Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/293/2013

Identifikačné číslo spisu: 6312205153 Dátum vydania rozhodnutia: 16.01.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Helena Haukvitzová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6312205153.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému O. J., bývajúcemu v C., zastúpenému advokátskou kanceláriou Peter Rybár, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Ľudová 14, IČO: 47 234 466, o vymoženie 3 051,61 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. júna 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Odôvodnenie

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 26.septembra 2011 sp.zn. SR 09275/11 vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Brezno uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Brezno (ďalej aj „exekučný súd“) uznesením z 19. decembra 2012 č.k. -59 exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Po preskúmaní

exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a zmluvy o úvere č. 702000819 z 10. decembra 2010 uzavretej medzi účastníkmi konania dospel k záveru, že exekúcia je neprípustná, nakoľko sa vykonáva na základe exekučného titulu, vydaného rozhodcovským súdom, ktorý na rozhodovanie nebol príslušný. Zistil, že rozhodcovský súd nesprávne v odôvodnení rozhodcovského rozsudku citoval rozhodcovskú doložku, ktorá nie je v takom znení medzi účastníkmi dojednaná. Uviedol, že v bode 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvné strany iba prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov a pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom využiť mediáciu. Konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá by oprávňovala rozhodcovský súd konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi, v znení, v akom bola uvedená v rozhodcovskom rozsudku, sa v listinách predložených oprávnenou nenachádza. V rozhodnutí poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp.zn. , v zmysle ktorého, ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý nemožno v exekučnom konaní vykonať (t.j. hľadí sa naňho, ako keby neexistoval). Z dôvodu, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na neexistujúcej rozhodcovskej doložke, dospel k záveru, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením zo 6. júna 2013 sp.zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa a a návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Náhradu trov odvolacieho konania povinnému nepriznal. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že súčasťou predloženého spisového materiálu (v čase vydania rozhodnutia) nebola rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy a písomne uzavretá rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá ani priamo v zmluve o úvere, ani vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Vychádzal pritom z ustanovenia , o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého musí mať rozhodcovská zmluva (doložka) písomnú formu, inak je neplatná. Odvolací súd nepovažoval existenciu predmetnej zmluvy (doložky) zo strany oprávnenej za preukázanú. Súhlasil aj s konštatovaním exekučného súdu, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom, preto nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom. Ďalšími odvolacími námietkami oprávnenej týkajúcimi sa posúdenia predmetného zmluvného vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského (neprimeranou výškou úrokov, absenciou RPMN) sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil, z čoho usúdil, že odvolacie dôvody v tejto časti smerujú zjavne proti inému súdnemu rozhodnutiu. K námietke oprávnenej, týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania uviedol, že nepovažoval za potrebné predložiť navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Konštatoval, že predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Otázky navrhované oprávnenou považoval za zjavne neopodstatnené a irelevantné. Na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ zhodnotil, že neexistencia potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené), ako aj s doktrínou acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Na základe uvedených skutočností mal za to, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v a pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) v konaní o prejudiciálnej otázke (m.m. ). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie a ZFEÚ v spojení s ustanovením Exekučného poriadku. Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Navrhla

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala oprávnená dovolanie (č.l. 149). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru EÚ na základe ZFEÚ predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ ( v spojení s ), lebo nesprávne interpretovali Exekučného poriadku a a o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný ( ), .oprávnenej odňali možnosť konať ( v spojení s ), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa ZFEÚ. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Povinný vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnil s rozhodnutím krajského súdu v tej časti, v ktorej zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania, nakoľko toto rozhodnutie je zákonné v každom smere a dôvody odvolania nie sú dané. Navrhol, aby súd rozhodujúci o odvolaní potvrdil rozhodnutie krajského súdu a priznal povinnému náhradu trov odvolacieho konania v sume 134,78 €.

Povinný vo vyjadrení k dovolaniu oprávnenej navrhol dovolanie zamietnuť, lebo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne. Uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania v sume 261,70 €.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný ( a a a ). Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp. zn. , z 20. januára 2014 sp.zn. , z 11. septembra 2013 sp.zn. , z 21. januára 2014 sp.zn. , z 3. októbra 2013 sp.zn. , z 12. decembra 2013 sp.zn. . Dovolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.

II. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá , skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená

vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. , z 20. januára 2014 sp.zn. , z 11. septembra 2013 sp.zn. , z 21. januára 2014 sp.zn. , z 3. júla 2013 sp.zn. , z 25. novembra 2013 sp.zn. , z 3. októbra 2013 sp.zn. , z 12. decembra 2013 sp.zn. , z 25. novembra 2013 sp.zn. ). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (, Exekučného poriadku a ). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa a prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. , z 20. januára 2014 sp.zn. , z 11. septembra 2013 sp.zn. , z 21. januára 2014 sp.zn. , z 3. júla 2013 sp.zn. , z 25. novembra 2013 sp.zn. , z 3. októbra 2013 sp.zn. , z 12. decembra 2013 sp.zn. , z 25. novembra 2013 sp.zn. ) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad , a a Exekučného poriadku), . vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn. a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ),

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, 4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný ( Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, 5. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, 6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom ( ); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), 7. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie základného práva zaručeného v nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Tieto právne závery (viď 1. až 7.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v preskúmavanej veci, aj keď dovolaním oprávnená nenapadla uznesenie o zastavení exekúcie ale v prvej fáze zastavujúceho konania napadla uznesenie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Dovolateľka tiež namietala, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa a . Uvedené ustanovenie bolo účinné do 31. decembra 2012, kedy na základe novely Exekučného poriadku č. bol vypustený odsek 5. Od 1. januára 2013 tak súd nie je povinný nariadiť pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu možnosť nariadiť pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci ( Exekučného poriadku).

Obsahom spisu je zápisnica o pojednávaní (č.l. 56), z ktorej vyplýva, že na pojednávaní uskutočnenom 19. decembra 2012 bolo vyhlásené uznesenie exekučného súdu vydané 19. decembra 2012 č.k. -59. Dovolací súd preto zastáva názor, že súd prvého stupňa postupoval tak, ako mu to procesný predpis v čase jeho rozhodovania ukladal. Pritom odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade s ustanovením , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia

pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Postupom súdov nižších stupňov nedošlo k odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že bez rozhodcovskej zmluvy (doložky) nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn. , z 29. novembra 2010 sp.zn. , z 9. júna 2011 sp.zn. , z 24. mája 2011 sp.zn. , z 3. mája 2011 sp.zn. , z 23. júna 2011 sp.zn. , zo 14. augusta 2013 sp.zn. ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa v spojení s

O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.