Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e67/398478.258a64.pdf
PDF · 107.82 KB
No categories available
3Cdo/161/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 161/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. F., bývajúceho v T.,
prechodne v P., zastúpeného JUDr. I. G., advokátom so sídlom v P., proti odporkyni Z. F.,
bývajúcej v T., zastúpenej prom. práv. I. O., advokátkou so sídlom v T., o vydanie
bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 26 C 75/2010,
o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 20. novembra 2012 sp. zn.
24 Co 237/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 8. júla 2011 č.k. 26 C 75/2010-137 zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým žiadal, aby súd uložil odporkyni uhradiť mu sumu 33 193,92 €,
predstavujúcu polovicu z hodnoty práva na odkúpenie 3-izbového obecného bytu. Súd
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal,
že na strane odporkyne došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho
dôvodu. K tomu malo dôjsť tým, že navrhovateľ prišiel o majetkovú hodnotu predkupného
práva, pretože odporkyňa sa stala po rozvode manželstva účastníkov na základe
prechádzajúceho konania výlučnou nájomníčkou bytu bez toho, aby navrhovateľa z tohto
práva vyplatila. Tento byt odkúpila za zvýhodnených podmienok a čiastka, ktorú navrhovateľ
predmetnou žalobou požadoval od odporkyne ako bezdôvodné obohatenie, mala predstavovať
polovicu trhovej ceny predmetného bytu. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal existenciu ani
žiadnej inej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, súd návrh zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 20. novembra 2012
sp. zn. 24 Co 237/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, dokazovanie
vykonal v potrebnom rozsahu a na vec aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Zároveň
odkázal na presvedčivé odôvodnenie prvostupňového rozsudku. Na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, že od podania žiadosti účastníkmi ešte ako manželmi
o odkúpenie bytu do odpredaja bytu odporkyni uplynulo 14 rokov, počas ktorých sa ani jeden
z nich nedomáhal vo vzťahu k Mestu Trnava o uzavretie kúpnej zmluvy, resp. o nahradenie
prejavu jeho vôle súdom. Odvolací súd poukázal na to, že aj keby bolo v konaní preukázané,
že pôvodný vlastník predmetného bytu nepostupoval podľa zákona a s účastníkmi nezákonne
neuzavrel zmluvu v stanovenej lehote, nemožno z toho vyvodzovať, že odporkyni vzniklo
bezdôvodné obohatenie aj s prihliadnutím na okolnosť, že v čase odpredaja bytu manželstvo
účastníkov bolo právoplatne rozvedené a odporkyňa už bola výlučnou nájomníčkou bytu.
Napokon odvolací súd pripustil, že súd prvého stupňa pochybil pri stanovení termínu
odročeného pojednávania, a tiež pri písomnom vyhotovení zápisnice o pojednávaní, avšak
toto pochybenie nemalo za následok odňatie možnosti konať, keďže odporca sa vyhlásenia
rozsudku zúčastnil v správnom čase. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním, ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom tým, že okresný i krajský súd „nerozhodovali o tom, čoho sa v tomto konaní
domáhal“, ďalej tým, že súd vytýčil termín pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku
na deň 8. júla 2010, namiesto správneho roku 2011, v dôsledku čoho sa vyhlásenia rozsudku
nemohol zúčastniť jeho právny zástupca a prvostupňový súd nevyhotovil úradný záznam
k zápisnici o pojednávaní, ktorým by opravil tento nesprávny údaj. Vo zvyšnej časti dovolania
zopakoval skutkovú a právnu argumentáciu, ktorú uvádzal počas celého konania a ktorou
v súhrne namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť
a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpený advokátom (§ 241 ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie
je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie navrhovateľa by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.
Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd
z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej
vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na dovolateľom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral
na posúdenie, či postupom súdov (najmä prvostupňového) nebola tomuto účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom
sa rozumie procesne nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu majúci za následok
znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania
(napríklad práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať
opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
Dovolateľ vyvodzuje odňatie možnosti konať pred súdom z toho, že súd prvého stupňa
uviedol v zápisnici o pojednávaní nesprávny údaj o ďalšom termíne pojednávania, v dôsledku
čoho sa jeho právny zástupca nemohol zúčastniť vyhlásenia rozsudku.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa odročil dňa 17. júna 2011 pojednávanie
za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 8. júla 2010, pričom uvedený nesprávny údaj bol
v zápisnici o pojednávaní neskôr ručne zmenený konajúcou sudkyňou na správny termín
8. júla 2011 (č.l. 120 spisu). Na pojednávaní v uvedený deň, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, sa navrhovateľ osobne zúčastnil; právny zástupca navrhovateľa prítomný nebol
(č.l. 136 spisu).
Dovolací súd dospel k záveru, že uvedením nesprávneho dátumu, na ktorý bolo
odročené pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku v údaji o roku, kde namiesto
správneho roku 2011 bol uvedený nesprávne rok 2010, došlo len k zrejmej nesprávnosti,
keďže pojednávanie, ktoré bolo odročené sa uskutočnilo v roku 2011, a preto muselo byť
všetkým na pojednávaní prítomným účastníkom ako i zainteresovaným nepochybné, o ktorý
rok sa v danom prípade jedná, keďže z logiky veci vyplýva, že nie je možné odročiť
pojednávanie spätne (z roku 2011 na rok 2010). Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že
navrhovateľ sa predmetného pojednávania (8. júla 2011) zúčastnil, pričom jeho tvrdenie, že
mal práve v čase vyhlásenia rozsudku cestu do Bratislavy, sa dovolaciemu súdu javí ako
účelové. Bez ohľadu na fakt, že sa pojednávania nezúčastnil jeho právny zástupca,
navrhovateľ mal možnosť ako účastník konania uplatňovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia, pričom mu bol po pojednávaní aj doručený rozsudok v zmysle § 156 ods. 2 O.s.p.
Dovolací súd je toho názoru, že uvedené nedostatky s prihliadnutím na ostatné skutočnosti
nedosiahli intenzitu vady § 237 písm. f/ O.s.p. a navrhovateľovi nebola týmto postupom
odňatá možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní namieta, že súdy nižších stupňov „sa v konaní
nezaoberali podstatou veci a nerozhodovali o tom, čoho som sa v tomto konaní domáhal.
Ja som sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré spočívalo v tom, že som mal
pohľadávku vyplávajúcu mi z opčného práva podľa zákona o vlastníctve bytov. Súd
sa neustále v konaní zaoberal otázkami nájomných vzťahov, čo s predmetom konania
nesúviselo.“, z jeho argumentácie možno vyvodiť (§ 41 ods. 2 O.s.p.), že súdom oboch
stupňov vytýka to, že vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale môže
byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne
posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v ustanovení § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania voči
navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však odporkyni náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. mája 2016
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková