Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/330/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ I. Š. a 2/ I. Š.,

bývajúcich v B., v dovolacom konaní zastúpených JUDr. Darinou Kurňavovou, advokátkou

so sídlom v Trnave, Kapitulská 5, proti odporcom 1/ M. P. a 2/ M. P., bývajúcim v S.

o zaplatenie úrokov z omeškania, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde

Bratislava III pod sp.zn. , o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 29. mája 2014 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. mája 2014 sp.zn.

a rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 25. apríla 2012 č.k. -266 z r u š u j e

a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na začatie konania podaným 14. januára 2002 na Okresnom súde Bratislava

III (ďalej len „súd prvého stupňa“) navrhovatelia sa domáhali, aby súd uložil odporcom

povinnosť zaplatiť im sumu 1 277 000,-Sk (42 388,63 €) spolu s úrokom z omeškania s jej

včasným zaplatením počítaným od 14. januára 2002 do zaplatenia. Ako rozhodujúce okolnosti

uviedli, že 13. júla 2001 uzavreli s odporcami zmluvu o budúcej zmluve o kúpe nehnuteľností

v katastrálnom území Senec, zapísaných na liste vlastníctva č. 5203, na základe ktorej

3. októbra 2001 zaplatili odporcom „zálohovú platbu“ v sume požadovanej návrhom na

začatie konania. V písomnej dohode o poskytnutí tohto plnenia odporcovia sa zaviazali, že

„v prípade, že do 31. decembra 2001 nedôjde k naplneniu všetkých záväzkov vyplývajúcich

z kúpnej zmluvy k vyššie uvedenej nehnuteľnosti a k prevodu vlastníctva tejto nehnuteľnosti

na kupujúceho“ zálohovú platbu vrátia v plnej výške do dvoch pracovných dní. Odporcovia,

hoci k prevodu vlastníckeho práva nedošlo, zálohovú platbu, napriek výzve, nevrátili.

Navrhovatelia v priebehu konania návrh, po tom, ako odporcovia svoj dlh postupne splácali

a napokon ho celý uhradili, niekoľkokrát zmenili; naostatok sa ňou domáhali už len zaplatenia

2

úrokov z omeškania s vrátením zálohovej platby, počítaných od 14. januára 2002 do 25. mája

2002.

Súd prvého stupňa (potom, ako boli jeho predchádzajúce, návrhu sčasti vyhovujúce

rozsudky zrušené nadriadeným súdom) rozsudkom z 25. apríla 2012 č.k.7C/7/2002-266 návrh

na začatie konania zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil samostatným

rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia

vyplýva, že pri zamietnutí návrhu vychádzal z toho, že navrhovatelia neuniesli dôkazné

bremeno vyplývajúce z ich tvrdenia „o účele platby sumou 41 000,-Sk“ uhradenej

im odporcami spolu s poslednou splátkou dlžnej zálohovej platby. Mal za to, že tým

„si odporcovia splnili všetky povinnosti pred uplynutím lehoty dojednanej v zmluve

o budúcej zmluve, a že kúpna zmluva nebola uzavretá len z dôvodu, že na jej uzavretie

s navrhovateľkou v 2. rade mali málo času, a teda z viny navrhovateľov, resp. stratou záujmu

z ich strany nedošlo k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy v lehote stanovenej zmluvou

o budúcej zmluve, teda súd sa stotožnil pri jednotlivých výpočtoch, že zaplatením sumy

41 000,-Sk [...] vyplýva preplatenie o sumu 41 00,-Sk“. Dodal, že „navrhovatelia od zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve nemohli odstúpiť, táto bola stále ešte v platnosti a preto

sa odporcovia nemali z akého dôvodu dostať do omeškania a to najmä s poukazom, že práve

z viny navrhovateľov nedošlo k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy.“

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. mája 2014

sp.zn.3Co/502/2012 potvrdil odvolaním navrhovateľov napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia a na jeho

doplnenie dodal, že navrhovatelia nemohli odstúpiť od zmluvy, pretože možnosť odstúpenia

od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ani iný zákon neustanovuje a toto

právo nebolo ani účastníkmi zmluvy dohodnuté. Súd prvého stupňa preto správne ustálil, že

navrhovatelia nemohli účinne odstúpiť od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, tá bola naďalej

platná a odporcovia sa tak nemohli dostať do omeškania. Tiež dodal, že súd prvého stupňa

správne „zdôraznil“ aj skutočnosť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo práve z viny

navrhovateľov.

Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovatelia podali dovolanie. Navrhli napadnutý

rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili tým, že nimi

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné a nespravodlivé, jeho dôvody

sú zmätočné a nepreskúmateľné. Tvrdí, že v danom prípade sa súdy riadil len výkladom

všeobecne záväzného predpisu, „ale celkové hodnotenie vykonaných dôkazov bolo

nedostatočné a nepreskúmateľné“. Odôvodnenia ich rozhodnutí nezodpovedajú zákonnej

požiadavke riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí.

Odporcovia sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací [ (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza v znení

pred 1. januárom 2015)], dospel k záveru, že sú splnené procesné podmienky konania

o dovolaní. Prejednal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, pretože jeho nariadenie

nepovažoval za potrebné ( ) a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho

súdu, i súdu prvého stupňa, treba zrušiť, pretože majú vadu podľa

Danosť tejto vady zakladá prípustnosť dovolania bez ohľadu na procesnú formu a spôsob

rozhodnutia súdu.

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková

proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne

nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila

v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť

sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne

uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť

sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa

vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek

skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto

možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že

vyjadrenie odporcov (viď č.l. 284 až 287 spisu) k odvolaniu navrhovateľov (viď č.l. 271

až 273 spisu) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a navrhovateľom mala

byť preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto možnosť

nebola navrhovateľom vytvorená, preto dovolací súd, s prihliadnutím na vyššie uvedený

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, konštatuje, že tým bola navrhovateľom odňatá

možnosť pred súdom konať ( ).

Podľa dovolacieho súdu ale konanie a rozhodnutia súdov nižších stupňov majú

aj ďalšiu vadu majúcu za následok odňatie možnosti navrhovateľom konať pre súdom.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný

súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým

princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“). Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva

na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132

a , m. m. ), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho

celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale

aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú

poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,

ak zo strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera

účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Majúc na zreteli vyššie uvedené, povinnosťou dovolacieho súdu bolo, bez toho, aby

skúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdov spočíva na správnom právnom posúdení (§ 241

ods. 2 písm. c/ ), posúdiť, či prima facie nie sú skutkové a právne závery súdu,

na ktorých založil namietané rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať zároveň za

následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ) a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle

Keďže súd (až na prípady uvedené v zákone - viď ) nezačína

konanie z vlastnej iniciatívy, ale na podnet účastníka, je zásadne vecou toho, kto navrhuje

začatie konania, aby návrh na začatie konania prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej

Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou návrhu je návrh rozhodnutia súdu

(petit). V ňom navrhovateľ uvádza, ako by podľa jeho názor mal súd rozhodnúť, resp. ako

by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej

ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh

súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých

sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je síce pre súd

rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne

vymedzených prípadoch ( ), to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska

obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha. Občiansky

súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby navrhovateľ po stránke formálnej

do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho

doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak navrhovateľ v návrhu na začatie

konania vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového

stavu domáha. Petit návrhu, tak ako navrhovateľ formuluje v podanom návrhu na začatie

konania alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska

obsahového (t.j. či je v návrhu dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené,

čo navrhovateľ žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne

navrhovateľom naformulovaný petit návrhu, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré

zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.

Pôvodným návrhom na začatie konania sa navrhovatelia domáhali, aby súd uložil

odporcom povinnosť zaplatiť im sumu 1 277 000,-Sk (42 388,63 €) spolu s úrokom

z omeškania s jej zaplatením, počítaným od 14. januára 2002 do zaplatenia. Ako rozhodujúce

okolnosti v návrhu uviedli, že 13. júla 2001 uzavreli s odporcami zmluvu o budúcej zmluve

o kúpe nehnuteľností v katastrálnom území Senec, zapísaných na liste vlastníctva č. 5203,

na základe ktorej 3. októbra 2001 zaplatili odporcom „zálohovú platbu“ v sume návrhom

na začatie konania požadovanej. V písomnej dohode o poskytnutí tohto plnenia z 3. októbra

2001 odporcovia sa zaviazali, že „v prípade, že do 31. decembra 2001 nedôjde k naplneniu

všetkých záväzkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy k vyššie uvedenej nehnuteľnosti

a k prevodu vlastníctva tejto nehnuteľnosti na kupujúceho“ zálohovú platbu vrátia v plnej

výške do dvoch pracovných dní. Keďže k zmene vlastníctva v dohodnutej lehote nedošlo,

požiadali odporcov, aby im zálohovú platbu vrátili do 13. januára 2002. Odporcovia, hoci

k prevodu vlastníckeho práva nedošlo, zálohovú platbu, napriek výzve, nevrátili.

I keď navrhovatelia v priebehu konania v zhode s tým, ako odporcovia postupne

splácali svoj dlh, návrh na začatie konania niekoľkokrát zmenili, a naostatok sa ním domáhali

už len zaplatenia úrokov z omeškania s vrátením zálohovej platby, zaplatenia tohto

príslušenstva pohľadávky, tak ako v pôvodnom návrhu na začatie konania, sa aj naďalej

domáhali od 14. januára 2002, teda odo dňa nasledujúceho po dni 13. január 2002, do kedy

mali odporcovia splniť svoj dlh na základe písomnej výzvy, na takomto návrhu na splnenie

povinnosti odporcami v priebehu konania nič nemenili. Takto formulovanému návrhu v časti

o zaplatenie príslušenstva pohľadávky naostatok vyhovel aj súd prvého stupňa v svojich

predchádzajúcich rozsudkoch z 18. decembra 2006 č.k. -124 a z 29. októbra 2008

č.k. -193 (ktoré síce boli zrušené odvolacím súdom, ale z iných dôvodov než

nesprávnosti určenia začiatku omeškania odporcov s plnením dlhu). Navrhovatelia

v pôvodnom návrhu na začatie konania svoje právo na vrátenie nimi odporcom poskytnutého

preddavku kúpnej ceny spolu s úrokom z omeškania s jeho vrátením, nevyvodzovali z toho,

že od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve dňa 7. januára 2002 odstúpili (prvá zmienka o tomto

ich jednostrannom právnom úkone je vo vyjadrení odporcov k návrhu na začatie konania

z 25. apríla 2002, súdu doručenom 26. apríla 2002) a ani sa nedomáhali úrokov z omeškania

s plnením počítaných odo dňa, kedy mali nastať právne účinky tohto ich jednostranného

právneho úkonu.

Súd prvého stupňa, ani odvolací súd, sa s vyššie uvedenými navrhovateľmi tvrdenými

rozhodujúcimi skutočnosťami, z ktorých vyvodzovali právo na zaplatenie úrokov z omeškania

od 14. januára 2002, sa nevyrovnali a svoje rozhodnutia založili len na základe posúdenia

opodstatnenosti odstúpenia navrhovateľov od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, resp. súd

prvého stupňa (aj) na svojom závere o neunesení dôkazného bremena žalobcami

vyplývajúceho z ich tvrdenia „o účele platby sumou 41 000,-Sk“ uhradenej odporcami

navrhovateľom spolu s poslednou splátkou zálohovej platby a konštatovaním, že tým

„si odporcovia splnili všetky povinnosti pred uplynutím lehoty dojednanej v zmluve

o budúcej zmluve“ a že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo iba z dôvodu na strane

navrhovateľov. Súdy nižších stupňov naostatok otázku dôvodnosti odstúpenia navrhovateľov

od zmluvy o budúcej zmluve v svojich preskúmavaných rozsudkoch posúdili celkom inak než

v svojich prvších rozhodnutiach, ktorú zmenu v právnom posúdení právneho úkonu

navrhovateľov, nimi považovanú za rozhodujúcu pre posúdenie opodstatnenosti návrhu

na začatie konania, náležite ani nevysvetlili.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd

stotožnil, nevyplýva, že by sa súd vyporiadal so z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu

na zaplatenie úrokov z omeškania základnou otázkou, otázkou splatnosti dlhu odporcov

z hľadiska dohody účastníkov z 3. októbra 2001 o prevzatí zálohovej platby (v zmysle bodu

2. ktorej: „Predávajúci sa zaväzuje vrátiť zálohovú platbu uvedenú v ods. 1 tejto dohody

v plnej výške kupujúcemu do 2 pracovných dní v prípade, že do 31. 12. 2001 nedôjde

k naplneniu všetkých záväzkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy k vyššie uvedenej

nehnuteľnosti a k prevodu vlastníctva tejto nehnuteľnosti na kupujúceho“) a výzvy

navrhovateľa 1/ (bez označenia času jej vyhotovenia) adresovanej odporcom na splnenie

záväzku („vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej dňa 13. 7. 2001

a z dohody o prevzatí zálohovej platby zo dňa 3. 10. 2001“) a ich význam na obsah pôvodnej

zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 13. júla 2001, najmä doby dohodnutej na uzavretie kúpnej

zmluvy dohodnutej v jej čl. III.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, čím došlo k odňatiu možnosti

navrhovateľom konať pred súdom v zmysle ustanovenia Rovnaké vady

má i rozhodnutie súdu prvého stupňa. Pretože rozhodnutia vydané v konaní postihnutom tak

závažnou procesnou vadou, nemôžu byť vecne správne a existencia tejto vady konania sama

osebe je natoľko závažná, že v dôsledku nej rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého

stupňa nemôžu obstáť, dovolací súd ich podľa , zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Aj dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. marca 2015

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová