Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dbe/394981.b99f5d.pdf
PDF · 202.29 KB
No categories available
2Cdo/161/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 161/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. G., bývajúci
v P., zastúpený JUDr. M. B., advokátkou v P., proti ţalovanému : C.,
so sídlom S., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného : Sociálna poisťovňa, so
sídlom v Bratislave, pobočka Poprad, 1. mája 4053/24, o náhradu škody z pracovného
úrazu, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 8 C 270/2005, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. mája 2013 sp. zn. 12 CoPr 2/2012
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. mája 2013 sp. zn.
12 CoPr 2/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa podanou ţalobou domáhal zaplatenia 11 475 000 Sk s 10 % úrokom
z omeškania od 3. dňa po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia titulom náhrady škody –
sťaţenie spoločenského uplatnenia z pracovného úrazu, ktorý utrpel dňa 14.6.1977 ako
pracovník C. na pracovisku v L..
Podaním z 30. októbra 2009 ţalobca „spresnil“ ţalobu a ţiadal bolestné pri stanovení
počtu 2095 bodov v hodnote po 60 Sk za jeden bod 125 700 Sk a pri poţadovanom
30 násobnom zvýšení sumu 3 771 000 Sk. V prípade sťaţenia spoločenského uplatnenia
určených 2505 bodov pri zohľadnení sadzby po 60 Sk za jeden bod, čo predstavuje
150 300 Sk, pri poţadovanom 50 násobnom zvýšení to činí 7 515 000 Sk, teda spolu
uplatňoval odškodnenie vo výške 11 286 000 Sk. Keďţe v ţalobe bolo pred znaleckým
dokazovaním uplatnených 11 475 000 Sk, zobral späť ţalobu o rozdiel vo výške 189 000 Sk
(6 273,65 €). Navrhol v tejto časti konanie zastaviť, týka sa to aj uplatňovaného 10 % úroku
z omeškania.
Okresný súd Poprad rozsudkom z 15. decembra 2009 č. k. 8 C 270/2005-177 čiastočné
späťvzatie návrhu ohľadom čiastky 6 273,65 € pripustil a ohľadom tejto časti aj konanie
zastavil. Uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi čiastku 374 626,50 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Krajský súd v Prešove uznesením z 2. septembra 2010 č. k. 12 Co 24/2010-224 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd
uviedol, ţe ţalobu podal ţalobca na súde dňa 30. decembra 2005. V návrhu poţadoval
náhradu škody z pracovného úrazu ako 50 násobok priznaného bodového ohodnotenia,
o zvyšovaní bodového ohodnotenia môţe rozhodovať súd len za predpokladu, ţe Sociálna
poisťovňa o základnom bodovom ohodnotení právoplatne rozhodla. Okresný súd zistil, ţe bol
podaný návrh – ţiadosť o priznanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia na Sociálnu poisťovňu, pobočku Poprad dňa 26.10.2005, ale správne konanie bolo
prerušené z dôvodu nesúhlasu poisťovne s odborným posudkom MUDr. I. M.. Sociálna
poisťovňa dosiaľ nerozhodla o základnom bodovom ohodnotení za odškodnenie v dávkovom
konaní. Nemohol teda ani okresný súd ako príslušný na rozhodovanie o zvyšovaní
dávky vo veci rozhodovať, pretoţe nevedel, aký základ môţe navyšovať. Aţ potom, čo
Sociálna poisťovňa stanoví základ pre výpočet prípadného navýšenia, môţe súd rozhodovať
o návrhu ţalobcu na uplatnený nárok o násobku bodového ohodnotenia priznaného
v správnom konaní.
Podaním zo dňa 5. marca 2012 ţalobca navrhol pripustiť zmenu návrhu tak, aby
ţalovaný bol povinný zaplatiť ţalobcovi 316 645,43 €, ktorá istina predstavuje odškodnenie
za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorá vychádza z určených 4025 bodov, čo pri
navrhovanom zvýšení na 80 násobok predstavuje 320 653,60 €, po odpočítaní uhradeného
základného odškodnenia podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 2.2.2012 vo výške
4 008,70 €.
Okresný súd Poprad dňa 16. októbra 2012 vyhlásil rozsudok v znení, ţe ţalovaný je
povinný zaplatiť ţalobcovi čiastku 159 390 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti návrh zamieta. O trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Okresný súd Poprad v písomnom vyhotovení rozsudku zo 16. októbra 2012
č. k. 8 C 270/2005-246 uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi čiastku 155 381,83 € do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Vyslovil, ţe o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení uviedol, ţe v konaní bolo preukázané poškodenie zdravia ţalobcu,
ktorý utrpel rôznorodé rozsiahle a progredujúce poranenia, a to poškodenia jednotlivých
tkanív a orgánov tela, ktoré odborné vyšetrenia a odborní lekári dali do priamej príčinnej
súvislosti s úrazom zo dňa 14.6.1977, teda sú následkom zásahu bleskom. Niektoré
poškodenia zdravia sa u ţalobcu prejavovali ihneď po úraze, iné aţ v priebehu niekoľkých
mesiacov či rokov, avšak opakovane bola konštatovaná priama príčinná súvislosť s úrazom.
U ţalobcu najvýraznejšie obmedzenia spôsobujú predovšetkým poškodenia chrbtice a
pohybového aparátu, čo mu spôsobuje váţne problémy pri chôdzi ako aj pri beţných
úkonoch, napr. pri obliekaní, hygiene a pod. Ţalobca je v podstate úplne vylúčený z
pracovného procesu, nemôţe vykonávať vlastne ţiadnu profesiu. Kaţdodenné úkony
môţe ţalobca vykonávať len s výraznými ťaţkosťami a pomocou ďalšej osoby. Taktieţ je
značne obmedzený pri výkone rôznych domácich prác a je vylúčený z vykonávania
akýchkoľvek športových aktivít. Ţalobca utrpel úraz v produktívnom veku. S
prihliadnutím na zdravotné poškodenia ţalobcu a jeho obmedzenia vo vyššie uvedených
oblastiach pracovného, spoločenského a beţného ţivota povaţoval za primerané zvýšiť
náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Ţalobca utrpel úraz vo veku 21 rokov, čo malo
veľký vplyv na jeho ďalší ţivot, ţivotné ciele, prejavilo sa to v ďalšom zamestnaní, v
ktorom sa mu nedarilo a to v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu. Úraz
výrazným spôsobom zasiahol aj do jeho ekonomickej nezávislosti, vyradil ho z jednotlivých
aktivít, ktorým sa venoval, nepriaznivo pôsobil na psychiku ţalobcu a jeho ţivot bol v plnej
miere zmenený. Šumenie v hlave, zhoršenie sluchu, strata zubov, bolesti chrbtice, slabosť
pravej dolnej končatiny, bolesti kĺbov, problémy s močením a stolicou ako aj ďalšie
ťaţkosti spôsobili úplnú zmenu ţalobcu, jeho osobný, manţelský a profesionálny ţivot sa
zmenil na pravidelné časté hospitalizácie, návštevy rôznych odborných lekárov, opakované
operácie a vyšetrenia. Podľa názoru znalca je jeho ţivot od úrazu na okraji spoločnosti, bez
náznaku zlepšenia, naopak prognóza jeho zdravotného stavu je „dubiózna“, teda značne
neistá. Podľa záverov odborných lekárov moţno očakávať zhoršenie niektorých následkov
úrazu. Napriek tomu, ţe príjmy či predpokladané príjmy ţalobcu sa zníţili, a to podstatne,
nevyhnutné výdavky spojené s invaliditou ţalobcu sa naopak zvýšili. Jeho moţnosť uplatniť
sa na trhu práce sa zúţila, ba aţ úplne vylúčila.
Priznal ţalobcovi odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške
poţadovanej 80 násobku základného bodového ohodnotenia, čo predstavuje sumu 159 390 €
(2012,5 bodov x 0,99 € x 80 násobok). Vzhľadom na skutočnosť, ţe po právoplatnosti
rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 6.2.2012 č. X. bola v prospech ţalobcu vykonaná
úhrada vo výške 4 008,17 €, súd ţalobcovi priznal nárok na náhradu sumy 155 381,83 €,
pričom táto suma predstavuje rozdiel medzi 80 násobkom základného bodového ohodnotenia
a dvojnásobkom základného bodového ohodnotenia, ktorý uţ bol ţalobcovi vyplatený
(4 008,17 €). Po zhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci sa
jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, kde bolo namieste zvýšiť bodové ohodnotenie
sťaţenia spoločenského uplatnenia nad základnú výšku určenú rozhodnutím Sociálnej
poisťovne. Dospel k záveru, ţe základné bodové ohodnotenie sťaţenia spoločenského
uplatnenia aj po jeho zvýšení o 100 % nedostatočným spôsobom odškodňuje ţalobcu z titulu
trvalých následkov úrazu.
Čo sa týka zvyšku uplatneného nároku, má za to, ţe v prípade priznania výšky
zvýšeného odškodnenia nie je moţné vychádzať z uţ zvýšeného ohodnotenia tak, ako to
navrhol ţalobca. V tomto smere poukazuje predovšetkým na to, ţe § 6 vyhl. č. 32/1965 Zb.
uvádza, ţe zvýšenie pripadá do úvahy pri „základnom počte bodov“, je teda nepochybné, ţe
ak v zmysle rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 6.2.2012 č. k. X. bolo základné bodové
ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia stanovené na 2012,5 bodu, jedine s touto
hodnotou moţno pri prípadnom zvyšovaní náhrady uvaţovať. Z uvedeného dôvodu návrh
v sume prevyšujúcej 80 násobok priznaného bodového ohodnotenia zamietol.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu, ţalovaného a vedľajšieho účastníka
rozsudkom z 21. mája 2013 č. k. 12 CoPr 2/2012-343 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi čiastku
155 381,83 € tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi čiastku 26 053,07 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh na zvýšenie sťaţenia spoločenského
uplatnenia zamietol. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu
v prevyšujúcej časti.
Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe okresný súd pri rozhodovaní o navýšení
sťaţenia spoločenského uplatnenia správne vychádzal zo základného bodového ohodnotenia
2012,5 bodov, ale čo sa týka navýšenia odškodnenia aţ na 80 násobok, toto navýšenie nie je
primerané, pretoţe z hľadiska judikovaných rozhodnutí slovenských či českých súdov
v obdobných prípadoch sa toto odškodnenie pohybuje na úrovni 10 násobku a viac, nie
v rozsahu 80 násobku ako to urobil okresný súd.
K námietke ţalovaného ohľadne premlčania uviedol, ţe lekársky posudok MUDr. M.
bol vypracovaný 12.7.2005 týkajúci sa bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia, kedy
tento lekár povaţoval zdravotný stav poškodeného za ustálený. Ak takýto posudok bol
vypracovaný 12.7.2005 a ţaloba bola podaná 30.12.2005 nie je moţné hovoriť o premlčaní
nároku z hľadiska § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktorý rieši jednak dvojročnú
subjektívnu lehotu a jednak trojročnú objektívnu lehotu všeobecnú, ktorá ale pri nároku na
náhradu škody neplatí. Preto je nesporné, ţe ţalobca uplatnil nárok v dvojročnej
subjektívnej lehote. Vzhľadom na rozhodnutie Sociálnej poisťovne v roku 2012 je zbytočné aj
o tom polemizovať, ak o základe nároku uţ bolo právoplatne rozhodnuté Sociálnou
poisťovňou. Úlohou súdu je uţ len riešiť otázku moţnosti navýšenia tohto odškodnenia.
Vyhláška č. 32/1965 Zb. dáva právomoc súdom s odkazom na § 7 ods. 2 v prípadoch
hodných osobitného zreteľa navyšovať odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia.
Odvolací súd povaţuje takéto navýšenie primerané v rozsahu 15 násobku základného
bodového hodnotenia. Ţalobca sa od roku 1982 do roku 2005 stal plne invalidným
a odkázaným na pomoc druhých. Podľa posudku Sociálnej poisťovne má výrazný pokles
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na viac ako 70 % oproti zdravým občanom, nie je
spôsobilý na akúkoľvek činnosť, je plne invalidný a zaťaţuje svoju rodinu svojimi potrebami,
pretoţe sám nie je spôsobilý poskytnúť si pomoc a vykonávať jednoduché úkony. Zo
samostatného človeka sa stal odkázaný na pomoc druhých a jeho stav do budúcna bude stále
horší. U ţalobcu došlo k citeľnej strate moţnosti uplatniť sa vo vykonávanom alebo
zamýšľanom odbore, stratil svoju profesiu. K obmedzeniu jeho schopnosti dochádzalo v
relatívne mladom veku, stratil celý rad hodnôt v dôsledku zranenia a musí sa vysporiadať
s obmedzeniami v ţivote. Došlo k úplnému obmedzeniu jeho fyzickej pracovnej záťaţe,
nehovoriac o tom, ţe uţ nemôţe byť v ţiadnom prípade zapojený do spoločenského či
rodinného ţivota práve pre imobilitu, odkázanosť na vozík, resp. dve barly, kde z hľadiska
zdravotnej diagnózy jeho nepriaznivý zdravotný stav je trvalý s poruchou dynamiky a statiky
chrbtice. Má prejavy inkontinencie a urinnej s prognostickým zhoršovaním mobility pacienta.
V roku 2006 sa uţ konštatujú problémy psychické, depresívne stavy, úzkosť, defekty
pamäti s výraznou organickou patológiou a ţe nie je schopný systematickej zárobkovej
činnosti. Ţalobca sa nemôţe zúčastniť ţiadnej spoločenskej činnosti, resp. po roku 2005 je
z toho vylúčený.
Ak lekári skonštatovali závaţnosť poškodenia a navyšovali odškodnenie, potom
z hľadiska širších súvislostí vyššie uvedených o sťaţení ţivota ţalobcu je moţné uvaţovať
o navyšovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia primerane aj z hľadiska doteraz
judikovaných rozhodnutí, ktoré riešili v obdobných prípadoch navyšovanie cca o minimálne
10 násobok základného hodnotenia.
Odvolací súd je toho názoru, ţe navyšovanie 80 násobok vykonané okresným súdom
nie je primerané a nezodpovedá poţiadavke predvídateľnosti súdnych rozhodnutí z hľadiska
toho, ţe pri obdobných poškodeniach súdy sa pohybovali v inej rovine odškodnenia akú
nastavil okresný súd. Aj keď vyhláška č. 32/1965 Zb. nehovorí priamo o násobkoch zvýšenia
odškodnenia, ale primeranom zvýšení, primeranosť sa má posudzovať nie z hľadiska
bezbrehosti, ale má vyjadriť uţ naznačenú spoločensky únosnú kompenzáciu za poškodenie.
Preto aj odvolací súd je toho názoru, ţe 15 násobné navýšenie základného bodového
hodnotenia bude primeraným odškodnením ţalobcu za utrpený pracovný úraz. To zodpovedá
ustálenému zdravotnému stavu ţalobcu v roku 2005, kedy bol podaný návrh. Ustálenosť
zdravotného stavu je konštatovaná znaleckým posudkom MUDr. F., či v samotnom
rozhodnutí Sociálnej poisťovne, kde uţ tento moment nemôţe ani odvolací súd ináč hodnotiť,
a musí vychádzať z hodnotenia Sociálnej poisťovne a jej právoplatného rozhodnutia.
Odvolací súd povaţoval za primerané odškodnenie v rozsahu 15 násobku
základného bodového hodnotenia, potom dospel k výslednej sume odškodnenia sťaţenia
spoločenského uplatnenia na 26 053,07 €. Ak základné bodové hodnotenie je 2012,5 bodov
a Sociálnou poisťovňou priznané odškodné 30 Sk (0,99 €), dáva to základ pre odškodnenie
204 000,08 €. Po 15 násobku to predstavuje 30 061,24 €. Keďţe Sociálna poisťovňa vyplatila
4008,17 €, zostáva na výplatu ţalobcovi suma 26 053,07 €. Preto odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a priznal sťaţenie spoločenského
uplatnenia tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi čiastku 26 053,07 € do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh ţalobcu na zvýšenie sťaţenia
spoločenského uplatnenia zamietol. Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe malo dôjsť k ďalšiemu
odpočtu uţ vyplatenej sumy na základe rozhodnutia okresného súdu z roku 1982, tak
predmetom nároku je doba od roku 1982 do roku 2005, t. j. nároky na sťaţenie spoločenského
uplatnenia na ktoré nie je moţné započítať prv vyplatené odškodnenie sťaţenia
spoločenského uplatnenia do roku 1982.
Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí
návrhu v prevyšujúcej časti. Uţ súd prvého stupňa nevyhovel navyšovaniu nad sumu priznanú
rozsudkom 155 381,83 €, kde odvolací súd konštatoval, ţe dôvodný je nárok len v rozsahu
26 053,07 €, preto odvolací súd musel potvrdiť zamietavú časť výroku rozsudku súdu prvého
stupňa.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odôvodňoval ustanovením § 238 a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.
Namietal, ţe v konaní došlo k vecnej nesprávnosti, ktorej základom je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v konaní. Konštatoval, ţe odvolací súd ţiadne ďalšie
dokazovanie nevykonával, rozhodol a zmenil prvostupňové rozhodnutie len na základe
vlastnej úvahy bez doplnenia dokazovania. Len na základe dôkazov uţ vykonaných súdom
prvého stupňa dospel odvolací súd k inému skutkovému zisteniu, keď konštatuje, ţe
80 násobné zvýšenie vykonané okresným súdom nie je primerané a nezodpovedá poţiadavke
predvídateľnosti rozhodnutí z hľadiska toho, ţe pri obdobných poškodeniach súdy sa
pohybovali v inej rovine odškodnenia akú nastavil súd.
Okresný súd v Poprade rozhodol o nároku ţalobcu na odškodnenie pracovného
úrazu mimoriadnym zvýšením sťaţenia spoločenského uplatnenia. Ţalobca však ţiadal
mimoriadne zvýšenie bolestného, o čom súd vo svojom druhom rozsudku nerozhodol, ani
nárok nezamietol.
Pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia sa vychádza z predpokladov,
ktoré mal poškodený (nie iná osoba) v čase úrazu, a nie je namieste porovnávať aká náhrada,
koľko násobné zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia bolo prisúdené
inému poškodenému, či priznaním niţšej náhrady ponechávať priestor pre oveľa ťaţšie
prípady. Kaţdý človek je individuálnou osobnosťou s vnútornými danosťami, ovplyvnený
prostredím, v ktorom ţije. Práve z tohto dôvodu je kaţdý prípad osobitý a pre správne
posúdenie, do akej miery poškodený stratil predpoklady pre uplatnenie v ţivote a v
spoločnosti následkom úrazu je nevyhnutné podrobne skúmať spôsob ţivota poškodeného
pred úrazom a po ňom. Len tak je moţné spravodlivo uváţiť, aká náhrada je pre toho-ktorého
poškodeného primeraná, pretoţe zvýšenie náhrady nad vyhláškou ustanovený limit je
prípustná iba v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy je to
primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Výnimočnosť a individualitu
osobnosti konkrétneho poškodeného však súdy neskúmali. Odvolací súd stanovil svoje
rozhodnutie primeranosti na vlastnej vzorke rozhodnutí slovenských a českých súdov
v obdobných prípadoch a bez hlbšieho odôvodnenia vo vzťahu k ţalobcovi, dospel k záveru,
ţe 80 násobné zvýšenie je privysoké a nezodpovedá primeranosti poškodenia zdravia ţalobcu.
Na základe akého úsudku dospel odvolací súd k záveru, ţe za primerané odškodnenie
povaţuje 15 násobné zvýšenie základného bodového hodnotenia, práve vo vzťahu k ţalobcovi
síce bliţšie nevysvetľuje, avšak z odôvodnenia viac-menej vyplýva, ţe tak stanovil na základe
vzorky obdobných judikovaných rozhodnutí, za ktorými samozrejme nie je vidieť
konkrétnu osobu a jej poškodenie.
Odvolací súd tieţ odôvodňuje toto 15 násobné zvýšenie celkovým zhodnotením
zdravotného stavu ţalobcu, avšak toto zhodnotenie zdravotného stavu sa vo vzťahu
k priznanému odškodneniu vo výške 26 053,07 € javí zjavne nepresvedčivo, najmä ak
uváţime, ţe priznanie náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia má reparovať následky
škody na zdraví, ktoré sú trvalého rázu a majú preukázateľne nepriaznivý vplyv na uplatnenie
poškodeného v ţivote, atď., čo odvolací súd vo svojom odôvodnení konštatuje. Ţalobca
nepochybne ten druh aj rozsah poškodení, o ktoré sa súd vo svojom rozhodnutí opiera má, ale
tento záver súdu o rozsahu poškodenia je v príkrom rozpore s priznanou výškou zvýšenia
nároku odškodnenia.
Poukázal na jednostrannosť hodnotenia odvolacieho súdu ak bez ďalšieho a
hlbšieho posúdenia veci vo vzťahu k následkom pracovného úrazu u poškodeného, ktoré videl
a aj skonštatoval, avšak svojím výrokom o priznaní náhrady zjavne neprimerane podhodnotil.
V tejto súvislosti poukázal na nesúlad rozsudku, ktorým súd hodnotí zdravotný stav
poškodeného k miere jeho priznaného odškodnenia vo výške 26 053,07 €, čím sa zmenené
rozhodnutie odvolacieho súdu javí ako nepresvedčivé, neobjektívne a bez logickej úvahy
výroku a skutkového zistenia.
Okrem toho nedáva mu ţiadny zmysel úvaha odvolacieho súdu o tom, ţe ak základné
bodové ohodnotenie je 2012,50 bodov a Sociálnou poisťovňou priznané odškodné je 30 Sk
(0,99 €) dáva základ pre odškodnenie 204 000,08 €. Tým sa mu javí rozsudok z hľadiska
skutkového zistenia vedúceho k rozhodnutiu ako nepreskúmateľný a nie je jasné, čo vlastne
chcel tým súd povedať.
Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok
prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň
si uplatnil trovy dovolacieho konania.
Vedľajší účastník navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe dovolateľom uplatnený
dovolací dôvod nie je daný a preto ţiada, aby dovolací súd neopodstatnené dovolanie ţalobcu
odmietol a priznal mu trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.) – týka sa to zamietajúceho návrhu v prevyšujúcej časti (nad čiastku
26 053,07 € do 155 381,83 €), preskúmal v tejto časti napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je v tejto
časti dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto časti nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/
O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ v tejto časti ţiadnu z týchto vád
nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal avšak jej existencia vyšla
v dovolacom konaní najavo.
Ţalobca v podaní zo dňa 5. marca 2012 na č. l. 239 okrem iného uviedol, ţe navrhuje,
aby súd uznesením pripustil zmenu návrhu a vydal rozsudok, ktorým ţalovaný je povinný
zaplatiť ţalobcovi 316 645,43 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku ako aj trovy konania.
Situácia, keď ţalobca ţiada kvantitatívne menšie plnenie neţ v pôvodnej ţalobe,
nebude zmenou návrhu podľa § 95 O.s.p., ale sa posúdi ako tzv. čiastočné späťvzatie návrhu
Naposledy Okresný súd Poprad v rozsudku z 15. decembra 2009 č. k. 8 C 270/2005-
177 ustálil petit ţaloby, keď čiastočné späťvzatie návrhu ohľadom čiastky 6 273,65 € pripustil
a ohľadom toho konanie zastavil a uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi čiastku 374 626,50 €.
Z uvedeného je zrejmé, ţe súdy nerozhodli o čiastočnom späťvzatí ţaloby, t. j.
medzi pôvodne uplatňovanou pohľadávkou v sume 374 626,50 € a pohľadávkou
uplatňovanou v podaní z 5. marca 2012 v sume 316 645,43 €.
Okrem toho súdy nerozhodli o späťvzatí ţaloby v časti úroku z omeškania, ktorý
ţalobca uplatnil v podaní zo dňa 30.10.2009, viď č. l. 160 a č. l. 161.
Odvolací súd uvedenú vadu konania, ku ktorej došlo v konaní na súde prvého stupňa
pri konečnom rozhodnutí prehliadol. V dôsledku vyššie uvedeného procesného pochybenia
došlo v konaní k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.).
Ţalobca podal dovolanie do celého rozsudku odvolacieho súdu, teda aj do výroku,
ktorým odvolací súd zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi istinu 26 053,07 € (ide
o potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu) ako aj do potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej
časti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu (potvrdzujúce výroky odvolacieho
súdu), proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) týka sa potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu v čiastke
26 053,07 €.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia,
ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj
právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia
(II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu jednak
v čiastke 26 053,07 € ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nespĺňa
vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za preskúmateľný, odôvodnený.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá v týchto častiach základnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p., § 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
Odvolací súd jasne a dostatočne nevysvetlil právne dôvody ako pri primeranom
odškodnení v rozsahu 15 násobku základného bodového hodnotenia dospel k výslednej sume
odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia na 26 053,07 €. Ak základné bodové
hodnotenie je 2012,50 bodov a Sociálnou poisťovňou priznané odškodné 30 Sk (0,99 €),
nemôţe to dávať základ pre odškodnenie 204 000,08 €, nevedno aký základ pre odškodnenie
v sume 204 000,08 € má odvolací súd na mysli. Nesedí ani číselný prepočet 15 násobku, ktorý
podľa odvolacieho súdu predstavuje 30 061,24 € a tým ani po odpočte výplaty Sociálnej
poisťovne v sume 4 008,17 € suma, na ktorú zaviazal zaplatiť ţalovaného ţalobcovi a to
čiastka 26 053,07 €. Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto potvrdzujúcej časti ohľadne istiny
26 053,07 € je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.
Pokiaľ ide o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu
v prevyšujúcej časti je potrebné uviesť, ţe uniklo pozornosti odvolacieho súdu, ţe súd prvého
stupňa na pojednávaní dňa 16. októbra 2012 vyhlásil rozsudok v znení, ţe ţalovaný je
povinný zaplatiť ţalobcovi čiastku 159 390 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V písomnom vyhotovení rozsudku uţ súd
prvého stupňa uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi čiastku 155 381,83 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti návrh zamietol a vyslovil, ţe o trovách
konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ide tu o nesúlad
vyhláseného rozsudku v časti istiny a písomného vyhotovenia rozsudku. Tento nesúlad síce
nespôsobuje odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom, ale nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa
konštatuje, ţe súd prvého stupňa nevyhovel navyšovaniu nad sumu priznanú rozsudkom
155 381,83 €, s čím sa odvolací súd stotoţnil napriek tomu, ţe prvostupňový súd vyhlásil
rozsudok, ktorým uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi 159 390 €. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu v tejto časti je nepreskúmateľné a extrémne nesúladné so zmyslom
a účelom ustanovenia § 156 ods. 4 O.s.p.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm.f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť
povaţované za správne.
Pokiaľ ţalobca ako dovolací dôvod uvádzal i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemôţe v dovolacom
konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom
na zistené procesné vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto
posúdenie dostatočným podkladom.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu je zaťaţené vadou konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. ako aj
inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. Preto napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej ako aj zmeňujúcej časti zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová