Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
851/395951.84dc5b.pdf
PDF · 165.09 KB
No categories available
5Cdo/312/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 312/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. B., bývajúceho
v N., proti ţalovanej SESTONE, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Čajakova 1, IČO: 35 922 079,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Velehradská 33, IČO: 35 922 907, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Geško,
o zaplatenie 4 400 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9
C 154/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra
2013 sp.zn. 4 Co 132/2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra 2013 sp.zn. 4 Co 132/2012
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 6. októbra 2011 č.k. 9 C 154/2009-98 ţalobu
zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania 1 414 € na účet
právneho zástupcu ţalovanej a náhradu trov štátu 11,40 € na účet súdu, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Ţalobca sa v konaní domáhal náhrady škody v zmysle § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá mu bola spôsobená odcudzením hotovosti v prevádzke
ţalovaného. Súd dospel k záveru, ţe škoda na veciach ţalobcu nebola spôsobená tými, ktorí
pracujú v prevádzke ţalovanej a súčasne ţalobca nepreukázal, ţe si uplatnil právo na náhradu
škody v zákonnej lehote 15 dní u ţalovanej podľa § 436 Občianskeho zákonníka, preto ţalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. novembra 2013 sp.zn.
4Co 132/2012 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1,
2 O.s.p.) a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 202,37 € v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu
ţalovanej. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu
prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Odvolací súd zhodne
so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe vec bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení
§ 433 a nasl. Občianskeho zákonníka ako špeciálnych ustanovení vo vzťahu k všeobecnému
ustanoveniu § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. K odvolacím námietkam uviedol, ţe
právne posúdenie je vţdy vecou súdu a nie účastníka, preto súd nie je viazaný právnym
posúdením veci účastníkom. Stotoţnil sa aj so záverom okresného súdu, ţe v konaní nebolo
preukázané porušenie prevenčnej povinnosti zo strany ţalovanej podľa § 415 Občianskeho
zákonníka s poukazom na výpoveď svedkyne S. Š.. Zamestnanie osoby uvádzača a ponuku
úschovy osobných vecí v reštauračnom trezore nepovaţoval za súčasť všeobecnej prevenčnej
povinnosti ţalovanej. K námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací
súd uviedol, ţe okresný súd posúdil vec len na základe iných právnych ustanovení, neţ
ţalobca a odôvodnenie jeho rozhodnutia malo náleţitosti v súlade s ustanovením § 157 O.s.p.
Spotrebiteľský zákon, na ktorý ţalobca poukazoval, sa
na prejednávanú vec nevzťahoval, pretoţe ţalobca nebol poškodený ţalovanou, ani jej
zamestnancami, ale neznámymi osobami v priestoroch reštaurácie ţalovanej. Zákon sa
vzťahuje len na zodpovednosť poskytovateľov sluţieb vzťahujúcu sa k predmetu ich činnosti.
Odvolací súd uzavrel, ţe zodpovednosť ţalovanej nebola daná v zmysle ustanovenia § 433
ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretoţe ţalobca svoje veci neuloţil do úschovy ţalovanej.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca (ďalej aj
,,dovolateľ,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom). Ţiadal, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu a súčasne aj rozhodnutie okresného súdu
zrušil. Odňatie moţnosti konať videl ţalobca v tom, ţe rozhodnutia oboch súdov niţšieho
stupňa boli nedostatočne odôvodnené v tom, prečo sa na skutkové dôvody v ţalobe má
vzťahovať výlučne ustanovenie § 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, ţe
súdy jeho ţalobu neposúdili podľa ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, nebola
jeho ţaloba riadne prejednaná a bolo mu odňaté právo na spravodlivosť. Za nesprávny
povaţoval aj postup okresného súdu, ktorý sa nezaoberal ustanoveniami zákona o ochrane
spotrebiteľa, na ktoré v konaní pred súdom prvého stupňa poukazoval. Odvolací súd následne
pochybil tým, ţe sa pokúsil nahradiť odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia v časti
týkajúcej sa aplikácie ustanovení § 415 v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka a zákona
o ochrane spotrebiteľa na prejednávanú vec. Dovolateľ namietal aj nezdôvodnenie
uprednostnenia svedeckej výpovede S. Š. pred ostatnými vykonanými dôkazmi. Poukázal na
tú okolnosť, ţe svedkyňa pred svojou výpoveďou bola prítomná v pojednávacej miestnosti
počas úvodných prednesov účastníkov a vypočula si, ako má správne vypovedať. Dovolateľ
spochybnil vierohodnosť tohto dôkazu a namietal nesprávne skutkové zistenia súdov, na
ktorých zaloţili svoje rozhodnutia.
Ţalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie nie je procesne
prípustné a treba ho zamietnuť. Nedostatok v odôvodnení súdneho rozhodnutia nemoţno
podľa jej názoru povaţovať za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. s poukazom
na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012. Mala zato, ţe
rozhodnutia oboch súdov boli dostatočne odôvodnené a tvrdenia ţalobcu v tomto smere sú
nepravdivé. Svedeckú výpoveď S. Š. v prejednávanej veci povaţovala
za irelevantnú, pretoţe súdy konštatovali, ţe nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti
ţalovanou a pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi konaním ţalovanej a vznikom škody.
Zopakovala, ţe z jej strany nedošlo k porušeniu ţiadnej právnej povinnosti a ţe ţalobca mal
vedomosť o prítomnosti podozrivých osôb v prevádzke. Ţiadala tieţ náhradu trov
dovolacieho konania v sume 202,86 € titulom trov právneho zastúpenia.
Ţalobca k vyjadreniu ţalovanej uviedol, ţe tvrdený právny názor o tom, ţe
odôvodnenie rozhodnutia súdu nepredstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., je
v súčasnej dobe prekonaný a zastáva ho uţ len senát 3 Cdo. Zopakoval svoje námietky
k postupu odvolacieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí nahradil nedostatok v odôvodnení
rozhodnutia okresného súdu, pričom poukázal v tomto smere na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp.zn. 4 Cdo 37/2011. Trval na podanom dovolaní pre vadu v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala včas oprávnená osoba (§ 240
ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (či uţ to účastník namieta alebo nie)
neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania
smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je
prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/
a g/ O. s. p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,
§ 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom
a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú
má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobca vytýkal súdom oboch stupňov, ţe ich rozhodnutia neboli dostatočne
odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. lebo sa nevysporiadali s aplikáciou
ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktoré dovolateľ v priebehu celého
konania poukazoval, ako ani s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa.
So zreteľom na tieto tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu
odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia práva
dovolateľa na súdnu ochranu (čl.46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
Dohovoru).
Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa s jeho odôvodnením stotoţnil v celom rozsahu a odkázal naň
v podrobnostiach, predstavuje odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia imanentnú súčasť
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné podrobiť prieskumu aj
rozhodnutie súdu prvého stupňa z pohľadu splnenia poţiadaviek, ktoré sú ustanovením § 157
ods.2 O.s.p. kladené na jeho odôvodnenie.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné.
Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijatý záver, ţe nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu
uplatnenú ţalobcom v konaní, zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil, čím zároveň
ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné ţalobe
vyhovieť a akceptovať argumentáciu ţalobcu ohľadom právneho posúdenia uplatneného
nároku. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí dať odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, súd však nie je povinný
v odôvodnení reagovať na kaţdú námietku ţalobcu a zdôvodňovať rozhodnutie z jeho uhla
pohľadu, o to viac, pokiaľ ide o právne posúdenie veci. Ako správne uviedol odvolací súd
právne posúdenie je vţdy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia (práva pozná súd),
ktorou je občianske súdne konanie ovládané. ,,Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti,
z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami
spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný
posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú.,, (uznesenie najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp.zn. 5 Cdo 196/2009).
Nemoţno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám prípadne
odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie ţalobou uplatneného plnenia. Súd je povinný
zdôvodniť svoje rozhodnutie len z pohľadu tých hmotnoprávnych ustanovení, ktoré sa
na prejednávanú vec vzťahujú a nie z pohľadu ustanovení, ktoré sú pre danú vec irelevantné.
Ako uţ bolo vyššie uvedené do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), a preto okresný súd tým, ţe nezdôvodnil svoje
rozhodnutie aj z pohľadu právneho posúdenia veci ţalobcom, neodňal mu tým ţiadne jeho
procesné práva, ani mu neznemoţnil skutkovo a právne argumentovať. Ţalobcovi ostala
zachovaná moţnosť uplatnenia svojho vplyvu na výsledok sporu a to cestou riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov, čo aj vyuţil.
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne
správny podľa § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, súčasne reagoval aj
na odvolaciu argumentáciu ţalobcu, a to aj vo vzťahu k jeho názoru na právne posúdenie ním
uplatneného nároku. Odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a dovolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie práva ţalobcu na spravodlivé
súdne konanie.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade nepreskúmateľné
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu
a prípustným dôvodom dovolania nie je ani nesúhlas účastníka s výsledkom sporu.
V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu
ţalobca vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa pokúsil tento nedostatok odstrániť tým, ţe sám
nahradil nedostatok odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k aplikácii
ustanovenia § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa, hoci bol
povinný napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa pre túto vadu zrušiť a vrátiť mu na ďalšie
konanie.
Ani táto námietka ţalobcu nemá svoje opodstatnenie, pretoţe oba súdy niţšieho stupňa
dospeli v prejednávanej veci k zhodnému záveru, ţe na vec je potrebné aplikovať ustanovenia
§ 433 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce osobitný prípad zodpovednosti za škodu
namiesto všeobecných ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ktorých sa ţalobca
dovolával. Súčasne rozhodnutia oboch súdov boli zaloţené na tých istých skutkových
zisteniach, ktoré ich viedli ku konštatovaniu, ţe zodpovednosť ţalovanej za škodu spôsobenú
ţalobcovi nebola daná. Okresný súd vychádzal z preukázaných skutočností, ţe ţalobca si
svoje veci odloţil na miesto, ktoré nebolo určené na odkladanie osobných vecí; prechovával
ich vo svojej osobnej blízkosti; svedkyňa S. Š. ţalobcu upozornila
na nevhodné uloţenie osobných vecí (viď str. 3 rozsudku okresného súdu); rovnako odvolací
súd povaţoval tieto skutočnosti za preukázané (viď str. 6 rozsudku odvolacieho súdu). Ak aj
odvolací súd nad rámec toho, čo uviedol uţ súd prvého stupňa, vyslovil ďalšie dôvody,
pre ktoré nebolo moţné ţalobe vyhovieť (vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 415, § 420
Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa), reagoval tak na odvolacie námietky
ţalobcu, pričom aj po tomto doplnení si zásadný význam zachoval (zhodný) záver súdov, ţe
dôvodom pre zamietnutie ţaloby bola skutočnosť, ţe zo strany ţalovanej nedošlo k porušeniu
ţiadnej právnej povinnosti a nie sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti ţalovanej
za škodu v zmysle § 433 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, ţe išlo o ţalobcovu
právnu argumentáciu, ktorá bola predmetom aj základného konania, dovolací súd v postupe
odvolacieho súdu nezistil ţiadne porušenie procesných oprávnení ţalobcu, ktorý mal moţnosť
v priebehu tak základného, ako aj odvolacieho konania reagovať na moţné posúdenie nároku
v zmysle ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o uznesenie
najvyššieho súdu sp.zn. 4 Cdo 37/2001, na ktoré ţalobca v rámci dovolacej argumentácie
poukazoval, jeho závery nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec, pretoţe v danom prípade
uţ samotný odvolací súd konštatoval, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
neumoţňovalo prijatie záveru vyplývajúceho z jeho výroku. Rozhodnutie odvolacieho súdu
v tejto veci vychádzalo z iných, prvostupňovým súdom nehodnotených skutkových zistení
a dôkazov, pričom dovolatelia nemali moţnosť na tieto dôkazy a zistenia reagovať
v základnom konaní.
K ďalším námietkam ţalobcu spochybňujúcim nesprávnosť či neúplnosť skutkových
zistení dovolací súd uvádza, ţe rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne
vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť
sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne)
spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy
ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Námietky
dovolateľa v tomto smere preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti podaného
dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať.
Pokiaľ ide o nesprávny procesný postup okresného súdu pri vykonávaní dôkazu -
výsluchu svedkyne S. Š., ktorá podľa tvrdenia ţalobcu bola prítomná v pojednávacej
miestnosti ešte pred samotným výsluchom, dovolací súd konštatuje, ţe podľa obsahu
zápisnice súdu z pojednávania dňa 8. februára 2011 (č.l. 31 spisu) nie je zrejmé, či svedkyňa
bola prítomná v pojednávacej miestnosti počas prednesov účastníkov k veci, avšak aj
prípadný nesprávny procesný postup okresného súdu v tomto smere by bez ďalšieho
nespôsobil odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom. Namietaný nesprávny procesný
postup okresného súdu mohol mať prípadne za následok nesprávnosť skutkových zistení
a vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spojenú s procesnou vadou konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy v súlade s konštantnou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010,
5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Podľa obsahu spisu svedkyňa mala preukázať tvrdenia ţalovanej, ktorá za týmto účelom
zabezpečila jej prítomnosť na pojednávaní, uţ z tohto samotného faktu je zrejmé, ţe svedkyňa
mala vedomosť o predmete sporu, aj o tom, k akým skutočnostiam bude vypočutá, preto jej
prítomnosť na pojednávaní počas prednesov účastníkov nemohla mať vplyv na obsah jej
výpovede. Keďţe ţalobca na pojednávaní nenamietal prítomnosť svedkyne počas prednesov
účastníkov, nespochybnil vierohodnosť jej výpovede a súd mu dal priestor na vyjadrenie sa
k obsahu výpovede svedkyne a tieţ mu umoţnil klásť jej otázky, boli zachované všetky
ţalobcove procesné práva priznané mu občianskym súdnym poriadkom.
Preskúmaním veci ale bolo zistené, ţe vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu ţalobcu (č.l.
113 spisu) nebolo doručené ţalobcovi na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd
poznamenáva, ţe Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci
Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky
o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto
rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu
neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ
nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce
vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť
oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku
sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť
sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa
vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek
skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto
moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe
vyjadrenie ţalovanej (viď č.l. 113 spisu) k odvolaniu ţalobcu (č.l. 101 spisu) bolo
formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobcovi mala byť preto daná
moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplýva, ţe v danom prípade táto
moţnosť nebola ţalobcovi vytvorená. V dovolaní sa preto opodstatnene (nie však
z dôvodu uvedeného ţalobcom) namieta, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, ţe v konaní bola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdom konať, je
jeho dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,
záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. júna 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová