Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c88/399859.37c565.pdf
PDF · 211.8 KB
No categories available
2Cdo/155/2015
Najvyšší súd 2 Cdo 155/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu: I., bývajúci V.,
právne zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s.r.o., so sídlom
Prešov, Konštantínova 3, proti ţalovanému: J., bývajúci P., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane ţalovaného Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta 82, zastúpená Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského
rad 4, o zaplatenie 13 400,95 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 15 C 140/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 19. augusta 2014 sp. zn. 5 Co 149/2013,
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane ţalovaného náhradu trov
dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. júla 2013 č. k. 15 C 140/2007-353 zamietol
ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia istiny 13 400,95 € s príslušenstvom titulom
náhrady finančných nákladov vynaloţených na operačný zákrok v zahraničí, ktoré
predstavujú škodu súvisiacu s poškodením zdravia a sú v príčinnej súvislosti
so zodpovednosťou ţalovaného. Vyslovil, ţe náhradu trov konania účastníkom a vedľajšiemu
účastníkovi nepriznáva.
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe mal za nesporne preukázané,
ţe ţalobcovi bola spôsobená škoda na zdraví v súvislosti s dopravnou nehodou z 12. februára
1998, ktorú spôsobil ţalovaný. Zdravotné poškodenie ţalobcu súd posúdil ako mimoriadne
a priznal mu odškodnenie bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia. V tomto konaní
si ţalobca uplatnil náhradu nákladov v súvislosti s liečebným zákrokom, ktorý absolvoval
v októbri 2006 v N. transplantáciou embryonálnych kmeňových buniek do miechy ţalobcu.
Povinnosťou ţalobcu bolo preukázať účelnosť vynaloţených nákladov. Pri rozhodovaní
vychádzal z vyslovených právnych názorov v rozhodnutiach Okresného súdu Prešov
v konaniach sp. zn. 6 C 36/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co
121/2008 a sp. zn. 17 C 254/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4
Co 49/2009, nakoľko skutkový základ uplatneného nároku je totoţný. Ani v súčasnosti sa
nezmenila pozícia transplantácie kmeňových buniek ako terapeutickej metódy, pretoţe táto je
aj naďalej neštandardnou a neschválenou liečebnou metódou a je nutné ju povaţovať za
klinický experiment. Špeciálne postavenie má implantácia embryonálnych kmeňových
buniek, ktoré vyvolávajú kontroverziu, nakoľko pri extrakcii sa ničí umelo vytvorené ľudské
embryo. Je potrebné dať do pozornosti rozhodnutie Európskeho súdneho dvora z roku 2011
v prípade v Brüstle vs. Greenpeace, kde Európsky súdny dvor rozhodol, ţe nie je moţné
patentovať nič pochádzajúce z výskumu na embryonálnych bunkách. V spore napadol
Greenpeace Brüstlov patent týkajúci sa metódy izolovania neuronálnych prekurzorov
z embryonálnych buniek za účelom liečby neurologických ochorení. Podstatou argumentu
bolo, ţe udelenie patentu spôsobí zneuţívanie buniek, ktoré pochádzajú z embryí, pretoţe
v konečnom dôsledku dochádza k ich zničeniu, čo je v rozpore s verejným poriadkom. Súd
skúmal, či pod zákaz vyuţitia ľudských embryí, spadá i vyuţitie na vedecké účely a dospel
k záveru, ţe vedecký výskum zahrňujúci vyuţitie ľudských embryí nemôţe ţiadať o ochranu
patentového práva. Vylúčenie sa netýka tých terapeutických alebo diagnostických metód
uplatňovaných na ľudských embryách, ktoré sú uţitočné pre ne samotné, napríklad týkajúce
sa zlepšenia ich šancí na preţitie. Aj keď Krajský súd v Prešove v potvrdzujúcom rozsudku
sp. zn. 4 Co 49/2009 poukazuje na európsku legislatívu ponúkajúcu nové moţnosti liečby
chorôb a porúch ľudského organizmu obsiahnutých v Smernici 2001/83/ES a Nariadení č.
726/2004, čo bolo implementované do nášho právneho poriadku Zák. č. 362/2011
z 13.9.2011, tento zákon striktne stanovuje postup v prípade klinického skúšania humánnych
produktov a humánnych liekov v ustanovení § 26 a nasl. citovaného zákona. O povolení
klinického skúšania rozhoduje štátny ústav v zákonom stanovenej lehote. Je otázne, či je
nárok ţalobcu nárokovateľný potom, ako nedodrţal administratívny postup schvaľovania
liečby v zahraničí, pretoţe konanie ţalobcu je v zmysle ustanovenia § 136 ods. 1 písm. j/
citovaného zákona priestupkom, nakoľko ţalobca sa zúčastnil na klinickom skúšaní
v zahraničí bez predchádzajúceho súhlasu zdravotnej poisťovne. Obdobne bol proces
schvaľovania klinického skúšania upravený aj v čase, kedy sa ţalobca zákroku podrobil
v ustanovení § 15 a nasl. zákona č. 140/1998. Ţalobcove rozhodnutie tak moţno hodnotiť ako
svojvoľné, síce pochopiteľné v snahe dosiahnuť čo najvyššiu kvalitu ţivota s prihliadnutím
na váţne zdravotné poškodenie, avšak náklady vynaloţené na liečbu embryonálnymi
kmeňovými bunkami v N. nie je moţné v tomto štádiu povaţovať za účelne vynaloţené.
Ako to vyplýva aj z vyjadrení oslovených osôb či inštitúcii, jedná sa len o klinický
experiment s neoveriteľnými výsledkami v praxi. Uvedené dôvody viedli súd k tomu,
ţe návrh zamietol ako aj návrh na vykonávanie ďalších dôkazov navrhnutých právnym
zástupcom ţalobcu pre ich zjavnú neopodstatnenosť a nehospodárnosť, pretoţe v tomto štádiu
neexistuje kompetentný subjekt na spracovanie takéhoto posudku, pretoţe s touto
experimentálnou terapiou nie sú skúsenosti.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 19. augusta 2014 č. k.
5 Co 149/2013-424 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci
správne rozhodol. Na skutkových zisteniach súdu prvého stupňa, ktoré zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Zároveň
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa má podklad v zistení skutkového stavu. Pokiaľ ide
o námietku ţalobcu nevykonania všetkých navrhnutých dôkazov, ak súd niektorý dôkaz
nevykoná, môţe to viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku k vecne
nesprávnemu rozhodnutiu, ale nie k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, ţe povinnosťou
ţalobcu bolo preukázať účelnosť vynaloţených nákladov na liečebný zákrok, ktorý
absolvoval ţalobca v októbri 2006 v N. transplantáciou embryonálnych kmeňových buniek do
miechy ţalobcu. Súd prvého stupňa správne prihliadol na vyslovené právne názory
v rozhodnutiach Okresného súdu Prešov sp. zn. 6 C 36/2004 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Prešov sp. zn. 1 Co 121/2008 sp. zn. 17 C 254/2004 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Prešov sp. zn. 4 Co 49/2009. Skutkový základ uplatnených nárokov je naozaj totoţný.
Ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu sa nezmenila pozícia transplantácie kmeňových
buniek ako terapeutickej metódy, pretoţe táto je aj naďalej neštandardnou a neschválenou
liečebnou metódou a je nutné ju povaţovať za klinický experiment (uvedené dokonca vyplýva
aj z dôkazu predloţeného ţalobcom ako príloha k druhému doplnenému odvolaniu a to zo
znaleckého posudku č. 169/2013 znalca Forensic Sk, znaleckej organizácie v odbore
zdravotníctvo a farmácia B. Nemcovej 8, Bratislava). Tak ako pri kaţdej inej liečbe aj
v prípade kmeňových buniek musí byť bezpečnosť a terapeutická účinnosť jej aplikácie
overená v predklinických a klinických štúdiách. I odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Európskeho súdneho dvora z roku 2011 v prípade Brüstle vs. Greenpeace, kde Európsky
súdny dvor rozhodol, ţe nie je moţné patentovať nič pochádzajúce z výskumu na
embryonálnych bunkách. V spore napadol Greenpeace Brüstlov patent týkajúci sa metódy
izolovania neuronálnych prekurzorov z embryonálnych buniek za účelom liečby
neurologických ochorení. Podstatou argumentu bolo, ţe udelenie patentu spôsobí zneuţívanie
buniek, ktoré pochádzajú z embryí, pretoţe v konečnom dôsledku dochádza k ich zničeniu, čo
je v rozpore s verejným poriadkom. Súd skúmal, či pod zákaz vyuţitia ľudských embryí spadá
i vyuţitie na vedecké účely a dospel k záveru, ţe vedecký výskum zahrňujúci vyuţitie
ľudských embryí nemôţe ţiadať o ochranu patentového práva. Vylúčenie sa netýka tých
terapeutických alebo diagnostických metód uplatňovaných na ľudských embryách, ktoré sú
uţitočné pre ne samotné, napríklad týkajúce sa zlepšenia ich šancí na preţitie.
Odvolací súd sa pripája k názoru súdu prvého stupňa, ţe rozhodnutie ţalobcu je moţné
hodnotiť ako svojvoľné, síce pochopiteľné v snahe dosiahnuť čo najvyššiu kvalitu ţivota
s prihliadnutím na váţne zdravotné problémy, pričom náklady vynaloţené na liečbu
embryonálnymi kmeňovými bunkami v N. skutočne nie je moţné v tomto štádiu povaţovať
za účelne vynaloţené. Z vyjadrenia inštitúcií, ktoré navrhol poveriť znaleckým dokazovaním
sám ţalobca vyplýva, ţe ide o klinický experiment s neoveriteľnými výsledkami v praxi.
Preto bolo namieste zo strany súdu prvého stupňa zamietnuť aj návrh na vykonanie ďalších
dôkazov navrhnutých ţalobcom pre ich zjavnú neopodstatnenosť a nehospodárnosť. Nemôţe
ísť preto o odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobcovi. Na uvedenom nič nemení iná
skutočnosť, ţe v inom konaní súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom Forensic sk Inštitút
forénznych medicínskych expertíz s.r.o. znalecká organizácia v odbore zdravotníctva
a farmácie B. Nemcovej 8, Bratislava.
K odvolacej námietke ţalobcu, ţe súd prvého stupňa hrubo porušil ustanovenie § 154 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého pri rozhodovaní vo veci musí vychádzať zo stavu v čase vyhlásenia
a napadnutý rozsudok vyhlásil dňa 12. júla 2013 a v čase vyhlásenia rozsudku uţ i slovenská
medicína vykonávala aplikáciu bunkovou terapiou na odstránenie poškodených častí miechy
uviedol, ţe tak ako to vyplýva z informácie z webovej stránky nsp medissimo, ale i z dôvodov
odvolania pri jej realizácii zákrokov pouţíva BHI špičkové technológie a výlučne dospelé
kmeňové bunky. To znamená, ţe v danom prípade nejde o embryonálne bunky, teda o liečbu,
ktorú podstúpil ţalobca v zahraničí.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca a ţiadal najvyšší
súd, aby rozsudok odvolacieho ako i prvostupňového súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania odôvodňoval
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. podľa ktorého účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom. Súdy oboch stupňov voluntaristicky a extenzívne
si vykladali zmysel a význam ustanovenia § 449 ods. 1 OZ tak, aby táto súdna aplikácia
nemohla byť pouţiteľná na uplatnený nárok ţalobcu. Preto má za to, ţe nesprávnym právnym
názorom súdov, bolo mu odňaté jeho ústavné i zákonné právo riadne konať pred súdom.
Ţalobca má zato, ţe prvostupňový ako i odvolací súd nezákonne a dokonca protiústavne
odňali ţalobcovi riadne konať pred súdom, keď nebol akceptovaný jeho návrh
na dokazovanie vypracovaním znaleckého posudku znaleckou organizáciou Forensic. sk
inštitút forénznych medicínskych expertíz s.r.o. so sídlom v Bratislave, B. Nemcovej 8.
Tento návrh na dokazovanie ţalobca predniesol ešte v priebehu prvostupňového konania.
Namietal, ţe prvostupňový súd hrubo porušil § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd
pri rozhodovaní vo veci musí vychádzať zo stavu v čase jeho vyhlásenia. Napadnutý rozsudok
súd vyhlásil dňa 12.7.2013. V čase vyhlásenia rozsudku uţ i slovenská medicína vykonávala
aplikáciu bunkovou terapiou na odstránenie poškodených častí miechy.
Ţalobca dôvodil ďalej tým, ţe zákonodarca prijatím ustanovenia § 449 ods. 1 OZ
ani v záväznom komentári k tomuto ustanoveniu, ničím nerozlišuje, či sa jedná o liečenie
absolvované v slovenskom zdravotníckom zariadení alebo v zahraničnom zdravotníckom
zariadení, zákonodarca nerozlišuje, či sa jedná o štandardné liečenie alebo o experimentálnu
liečbu. Ničím zákonodarca neobmedzil nášho občana, aby sa liečbe podrobil len v domácom
zdravotníckom zariadení. Tomu zodpovedá aj ústavné právo podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.
Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhol dovolanie ţalobcu
odmietnuť ako nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade,
ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu,
v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd
nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242
ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady
konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie
nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení
súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je
treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk.
Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;
aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,
preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1
aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou
z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal
sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
K námietke dovolateľa, ţe súdy nevykonali ním navrhovaný dôkaz (vypracovanie
znaleckého posudku znaleckou organizáciou Forensic. sk Inštitút forénznych medicínskych
expertíz s.r.o., so sídlom Bratislava, B. Nemcovej 8) treba uviesť, ţe posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môţe mať za následok neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe ak súd v priebehu konania
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné,
lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom.
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní ţalobca
nebol procesne úspešný a procesne úspešní účastníci nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2016
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Suchá