Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8f9/393378.16ee65.pdf
PDF · 165.94 KB
No categories available
2ECdo/131/2014
Najvyšší súd 2 ECdo 131/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnej M. O., bývajúcej
v L., o vymoženie 2 121,09 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš pod sp. zn. 5 Er 684/2007, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline z 30. januára 2013 sp. zn. 8 CoE 16/2013, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku zo 17. apríla 2007 sp. zn. SR 2336/07 Stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 10. augusta 2012 č. k. 5 Er 684/2007-17 Okresný súd Liptovský Mikuláš
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi ani oprávnenej náhradu
trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že oprávnená s povinnou uzavreli úverovú
zmluvu, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky, obsahujúce rozhodcovskú
doložku. Poznamenal, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej založil rozhodcovský súd
svoju právomoc, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a tento nemal možnosť
obsah rozhodcovskej doložky ani zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť. Spotrebiteľ bol
nútený tieto obchodné podmienky prijať ako celok alebo odmietnuť. Dôsledkom takto
formulovanej rozhodcovskej doložky bola skutočnosť, že spotrebiteľovi, povinnej, bola
fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím táto doložka
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Súd prvého stupňa považoval takto koncipovanú
rozhodcovskú doložku za neplatnú v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Keďže
rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je z dôvodu nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pre absenciu
vykonateľného exekučného titulu súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju. O náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi
nepriznal, nakoľko si ich nevyčíslil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline uznesením z 30. januára 2013 sp. zn.
8 CoE 16/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávnenej na prerušenie
konania zamietol. V odôvodnení uviedol, že podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky,
ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd konštatoval, že namietaný postup súdu prvého stupňa
pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky považuje za súladný so zákonom, a teda aj
s Ústavou Slovenskej republiky. Preto za neodôvodnenú považoval aj žiadosť oprávnenej
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. za účelom podania návrhu
Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že
prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Odvolací súd sa s týmto zásadným rozhodnutím stotožnil. Na základe uvedených skutočností
návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie, ako vecne správne
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie pre porušenie práva EÚ
doplnené o právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave
18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012 a neskôr podané dovolanie doplnila o ďalšiu právnu
argumentáciu, keď uviedla, že súdy: rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. b/ O.s.p.) v prípade, ak vo veci vystupoval na strane
povinného vedľajší účastník, pretože v exekučnom konaní je vedľajšie účastníctvo vylúčené,
konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p v spojení
s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku už bola
právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie;
rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali
možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou
nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti
prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho
a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ
aj výklad práva EÚ“; sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav
a nevykonali dokazovanie; napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka a tiež Smernice. Oprávnená ďalej namietla, že súdy oboch stupňov
nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť
(ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Oprávnená podala dovolanie aj z dôvodu
nemožnosti viesť kontradiktórne konanie. Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia čl. 3
ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru
Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky. Namietala
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená
žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň
žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací
súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinná a súdny exekútor sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
V danom prípade neobstojí oprávnenou uvádzaná prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. b/ O.s.p., pretože v predmetnom konaní na strane povinnej nevystupoval vedľajší
účastník.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa zastavil exekúciu s poukazom na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo
osobitného zákona. Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že konajúci súd exekúciu zastavil
na základe ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd
v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní
oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda
senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na
úvahe odvolacieho súdu.
Čo sa týka námietky dovolateľky ohľadne jej tvrdenia o existencii vady v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa
nemohla vopred vyjadriť k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil
ex offo a na ktorých založil svoje rozhodnutie, táto námietka neobstojí. Oprávnená mala
možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým rozhodujúcim otázkam, a to
v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej
námietkami, ktoré pôvodne mienila predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej veci oprávnená už cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, z ktorého dôvodu jej tvrdenie
o odňatí možnosti konať pred súdom nemá žiadne opodstatnenie (porovnaj m. m. R 39/1993).
Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri
uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa,
môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven
a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge
v. Holandsko z 29. mája 1986, porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je
dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Doplnenie dovolania oprávnenej o dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu
z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 vo veci vedenej
pod sp. zn. 18 CoE 641/2011, najvyšší súd zobral na vedomie a poznamenáva, že
v predmetnom rozhodnutí bol vyslovený právny názor senátu krajského súdu v individuálnej
veci. Krajský súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie, najmä
z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa. Právne otázky,
ktorými sa uznesenie krajského súdu zaoberalo sú v súčasnej dobe široko judikované
v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2015
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová