Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)c94/395297.226fc2.pdf
PDF · 152.13 KB
No categories available
2Nc/8/2015
Najvyšší súd 2 Nc 8/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. P., bývajúceho v Ž.,
proti žalovanému J. Č., bývajúcemu v B., zast. O., advokátska kancelária so sídlom Z.,
zast. JUDr. D. O., konateľom a advokátom, o ochranu osobnosti, vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 319/2014 a Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
15 C 84/2012, o vylúčení sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. Janky Richterovej,
takto
rozhodol:
Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. Janka Richterová n i e j e v y l ú č e n á
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
5 Co 319/2014 (vec Okresného súdu Bratislava III vedená pod sp. zn. 15 C 84/2012).
O d ô v o d n e n i e
Predseda Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 319/2014 predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“), pretože nezistil dôvody pochybovať
o nezaujatosti sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. Janky Richterovej, ktoré dôvody
mu táto sudkyňa oznámila podľa § 15 ods. 1 O.s.p.
Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. Janka Richterová v oznámení podľa § 15
ods. 1 O.s.p. adresovanom predsedovi Krajského súdu v Bratislave navrhla svoje vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
5 Co 319/2014 z dôvodu, že sa cíti zaujatá, keď v období rokov 1997-1999 vykonávala
funkciu sudcu na Okresnom súde Žilina a žalobca vykonával funkciu predsedu tohto súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a posúdil opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je
právne významný vzťah sudcu, a to buď :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom pomere (tak pozitívnom alebo negatívnom) k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Explicitne je definované tzv. zákonné vylúčenie sudcu a to vtedy, ak sudca rozhodoval
vec na súde nižšieho stupňa, a naopak (§ 14 ods. 2 O.s.p.). V prejednávanej veci o takýto
prípad nejde.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
poúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým
účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje
právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až
§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nestrannosť sa definuje
spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej
strane).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack
c. Belgicko).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno (pre vnútornú potrebu). Pri
subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný
opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz
o skutočnej zaujatosti (viď napríklad Hauschildt c. Dánsko). Rozhodujúce nie je však
(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré
môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných
a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,
resp. aj k ich zástupcom. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu
sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť
v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo) a vyvolávajú relevantnú obavu z nedostatku
nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,
ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje.
V predmetnej veci Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 15 C 84/2012, vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 319/2014 ako súde odvolacom, žalobcu
J. P. proti žalovanému J. Č., ide o ochranu osobnosti.
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia sudkyne Krajského súdu v Bratislave
o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší
súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky
z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer
k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti
(viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.). Pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vzal na zreteľ aj
to, že vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov založené na profesionalite a kolegiálnosti.
Ak rámec ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nie je
daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Iba samotná skutočnosť, že sudca pozná
účastníka konania ako kolegu, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre jeho vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci, lebo sama osebe ešte nesvedčí o existencii vzťahu
relevantného z hľadiska § 14 O.s.p. (obdobne napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Nc 1/2012, sp. zn. 7 Nc 16/2013, sp. zn. 1 Nc 9/2012). Až v prípade, že by
vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec a nadobudol tak charakter bližšieho,
priateľského, či úzkeho súkromného vzťahu (zodpovedajúcej intenzity), mohlo byť ísť
o okolnosť vzbudzujúcu odôvodnene pochybnosti o nezaujatosti. Bez ďalšieho osobný vzťah
predstavuje všeobecnú deklaráciu neprezradzujúcu jeho podstatu (intenzitu), preto nemožno
z neho vyvodiť záver, že by tento vzťah k účastníkovi presiahol rámec kolegiálneho
(profesionálneho) vzťahu. Pokiaľ ide o vzťah sudcu k účastníkovi konania, ktorý je sudcom
vykonávajúcim svoju funkciu na tom istom súde, je súdna prax jednotná v názore, že i takýto
kolegiálny vzťah, ktorý neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nezakladá dôvod
pochybovať o nezaujatosti sudcu, keďže i takéto vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené
na profesionalite a kolegiálnosti (obdobne napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Nc 1/2012, sp. zn. 7 Nc 35/2012, sp. zn. 1 Nc 9/2012, sp. zn. 1 Nc 8/2010
a iné).
JUDr. Janka Richterová, sudkyňa Krajského súdu v Bratislave ako dôvod vylúčenia jej
osoby z prejednávania a rozhodovania veci vidí v tom, že v období rokov 1997-1999
vykonávala funkciu sudcu na Okresnom súde Žilina a žalobca vykonával funkciu predsedu
tohto súdu, preto sa cíti vo veci zaujatá. Prezentovaný dôvod spred cca 16 rokov založený len
na výkone pôsobnosti (kompetencie) vyplývajúcej zo zákona v rámci funkcie sudcu
na príslušnom okresnom súde, na ktorom bol žalobca predsedom bez ďalšieho nesvedčí
o existencii vzťahu (subjektívnej alebo objektívnej povahy) relevantného z hľadiska § 14
ods. 1 O.s.p.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že sudkyňa
JUDr. Janka Richterová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci
v odvolacom konaní na Krajskom súde v Bratislave.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová