Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)45a/367691.d8f2a4.pdf
PDF · 117.52 KB
No categories available
4Cdo/37/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 37/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M. C., bytom V.,
2/ J. C., bytom Z., zastúpených JUDr. J. V., advokátom vo V., proti žalovanému V. C., bytom
Z., zastúpeného U., advokátskou kanceláriou vo Z., o určenie neplatnosti darovacej
zmluvy, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 13 C 162/2005, o dovolaní žalobcov
1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. apríla 2010 sp.zn.
12 Co 35/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 22. apríla 2010 sp.zn. 12 Co 35/2010 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Banskej
Bystrici na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom z 5. novembra 2009 č.k. 13 C 162/2005-294 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa
29.6.2005 vo Z. A. C. (ďalej len “darkyňa“) narodenou X. (zomrelou X.) a obdarovaným
žalovaným, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva polovice nehnuteľností, nachádzajúcich
sa na ul. T., evidovaných v k.ú. Z. na LV č. X. ako parc. č. X., zastavané plochy vo výmere X.
22
m, parc. č. X., záhrady vo výmere X. ma rodinný dom súpisné č. X. na parc. č. X.. Vklad
vlastníckeho práva na obdarovaného bol povolený pod č. V. dňa X.. Rozhodnutie odôvodnil
tým, že žalobcovia bezpečne a jednoznačne nepreukázali, že darkyňa v čase urobenia
právneho úkonu darovacej zmluvy 29.6.2005 nedokázala posúdiť následky svojho konania
alebo svoje konanie ovládnuť, pričom vychádzal zo svedeckých výpovedí osôb, ktoré boli
bezprostredne prítomné pri právnom úkone, keďže darkyňa bola v čase právneho úkonu
hospitalizovaná. Uzavrel, že darkyňa v čase podpisu zmluvy netrpela žiadnou poruchou
sluchu a zraku, ale ani vážnym zdravotným postihnutím, na základe ktorého by nebola
spôsobilá primerane rozmýšľať, resp. domyslieť následky svojho konania a po
zdravotnej stránke bola spôsobilá zmluvu podpísať. Trpela síce disartriou, čo sa prejavovalo
tým, že jej bolo horšie rozumieť, ale nešlo o poruchu obsahovej stránky komunikácie.
Z potvrdenia o zdravotnom stave darkyne na čas právneho úkonu vystaveného ošetrujúcou
lekárkou na žiadosť žalovaného vyplýva, že darkyňa bola po prekonanej cievnomozgovej
príhode s pravostrannou hemiparezou až plégiou na pravej hornej končatine, neschopná
hybnosti s PHK, t.č. pri plnom vedomí, orientovaná, nie sú podávané žiadne lieky so
sedatívnym účinkom. Zo znaleckého posudku zo dňa 11.12.2007, vypracovaného MUDr.
J. B., znalkyňou v odbore zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, gerontopsychiatria
vyplýva, že darkyňa v čase právneho úkonu trpela hrubou poruchou psychomotoriky
a výrazným zhoršením slovnej komunikácie, výrazným narušením dorozumievacích,
rozpoznávacích a ovládacích schopností, úsudku, pričom i v prípade podpísania
darovacej zmluvy ľavou rukou by pri podpise vzhľadom na rozvoj organického
psychosyndrómu, vek, psychomotoriku vyžadovala výraznú pomoc druhej osoby. Podľa
kontrolného znaleckého posudku č. X. z 30.3.2009, vypracovaného MUDr. Z. K., znalkyňou
v odbore zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, gerontopsychiatria, v deň podpisu darovacej
zmluvy darkyňa netrpela takou duševnou poruchou, ktorá by jej znemožňovala uzavrieť
darovaciu zmluvu a porozumieť tomuto právnemu úkonu, zníženie jej dorozumievacích,
ovládacích a rozpoznávacích schopností neboli výraznejšie narušené aj napriek tomu, že
predchádzala náhla cievna mozgová príhoda a bola v takej fyzickej kondícii, že darovaciu
zmluvu podpísať mohla. Pokiaľ ide o výpovednú hodnotu znaleckých posudkov, ktoré boli
v konaní urobené s protichodnými závermi, poukázal prvostupňový súd na to, že dokazovanie
posudkami súdnych znalcov sa nariaďuje v prípade pretrvávajúcich alebo podstatných
rozporov pri zisťovaní a vyhodnocovaní jednotlivých skutočností, ale ani týmto dôkazom nie
je súd viazaný, je len vecou jeho úvahy, ako výsledky dokazovania vyhodnotí. Rozhodnutie
o trovách konania odložil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oboch žalobcov rozsudkom z 22. apríla
2010 sp.zn. 12 Co 35/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa s tým, že “považuje za potrebné uviesť niektoré
rozhodujúce skutočnosti a dôkazy podrobnejšie, pretože odôvodnenie rozsudku okresného
súdu ich neuvádza v takom rozsahu, ktorý odôvodňuje prijatý záver vyjadrený vo výroku
rozsudku“. Následne po poukázaní na časti (výňatky) účastníckych výpovedí, svedeckých
výpovedí a znaleckých posudkov odvolací súd konštatoval, že dokazovanie na preukázanie
toho, či darkyňa mohla darovaciu zmluvu podpísať sa jednoznačne javí ako nadbytočné,
pretože by to nemalo vplyv na už zistené skutkové okolnosti veci. Svedkovia prítomní pri
právnom úkone potvrdili, že darkyňa na znak súhlasu darovaciu zmluvu podpísala.
O predmete a obsahu darovacej zmluvy nemohli mať jej účastníci pochybnosti. Pritom aj
z pripojeného spisu Okresného súdu Zvolen sp.zn. 9 C 7/1994, ktorý bol oboznámený
na pojednávaní vyplýva, že svoju vôľu darovať, resp. previesť svoj spoluvlastnícky podiel
na nehnuteľnostiach, darkyňa prejavila už dávno pred tým, ako právny úkon darovania
spoluvlastníckeho podielu urobila. V uvedenom konaní, v ktorom sa už žalobca 2/ domáhal
proti darkyni umožnenia vstupu a užívania časti predmetných nehnuteľností, na pojednávaní
15.3.1994 uviedla, že vzhľadom na to, ako sa k nej synovia správali po smrti manžela, chce
dať svoj podiel na nehnuteľnosti vnukovi V. C. a takto si to želal aj jej manžel. Odvolací súd
potom uzavrel, že výsledok hodnotenia dôkazov okresným súdom zodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu, ktorý je predpísaný v § 133 až § 135 O.s.p.
Znalecký posudok súd hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 132 O.s.p., ale odborné závery
v ňom uvedené hodnoteniu súdom podľa § 132 O.s.p. nepodliehajú. Rozhodujúce
skutkové okolnosti, ktoré vecne súvisia s posúdením žalobného návrhu a vyplývajú
z vykonaného dokazovania, nepotvrdili jeho dôvodnosť.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/, 2/,
navrhli ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili tým,
že im postupom oboch súdov nižšieho stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm.f/ O.s.p.). Vo vzťahu k odvolaciemu súdu predovšetkým namietali, že o ich odvolaní
rozhodol bez pojednávania, na čo oni súhlas nedali, pritom sa nejednalo o bežnú záležitosť
ani jednoduché konanie. Ďalej namietali, že súd prvého stupňa bez akéhokoľvek logického
a právneho zdôvodnenia zamietol ich návrhy na zásadné doplnenie dokazovania a nevykonal
potrebné dôkazy, hoci ich potreba bola zrejmá z vývinu súdneho konania a odvolací súd
v podstate nepovažoval za potrebné vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, keď vo veci
boli vykonané tri znalecké dokazovania, z ktorých dve svedčili v prospech žalobcov a jedno
znalecké dokazovanie bolo nejasné a neurčité, pričom znalkyňa pripustila dvojaký výklad
svojich záverov ako aj možnosť toho, že darkyňa nebola schopná ovládať a rozpoznávať svoje
konanie. Súdu prvého stupňa vytkli, že nerešpektoval znalecký posudok MUDr. M.,
vypracovaný pred začiatkom súdneho konania, na základe ktorého bola podaná aj žaloba
a v rozpore s § 125 O.s.p. za dôkaz považoval len znalecké posudky podané po začatí súdneho
konania. Na druhej strane súdy zohľadnili ako dôkaz svedeckú výpoveď M. R. pred orgánmi
činnými v trestnom konaní, ktorá však súdom vypočutá nikdy nebola. Naviac, odvolací súd sa
odchýlil od záverov a odôvodnenia prvostupňového súdu a k potvrdeniu rozsudku súdu
prvého stupňa došlo v podstate z aplikácie iných dôkazov vyplývajúcich
z rozhodujúcich skutočností, čím žalobcom nebolo umožnené, aby sa k takýmto záverom
odvolacieho súdu mohli vyjadriť, prípadne predkladať dôkazy, ktoré sú podľa ich názoru
významné. Pritom odvolací súd svoje rozhodnutie oprel aj o pripojený spis Okresného súdu
Zvolen sp.zn. 9 C 7/1994, ktorý súd prvého stupňa ako dôkaz neuvádzal.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu toto žiadal zamietnuť a žalobcov 1/, 2/ zaviazať
spoločne a nerozdielne nahradiť mu trovy dovolacieho konania vo výške 149,23 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil, ani
nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.) je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcov
z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené.
Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,
ktoré dovolatelia v dovolaní namietali.
Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu,
ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky
súdny poriadok. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti uplatnenia ich práv [napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115
O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123
O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcov, o ktoré
opierajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. treba uviesť, že povinnosť predsedu
senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, zakotvená
v ustanovení § 214 ods. 1 O.s.p. sa bezpodmienečne vzťahuje iba na prípady, ak ide
o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to
vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno podľa ustanovenia § 214
ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Nakoľko v danom prípade
odvolací súd síce rozhodoval o odvolaní žalobcov proti rozhodnutiu vo veci samej, ale
súčasne pre povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania
pojednávanie, nebol splnený ani jeden zo zákonom taxatívne vymedzených predpokladov
podľa písm.a/ až c/ § 214 ods. 1 O.s.p. (keď skutkový stav zistený v rozsahu dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa bol zrejme postačujúci aj pre rozhodnutie odvolacieho
súdu; dôvody pre nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania podľa § 214 ods. 1
písm.b/ a c/ O.s.p. v prejednávanej veci neprichádzali do úvahy), postupom v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., t.j. rozhodnutím o tomto odvolaní bez nariadenia
pojednávania, neodňal žalobcom možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o druhé tvrdenie žalobcov, týkajúce sa nevykonania všetkých nimi navrhovaných
dôkazov, treba uzavrieť, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované
účastníkmi na zistenie skutkového stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm.f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať
pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť
a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (pozri aj R 37/1993, R 6/2000).
Iná je však situácia, pokiaľ dovolatelia namietajú, že odvolací súd sa vo svojom
potvrdzujúcom rozhodnutí odchýlil od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a svoje
vlastné rozhodnutie oprel aj o dôkaz (spis Okresného súdu Zvolen sp.zn. 9 C 7/1994 – pozn.
dovolacieho súdu), ktorý súd prvého stupňa ako dôkaz neuvádzal.
Za vadu konania vymedzenú v § 237 písm.f/ O.s.p. sa považuje aj nedostatok jasného
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať
odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;
zároveň je aj prostriedkom správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované
ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie
rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo
najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy o ktoré oprel
svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti,
ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných
zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí neodôvodní, jeho rozsudok tak
zostáva nepreskúmateľný.
V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odôvodnenie zamietajúceho
rozsudku súdu prvého stupňa nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku
v § 157 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho (vychádzajúc z vyššie uvedeného) už konanie pred
súdom prvého stupňa bolo zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Tejto
skutočnosti si bol zrejme vedomý i odvolací súd, keď v odôvodnení vlastného rozhodnutia,
ako už bolo spomenuté vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, považoval za potrebné uviesť
niektoré rozhodujúce skutočnosti a dôkazy podrobnejšie, pretože odôvodnenie rozsudku
okresného súdu ich neuvádza v takom rozsahu, ktorý odôvodňuje prijatý záver vyjadrený
vo výroku rozsudku. Podľa názoru dovolacieho súdu, takýmto postupom odvolací súd odňal
žalobcom možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., keď namiesto zrušenia
prvostupňového rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa z dôvodu neúplného,
nedostatočného odôvodnenia jeho rozsudku, tento potvrdil a nedostatky jeho odôvodnenia
nahradil svojím vlastným odôvodnením, argumentujúc aj dôkazmi, ktoré súd prvého stupňa
síce zrejme aj vykonal [listinný dôkaz predložený žalobcami – znalecký posudok
MUDr. K. M., výpoveď A. C. v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn.
9 C 7/1994 (z obsahu spisu sa nedá zistiť, kto súdu vykonanie tohto dôkazu navrhol – pozn.
dovolacieho súdu)], ale vo svojom rozhodnutí ich nijako nevyhodnotil. Pokiaľ teda takýmto
spôsobom odvolací súd suploval nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia,
nedal žalobcom v riadnom inštančnom postupe možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom,
ktoré “akože“ mali podporiť vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 2, 3
O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom
rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. augusta 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová