Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
07c/396298.dc4782.pdf
PDF · 116.13 KB
No categories available
4Cdo/556/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 556/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Z., so sídlom v N.,
zastúpeného JUDr. K., advokátkou so sídlom v P., 2/ Z., so sídlom v P., zastúpeného JUDr. I.,
advokátom so sídlom vo S., 3/ P., so sídlom v K., zastúpeného JUDr. D., advokátkou so
sídlom v K., proti odporcovi B., so sídlom v P., o nariadenie predbežného opatrenia,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17 C 212/2013, o dovolaní navrhovateľov 2/
a 3/ proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 26. novembra 2013 sp. zn. 13 Co 120/2013,
takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľov 2/ a 3/ o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov uznesením z 15. augusta 2013, č.k. 17 C 212/2013-16 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým uložil odporcovi povinnosť zdržať sa do právoplatného
skončenia konania vo veci samej používania zmluvnej podmienky obsiahnutej v čl. 3 bod 4
Zmluvy o výkone správy: „V prípade omeškania s platbami podľa ods. 3 je vlastník povinný
zaplatiť správcovi úrok z omeškania a zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % z dlžnej sumy
za každý deň omeškania. Súd prisvedčil tvrdeniam navrhovateľov, že odporca v zmluvách
o výkone správy uzatváraných so spotrebiteľmi – príjemcami bytových služieb dojednáva
v čl. 3 ods. 4 zmluvnú pokutu pre prípad porušenia povinnosti zo strany spotrebiteľa vo výške
0,25 % denne, ktorá je zjavne neprimeraná a objektívne ju možno považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Vzhľadom na závažnosť dôsledkov spojených s možnosťou
uplatňovania tak extrémnej sankcie a neexistenciu žiadneho obmedzenia odporcu
pri jej uplatňovaní nariadil predbežné opatrenie do skončenia konania vo veci samej.
O trovách konania rozhodne súd podľa § 145 O.s.p. až v rozhodnutí vo veci samej.
Krajský súd v Prešove na odvolanie odporcu uznesením z 26. novembra 2013 sp. zn.
13 Co 120/2013 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia
v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neosvedčili naliehavosť dočasnej úpravy
pomerov účastníkov konania. Bol názoru, že i keď ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov poskytuje možnosť nielen
spotrebiteľovi, ale aj združeniu domáhať sa na súde proti porušiteľovi, aby sa zdržal
protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, ani toto ustanovenie v konaní
o predbežnom opatrení naliehavú potrebu takejto dočasnej úpravy zo strany až troch združení
ako navrhovateľov nevyžaduje. Odvolací súd mal za to, že v súdnom konaní sa môžu vlastníci
bytov a nebytových priestorov domáhať ochrany námietkou neprijateľnej zmluvnej
podmienky ohľadom úroku z omeškania a zmluvnej pokuty a to i bez naliehavosti predbežnej
dočasnej úpravy predbežným opatrením. Z dôvodu absencie osvedčenia potreby naliehavosti
dočasnej úpravy pomerov účastníkov odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 220 O.s.p. a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním navrhovateľ 2/ a žiadal
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania navrhovateľ 2/ odôvodnil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Dovolateľ namietal,
že odvolací súd rozhodol arbitrárne a nepresvedčivo. Bol názoru, že odvolací súd vydal
prekvapivé rozhodnutie a zneistil právne prostredie voči množstvu spotrebiteľov na neurčitý
čas. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním navrhovateľ 3/ a žiadal
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania navrhovateľ 3/ odôvodnil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Dovolateľ namietal,
že odvolací súd vydal prekvapivé a arbitrárne rozhodnutie. Uviedol, že ak je zmluvná
podmienka neprijateľná a ochrana pred jej používaním má byť garantovaná v režime pravidiel
verejného poriadku, potom by sa odporca mal zdržať jej používania akýmkoľvek spôsobom.
Bol názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu prekvapivo spôsobilo stav, že odporcovi nič
nebráni do rozhodnutia vo veci samej používať túto neprimeranú sankciu. Vyslovil obavu,
že proces môže trvať dlhší čas a okolnosti si vyžadujú promptné a okamžité ochranné
opatrenie. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Odporca v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie navrhovateľov 2/ a 3/ zamietnuť.
Vo vyjadrení podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (pozn.
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,
o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach
týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach
vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
o predbežnom opatrení, teda uznesenie proti ktorému dovolanie nie je prípustné a to bez
ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania navrhovateľov 2/ a 3/
je preto v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená.
Ak je súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237
O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.
Dovolací súd však nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou
z nich.
Pokiaľ navrhovatelia v dovolaní namietajú, že odvolací súd im odňal možnosť pred
súdom konať, lebo vo veci vydal prekvapivé a arbitrárne rozhodnutie treba uviesť,
že ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. doplnené do Občianskeho súdneho poriadku novelou
vykonanou zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 vyžaduje
v odvolacom konaní dať možnosť účastníkom konania vyjadriť sa vždy, ak odvolací súd
uvažuje, že svoje rozhodnutie založí na iných právnych dôvodoch, ako to urobil súd prvého
stupňa. Predpokladom pre postup podľa uvedeného zákonného ustanovenia odvolacím súdom
je, že na vec sa podľa odvolacieho súdu vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní nebolo použité a že toto ustanovenie je pre rozhodnutie vo veci
určujúce. Účelom prijatia tejto novely bolo, aby sa v praxi zabránilo vydávaniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí tým, že účastník bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii
doposiaľ nepoužitého ustanovenia na zistený skutkový stav.
Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci o takýto prípad nejde.
Odvolací súd v rámci preskúmania správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
na základe podaného odvolania odporcom nedospel k záveru, že na vec sa vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré dovtedy pri rozhodovaní súdom prvého stupňa nebolo
použité. Odvolací súd na vec použil tie isté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako
súd prvého stupňa, čo nepochybne vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Posudzujúc vec
rovnako ako súd prvého stupňa v zmysle § 74 ods. 1 O.s.p. dospel len k opačnému právnemu
názoru v otázke (ne)splnenia predpokladov pre nariadenie navrhovateľmi navrhovaného
predbežného opatrenia. Svoje rozhodnutie nezaložil na iných právnych dôvodoch než súd
prvého stupňa, vychádzajúcich z ustanovení právneho predpisu, ktoré neboli doposiaľ
použité. Nešlo teda o vydanie tzv. prekvapivého rozhodnutia tým, že navrhovatelia sa nemali
možnosť vyjadriť k možnej aplikácii dovtedy nepoužitého ustanovenia právneho predpisu
na zistený skutkový stav veci. Odvolací súd preto svojim postupom nevylúčil navrhovateľov
z realizácie ich procesných práv, ktoré im Občiansky súdny poriadok priznáva a teda neodňal
im možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pre úplnosť treba dodať, že nejde ani o prípad, kedy by odvolací súd pri právnom
posúdení veci vychádzal zo skutočností, ktoré neboli navrhovateľmi ani odporcom tvrdené
a ktorými sa ani prvostupňový súd nezaoberal. V odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa
odporca uviedol totiž veľmi podrobne dôvody, pre ktoré považoval toto rozhodnutie
za nesprávne. Vyjadril sa aj ku skutočnostiam, ktoré súd prvého stupňa vzal za základ svojho
rozhodnutia a uviedol aj dôvody, pre ktoré ich nepovažoval za tak závažné, aby bolo
nevyhnutné dočasne upraviť pomery účastníkov konania vydaním navrhovateľmi
navrhovaného predbežného opatrenia. Toto odvolanie bolo doručené navrhovateľom a preto
navrhovatelia mali možnosť reagovať na skutočnosti uvádzané odporcom, ktorú možnosť
však nevyužili. Odvolací súd v rámci prieskumu správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
hodnotil a za základ svojho odlišného rozhodnutia vzal len tieto účastníkmi tvrdené
skutočnosti. Nešlo teda o prípad vydania prekvapivého a nepredvídateľného rozhodnutia tak,
ako to mylne uvádzajú dovolatelia. Námietka navrhovateľov, že im bola v odvolacom konaní
odňatá možnosť konať pred súdom, preto aj z tohto dôvodu neobstojí.
Dovolatelia v dovolaní ďalej namietali, že konanie je postihnuté vadou založenou
na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a nepresvedčivosť a preto odvolací súd v konečnom dôsledku vec
nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ navrhovatelia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princíp riadneho
a spravodlivého procesu ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní
je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárne, resp. nedostatočne zdôvodnené je treba považovať rozhodnutie
všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p a preto ho nemožno
považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné).
Odôvodnenie uvedeného uznesenia zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Odvolací súd v zmeňujúcom uznesení jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktoré zmenil unesenie okresného súdu a návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol, keď mal za to, že podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia
v zmysle návrhu navrhovateľov neboli splnené.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že navrhovatelia neopodstatnene
namietajú, že v konaní im postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania v danom
prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 až 3 O.s.p. Keďže v dovolacom konaní
neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľov 2/ a 3/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravu
dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania nerozhodoval
z dôvodu, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím, ktorým by sa konanie medzi
účastníkmi končilo, berúc zreteľ na to, že ide o konanie o predbežnom opatrení (§ 145 O.s.p.).
Vo veci bude ďalej konať súd prvého stupňa, ktorý rozhodne aj o trovách doterajšieho
konania, t. j. vrátanie trov dovolacieho konania v súlade s úpravou zakotvenou v § 151 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. augusta 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhovenia: Lenka Pošová