Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
905/394970.32b416.pdf
PDF · 125.36 KB
No categories available
2Cdo/129/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 129/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. K., bývajúceho
v T., zastúpeného Mgr. M. H., advokátom so sídlom v Ž., proti žalovanému V. D.,
bývajúcemu v T., zastúpeného Mgr. S. G., advokátkou so sídlom v I., o odstránenie
stavby, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7 C 261/2010, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. augusta 2013 sp. zn. 8 Co 105/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume
83,89 € do rúk jeho právnej zástupkyne Mgr. S. G. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 5. decembra 2012 č. k. 7 C 261/2010-129 žalobu
zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 234,17 €
priamo k rukám právnej zástupkyne žalovaného, a to do troch dní po právoplatnosti tohto
rozsudku. V odôvodnení uviedol, že vo všeobecnosti žaloba na poskytnutie ochrany pred
hroziacou vážnou škodou, ktorou sa žalobca domáhal odstránenia stavby realizovanej
žalovaným, podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka smeruje k tomu, aby bolo žalovanému
uložené vykonanie určitých opatrení, najmä takých, ktorými sa má zabrániť hroziacej vážnej
škode. Poznamenal, že na úspech žaloby sa vyžaduje, aby žalobcovi hrozila vážna škoda
v čase rozhodovania súdu, nestačí len obťažovanie alebo hrozba menej vážnej škody. Ďalej
uviedol, že v danej veci žalobca na jednej strane tvrdil, že vážne ohrozenie spočíva v samotnej
stavbe a na druhej strane, že vznik tohto rizika je zároveň spôsobený činnosťou žalovaného,
ktorú v tejto stavbe vykonáva. Napriek tomu, že žalobcom oslovený špecialista požiarnej
ochrany vo svojom odbornom vyjadrení z 10/2010 uviedol, že konštrukčný celok predmetnej
stavby je z hľadiska ochrany pred požiarmi posúdený ako horľavý a v prípade požiaru hrozí
jeho prenos, pri svojom posudzovaní vychádzal z tej skutočnosti, že v predmetnej stavbe sa
vykonáva povrchová úprava drevených materiálov, čím bolo vytvorené otvorené
technologické zariadenie, ktoré zanecháva odpad – drevené piliny do výšky 50 cm, ktoré
predstavujú otvorenú skládku s vysokou plošnou hustotou tepelného toku a teda stavba
nespĺňa požiadavky protipožiarnej bezpečnosti a ohrozuje jestvujúce stavby prenosom
prípadného požiaru. Okresný súd poznamenal, že takáto činnosť žalovaného v čase
rozhodovania nebola preukázaná. Tvrdenie žalobcu, že v tejto činnosti žalovaný v predmetnej
stavbe aj naďalej pokračuje v konaní v čase rozhodovania súdu nebolo preukázané
a na preukázanie týchto tvrdení žalobca, okrem predložených fotografií, nenavrhol vykonať
žiadne dokazovanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemal okresný súd za preukázané, že
činnosťou žalovaného v predmetnej stavbe vzniká vážne ohrozenie žalobcu na jeho živote,
zdraví a majetku. Samotná skutočnosť, že vlastník pozemku zriadi stavbu pri hranici
pozemku, nie je neoprávneným zásahom do práv vlastníka susedného pozemku, tým môžu
byť len účinky stavby. Pokiaľ aj samotná stavba, resp. jej konštrukcia je z horľavého
materiálu, okresný súd nepovažoval za vhodné a primerané opatrenie na odvrátenie hroziacej
škody z prípadného požiaru, ktorého reálna hrozba len samotnou existenciou stavby nebola
preukázaná, odstránenie stavby. Uviedol, že aj v opačnom prípade prichádzajú do úvahy iné
vhodné opatrenia – protipožiarne opatrenia, ktoré môžu zabrániť vzniku požiaru samotnej
stavby. Na základe zisteného skutkového stavu okresný súd návrh žalobcu na odstránenie
predmetnej stavby s poukazom na § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako nedôvodný
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. augusta 2013 sp. zn.
8 Co 105/2013 rozsudok okresného súdu potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 81,46 €, pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia, k rukám advokátky Mgr. S. G., do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V
odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie a dospel k skutkovým
a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom
na § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Aj odvolací súd bol
zhodne s okresným súdom toho názoru, že len samotnou existenciou stavby postavenou
žalovaným, hoci bez stavebného povolenia, žalobca v konaní nepreukázal vážne ohrozenie na
jeho živote, zdraví a majetku. Uviedol, že z hľadiska správnosti záverov okresného
súdu, nemal žiaden dôvod prihliadať na žalobcom predložený nový dôkaz, Technické
posúdenie – Protipožiarna bezpečnosť stavby, vyhotovené špecialistom požiarnej ochrany
s dátumom 10/12, keďže pre žalobcu nebol spôsobilý privodiť priaznivejšie rozhodnutie
vo veci. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia. Na záver považoval za potrebné uviesť, že aj keď bol žalobca
v konaní neúspešný, neznamená to ešte, že príslušný stavebný úrad nemôže žalovanému
v stavebnom konaní uložiť odstránenie stavby, pretože bude rozhodovať podľa iných
zákonných kritérií a limitov, než súd v prejednávanej veci. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zrušil rozsudky oboch súdov nižších stupňov a vec vrátil na ďalšie
konanie okresnému súdu. Prípustnosť dovolania žalobca vyvodil z ust. § 237 písm. f/ O.s.p.
Uviedol, že odvolací súd bez toho, aby vykonal dôkaz, technické posúdenie, ktorý doložil
v odvolacom konaní, vyslovil, že tento dôkaz nebol spôsobilý privodiť mu priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Poznamenal, že vyhodnotenie dôkazu bez toho, aby ho súd vykonal, je
neprípustné. Ďalej uviedol, že ak odvolací súd bez presvedčivého odôvodnenia neakceptoval
listinné dôkazy o nebezpečenstve stavby, ktoré žalovaný nenamietal, rozhodnutie nie je
presvedčivé, pretože nedáva logickú odpoveď na vznesené skutkové a právne nezrovnalosti,
ktoré zostali odvolacím súdom nevysvetlené. Takýmto postupom odvolacieho súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie
zisteného skutkového stavu a nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietnuť. Uviedol, že v danom
prípade súdy nižších stupňov správne vyhodnotili, že odstránenie stavby by bolo
neprimeraným opatrením na odvrátenie prípadnej hroziacej škody. K dovolacej námietke
žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd nevykonal dôkaz, ktorý
žalobca doložil v odvolacom konaní, uviedol, že nie je opodstatnená, nakoľko tento dôkaz bol
predložený až v odvolacom konaní, hoci bol vyhotovený v mesiaci október 2012, a teda ešte
počas konania pred súdom prvého stupňa. Poznamenal, že sa jedná o neprípustný dôkaz,
nakoľko dôkazy a skutočnosti mal žalobca predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel k záveru, že dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu
nie je prípustné.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely
predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších
stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne
prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (účinného v čase podania dovolania). Povinnosť skúmať, či konanie
nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p.
Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád
v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo
k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je
skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu odvolacím
súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti
pred súdom konať treba rozumieť taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ za odňatie možnosti konať pred súdom považuje skutočnosť, že odvolací
súd bez toho, aby vykonal dôkaz, ktorý žalobca doložil v odvolacom konaní (Technické
posúdenie – Protipožiarna bezpečnosť stavby, vyhotovené M. S., špecialistom požiarnej
ochrany, s dátumom 10/12), vyslovil, že tento dôkaz nebol spôsobilý privodiť mu
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Takýto dôvod prípustnosti dovolania však nie je daný.
Treba uviesť, že nevykonanie určitého dôkazu, takýto postup môže mať za následok
len neúplnosť skutkových zistení (vedúci prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (por. R 37/1993). Zo samej skutočnosti,
že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (por. R 125/1999). Nevykonanie dôkazov podľa
návrhu alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred
súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto
skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.
Napokon dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že odvolací súd
nepripustil dovolanie z dôvodu otázky po právnej stránke zásadného významu na jeho návrh.
K tejto námietke dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolací súd nie je viazaný
návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu
neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na úvahe
odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. vysloví
alebo nie. Preto pokiaľ odvolací súd nepovažoval za potrebné návrhu vyhovieť, neporušil tým
žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca neopodstatnene
namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov
nižších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci – možno uviesť len to, že
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko
dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať
dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by
mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi
konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).
Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p.,
v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté
vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení § 243b ods. 5 O.s.p.) spočívajúcu
v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, a to vypracovanie vyjadrenia žalovaného
k dovolaniu žalobcu [§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 11 ods. 1 písm. a/
vyhlášky vo výške 61,87 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky
(8,04 €)] a daňou z pridanej hodnoty [§ 18 ods. 3 vyhlášky (13,98 €)] predstavuje spolu
83,89 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová