Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
de2/393709.e9c376.pdf
PDF · 120.79 KB
No categories available
8Cdo/330/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 330/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ I. Š. a 2/ I. Š.,
bývajúcich v B., v dovolacom konaní zastúpených JUDr. Darinou Kurňavovou, advokátkou
so sídlom v Trnave, Kapitulská 5, proti odporcom 1/ M. P. a 2/ M. P., bývajúcim v S.
o zaplatenie úrokov z omeškania, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde
Bratislava III pod sp.zn. 7C/7/2002, o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 29. mája 2014 sp.zn. 3Co/502/2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. mája 2014 sp.zn. 3Co/502/2012
a rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 25. apríla 2012 č.k. 7C/7/2002-266 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na začatie konania podaným 14. januára 2002 na Okresnom súde Bratislava
III (ďalej len „súd prvého stupňa“) navrhovatelia sa domáhali, aby súd uložil odporcom
povinnosť zaplatiť im sumu 1 277 000,-Sk (42 388,63 €) spolu s úrokom z omeškania s jej
včasným zaplatením počítaným od 14. januára 2002 do zaplatenia. Ako rozhodujúce okolnosti
uviedli, že 13. júla 2001 uzavreli s odporcami zmluvu o budúcej zmluve o kúpe nehnuteľností
v katastrálnom území Senec, zapísaných na liste vlastníctva č. 5203, na základe ktorej
3. októbra 2001 zaplatili odporcom „zálohovú platbu“ v sume požadovanej návrhom na
začatie konania. V písomnej dohode o poskytnutí tohto plnenia odporcovia sa zaviazali, že
„v prípade, že do 31. decembra 2001 nedôjde k naplneniu všetkých záväzkov vyplývajúcich
z kúpnej zmluvy k vyššie uvedenej nehnuteľnosti a k prevodu vlastníctva tejto nehnuteľnosti
na kupujúceho“ zálohovú platbu vrátia v plnej výške do dvoch pracovných dní. Odporcovia,
hoci k prevodu vlastníckeho práva nedošlo, zálohovú platbu, napriek výzve, nevrátili.
Navrhovatelia v priebehu konania návrh, po tom, ako odporcovia svoj dlh postupne splácali
a napokon ho celý uhradili, niekoľkokrát zmenili; naostatok sa ňou domáhali už len zaplatenia
úrokov z omeškania s vrátením zálohovej platby, počítaných od 14. januára 2002 do 25. mája
2002.
Súd prvého stupňa (potom, ako boli jeho predchádzajúce, návrhu sčasti vyhovujúce
rozsudky zrušené nadriadeným súdom) rozsudkom z 25. apríla 2012 č.k.7C/7/2002-266 návrh
na začatie konania zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
vyplýva, že pri zamietnutí návrhu vychádzal z toho, že navrhovatelia neuniesli dôkazné
bremeno vyplývajúce z ich tvrdenia „o účele platby sumou 41 000,-Sk“ uhradenej
im odporcami spolu s poslednou splátkou dlžnej zálohovej platby. Mal za to, že tým
„si odporcovia splnili všetky povinnosti pred uplynutím lehoty dojednanej v zmluve
o budúcej zmluve, a že kúpna zmluva nebola uzavretá len z dôvodu, že na jej uzavretie
s navrhovateľkou v 2. rade mali málo času, a teda z viny navrhovateľov, resp. stratou záujmu
z ich strany nedošlo k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy v lehote stanovenej zmluvou
o budúcej zmluve, teda súd sa stotožnil pri jednotlivých výpočtoch, že zaplatením sumy
41 000,-Sk [...] vyplýva preplatenie o sumu 41 00,-Sk“. Dodal, že „navrhovatelia od zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve nemohli odstúpiť, táto bola stále ešte v platnosti a preto
sa odporcovia nemali z akého dôvodu dostať do omeškania a to najmä s poukazom, že práve
z viny navrhovateľov nedošlo k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy.“
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. mája 2014
sp.zn.3Co/502/2012 potvrdil odvolaním navrhovateľov napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia a na jeho
doplnenie dodal, že navrhovatelia nemohli odstúpiť od zmluvy, pretože možnosť odstúpenia
od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve Občiansky zákonník ani iný zákon neustanovuje a toto
právo nebolo ani účastníkmi zmluvy dohodnuté. Súd prvého stupňa preto správne ustálil, že
navrhovatelia nemohli účinne odstúpiť od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, tá bola naďalej
platná a odporcovia sa tak nemohli dostať do omeškania. Tiež dodal, že súd prvého stupňa
správne „zdôraznil“ aj skutočnosť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo práve z viny
navrhovateľov.
Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovatelia podali dovolanie. Navrhli napadnutý
rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili tým, že nimi
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné a nespravodlivé, jeho dôvody
sú zmätočné a nepreskúmateľné. Tvrdí, že v danom prípade sa súdy riadil len výkladom
všeobecne záväzného predpisu, „ale celkové hodnotenie vykonaných dôkazov bolo
nedostatočné a nepreskúmateľné“. Odôvodnenia ich rozhodnutí nezodpovedajú zákonnej
požiadavke riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí.
Odporcovia sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení
pred 1. januárom 2015)], dospel k záveru, že sú splnené procesné podmienky konania
o dovolaní. Prejednal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, pretože jeho nariadenie
nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho
súdu, i súdu prvého stupňa, treba zrušiť, pretože majú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Danosť tejto vady zakladá prípustnosť dovolania bez ohľadu na procesnú formu a spôsob
rozhodnutia súdu.
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne
nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila
v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť
sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne
uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť
sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa
vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek
skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto
možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že
vyjadrenie odporcov (viď č.l. 284 až 287 spisu) k odvolaniu navrhovateľov (viď č.l. 271
až 273 spisu) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a navrhovateľom mala
byť preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto možnosť
nebola navrhovateľom vytvorená, preto dovolací súd, s prihliadnutím na vyššie uvedený
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, konštatuje, že tým bola navrhovateľom odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa dovolacieho súdu ale konanie a rozhodnutia súdov nižších stupňov majú
aj ďalšiu vadu majúcu za následok odňatie možnosti navrhovateľom konať pre súdom.
Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“). Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale
aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú
poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,
ak zo strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Majúc na zreteli vyššie uvedené, povinnosťou dovolacieho súdu bolo, bez toho, aby
skúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdov spočíva na správnom právnom posúdení (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), posúdiť, či prima facie nie sú skutkové a právne závery súdu,
na ktorých založil namietané rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať zároveň za
následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Keďže súd (až na prípady uvedené v zákone - viď § 81 ods. 1 O.s.p.) nezačína
konanie z vlastnej iniciatívy, ale na podnet účastníka, je zásadne vecou toho, kto navrhuje
začatie konania, aby návrh na začatie konania prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej
§ 79 ods. 1 O.s.p. Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou návrhu je návrh rozhodnutia súdu
(petit). V ňom navrhovateľ uvádza, ako by podľa jeho názor mal súd rozhodnúť, resp. ako
by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej
ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh
súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých
sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je síce pre súd
rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne
vymedzených prípadoch (§ 153 ods. 2 O.s.p.), to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska
obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha. Občiansky
súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby navrhovateľ po stránke formálnej
do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho
doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak navrhovateľ v návrhu na začatie
konania vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového
stavu domáha. Petit návrhu, tak ako navrhovateľ formuluje v podanom návrhu na začatie
konania alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska
obsahového (t.j. či je v návrhu dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené,
čo navrhovateľ žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne
navrhovateľom naformulovaný petit návrhu, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré
zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.
Pôvodným návrhom na začatie konania sa navrhovatelia domáhali, aby súd uložil
odporcom povinnosť zaplatiť im sumu 1 277 000,-Sk (42 388,63 €) spolu s úrokom
z omeškania s jej zaplatením, počítaným od 14. januára 2002 do zaplatenia. Ako rozhodujúce
okolnosti v návrhu uviedli, že 13. júla 2001 uzavreli s odporcami zmluvu o budúcej zmluve
o kúpe nehnuteľností v katastrálnom území Senec, zapísaných na liste vlastníctva č. 5203,
na základe ktorej 3. októbra 2001 zaplatili odporcom „zálohovú platbu“ v sume návrhom
na začatie konania požadovanej. V písomnej dohode o poskytnutí tohto plnenia z 3. októbra
2001 odporcovia sa zaviazali, že „v prípade, že do 31. decembra 2001 nedôjde k naplneniu
všetkých záväzkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy k vyššie uvedenej nehnuteľnosti
a k prevodu vlastníctva tejto nehnuteľnosti na kupujúceho“ zálohovú platbu vrátia v plnej
výške do dvoch pracovných dní. Keďže k zmene vlastníctva v dohodnutej lehote nedošlo,
požiadali odporcov, aby im zálohovú platbu vrátili do 13. januára 2002. Odporcovia, hoci
k prevodu vlastníckeho práva nedošlo, zálohovú platbu, napriek výzve, nevrátili.
I keď navrhovatelia v priebehu konania v zhode s tým, ako odporcovia postupne
splácali svoj dlh, návrh na začatie konania niekoľkokrát zmenili, a naostatok sa ním domáhali
už len zaplatenia úrokov z omeškania s vrátením zálohovej platby, zaplatenia tohto
príslušenstva pohľadávky, tak ako v pôvodnom návrhu na začatie konania, sa aj naďalej
domáhali od 14. januára 2002, teda odo dňa nasledujúceho po dni 13. január 2002, do kedy
mali odporcovia splniť svoj dlh na základe písomnej výzvy, na takomto návrhu na splnenie
povinnosti odporcami v priebehu konania nič nemenili. Takto formulovanému návrhu v časti
o zaplatenie príslušenstva pohľadávky naostatok vyhovel aj súd prvého stupňa v svojich
predchádzajúcich rozsudkoch z 18. decembra 2006 č.k. 7 C 7/2002-124 a z 29. októbra 2008
č.k. 7 C 7/2002-193 (ktoré síce boli zrušené odvolacím súdom, ale z iných dôvodov než
nesprávnosti určenia začiatku omeškania odporcov s plnením dlhu). Navrhovatelia
v pôvodnom návrhu na začatie konania svoje právo na vrátenie nimi odporcom poskytnutého
preddavku kúpnej ceny spolu s úrokom z omeškania s jeho vrátením, nevyvodzovali z toho,
že od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve dňa 7. januára 2002 odstúpili (prvá zmienka o tomto
ich jednostrannom právnom úkone je vo vyjadrení odporcov k návrhu na začatie konania
z 25. apríla 2002, súdu doručenom 26. apríla 2002) a ani sa nedomáhali úrokov z omeškania
s plnením počítaných odo dňa, kedy mali nastať právne účinky tohto ich jednostranného
právneho úkonu.
Súd prvého stupňa, ani odvolací súd, sa s vyššie uvedenými navrhovateľmi tvrdenými
rozhodujúcimi skutočnosťami, z ktorých vyvodzovali právo na zaplatenie úrokov z omeškania
od 14. januára 2002, sa nevyrovnali a svoje rozhodnutia založili len na základe posúdenia
opodstatnenosti odstúpenia navrhovateľov od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, resp. súd
prvého stupňa (aj) na svojom závere o neunesení dôkazného bremena žalobcami
vyplývajúceho z ich tvrdenia „o účele platby sumou 41 000,-Sk“ uhradenej odporcami
navrhovateľom spolu s poslednou splátkou zálohovej platby a konštatovaním, že tým
„si odporcovia splnili všetky povinnosti pred uplynutím lehoty dojednanej v zmluve
o budúcej zmluve“ a že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo iba z dôvodu na strane
navrhovateľov. Súdy nižších stupňov naostatok otázku dôvodnosti odstúpenia navrhovateľov
od zmluvy o budúcej zmluve v svojich preskúmavaných rozsudkoch posúdili celkom inak než
v svojich prvších rozhodnutiach, ktorú zmenu v právnom posúdení právneho úkonu
navrhovateľov, nimi považovanú za rozhodujúcu pre posúdenie opodstatnenosti návrhu
na začatie konania, náležite ani nevysvetlili.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd
stotožnil, nevyplýva, že by sa súd vyporiadal so z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu
na zaplatenie úrokov z omeškania základnou otázkou, otázkou splatnosti dlhu odporcov
z hľadiska dohody účastníkov z 3. októbra 2001 o prevzatí zálohovej platby (v zmysle bodu
2. ktorej: „Predávajúci sa zaväzuje vrátiť zálohovú platbu uvedenú v ods. 1 tejto dohody
v plnej výške kupujúcemu do 2 pracovných dní v prípade, že do 31. 12. 2001 nedôjde
k naplneniu všetkých záväzkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy k vyššie uvedenej
nehnuteľnosti a k prevodu vlastníctva tejto nehnuteľnosti na kupujúceho“) a výzvy
navrhovateľa 1/ (bez označenia času jej vyhotovenia) adresovanej odporcom na splnenie
záväzku („vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej dňa 13. 7. 2001
a z dohody o prevzatí zálohovej platby zo dňa 3. 10. 2001“) a ich význam na obsah pôvodnej
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 13. júla 2001, najmä doby dohodnutej na uzavretie kúpnej
zmluvy dohodnutej v jej čl. III.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, čím došlo k odňatiu možnosti
navrhovateľom konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Rovnaké vady
má i rozhodnutie súdu prvého stupňa. Pretože rozhodnutia vydané v konaní postihnutom tak
závažnou procesnou vadou, nemôžu byť vecne správne a existencia tejto vady konania sama
osebe je natoľko závažná, že v dôsledku nej rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého
stupňa nemôžu obstáť, dovolací súd ich podľa § 243b ods. 2, 3 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Aj dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2015
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová