Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/229/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. K., bývajúceho v K.,

proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde

Kežmarok pod sp.zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 9. decembra 2011, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Kežmarok rozsudkom z 21. februára 2011, č.k. -83 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 €, a vo zvyšujúcej časti nad sumu

30 000 €, návrh zamietol. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume

2 684,36 €, na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že nemajetkovú ujmu žalobca uplatňoval v podstate s poukazom na znenie § 11 až 13

. V súvislosti s tým, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie

a bol aj väzobne riešený, mal súd za to, že na danú problematiku bolo potrebné aplikovať

v predmetnej veci a v súčasnej dobe už platný ,

oba tieto zákony riešia problematiku náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu, či orgánov verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom. Z oboch týchto predpisov však nebolo možné „vychádzať“, teda nebolo možné

ich aplikovať, keďže možnosť priznania nemajetkovej ujmy neupravujú. V tejto súvislosti

však súd uviedol, že Slovenská republika je viazaná aj Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, (ďalej len dohovor) pričom danú problematiku nezákonnej väzby rieši

aj článok 5 ods. 5 dohovoru. Preto súd aplikoval dohovor, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1

2

(ďalej len ) súčasťou právneho poriadku Slovenskej

republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Účinnosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu

aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to

za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku.

Nositeľmi zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba

vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe, škoda a príčinná

súvislosť medzi nimi. Podmienkou je to, že bolo trestné stíhanie zastavené alebo že bol

žalovaný oslobodený z pod obžaloby. Pri priznaní výšky nároku súd skúmal predovšetkým

závažnosť ujmy, ktorú utrpel žalobca v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho práv

a osobných slobôd a ďalej intenzitu tohto zásahu v súvislosti s trestným stíhaním vedeným

proti jeho osobe a s väzobným riešením tohto trestného stíhania. Súd prihliadal predovšetkým

na dĺžku väzobného stíhania a na skutočnosti súvisiace so závažnosťou obvinenia, ďalej

na skutočnosti súvisiace so zásahom aj do práv rodinných príslušníkov, rodičov a celkovej

situácie v rodine a v zamestnaní žalobcu. Konštatoval, že najmä väzobným konaním bolo

mimoriadne vážne zasiahnuté do súkromia žalobcu, do súkromia jeho rodiny, čo spôsobilo aj

závažné dôsledky v povesti žalobcu, jeho rodinnom živote, jeho ďalšej možnosti uplatniť sa

v spoločnosti a v súkromí. Značne bola poškodená povesť a i ľudská dôstojnosť žalobcu.

Pri rozhodovaní súd prihliadol aj na judikatúru vyšších súdov ( najmä rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky sp.zn. .) O trovách konania rozhodol s prihliadnutím k úspechu

žalobcu v zmysle

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi 9 750 €

do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

v jeho vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému náhradu trov celého konania v sume 4 123,54 € do troch dní. Odvolací súd

poukázal na rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ktorým súd zaviazal žalovaného

na náhradu škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím o väzbe a ktorá vznikla

v súvislosti s náhradou trov obhajoby v trestnom konaní a ušlým zárobkom a z toho dôvodu,

že otázka zodpovednosti bola týmto rozsudkom vyriešená a v tomto konaní sa len riešila

otázka, či v rámci tejto zodpovednosti je možné priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy.

Väzba žalobcu trvala od 24. mája 2004 do 14. apríla 2005, pričom do 30. júna 2004 bola

3

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutiami o väzbe pokrytá zákonom

o zodpovednosti štátu za škodu z roku 1969, teda Osoby pozbavené

svojej slobody mali proti štátu nárok na odškodnenie, ak trestné stíhanie proti nim bolo

zastavené alebo boli oslobodení spod obžaloby (§ 5 ods. 1). Takéto odškodnenie však bolo

vylúčené v prípade, ak dotknuté osoby boli zodpovedné za ich vlastnú väzbu, predovšetkým,

ak sa pokúsili ujsť alebo inak prispeli k vzniku skutočnosti, na základe ktorých bola založená

ich väzba. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona bol štát zodpovedný za škodu spôsobenú

plnením úloh štátnych orgánov vyplývajúcim z nesprávneho úradného postupu osôb, ktoré

tieto úlohy plnili. Odškodnenie za škodu bolo možné priznať len vtedy, ak žalobca preukázal,

že utrpel škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu štátnych orgánov, vyčíslil jej

výšku a preukázal, že existuje príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným

postupom. Zákon o zodpovednosti štátu za škodu z roku 1969 bol tradične interpretovaný

a aplikovaný tak, že neumožňoval priznanie odškodnenia z titulu nemajetkovej ujmy

s výnimkou odškodnenia na zdraví jednotlivca. Odvolací súd ďalej uviedol, že rozsudkom

z 31. mája 2007 sp.zn. o žalobe na náhradu škody podľa zákona

o zodpovednosti štátu za škodu z roku 1969, Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe

dovolania, potvrdil názor, že ani tento zákon, ani žaloba na ochranu osobnosti neposkytovali

právny základ na priznanie odškodnenia z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou

väzbou, avšak zákon o zodpovednosti štátu za škodu z roku 1969 mal byť interpretovaný

v súhrne s článkom 5 ods. 5 dohovoru, ktorý predpokladal odškodnenie za nemajetkovú ujmu

a ktorý mal podľa c ods. 1 prednosť pred znením zákona. Vzhľadom na to, že

rozhodujúce udalosti v danom prípade sa udiali pred 1. júla 2004 bolo treba aplikovať zákon

o zodpovednosti štátu za škodu z roku 1969 a nie zákon o zodpovednosti štátu za škodu

z roku 2003. So zreteľom však na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vychádzal i odvolací súd z toho, že zákon o zodpovednosti štátu za škodu z roku

1969 mal byť interpretovaný v súlade s čl. 5 ods. 5 dohovoru, ktorý predpokladá odškodnenie

za nemajetkovú ujmu a ktorý má podľa c ods. 1 prednosť

pred znením zákona. Z tohto hľadiska teda súd prvého stupňa postupoval správne, ak priznal

náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd však zaujal iný názor na výšku priznanej

nemajetkovej ujmy. Usúdil, i vzhľadom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, že

v danom prípade rozhodujúcim kritériom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy je

kritérium, ako je uvedené v čl. 5 dohovoru, tzn. že predmetom odškodnenia je to, že fyzická

osoba sa stala obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku,

a preto kritériom pre výšku nemajetkovej ujmy nemôžu byť hľadiská uvedené v § 11

. V zmysle dohovoru sa má odškodniť len to, že došlo

k pozbaveniu slobody u žalobcu v rozpore s ustanoveniami čl. 5 dohovoru, t.j. len to, že sa

stal obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku. To, že tomu tak

bolo, nasvedčuje rozsudok v trestnej veci, podľa ktorého bol žalobca spod obžaloby

oslobodený. Odvolací súd preto nemohol vziať do úvahy pri stanovení výšky náhrady

nemajetkovej ujmy ostatné kritéria, ktoré žalobca prezentoval v priebehu dokazovania.

Z tohto pohľadu potom odvolací súd mal za to, že za 325 dní väzby mu patrí náhrada

vo výške 30 € denne, čo zodpovedá sume 9.750 €. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako uviedol vo výroku, teda potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa do výšky 9.750 €a v prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol.

Odvolací súd v zmysle rozhodol aj o trovách celého konania. Odvolací súd

vychádzal z toho, že v danom prípade o trovách konania bolo potrebné rozhodnúť v zmysle

a a pokiaľ ide o tarifnú odmenu v zmysle vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná v časti výroku

o povinnosti zaplatiť žalobcovi 9 750 € a v časti o povinnosti zaplatiť trovy konania.

Namietala, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (

ods. 2 písm. c/ ). Podľa názoru žalovanej odvolací súd ako aj prvostupňový súd odňali

žalovanej možnosť konať pred súdom tým, že svoje rozhodnutia náležíte neodôvodnili a tieto

rozhodnutia majú znaky arbitrárnosti. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom

prvostupňového súdu o právnom základe nároku žalobcu, avšak v odôvodnení oboch

rozhodnutí absentuje odôvodnenie, ktorý článok dohovoru bol porušený a akým konaním,

v čom mala spočívať nezákonnosť väzby, prípadne k akému nezákonnému konaniu zo strany

orgánov činných v trestnom konaní došlo v prípade žalobcu, v príčinnej súvislosti s ktorým by

mohla žalobcovi vzniknúť nemajetková ujma. Napadnutý rozsudok obsahuje nedostatok

dôvodov rozhodnutia, resp. závery súdu o porušení čl. 5 dohovoru sú v nesúlade

so skutkovými zisteniami, tieto právne závery súdu nevyplývajú v žiadnej možnej

interpretácii zo zisteného skutkové stavu. Odvolací súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy

poukazoval v odôvodnení na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak v znení

rozsudku sa nenachádza ani jedno z uvedených rozhodnutí, ktorých znenie by bolo možné

na základe určitých kritérií nájsť a následne aj overiť si tú skutočnosť, že v prípade určenia

výšky v obdobných prípadoch je jediným kritériom len tá skutočnosť, že osoba sa stala

obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami čl. 5 dohovoru, bez akéhokoľvek

ďalšieho odôvodnenia priznanej výšky nemajetkovej ujmy. Súdy neskúmali v žiadnom smere

porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 dohovoru, teda nemohli dôjsť ani k záveru, že došlo k porušeniu,

v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovi vznikla škoda, nakoľko takýto záver

zo skutkových zistení nevyplynul. Len samotné oslobodenie spod obžaloby nespôsobuje

nezákonnosť väzby a trestného stíhania, nespôsobuje porušenie čl. 5 dohovoru. Ani jeden

zo súdov na podklade zisteného skutkového stavu nemohol dôjsť k záveru, že došlo

k nezákonnej a svojvoľnej väzbe, že došlo k porušeniu vnútroštátneho poriadku alebo

dohovoru, keďže pri zisťovaní, či je niekto pozbavený slobody v zmysle zákona a najmä

v zmysle čl. 5 je potrebné vziať do úvahy konkrétnu a reálnu situáciu, v akej sa daná osoba

nachádza, a posúdiť skupinu faktorov, ako je povaha, trvanie, účinky a spôsoby výkonu danej

sankcie alebo opatrenia. Rozhodujúci by nemal byť účel opatrenia, ale jeho účinky, t.j. stupeň

sociálnej izolácie, aký je obvykle spojený so zadržaním a väzbou. Oslobodenie spod obžaloby

samo o sebe totiž nezakladá nezákonnosť pozbavenia slobody v rámci trestného konania,

pokiaľ bolo vykonané v súlade so zákonom v čase výkonu. Oslobodenie spod obžaloby

bez ďalšieho neznamená, že tu vôbec neboli podmienky pre vznesenie obvinenia, resp.

pre rozhodnutie o vzatí do väzby. Oprávnenosť trestného stíhania obvineného nemožno dávať

do pomeru s konečným výsledkom trestného konania, ale len s podmienkami pre trestné

stíhanie stanovené zákonom. Na podklade všetkých uvedených skutočností bola žalovaná

toho názoru, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu je

zjavne neopodstatnený z dôvodu nenaplnenia zákonných predpokladov, t.j. z dôvodu

neexistencie porušenia čl. 5 dohovoru a rovnako z dôvodu neexistencie porušenia

vnútroštátneho práva v tomto prípade.

Žalobca vo svojom vyjadrení žiadal dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ),

skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého

je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Pokiaľ ide o podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu , sú uvedené v ustanovení V zmysle tohto ustanovenia platí,

že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je dovolanie

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej ( ) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ). Dovolanie naopak nie je prípustné

vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem

rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

otcovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení ( ) ani vo veciach,

v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy ( ).

Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku vo veci samej , ktorú časť výroku žalovaná

napadla dovolaním, by prípustnosť dovolania prichádzala do úvahy len vtedy, ak by odvolací

súd v tomto výroku zároveň vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, prípadne vtedy, ak by súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, o ktorú situáciu však

v prejednávanej veci nejde.

Možno teda zhrnúť, že napadnutý výroky rozhodnutia odvolacieho súdu nevykazuje

znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených v až 3 , preto prípustnosť

dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku ( ), ale

sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (t.j. či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka,

nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno

začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne

obsadeným).

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v až e/ a

nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania žalovanej

preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu je len

jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho

súdu z 10. októbra 2012 sp.zn. , 91/2012), ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti

konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej

činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp.zn.

). Postupom súdu sa teda môže rozumieť iba samotný priebeh konania,

spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť

alebo nečinnosť, nie však rozhodovací akt súdu.

Žalovaná súdom vytýka nerešpektovanie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa (ďalej len „“) každý má právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov

rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou

ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (,

, ).

Vzhľadom na námietky žalovanej bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle alebo či má za následok procesnú vadu

konania v zmysle

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé

porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ).

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

9

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje

, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku

procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch

nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované

v , pripisuje osobitný význam – vady tejto povahy

považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež

za prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším

procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [tzv. „iné (v taxatívne nevymenované) vady“)]

považuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných priamo v – len

za relevantný dovolací dôvod (viď ), pričom však vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že žalovanou namietaný

nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia jej možnosti konať pred

súdom ( ). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý

považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k predmetu

rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy, z ktorých odvolací súd

vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv žalovanej.

Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto

nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania

možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Aj účastník odvolacieho

konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne

odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať

na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok

stanovených v zákone podať dovolanie ( ).

nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania

a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie

sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,

nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania – účastník

konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Na druhej strane právnou úpravou dovolania a dovolacieho

konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné, že sa dovolací súd bude

vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní

pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto

obsahu (t.j. že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné alebo arbitrárne) naráža

na stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré

vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania.

Pokiaľ dovolateľka spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov

a z nich vyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,

R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. ,

11

, , 6 Cdo 185/2011a ). Ak k tejto nesprávnosti

v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v

Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť

k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom

dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania

nezakladá.

Žalovaná odôvodňuje dovolanie aj tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej

v súlade s v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní žalovaná nebola úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalobcovi ( v spojení s a

). Dovolací súd napriek tomu úspešnému účastníkovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodal návrh na ich náhradu ( v spojení s

a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. februára 2015

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová