Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1162 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1167)5fd/393905.f299da.pdf
PDF · 120.68 KB
No categories available
2Cdo/552/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 552/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 25 C 260/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline z 11. septembra 2014 sp. zn. 9 Co 738/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina uznesením z 11. júla 2014 č. k. 25 C 260/2012-119 uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 €, v lehote 3 dní
po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia. Súdny poplatok vyrubil súd prvého stupňa
podľa pol. č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
v platnom znení (ďalej len ,,zákon o súdnych poplatkoch“) s poukazom na § 5 ods. 1 písm. a/,
§ 6 ods. 1, 2 zákona o súdnych poplatkoch.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline uznesením z 11. septembra 2014 sp. zn.
9 Co 738/2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219
ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení poznamenal, že v preskúmavanej veci odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa o poplatkovej povinnosti spočívajúce v citácii aplikovanej právnej úpravy
zákona o súdnych poplatkoch a vo vyjadrení vzniku poplatkovej povinnosti vyhovuje
požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti
konať pred súdom.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Žiadala
rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť bez náhrady. Dovolanie odôvodnila tým, že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), ktoré malo spočívať v prekvapivosti
rozhodnutia odvolacieho súdu a v porušení jej práva na súdnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, pretože jej súd uložil poplatkovú povinnosť v prípade, kde ju
nemal. Podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu popiera doterajšiu konštantnú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukázala pritom na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo 39/2007. Vyrubenie
súdneho poplatku za odvolanie bolo podľa nej v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch
a tiež ústavnou úpravou čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva zákaz
použitia analógie legis pri určovaní okruhu úkonov podliehajúcich spoplatneniu. Dovolateľka
mala za to, že spoplatneniu v danej veci podlieha len samotná žaloba na náhradu škody nie
však odvolanie. Tvrdila, že žalobu podala pred účinnosťou novely č. 286/2012 Z.z., a preto
mali súdy vychádzať zo znenia prechodného ustanovenia § 18ca zákona o súdnych
poplatkoch a aplikovať právnu úpravu platnú do 30. septembra 2012, podľa ktorej bolo toto
konanie od súdneho poplatku vecne oslobodené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase podania dovolania) je dovolanie prípustné tiež
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo b/ ide o uznesenie
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo
c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení
nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (účinného v čase podania
dovolania). Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorú z taxatívne vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O.s.p. dovolateľka
nenamietala a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký chybný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o odňatie možnosti účastníka konania konať pred
súdom ide tiež v prípade procesného postupu súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu
nezaplatenia súdneho poplatku z návrhu na začatie konania (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch) napriek tomu, že poplatník bol od platenia súdneho poplatku oslobodený (viď
R 50/1997, I. ÚS 1/2000). V danej veci však o takýto prípad nešlo, vzhľadom k tomu, že
odvolací súd riadne prejednal odvolanie podané žalobkyňou vo veci samej. Žalobkyňa tak
mala právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde vyššieho stupňa na základe riadneho
opravného prostriedku a zo strany súdov nižšieho stupňa, ktoré rozhodli o poplatkovej
povinnosti žalobkyne, nedošlo k odopretiu jej práva na prístup k súdu garantovaného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého porušenie by
malo za následok odňatie možnosti žalobkyne konať pred súdom a zakladalo by procesnú
prípustnosť podaného dovolania.
Dovolacia námietka o odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom tým,
že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo podľa jej názoru prekvapivé, nebola opodstatnená.
Za prekvapujúce je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované
rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď uznesenie zo 17. septembra 2009 sp. zn.
3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa
„nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil
svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii
nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom
konaní (viď uznesenie zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale
rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani
prekvapujúco, ani nečakane – súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti žalobkyne za podané odvolanie na rovnakých skutkových a právnych záveroch.
Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, že dovolateľka ním v skutočnosti
namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom. V súvislosti
s touto námietkou dovolateľky je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj
prípustnosť dovolania. Právne posúdenie veci je totiž realizáciou vlastnej rozhodovacej
činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi konania neodnímajú žiadne procesné práva, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok dáva. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp. zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 44/2011,
z 23. júna 2011 sp. zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp. zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nemohol sa zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu, ani opodstatnenosťou tých dovolacích námietok, ktorými dovolateľka
spochybňovala správnosť skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová