluvnou podmienkou a je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Takáto rozhodcovská doloţka, nemôţe
zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodovať, preto je rozhodcovský rozsudok
nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Z uvedeného dôvodu súd exekučné konanie
pre rozpor so zákonom zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 28. apríla 2014 sp. zn.
26 CoE 8/2014 uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania zmenil
tak, ţe exekúciu zastavil, uznesenie súdu prvého stupňa v časti trov exekúcie potvrdil, návrhy
na prerušenie konania zamietol, povinnej ani súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa vyslovil správny záver, ţe
oprávnenou sformulovaná zmluvná podmienka- rozhodcovská doloţka mala charakter
neprijateľnej zmluvnej podmienky a preto ju treba povaţovať zo zákona za neplatnú. Preto
rozhodnutie vydané na jej podklade nebolo moţné akceptovať a teda pokračovať
aj v exekúcii. Právnym prostriedkom spôsobilým zrušiť nevykonateľný exekučný titul
je zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní
v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd preto správne rozhodol, keď exekúciu ako
celok zastavil, avšak mu je potrebné vytknúť terminologicky formálne nesprávne spojenie
exekučné konanie, pričom správne mala byť exekúcia. Tento rozpor preto odvolací súd
odstránil vo výroku.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhov na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie ( č.l. 76 spisu ), ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola
odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a je nepreskúmateľné. Nakoľko zamietajúci výrok uznesenie
odvolacieho súdu neobsahuje, najvyšší súd sa takýmto odvolaním nemohol zaoberať.
Oprávnená zároveň uviedla, ţe odvolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu podáva v celosti.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie (č. l.85), v ktorom
uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
2. ten kto v konaní vystupoval ak účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania ( § 237
písm. b/ O.s.p.) pre prípad, ţe v konaní na stranr povinného vystupoval vedľajší účastník,
nakoľko je v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo vylúčené ( rozhodnutie Súdneho dvora
vo veci C- 470/12 ), 3. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O.s.p.), 4. rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 5. oprávnenej odňali moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), 6. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav
a nevykonali náleţite dokazovanie, 7. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţiadala uznesenia súdov niţších stupňov zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň ţiadala dovolacie konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom
dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
uţ účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013,
7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, ţe odvolaním moţno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, ţe aj v preskúmavanej veci sa stotoţňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013,
3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, ţe Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej
sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm., c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013,
3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, ţe:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. pokiaľ ide o vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. (ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) pre prípad, ţe v konaní
vystupoval vedľajší účastník na strane povinného, čo Exekučný poriadok vylučuje
je vhodné poukázať na to, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania znamená
spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom
občianskeho súdneho konania. Túto spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten,
kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon.
V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť byť účastníkom konania
predovšetkým fyzické osoby [ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou
(§ 7 ods. 1 a 2 OZ)]. Okamihom narodenia má kaţdá fyzická osoba spôsobilosť
na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej
osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať
práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Povinnému zákon priznáva
právnu subjektivitu, jej pozbavenie alebo obmedzenie nebolo preukázané ţiadnym
súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať zo stavu, ţe má aj spôsobilosť
byť účastníkom občianskeho súdneho konania (§ 19 O.s.p.). Vedľajší účastník
na strane povinného v tomto konaní nevystupuje. Z uvedených dôvodov konanie
netrpí vadou podľa § 237 písm. b/ O.s.p.,
3. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
4. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
6. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný
titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, ţe vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
7. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali
moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné
aţ novelou zákona č. 230/2012 od 8.8.2012 do 31.12.2012. Stanovovalo povinnosť
nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/
a k/. Dovolateľka namietala, ţe pokiaľ súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, mal postupovať podľa uvedeného
ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Pokiaľ dovolateľka namieta, ţe
exekučný súd jej osobitne neumoţnil viesť kontradiktórne konanie v ktorom by mohla
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam nastoleným súdom
v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky ani táto námietka nie je dôvodná.
Oprávnená mala moţnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k nastoleným
otázkam a to v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa čo aj vyuţila a odvolací
súd sa s jej námietkami vyporiadal. Oprávnená mala moţnosť svoje argumenty
predniesť aj v rámci ďalšieho a to mimoriadneho opravného prostriedku teda
dovolania a dovolací súd na ne reagoval. Dovolací súd v tomto smere poukazuje na
závery európskych súdov, ktoré aj vo vzťahu ku kontradiktórnemu vyjadreniu
účastníkov konania stanovujú, ţe sa to má uskutočňovať spôsobom, ktorý na tento
účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V právnom poriadku súd
slovenskej republiky v prípade exekučného konania sa to uskutočňuje práve cestou
dvojinštančného konania teda moţnosti namietať skutkové a právne skutočnosti
pokiaľ boli súdom v exekučnom konaní zistené cestou opravných prostriedkov,
8. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemoţňuje oprávnenému moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
9. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. aţ 9.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, ţe pri preskúmavaní ţiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môţu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd
pri preskúmavaní ţiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza
aj z iných listín (či iných dôkazov) neţ tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a ţiadosť o vydanie
poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať
jej moţnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, ţe tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje,
ak je oprávnenej táto moţnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade rozhodcovský rozsudok –
z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doloţka – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp. zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp. zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp. zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp. zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolania oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.).V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. januára 2015
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová