Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
23f/435221.8df076.pdf
PDF · 154.4 KB
No categories available
5Cdo/196/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 196/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843,
v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kušnír, proti ţalovanému R. B., naposledy
bývajúcemu v Bratislave, t.č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom D. P.,
zamestnankyňou Okresného súdu Bratislava V, za účasti vedľajšieho účastníka Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Vaţecká 16, IČO: 42 176 778,
zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom v Stropkove, Nám. SNP 7,
o zaplatenie 94,03 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 6 C 21/2012, o dovolaní vedľajšieho účastníka
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2012 sp.zn. 6 Co 449/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovi a ţalovanému voči vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov dovolacieho
konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V uznesením z 30. júla 2012 č.k. 6 C 21/2012-68 zastavil
konanie, keďţe ţalobca vzal ţalobu späť (§ 96 ods. 1 a 3 O.s.p.), ţalovanému ani vedľajšiemu
účastníkovi na strane ţalovaného náhradu trov konania nepriznal a rozhodol o vrátení
súdneho poplatku ţalobcovi (§ 11 ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a o poplatku za výpis z registra trestov). V odôvodnení uviedol, ţe zastavenie konania zavinil
ţalobca späťvzatím ţalobného návrhu z dôvodu námietky premlčania vznesenej vedľajším
účastníkom na strane ţalovaného, preto bol povinný nahradiť účastníkom konania ich trovy
v zmysle § 146 ods.2 veta prvá O.s.p. Avšak vzhľadom k tomu, ţe ţalovanému ţiadne trovy
konania nevznikli a trovy vynaloţené vedľajším účastníkom (za právne zastúpenie)
nepovaţoval súd za účelne vynaloţené, rozhodol tak, ţe im náhradu trov konania nepriznal.
Na odvolanie vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného (ďalej len „vedľajší
účastník“) Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. októbra 2012 sp.zn. 6 Co 449/2012
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti (týkajúcej sa nepriznania náhrady
trov konania vedľajšiemu účastníkovi) a ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Odvolací súd uviedol, ţe i keď vedľajšiemu účastníkovi v konaní vzniklo právo
na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., bol zhodne so súdom prvého
stupňa toho názoru, ţe sú tu D. dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú pouţitie
§ 150 ods.1 O.s.p. a nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Paušálny
vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, bez ohľadu na stav konania, vôľu
spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka, nepovaţoval odvolací súd za dôkaz
o vôli tohto zdruţenia naplniť cieľ, pre ktorý bolo zaloţené. Takéto konanie vedľajšieho
účastníka vyvoláva dôvodné podozrenie, ţe skutočným cieľom tohto zdruţenia je získanie
finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Dodal, ţe vedľajší
účastník musí byť z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť sám právnu pomoc
v súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach bez toho, aby nato musel splnomocniť
advokáta. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
V závere konštatoval, ţe v prejednávanej veci rozhodnutie súdu nezáviselo od posúdenia
ţiadnej prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom EÚ, preto nebol dôvod na prerušenie konania
a predloţenie veci tomuto súdnemu orgánu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. a ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania,
pretoţe túto povinnosť by bolo moţné uloţiť vedľajšiemu účastníkovi iba spolu
so ţalovaným, ktorý však o podanom odvolaní nemal vedomosť.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu v jeho potvrdzujúcom výroku (voči výroku
o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi) podal včas dovolanie vedľajší
účastník (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie
odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, ţe odvolací súd mu svojím
postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. porušením zásady
dvojinštančnosti konania a práva na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolaciemu
súdu vytýkal nerešpektovanie ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Účastníci sa nemali moţnosť
vyjadriť k aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré nebolo dovtedy pri rozhodovaní
o trovách konania pouţité, lebo súd prvého stupňa o náhrade trov konania rozhodol len podľa
§ 146 ods. 1, 2 O.s.p. Navyše aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. nebola odvolacím
súdom riadne odôvodnená a neboli ani splnené podmienky pre jej pouţitie. Pokiaľ ide
o odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľ ho označil ako arbitrárne
a nepreskúmateľné, absentovala v ňom reakcia na jeho odvolaciu argumentáciu
a nekorešpondovalo s náleţitým zistením skutkového stavu. Dovolateľ bol toho názoru, ţe
zo strany odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu princípu právnej istoty, nakoľko sa odvolací
súd nevysporiadal s odlišnou právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutiach iných
krajských súdov, ktoré v obdobných veciach priznali náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi za sluţby právnej pomoci. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s touto námietkou podrobne
rozobral pôsobenie vedľajšieho účastníka pri ochrane spotrebiteľa ako aj účelnosť jeho
postupu v konaní.
Ţalobca sa k dovolaniu vedľajšieho účastníka vyjadril a uviedol, ţe dovolanie
povaţuje za nedôvodné a procesne neprípustné. Ţiadal, aby ho dovolací súd zamietol
a uplatnil si právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval
za správne a dostatočne odôvodnené. Bol toho názoru, ţe dovolateľ musí s ohľadom na svoj
cieľ disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou na zabezpečenie
jeho realizácie. Poukázal tieţ na spôsob financovania zdruţenia a mnoţstvo konaní,
do ktorých vstúpilo a nebola mu priznaná náhrada trov konania z dôvodu neúčelnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe
podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho
treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239
ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie
o trovách konania. Dovolateľ napadol dovolaním uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodol
o trovách konania. Takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia,
v prípade ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. Prípustnosť dovolania
v predmetnej veci podľa § 239 O.s.p. neprichádza do úvahy.
So zreteľom na obsah dovolania a tieţ § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd
skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo
Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/
a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, ţe v prejednávanej veci bola vedľajšiemu
účastníkovi súdom odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Vedľajší účastník videl odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd
postupoval procesne nesprávne keď ho v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. osobitne nevyzval
na vyjadrenie sa k moţnej aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Inými slovami dovolateľ namietal
tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie.
Súdna prax sa ustálila v názore, ţe procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách
konania nemôţe mať atribúty, tzv. prekvapivého rozhodnutia. V tejto súvislosti dovolací súd
dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júla 2013 sp.zn.
3 Cdo 120/2013, ktoré bolo prijaté občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 10. decembra 2013 na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ktorého právna veta znie takto: „Postup
odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku neprichádza do úvahy
pri rozhodovaní o trovách konania a ani pri iných nemeritórnych rozhodnutiach.“ Účelom
ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. je totiţ primárne zabrániť prekvapivému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci podľa (odlišného ustanovenia)
hmotného práva. Rozhodnutie o trovách konania je vnútorne jednotnou procesnoprávnou
otázkou, pri ktorej nemoţno samostatne hovoriť na jednej strane o ustanoveniach
upravujúcich náhradu trov konania podľa zásady úspechu, resp. výsledku konania a na druhej
strane o odlišných ustanoveniach tieto princípy modifikujúcich (viď uznesenie ÚS SR
z 8. decembra 2011 sp.zn. II. ÚS 563/2011). Takýto názor je aj v súlade s názormi
prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (napr. Števček/Ficová a kol. Občiansky
súdny poriadok – Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 635). Nemeritórne
(procesné) rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemá atribúty, tzv. prekvapivého
rozhodnutia, pri jeho vydávaní sa neuplatní procesný postup v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.
a v tejto súvislosti nedochádza k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. Z týchto dôvodov bola námietka vedľajšieho účastníka nedôvodná.
Dovolací súd ďalej pristúpil k preskúmaniu tvrdenia dovolateľa, ţe vada v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. bola D. v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktoré je podľa jeho názoru arbitrárne a nepreskúmateľné.
Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola D. odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ak nie je ďalej ustanovení inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku. (§ 167 ods.2 O.s.p.)
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné.
Predovšetkým rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal s otázkou náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, osobitne tým, prečo mu
ich náhrada nebola priznaná, čím zároveň dal aj relevantnú odpoveď na odvolaciu
argumentáciu vedľajšieho účastníka. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
totiţ nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku
(II. ÚS 78/05), súčasne odvolací súd nie je povinný zdôvodniť svoje rozhodnutie z kaţdého
uhla pohľadu odvolateľa. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať
za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné len preto, ţe nebolo odôvodnené podľa
predstáv vedľajšieho účastníka. Odvolací súd potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie
vo výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p., čím fakticky potvrdil správnosť jeho
skutkových aj právnych záverov to znamená aj aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá
O.s.p. na náhradu trov konania ako aj právny záver súdu o neúčelnosti uplatnených trov
konania vedľajším účastníkom. Pokiaľ vo svojom rozhodnutí vyuţil ustanovenie § 150 ods. 1
O.s.p. a prihliadol aj na osobitné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania
v prejednávanej veci, nerozhodol na základe iných dôvodov ako súd prvého stupňa alebo
v jeho rozpore (aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len v prípade
vzniku práva na náhradu trov konania), len doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré nebolo moţné
odvolaniu vedľajšieho účastníka vyhovieť. Odvolací súd rešpektoval hranice sudcovskej
úvahy D. účelom tohto ustanovenia a svoj postup pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p.
náleţite zdôvodnil. V konečnom dôsledku tento postup odvolacieho súdu nemal dopad
na zmenu výsledku pre vedľajšieho účastníka t.j. pre nepriznanie náhrady trov konania ani
na jeho procesné oprávnenia. Podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu
spĺňa zákonné poţiadavky odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2
O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe
vedľajší účastník má odlišný názor, neţ konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje
ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolateľ
vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal s časovo predchádzajúcimi rozhodnutiami
iných krajských súdov v analogických veciach, v ktorých mu ako vedľajšiemu účastníkovi
bola priznaná náhrada trov konania. Keďţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
neuviedol dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od doterajšej rozhodovacej praxe
iných krajských súdov, porušil princíp právnej istoty.
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, ţe na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej judikatúre
konštatuje, ţe rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v kaţdom rozhodnutí
orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďţe
práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb
a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná
rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo
analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemoţno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudrţateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
Vzhľadom na okolnosti prípadu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, ţe v otázke
rozhodovania súdov o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka v analogických veciach
neexistovala kontinuálna a stabilizovaná súdna prax. Práve naopak, v tejto otázke v čase
rozhodovania odvolacieho súdu panovala názorová nejednotnosť krajských súdov, pričom
dovolací súd o tejto otázke ešte nerozhodoval. Z tohto dôvodu, nie je moţné označiť
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci ako odklon od doterajšej
judikatúry v analogických veciach, keď v čase jeho rozhodovania boli inými krajskými súdmi
vydané rozhodnutia zastávajúce ten právny názor, ţe vedľajší účastník nemá právo
na náhradu trov konania pre ich neúčelnosť, teda protichodné rozhodnutia. Uvedená
nejednotnosť rozhodovania krajských súdov v konečnom dôsledku vyústila aţ do podania
mimoriadnych dovolaní generálnym prokurátorom, o ktorých rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 19. marca 2014 sp.zn. 6MCdo 5/2013 a tieţ uznesením
z 20. júna 2014 sp.zn. 6MCdo 9/2013 tak, ţe ich zamietol. Dovolací súd v týchto
rozhodnutiach zaujal právny názor : ,,zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom
vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce
rozumnosti, a teda ako zneuţitie práva na právnu ochranu. To má za následok povinnosť
súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaloţených na právne zastúpenie, a teda ich
nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo.,, Ústavná sťaţnosť
vedľajšieho účastníka proti uvedeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bola Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Za tejto procesnej situácie dovolateľ nemohol mať legitímne očakávania, ţe bude
rozhodnuté v jeho prospech, keď v iných analogických konaniach mu súbeţne nebola
priznaná náhrada trov právneho zastúpenia. Odvolací súd preto nebol povinný zdôvodňovať
svoje rozhodnutie z pohľadu iných rozhodnutí odvolacích súdov, keďţe vo veci nešlo
o ustálenú a konštantnú judikatúru súdov a iným rozhodnutím súdu by bol viazaný len
v prípadoch vyplývajúcich z ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. a § 226, § 243d ods. 1 O.s.p.,
pričom o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo.
Napokon dovolateľ spochybňoval aj správnosť právnej argumentácie odvolacieho
súdu v tomto konaní, t.j. ide o námietku vzťahujúcu sa k otázke (ne)správneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Na uvedenom mieste sa ţiada zdôrazniť,
ţe dovolaciemu súdu neprislúcha polemizovať s dovolateľom o tom, či rozhodnutie
odvolacieho súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), t.j. či bola správne vyloţená právna norma, či zo skutkových zistení bol vyvodený
správny právny záver. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd totiţ právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci
súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď
napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 102/2004, sp.zn.
2 Cdo 282/2006, sp.zn. 3 Cdo 174/2005, sp.zn. 4 Cdo 165/2003, sp.zn. 7 Cdo 56/2011 a iné).
I keby teda tvrdenia dovolateľa o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
otázky o (ne)účelnosti vynaloţených trov konania boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania vedľajšieho účastníka nemoţno vyvodiť
z ustanovení § 237 a § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Vedľajší účastník nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov
dovolacieho konania vzniklo len úspešnému ţalobcovi, stojacemu na opačnej strane v spore
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); dovolací súd
mu ale nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, a to z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 150 ods. 1 O.s.p.), ktoré videl v doterajšej nejednotnosti rozhodovania niţších
súdov o otázke účelnosti trov právneho zastúpenia, ako aj v tom, ţe ţalobca bol vo veci samej
neúspešný, podal tzv. formulárovú ţalobu. Priznaním náhrady trov dovolacieho konania by
ţalobca získal majetkový prospech voči tretej osobe nesúvisiaci s podstatou uplatnenej
pohľadávky, čím by sa stratil samotný účel trov konania, ktoré sú nerozlučiteľne späté
s hľadaním materiálnej pravdy v konaní, priznaná náhrada trov konania by tak znamenala len
umelé získavanie trov právneho zastúpenia mimo reálneho predmetu sporu. Ţalovanému
v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v spore vystupoval na strane neúspešného vedľajšieho účastníka, ich náhradu mu preto
dovolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová