Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/312/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. B., bývajúceho

v N., proti ţalovanej SESTONE, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Čajakova 1, IČO: 35 922 079,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Velehradská 33, IČO: 35 922 907, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Geško,

o zaplatenie 4 400 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9

C 154/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra

2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra 2013 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 6. októbra 2011 č.k. -98 ţalobu

zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania 1 414 € na účet

právneho zástupcu ţalovanej a náhradu trov štátu 11,40 € na účet súdu, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Ţalobca sa v konaní domáhal náhrady škody v zmysle § 420

ods. 1 , ktorá mu bola spôsobená odcudzením hotovosti v prevádzke

ţalovaného. Súd dospel k záveru, ţe škoda na veciach ţalobcu nebola spôsobená tými, ktorí

pracujú v prevádzke ţalovanej a súčasne ţalobca nepreukázal, ţe si uplatnil právo na náhradu

škody v zákonnej lehote 15 dní u ţalovanej podľa , preto ţalobu

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. novembra 2013 sp.zn.

potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1,

2 ) a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 202,37 € v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu

2

ţalovanej. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu

prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Odvolací súd zhodne

so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe vec bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení

a nasl. ako špeciálnych ustanovení vo vzťahu k všeobecnému

ustanoveniu a nasl. . K odvolacím námietkam uviedol, ţe

právne posúdenie je vţdy vecou súdu a nie účastníka, preto súd nie je viazaný právnym

posúdením veci účastníkom. Stotoţnil sa aj so záverom okresného súdu, ţe v konaní nebolo

preukázané porušenie prevenčnej povinnosti zo strany ţalovanej podľa § 415 Občianskeho

zákonníka s poukazom na výpoveď svedkyne S. Š.. Zamestnanie osoby uvádzača a ponuku

úschovy osobných vecí v reštauračnom trezore nepovaţoval za súčasť všeobecnej prevenčnej

povinnosti ţalovanej. K námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací

súd uviedol, ţe okresný súd posúdil vec len na základe iných právnych ustanovení, neţ

ţalobca a odôvodnenie jeho rozhodnutia malo náleţitosti v súlade s ustanovením

Spotrebiteľský zákon, na ktorý ţalobca poukazoval, sa

na prejednávanú vec nevzťahoval, pretoţe ţalobca nebol poškodený ţalovanou, ani jej

zamestnancami, ale neznámymi osobami v priestoroch reštaurácie ţalovanej. Zákon sa

vzťahuje len na zodpovednosť poskytovateľov sluţieb vzťahujúcu sa k predmetu ich činnosti.

Odvolací súd uzavrel, ţe zodpovednosť ţalovanej nebola daná v zmysle ustanovenia § 433

ods. 2 , pretoţe ţalobca svoje veci neuloţil do úschovy ţalovanej.

O trovách konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca (ďalej aj

,,dovolateľ,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vade

v zmysle (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom). Ţiadal, aby

dovolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu a súčasne aj rozhodnutie okresného súdu

zrušil. Odňatie moţnosti konať videl ţalobca v tom, ţe rozhodnutia oboch súdov niţšieho

stupňa boli nedostatočne odôvodnené v tom, prečo sa na skutkové dôvody v ţalobe má

vzťahovať výlučne ustanovenie . Vzhľadom k tomu, ţe

súdy jeho ţalobu neposúdili podľa ustanovení a nasl. , nebola

jeho ţaloba riadne prejednaná a bolo mu odňaté právo na spravodlivosť. Za nesprávny

povaţoval aj postup okresného súdu, ktorý sa nezaoberal ustanoveniami zákona o ochrane

spotrebiteľa, na ktoré v konaní pred súdom prvého stupňa poukazoval. Odvolací súd následne

pochybil tým, ţe sa pokúsil nahradiť odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia v časti

týkajúcej sa aplikácie ustanovení v spojení s a zákona

o ochrane spotrebiteľa na prejednávanú vec. Dovolateľ namietal aj nezdôvodnenie

uprednostnenia svedeckej výpovede S. Š. pred ostatnými vykonanými dôkazmi. Poukázal na

tú okolnosť, ţe svedkyňa pred svojou výpoveďou bola prítomná v pojednávacej miestnosti

počas úvodných prednesov účastníkov a vypočula si, ako má správne vypovedať. Dovolateľ

spochybnil vierohodnosť tohto dôkazu a namietal nesprávne skutkové zistenia súdov, na

ktorých zaloţili svoje rozhodnutia.

Ţalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie nie je procesne

prípustné a treba ho zamietnuť. Nedostatok v odôvodnení súdneho rozhodnutia nemoţno

podľa jej názoru povaţovať za vadu konania v zmysle s poukazom

na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. , . Mala zato, ţe

rozhodnutia oboch súdov boli dostatočne odôvodnené a tvrdenia ţalobcu v tomto smere sú

nepravdivé. Svedeckú výpoveď S. Š. v prejednávanej veci povaţovala

za irelevantnú, pretoţe súdy konštatovali, ţe nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti

ţalovanou a pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi konaním ţalovanej a vznikom škody.

Zopakovala, ţe z jej strany nedošlo k porušeniu ţiadnej právnej povinnosti a ţe ţalobca mal

vedomosť o prítomnosti podozrivých osôb v prevádzke. Ţiadala tieţ náhradu trov

dovolacieho konania v sume 202,86 € titulom trov právneho zastúpenia.

Ţalobca k vyjadreniu ţalovanej uviedol, ţe tvrdený právny názor o tom, ţe

odôvodnenie rozhodnutia súdu nepredstavuje vadu konania v zmysle , je

v súčasnej dobe prekonaný a zastáva ho uţ len senát 3 Cdo. Zopakoval svoje námietky

k postupu odvolacieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí nahradil nedostatok v odôvodnení

rozhodnutia okresného súdu, pričom poukázal v tomto smere na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp.zn. . Trval na podanom dovolaní pre vadu v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala včas oprávnená osoba (§ 240

ods. 1 ) s právnickým vzdelaním ( veta druhá ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ). Najvyšší

súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

v znení účinnom do 31. decembra 2014 (či uţ to účastník namieta alebo nie)

neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania

smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je

prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/

a g/ a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm.

f/

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,

, , ). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom

a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú

má na zreteli ustanovenie

Ţalobca vytýkal súdom oboch stupňov, ţe ich rozhodnutia neboli dostatočne

odôvodnené v súlade s ustanovením lebo sa nevysporiadali s aplikáciou

6

ustanovenia a nasl. , na ktoré dovolateľ v priebehu celého

konania poukazoval, ako ani s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa.

So zreteľom na tieto tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu

odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom ( ) a porušenia práva

dovolateľa na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

Dohovoru).

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto

súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a v zmysle sa s jeho odôvodnením stotoţnil v celom rozsahu a odkázal naň

v podrobnostiach, predstavuje odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia imanentnú súčasť

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné podrobiť prieskumu aj

rozhodnutie súdu prvého stupňa z pohľadu splnenia poţiadaviek, ktoré sú ustanovením § 157

ods.2 kladené na jeho odôvodnenie.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné.

Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijatý záver, ţe nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu

uplatnenú ţalobcom v konaní, zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil, čím zároveň

ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné ţalobe

vyhovieť a akceptovať argumentáciu ţalobcu ohľadom právneho posúdenia uplatneného

nároku. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí dať odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, súd však nie je povinný

v odôvodnení reagovať na kaţdú námietku ţalobcu a zdôvodňovať rozhodnutie z jeho uhla

pohľadu, o to viac, pokiaľ ide o právne posúdenie veci. Ako správne uviedol odvolací súd

právne posúdenie je vţdy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia (práva pozná súd),

ktorou je občianske súdne konanie ovládané. ,,Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami

spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný

posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav

dopadajú.,, (uznesenie najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp.zn. ).

Nemoţno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám prípadne

odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie ţalobou uplatneného plnenia. Súd je povinný

zdôvodniť svoje rozhodnutie len z pohľadu tých hmotnoprávnych ustanovení, ktoré sa

na prejednávanú vec vzťahujú a nie z pohľadu ustanovení, ktoré sú pre danú vec irelevantné.

Ako uţ bolo vyššie uvedené do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (), a preto okresný súd tým, ţe nezdôvodnil svoje

rozhodnutie aj z pohľadu právneho posúdenia veci ţalobcom, neodňal mu tým ţiadne jeho

procesné práva, ani mu neznemoţnil skutkovo a právne argumentovať. Ţalobcovi ostala

zachovaná moţnosť uplatnenia svojho vplyvu na výsledok sporu a to cestou riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov, čo aj vyuţil.

V zmysle ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne

správny podľa Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, súčasne reagoval aj

na odvolaciu argumentáciu ţalobcu, a to aj vo vzťahu k jeho názoru na právne posúdenie ním

uplatneného nároku. Odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a dovolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie práva ţalobcu na spravodlivé

súdne konanie.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade nepreskúmateľné

a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1

, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu

a prípustným dôvodom dovolania nie je ani nesúhlas účastníka s výsledkom sporu.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu

ţalobca vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa pokúsil tento nedostatok odstrániť tým, ţe sám

nahradil nedostatok odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k aplikácii

ustanovenia a nasl. a zákona o ochrane spotrebiteľa, hoci bol

povinný napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa pre túto vadu zrušiť a vrátiť mu na ďalšie

konanie.

Ani táto námietka ţalobcu nemá svoje opodstatnenie, pretoţe oba súdy niţšieho stupňa

dospeli v prejednávanej veci k zhodnému záveru, ţe na vec je potrebné aplikovať ustanovenia

a nasl. upravujúce osobitný prípad zodpovednosti za škodu

namiesto všeobecných ustanovení a , ktorých sa ţalobca

dovolával. Súčasne rozhodnutia oboch súdov boli zaloţené na tých istých skutkových

zisteniach, ktoré ich viedli ku konštatovaniu, ţe zodpovednosť ţalovanej za škodu spôsobenú

ţalobcovi nebola daná. Okresný súd vychádzal z preukázaných skutočností, ţe ţalobca si

svoje veci odloţil na miesto, ktoré nebolo určené na odkladanie osobných vecí; prechovával

ich vo svojej osobnej blízkosti; svedkyňa S. Š. ţalobcu upozornila

na nevhodné uloţenie osobných vecí (viď str. 3 rozsudku okresného súdu); rovnako odvolací

súd povaţoval tieto skutočnosti za preukázané (viď str. 6 rozsudku odvolacieho súdu). Ak aj

odvolací súd nad rámec toho, čo uviedol uţ súd prvého stupňa, vyslovil ďalšie dôvody,

pre ktoré nebolo moţné ţalobe vyhovieť (vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 415, § 420

a zákona o ochrane spotrebiteľa), reagoval tak na odvolacie námietky

ţalobcu, pričom aj po tomto doplnení si zásadný význam zachoval (zhodný) záver súdov, ţe

dôvodom pre zamietnutie ţaloby bola skutočnosť, ţe zo strany ţalovanej nedošlo k porušeniu

ţiadnej právnej povinnosti a nie sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti ţalovanej

za škodu v zmysle . Vzhľadom k tomu, ţe išlo o ţalobcovu

právnu argumentáciu, ktorá bola predmetom aj základného konania, dovolací súd v postupe

odvolacieho súdu nezistil ţiadne porušenie procesných oprávnení ţalobcu, ktorý mal moţnosť

v priebehu tak základného, ako aj odvolacieho konania reagovať na moţné posúdenie nároku

v zmysle ustanovení a . Pokiaľ ide o uznesenie

najvyššieho súdu sp.zn. , na ktoré ţalobca v rámci dovolacej argumentácie

10

poukazoval, jeho závery nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec, pretoţe v danom prípade

uţ samotný odvolací súd konštatoval, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

neumoţňovalo prijatie záveru vyplývajúceho z jeho výroku. Rozhodnutie odvolacieho súdu

v tejto veci vychádzalo z iných, prvostupňovým súdom nehodnotených skutkových zistení

a dôkazov, pričom dovolatelia nemali moţnosť na tieto dôkazy a zistenia reagovať

v základnom konaní.

K ďalším námietkam ţalobcu spochybňujúcim nesprávnosť či neúplnosť skutkových

zistení dovolací súd uvádza, ţe rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne

vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (viď R 42/1993).

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne)

spojená s procesnou vadou konania v zmysle , vada tejto povahy

ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Námietky

dovolateľa v tomto smere preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti podaného

dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať.

Pokiaľ ide o nesprávny procesný postup okresného súdu pri vykonávaní dôkazu -

výsluchu svedkyne S. Š., ktorá podľa tvrdenia ţalobcu bola prítomná v pojednávacej

miestnosti ešte pred samotným výsluchom, dovolací súd konštatuje, ţe podľa obsahu

zápisnice súdu z pojednávania dňa 8. februára 2011 (č.l. 31 spisu) nie je zrejmé, či svedkyňa

bola prítomná v pojednávacej miestnosti počas prednesov účastníkov k veci, avšak aj

prípadný nesprávny procesný postup okresného súdu v tomto smere by bez ďalšieho

nespôsobil odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom. Namietaný nesprávny procesný

postup okresného súdu mohol mať prípadne za následok nesprávnosť skutkových zistení

a vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spojenú s procesnou vadou konania v zmysle

, vada tejto povahy v súlade s konštantnou judikatúrou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. a ,

, , ) ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Podľa obsahu spisu svedkyňa mala preukázať tvrdenia ţalovanej, ktorá za týmto účelom

zabezpečila jej prítomnosť na pojednávaní, uţ z tohto samotného faktu je zrejmé, ţe svedkyňa

mala vedomosť o predmete sporu, aj o tom, k akým skutočnostiam bude vypočutá, preto jej

prítomnosť na pojednávaní počas prednesov účastníkov nemohla mať vplyv na obsah jej

výpovede. Keďţe ţalobca na pojednávaní nenamietal prítomnosť svedkyne počas prednesov

účastníkov, nespochybnil vierohodnosť jej výpovede a súd mu dal priestor na vyjadrenie sa

k obsahu výpovede svedkyne a tieţ mu umoţnil klásť jej otázky, boli zachované všetky

ţalobcove procesné práva priznané mu .

Preskúmaním veci ale bolo zistené, ţe vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu ţalobcu (č.l.

113 spisu) nebolo doručené ţalobcovi na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd

poznamenáva, ţe Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci

Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky

o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto

rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu

neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ

nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce

vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť

oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku

sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť

sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa

vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek

skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto

moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe

vyjadrenie ţalovanej (viď č.l. 113 spisu) k odvolaniu ţalobcu (č.l. 101 spisu) bolo

formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobcovi mala byť preto daná

moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplýva, ţe v danom prípade táto

moţnosť nebola ţalobcovi vytvorená. V dovolaní sa preto opodstatnene (nie však

z dôvodu uvedeného ţalobcom) namieta, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať

podľa ).

Vzhľadom na to, ţe v konaní bola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdom konať, je

jeho dovolanie nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené (

písm. a/ ). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,

záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júna 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová