Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9b0/400529.a01ffc.pdf
PDF · 198.48 KB
No categories available
5Obdo/35/2015
Najvyšší súd 5Obdo/38/2015
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.
Lenky Praţenkovej, členiek senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Dariny Ličkovej, v právnej
veci ţalobcu: D.., so sídlom S., zastúpeného advokátskou kanceláriou V. & P., s. r. o., so
sídlom S., IČO: X., proti ţalovaným: 1/ D. K., nar. X., bytom K., zastúpený JUDr. V. K.,
advokátkou, so sídlom U., 2/ E. K., nar. X., bytom P., o zaplatenie 5 906,13 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1Cb/19/2010, o dovolaní
ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. marca 2015, č. k.
7Cob/44/2013-388, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove z 22. júna
2015, č. k. 7Cob/44/2013-423, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného 1/ proti napadnutej časti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. marca 2015, č. k. 7Cob/44/2013-388, v spojení
s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove z 22. júna 2015, č. k. 7Cob/44/2013-423,
z a m i e t a .
Ţalobca má voči ţalovanému 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
1. Okresný súd Bardejov (ďalej tieţ „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. februára
2013, č. k. 1Cb/19/2010-302, ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť
ţalovanému 1/ náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške
2.467,71 eura k rukám jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, ţe rozsudkom z 29. septembra
2009, č. k. 1Cb/8/2000-306 zamietol ţalobu proti ţalovanej 2/. Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, ţe právny predchodca ţalobcu (V., a. s., B., pobočka B.) poskytol
ţalovanému 1/ peňaţné prostriedky vo výške 336 900,-- Kčs za účelom zaplatenia vydraţenej
prevádzkovej jednotky S. B. pri úrokovej sadzbe 17% ročne, ktoré mali byť splatené do 30.
septembra 1991 (správne do 30. septembra 1995). Návratnosť pôţičky bola zabezpečená
záloţným právom v prospech právneho predchodcu ţalobcu podľa záloţnej zmluvy č. 116.
Keď ţalovaný 1/ splnil svoj záväzok zo zmluvy o pôţičke č. 137, tak zanikol záväzok
zabezpečený záloţným právom. Tým aj zanikla viazanosť ţalovanej 2/ zo záväzku
ţalovaného 1/ proti právnemu predchodcovi ţalobcu. Ak ţalovaná 2/ stratila svoju pasívnu
legitimitu k pohľadávke ţalobcu zo zmluvy č. 137 a ţalobca nepreukázal, ţe má proti nej
pohľadávku z iného právneho titulu, súd ţalobu proti ţalovanej 2/ zamietol. Zvyšok nároku
ţalobcu proti ţalovanému 1/ potom vylúčil na samostatné konanie, s tým, ţe o trovách celého
konania bude rozhodnuté vo vylúčenej veci. V konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov
pod spisovou značkou Cb/21/1997 sa pôvodný ţalobca (V., a. s.) domáhal zaplatenia istiny
245 308,-- Sk, sumy 89 398,17,-- Sk titulom úrokov a poplatkov, beţného úroku vo výške
16% ročne z nezaplatenej istiny 245 308,-- Sk od 31. decembra 1995 do zaplatenia
a zvýšených úrokov vo výške 14% ročne zo sumy 80 960,-- Sk od 1. decembra 1994 do
zaplatenia. Návrh odôvodnil tým, ţe ţalobca uzavrel zmluvu o pôţičke č. 137 dňa
7. novembra 1991 a poskytol ţalovanému 1/ pôţičku 336 900,-- Kčs na zaplatenie vydraţenej
prevádzkovej jednotky Slovenskej knihy s dohodnutou úrokovou sadzbou 14,5% ročne.
Ďalšou zmluvou o pôţičke č. 150 zo 4. decembra 1991 poskytol pôvodný ţalobca pôţičku
vo výške 363 718,-- Kčs na zaplatenie zásob sprivatizovanej prevádzkovej jednotky
s dohodnutou úrokovou sadzbou 14,5% ročne. K 30. septembru 1995 ţalovaný 1/ dlhoval
na pôţičke č. 137 sumu 67 380,-- Sk a na pôţičke č. 150 sumu 130 928,-- Sk, pričom
k 30. decembru 1995 ţalovaný 1/ dlhoval ďalších 89 398,17 Sk na beţných úrokoch
a poplatkoch. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal odpor ţalovaný 1/
s tým, ţe súhlasí s dlţnou sumou 67 380,-- Sk ako zostatok splatnej pôţičky č. 137, ako aj
s výškou úrokov pribliţne vo výške 24 495,-- Sk prislúchajúcich k tejto pôţičke. Súhlasil aj
so zostatkom dlţnej istiny pri pôţičke č. 150 vo výške 147 928,-- Sk, ale nesúhlasil s výškou
úrokov 64 903,-- Sk.
3. Súd prvej inštancie ako predbeţnú otázku riešil otázku platnosti Zmluvy o pôţičke č.
150, uzatvorenej medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným 1/. V zmluve č. 150 ako
poskytovateľ pôţičky je uvedená V., pobočka v B., zastúpená riaditeľom Ing. A. K.. Ako
vyplýva z výpisu obchodného registra (podnikového registra), do 31. marca 1992 V., štátny
peňaţný ústav, mala zapísaný v registri odštepný závod pod názvom: V., pobočka B., sídlo
K., vedúci: Ing. A. K. Súd v tejto veci vychádzal z § 18 Hospodárskeho zákonníka č.
109/1964 Zb. účinného v čase podpísania zmluvy o pôţičke č. 150. Súd skonštatoval, ţe
odštepný závod ako organizačná zloţka podniku, zapísaná do obchodného registra, nemá
právnu subjektivitu, pritom pri prevádzkovaní činnosti v rámci odštepného závodu musí
pouţívať obchodné meno podnikateľa s označením, ţe ide o odštepný závod. Hospodársky
zákonník určuje, ţe vedúci odštepného závodu je oprávnený urobiť všetky právne úkony len v
mene podniku. V zmluve o pôţičke č. 150, ale ako poskytovateľ pôţičky nie je uvedený
podnik V., štátny peňaţný ústav, ale ako poskytovateľ pôţičky je uvedený odštepný závod V.,
pobočka B. Zmluvu o úvere uzavrel nespôsobilý právny subjekt, ktorý urobil neplatný právny
úkon podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
4. Na odvolanie ţalobcu, Krajský súd v Prešove rozsudkom z 12. marca 2015, sp. zn.
7Cob/44/2013, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, ţe ţalovanému 1/ uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobcovi istinu vo výške 5 906,13 eur, úroky z poskytnutého úveru do 31. decembra
2003 vo výške 2 142,50 eur, úroky 16% ročne z istiny 5 906,13 eur od 1. januára 2004
do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti
rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí ţaloby potvrdil a vo výroku o trovách konania
tento rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ţe pri hodnotení
spôsobilosti subjektu uzatvárať zmluvný vzťah za banku prostredníctvom pobočky vychádzal
z iného právneho posúdenia spôsobilosti na právne úkony. Bol toho názoru, ţe zmluva
o pôţičke č. 150 bola uzavretá V., štátnym peňaţným ústavom v B., pričom v tejto zmluve sa
jedná len o neúplné označenie veriteľa. Nebolo úmyslom pobočky V., B., uzatvárať túto
zmluvu vo vlastnom mene, nie v mene V., štátneho peňaţného ústavu. Neúplné označenie
organizácie ešte neznamená neplatný právny úkon, pretoţe pri výklade právneho úkonu je
potrebné vychádzať z § 20 ods. 1 a 2 Hospodárskeho zákonníka, ţe právnym úkonom je
kaţdé konanie alebo iné správanie (opomenutie), z ktorého vyplýva vôľa zaloţiť, zmeniť,
zrušiť alebo zachovať práva alebo povinnosti, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom
spájajú. Ďalej, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, uviedol, ţe nepresné, resp.
neúplné označenie účastníka zmluvného vzťahu neznamená absolútnu neplatnosť zmluvy.
Z uzavretej zmluvy o pôţičke navyše jednoznačne vyplýva, ţe túto zmluvu uzatvára V.,
zastúpená pobočkou v B.. Chýbajúce označenie právnej formy V. ako štátneho peňaţného
ústavu nemôţe robiť zmluvu o pôţičke č. 150 absolútne neplatnou zmluvou pre nespôsobilosť
právneho subjektu a ţe subjektom, ktorý uzatváral zmluvu, je pobočka, bez právnej
subjektivity. Zmluvu o pôţičke uzavrela V. ako subjekt práva, pričom bola zastúpená
riaditeľom pobočky, ktorý bol oprávnený za túto pobočku uzatvárať zmluvy v mene V.,
štátneho peňaţného ústavu. Preto odvolací súd povaţoval túto zmluvu za platne uzavretú.
6. Zmluvu o pôţičke č. 150 vyhodnotil odvolací súd ako úverovú zmluvu podľa § 382a
Hospodárskeho zákonníka. Uviedol, ţe v danom prípade Zmluva o pôţičke č. 150 pojednáva
o poskytnutí úveru 363 718,-- Kčs s úrokovou sadzbou 17% basic rate s odchýlkou - 2,5%.
V danom prípade je úverový vzťah úročený sadzbou 14,5% ročne. Podľa bodu I. bod 2.
podnikateľ sa zaväzuje poskytnutú pôţičku splatiť do 30. septembra 1995 a dodrţiavať
podmienky dohodnuté s pobočkou. V časti III. bodu 1 sú uvedené splátky s tým, ţe výška
štvrťročnej splátky je 24 250,-- Kčs a výška poslednej splátky je 24 218,-- Kčs ako 15. splátka
k 30. septembru 1995. Podľa ţalobcu sa ţalovaný 1/ dostal do omeškania so splácaním dlhu
v poslednom štvrťroku roku 1993, kedy nezaplatil splátku v celej výške, ale len jej časť
a neskôr splatné splátky uţ vôbec nezaplatil. Podľa podania ţalobcu zo 16. februára 2011,
ôsma splátka splatná 27. decembra 1993 bola 24 500,-- Kčs, pričom bola zaplatená len
v rozsahu 16 040,-- Sk a nezaplatených zostalo 8 210,-- Sk. Ďalej nebola zaplatená deviata aţ
štrnásta splátka, t. j. 6 x 24 250,-- Sk a posledná pätnásta splátka splatná 30. septembra 1995
v čiastke 24 218,-- Sk. Podľa ţalobcu dlh na istine pri tejto zmluve je 177 928,-- Sk, t. j.
5 906,13 eur. V dobe podania ţaloby dňa 29. novembra 1996 právny predchodca ţalobcu
pri zmluve č. 137 evidoval dlh na istine 37 380,-- Sk a pri zmluve č. 150 bol dlh na istine
177 928,-- Sk. K 30. decembru 1995 z obidvoch týchto pôţičiek – úverov ţalobca evidoval
úroky a poplatky v rozsahu 89 398,17 Sk. Keď bol vydaný platobný rozkaz, ţalovaný podal
odpor proti platobnému rozkazu dňa 22. januára 1996, kde uviedol, ţe súhlasí s dlţnou
čiastkou 67 380,-- Sk ako zostatok splatnej pôţičky č. 137, ako aj s výškou úrokov pribliţne
vo výške 24 495,-- Sk prislúchajúcich pôţičke č. 137. Ďalej súhlasil s dlţnou čiastkou
177 928,-- Sk ako zostatok splatnej pôţičky č. 150, ale nesúhlasil s výškou prislúchajúcich
úrokov pribliţne 64 903,-- Sk. Z hľadiska doby urobenia odporu (22. januára 1996), došlého
súdu 23. januára 1997, takýto odpor je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu povaţovať
za uznanie záväzku v časti istiny pri pôţičke č. 150 na sumu 177 928,-- Sk. Uznanie je
potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka platného v dobe
podania odporu. V čase urobenia odporu v roku 1996 uţ nebol platný Hospodársky zákonník,
preto právny úkon bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Na tento
platný právny predpis, aj keď sa jedná o uznanie podnikateľa, resp. bývalého podnikateľa,
nebolo moţné pouţiť všeobecné ustanovenie Obchodného zákonníka, pretoţe zmluvný vzťah
nevznikol za účinnosti Obchodného zákonníka, ktorý nadobudol platnosť a účinnosť
1. januára 1992, t. j. po podpise zmluvy o pôţičke č. 50 zo dňa 4. decembra 1991. Odvolací
súd poukázal na obsah zápisnice z pojednávania dňa 7. mája 2003 (vedenej pod sp. zn.
10Cb/8/2002), kde ţalovaný 1/ na pojednávaní do zápisnice uviedol, ţe robí prejav uznania
(č. l. 21 spisu). Na pojednávaní 7. mája 2003 zástupkyňa ţalobcu JUDr. L. M. predniesla
návrh, tak je nesporné, ţe ţalobca ţiadal zaplatiť zostatok dlhu 177 928,-- Sk, vrátane úrokov
62 518,23 Sk za obdobie do 31. decembra 1995, ako aj úroky vo výške 16% ročne
z nezaplatenej istiny od 1. januára 1996 do zaplatenia a zvýšené úroky vo výške 14% ročne zo
sumy 105 210,-- Sk z nezaplatených splátok pôţičky č. 150 od 1. januára 1995
do zaplatenia. Ţalovanému 1/ bolo prednesom ţaloby zadefinované, čo je predmetom nároku
ţalobcu, ţalovaný do zápisnice uznal tento záväzok a na č. l. 22 spisu je podpis uznávacieho
prejavu. Odvolací súd bol toho názoru, ţe bola splnená podmienka § 558 Občianskeho
zákonníka na uznanie dlhu. Preto je moţné vychádzať z toho, ţe ako v odpore, tak
na pojednávaní 7. mája 2003 ţalovaný 1/ uznal nárok ţalobcu, čo sa týka istiny, tak aj úroku
a poplatku za obdobie do 31. decembra 1995, t. j. sumu 177 928,-- Sk istiny a úrokov
a poplatkov 62 518,23 Sk.
7. Čo sa týka platenia úroku 16% ročne, poukázal na bod I. bod 1 Zmluvy o pôţičke č.
150, ţe predmetom zmluvy je poskytnutie pôţičky 363 718,-- Kčs pri úrokovej sadbe basic
rate zvýšenej o odchýlku - 2,5 %. Basic rate ku dňu podpisu zmluvy bol 17%. V danom
prípade, v čase uzavretia zmluvy úročná sadzba bola 14,5% (odpočítaných 2,5% od basic rate
17%), ale podľa bodu VIII. bodu 2, zmluvu moţno meniť len písomnými dodatkami
podpísanými podnikateľom. Pri zmene basic rate vyhlásenej V. v priebehu trvania záväzku
môţe pobočka zmeniť úrokovú sadzbu aj bez dodatku k tejto zmluve. Týmto článkom VIII. sa
dáva právo veriteľovi meniť základnú úročnú sadzbu aj bez dodatku zmluvy, teda dohodnuté
úročenie závisí od zmeny sadzby basic rate. V danom prípade od 1. januára 2004 je to 16%
ročne.
8. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania odvolací súd uviedol, ţe nakoľko
hospodárska zmluva o poskytnutí úveru vyţadovala dohodu o celom jej obsahu (§ 382a ods. 4
Hospodárskeho zákonníka) a platenie úrokov z omeškania nebolo dohodnuté, potom nie je
moţné hovoriť o tom, aby došlo k dohode o povinnosti platiť úroky z omeškania.
Hospodársky zákonník nedefinuje úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky
pri úverových zmluvách, resp. podľa § 378a Hospodárskeho zákonníka, ak je organizácia
v omeškaní s platením peňaţného záväzku, môţe oprávnená organizácia v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahujú ustanovenia § 378 ods. 1 a 2 poţadovať zaplatenie úroku z omeškania vo výške
5% ročne. To sa vzťahuje ale na prípady tzv. bezzmluvných plnení. Úrok z omeškania nemá
pôvod majetkovej sankcie podľa § 141 Hospodárskeho zákonníka (t. j. myslené penále,
poplatky z omeškania, pokuty, zádrţné a podobne), a keďţe platenie úrokov z omeškania si
účastníci nedohodli pri tomto hospodárskom záväzku, potom u ţalobcu nevzniká právo
na zaplatenie úrokov z omeškania podľa Hospodárskeho zákonníka. Ak ţalobca poţadoval
zvýšenie platenia úrokov z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 5 906,13 eur, tak ţalobca
vychádzal zo zmluvy o pôţičke č. 137, ktorá v Dodatku č. 3 zo 4. marca 1994 menila časť III.
bod 2ba zmluvy, kde ak podnikateľ neuhradil splátku v plánovom alebo prolongovanom
termíne, banka z nezaplatenej splátky zvýši úrokovú sadzbu na 30%, a to za obdobie
od plánovaného (prolongovaného) do skutočného termínu vykonávania splátky. Keďţe
Dodatok č. 3 sa týka výlučne zmluvy o pôţičke č. 137, a netýka sa Zmluvy č. 150, potom
neprichádza v úvahu navyšovanie úrokovej sadzby podľa Dodatku k zmluve č. 137 aţ
na 30%, resp. poţadovanie úrokov z omeškania vo výške 14% ročne. Preto odvolací súd
potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí ţaloby v časti úrokov z omeškania.
9. K námietke premlčania uviedol, ţe podľa § 384 Hospodárskeho zákonníka,
pri právach banky s poskytovaním úverov a pri právach proti ručiteľovi neplynie premlčacia
lehota, pokiaľ na účte, z ktorého sa majú tieto pohľadávky uhradiť, nie je dostatok
prostriedkov na ich úhradu, pričom sám ţalovaný 1/ nenamietal, ţe mal dostatok finančných
prostriedkov na zaplatenie úveru, teda prezentoval skôr svoju nesolventnosť na zaplatenie
úveru. Potom ani premlčacia lehota podľa § 384 Hospodárskeho zákonníka, pri splátkach
úveru, neplynula. Naviac ţalovaný bol v omeškaní s platením ôsmej aţ pätnástej splátky
úveru, pričom ôsma splátka bola splatná 27. decembra 1993 a ostatné splátky po tomto
dátume. Ţaloba bola podaná 29. novembra 1993, potom nárok na tieto splátky nebol
premlčaný s poukazom na § 131a Hospodárskeho zákonníka, ţe pokiaľ zákon neustanoví
inak, je premlčacia lehota trojročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo uplatniť právo po prvý
raz.
10. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zrušil,
nakoľko súd prvej inštancie nerozhodol o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu
k ţalovanej 2/.
11. Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný 1/ dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil
ust. § 238 ods. 1 O. s. p. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
12. Poukázal na nesprávne označenie účastníkov na strane ţalovaných, keď odvolací
súd uviedol ako účastnícku aj ţalovanú 2/. Konanie bolo voči nej zastavené (správne ţaloba
bola zamietnutá, pozn. dovolacieho súdu) rozsudkom súdu prvej inštancie. Pokiaľ mala byť
účastníkom aj ţalovaná 2/, postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
13. Dovolateľ nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, ţe v danom prípade sa jedná len
o neúplné označenie účastníka zmluvného vzťahu a v tomto smere sa podľa jeho názoru súd
priklonil k tvrdeniam ţalobcu. Mal za to, ţe práve neúplným označením zmluvnej strany
došlo k porušeniu ustanovení Hospodárskeho zákonníka a predpisov, týkajúcich sa zápisu
v obchodnom registri. Organizačný útvar, ktorým nepochybne odštepný závod je, nemôţe
mať právnu subjektivitu. Pokiaľ odvolací súd vo svojom rozhodnutí tvrdí, ţe prejav vôle,
ktorý obsahuje výraz, ktorý pripúšťa rôzny výklad, treba v pochybnostiach vykladať
na ťarchu toho, kto takýto výraz pouţil, potom je potrebné takto hodnotiť aj prejav pobočky
B., ktorá pochybila pri označení zmluvnej strany. Hoci odvolací súd uvádza, ţe
za organizáciu musí urobiť právny úkon subjekt, ktorý má právnu subjektivitu, čo sa však
podľa názoru dovolateľa nestalo, napriek tomu nepovaţuje nesprávne a neúplné označenie
zmluvnej strany za taký dôvod, ktorý by zakladal neplatnosť právneho úkonu. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. augusta 2010, sp. zn.
4Obo/50/2010, z ktorého vyplýva, ţe právnická osoba, ktorá má organizačnú zloţku zapísanú
ako odštepný závod v obchodnom registri, sa i v spore, ktorý sa týka tohto odštepného
závodu, označuje ako účastník konania uvedením obchodného mena. Odštepný závod musí
v obchodnom styku pouţívať obchodné meno podnikateľa a dodatok, ţe sa jedná o odštepný
závod, pretoţe napriek zápisu do registra odštepný závod právnu subjektivitu nezíska.
Odvolací súd na uvedené rozhodnutie vôbec neprihliadol.
14. Odvolací súd rozhodol len na základe jednostranných tvrdení ţalobcu bez toho, aby
vyhodnotil celkovú dôkaznú situáciu. Ţalovaný 1/ v rámci konania ţiadal ţalobcu
predloţiť podrobnú špecifikáciu dlhu, špecifikáciu úrokov, dôkaz o zmene úrokovej sadzby
zo 14,5% na 16% p. a. Ţalobca nikdy takýto dôkaz nepredloţil a odvolací súd ţalovaného 1/
bez akéhokoľvek dôkazu zaviazal na úhradu 16% p. a. od 1. januára 2004
do zaplatenia. Ţalovaný 1/ bol síce povinný rešpektovať čl. VIII, bod 2 zmluvy, ale podľa
jeho názoru sa musí rešpektovať, kedy došlo k zmene basic rate a musí sa rešpektovať
zmluvne dohodnutá odchýlka od tejto sadzby, čo v tomto prípade bolo - 2,5% pod basic rate.
15. Odvolací súd napriek tomu, ţe nemal ničím preukázané kedy sa ţalovaný 1/ dostal
do omeškania uzavrel, ţe sa dostal do omeškania nezaplatením ôsmej splátky, čo však nie je
pravda, nakoľko počas konania predloţil súdu dôkaz o tom, ţe sa do omeškania dostal uţ
nezaplatením šiestej splátky. Ako vyplýva z výpisu z účtu, posledné účtovanie bolo dňa
6. mája 1993, kedy po realizácii záloţného práva bankou bola účtovaná suma 64 540,-- Sk.
Po tomto termíne uţ neboli realizované ţiadne úhrady. Odvolací súd bez overenia uveril
ţalobcovi, ţe sa ţalovaný 1/ dostal do omeškania aţ koncom roka 1993, a teda, ţe neuplynula
premlčacia doba, pretoţe ţaloba bola podaná 29. novembra 1996. Dovolateľ zastáva názor, ţe
k premlčaniu došlo uţ k 1. júlu 1996. Splatnosť šiestej splátky bola k 30. júnu 1993. Teda
od 1. júla 1993 začala plynúť trojročná premlčacia lehota a uplynula k 30. júnu 1996. Ţaloba
bola podaná aţ 29. novembra 1996. V konaní vôbec nebolo zisťované akým spôsobom sa
poskytnutý úver mal splácať. Úver sa splácal vţdy tak, ţe ţalovaný vyplnil príkaz na úhradu
alebo priamo na úverový účet cez pokladňu. Nie je pravdivé tvrdenie, ţe neplynula
premlčacia lehota tak, ako to uviedol ţalobca, pretoţe podľa § 384 ods. Hospodárskeho
zákonníka neplynie lehota, ak na účte nie je dostatok finančných prostriedkov.
16. Pokiaľ odvolací súd oprel svoje rozhodnutie o podaný odpor, ktorý bol súdu
doručený 23. januára 1997, bol toho názoru, ţe takéto vyjadrenie nie je moţné povaţovať
za uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, pretoţe súhlas s dlţnou sumou
podmienil realizáciou záloţného práva. Toto vyjadrenie je potrebné posudzovať komplexne
so záloţným právom, pričom poukázal na to, ţe uznanie sa týkalo len pôţičky č. 137 a nie
pôţičky č. 150, kde ţalovaný 1/ ţiadal o realizáciu záloţného práva. Dovolateľ nemal
vedomosť o tom, ţe časť dlhu môţe byť premlčaná.
17. Ďalej uviedol, ţe vyjadrenie z pojednávania zo 7. mája 2003 nie je moţné
povaţovať za platné uznanie dlhu, pretoţe pochybil súd prvej inštancie, keď umiestnil podpis
pod toto vyjadrenie. Vo vyjadrení nie je konkretizovaná výška, dôvod vzniku dlhu a takéto
vyjadrenie nie je moţné povaţovať za platné uznanie dlhu. Ţalovaný nikdy jednoznačne
neformuloval a nešpecifikoval právnu skutočnosť, ktorá mala byť dôvodom vzniku dlhu.
Nikdy neuviedol, voči komu má mať dlh a či ho zaplatí. Bol toho názoru, ţe ak súd povaţuje
vyjadrenie za kvalifikované uznanie dlhu, potom nebol dôvod, aby vo veci konal ďalších 10
rokov.
18. Odvolací súd pochybil, ak zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal
ţalovaného 1/ aj na úhradu úrokov vo výške 2 142,30 eur bez toho, aby bolo preukázané,
kedy došlo k zmene úrokovej sadzby, keďţe ţalobca namiesto pôvodne dohodnutých úrokov
14,5% p. a. účtuje 16% p. a. V konaní nebolo preukázané, kedy došlo k zmene basic rate
a odvolací súd jednoznačne určil, ţe basic rate je 16% od 1. januára 2004. Ak odvolací súd
takto určil basic rate, nerešpektoval dohodnutú odchýlku - 2,5% oproti basic rate.
Poznamenal, ţe k zmene ţaloby došlo 13 rokov po podaní ţaloby, pričom sa odvolací súd
nezaoberal moţnosťou premlčania uplatňovaných a kapitalizovaných úrokov.
19. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť
a ţalovaného 1/ zaviazať k náhrade trov konania. Ţalobca mal za to, ţe označenie ţalovanej 2/
v záhlaví napadnutého rozsudku nie je chybou, pretoţe ţalovaná 2/ je účastníčkou konania
vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania. K otázke, či je Zmluva o pôţičke č. 150 úverová
zmluva alebo zmluva o pôţičke, zaujal jasné stanovisko odvolací súd. Zároveň ţalobca
poukázal na to, ţe bez ohľadu na jej povahu, zo zmluvy vyplýva povinnosť pre ţalovaného 1/
vrátiť finančné prostriedky, preto je tento argument irelevantný. Zastával názor, ţe
poskytovateľ pôţičky bol v zmluve dostatočne špecifikovaný. Zo skutočnosti, ţe v zmluve je
nepresne označený účastník, nemoţno dospieť k záveru, a to aj vzhľadom na následné
správanie sa oboch účastníkov zmluvy, ţe ju uzavrel subjekt, ktorý nemá spôsobilosť na práva
a povinnosti. Označenie zmluvnej strany, pokiaľ ide o pobočku banky, a s ňou spojená
spornosť platnosti ňou vykonaných právnych úkonov, bola judikovaná veľkým mnoţstvom
súdnych rozhodnutí. Neexistuje ţiaden dôvod, pre ktorý by mohla byť zmluva vyhlásená
za absolútne neplatnú, a preto ţalobca povaţoval názor odvolacieho súdu v tomto smere
za správny. K tvrdeniu ţalovaného l/, ţe sa súd nevysporiadal s otázkou, kedy sa ţalovaný l/
dostal do omeškania uviedol, ţe zo Záznamu z rokovania s D. K. zo 4. októbra 1994, ktorý
ţalovaný l/ potvrdil svojím podpisom, do dňa rokovania z pôţičky č. 150 neboli zaplatené 3
štvrťročné splátky v roku 1994 a nedoplatok z roku 1993 predstavuje 8 210,-- Sk.
Vychádzajúc zo záznamu, ktorý je doloţený v súdnom spise, je zrejmé, ţe dlţník sa dostal
do omeškania aţ nezaplatením splátky a nie, ako to tvrdí ţalovaný l/, nezaplatením 6.
splátky. Nárok ţalobcu nie je premlčaný, nakoľko ţaloba bola podaná 29. novembra 1996,
a teda od začiatku omeškania ţalovaného l/ neuplynula 3-ročná premlčacia lehota. Zároveň
poukázal na to, ţe aj keď by sa dlh ţalovaného stal splatným uţ 30. júna 1993, neobstojí
tvrdenie ţalovaného l/, ţe ţalobca svoj nárok uplatnil na súde po uplynutí trojročnej
premlčacej doby. Ţalovaný od začiatku roka 1994 nedisponoval ţiadnymi peňaţnými
prostriedkami na splácanie poskytnutej pôţičky. V opačnom prípade, ak by nejaké
peňaţné prostriedky mal, banka by tieto pouţila a započítala na poskytnutú pôţičku, čo však
neurobila v súlade s § 384 Hospodárskeho zákonníka od začiatku roka 1994 ani premlčacia
doba na uplatnenie práv banky z poskytnutej pôţičky, a teda na uplatnenie nároku banky
na zaplatenie dlţnej sumy, neplynula. Aj ak by sa teda dlh ţalovaného l/ zo zmluvy stal
splatným uţ 30. júna 1993, najneskôr od začiatku roka 1994 by premlčacia doba na uplatnenie
práva banky zo zmluvy prestala plynúť, takţe by neuplynula skôr ako 29. novembra
1996. Nárok ţalobcu ţalovaný l/ písomne uznal uţ vo svojom odpore proti platobnému
rozkazu, ako aj na pojednávaní dňa 7. mája 2003. Mal za to, ţe ţalovaný 1/ svoj dlh voči
ţalobcovi vo výške 5 906,13 eur s príslušenstvom, vyplývajúci z predmetnej zmluvy
jednoznačne uznal v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
upravujúcimi podmienky vydania rozhodnutia pre uznanie, pričom takéto uznanie dlhu voči
ţalobcovi spĺňa náleţitosti uznania podľa Občianskeho zákonníka. Ţalobca ďalej uviedol, ţe
v súlade so zmluvou, banka poskytla ţalovanému l/ pôţičku pri úrokovej sadzbe basic rate,
zvýšenej o odchýlku - 2,5%, pričom ku dňu podpisu zmluvy bol basic rate vo výške 17%.
Z uvedeného vyplýva, ţe banka poskytla ţalovanému pôţičku pri úrokovej sadzbe 14,5%.
K zmene úrokovej sadzby došlo na základe rozhodnutia banky o zmene basic rate tak, ţe
celková výška úrokovej sadzby zvýšenej o odchýlku - 2,5% predstavovala úrokovú sadzbu
vo výške 16%, čo odvodzoval najmä z výpisov z účtu, monitoringu rizikovej pohľadávky
a dokladov podania ţalobcu z 8. septembra 2009. Z uvedeného dôvodu sa ţalobca domáha
voči ţalovanému zaplatenia úroku z poskytnutého úveru pri úrokovej sadzbe 16%.
20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací
[podľa § 35 zákona č. 160/2015 Z, z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“)],
po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu (§ 424 C. s. p.) zastúpená advokátom (§ 429
ods. 1 C. s. p.), a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je dovolanie prípustné, preskúmal tento
rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného
1/ nie je dôvodné.
21. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným
sporovým poriadkom bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Podľa čl.
2 ods. 1 základných princípov C. s. p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Podľa čl. 2 ods. 2 základných princípov C. s. p., právna istota je stav, v ktorom kaţdý
môţe legitímne očakávať, ţe jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom kaţdý môţe legitímne očakávať, ţe jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa
§ 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ustanovenie § 470 ods. 1 C. s. p. zakotvuje okamţitú
aplikabilitu procesnoprávnych noriem, ktorá znamená, ţe nová procesná úprava sa pouţije
na všetky konania, a to i na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona.
22. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia ako aj čl. 2 ods. 1 a 2 základných princípov, na ktorých je
Civilný sporový poriadok postavený, dovolací súd posudzoval prípustnosť podaného
dovolania ţalovaného 1/, ako aj v ňom uvedené dovolacie dôvody podľa zákona účinného
v čase podania dovolania (ustanovenia § 236 a nasl. O. s. p.).
23. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. lCdo/113/2012,
2Cdo/l32/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012
a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tieţ ústavného súdu i
Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov
právneho štátu – princípu právnej istoty.
24. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho
konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl.
O. s. p. ( I. ÚS 4/2011).
25. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
26. Občiansky súdny poriadok pripúšťal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak
je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ďalej proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), a napokon proti rozsudku, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak: a) odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe dovolanie
je prípustné, lebo po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného právneho významu, alebo
b) ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3
O. s. p.).
27. Dovolaním ţalovaného 1/ je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, preto
prípustnosť podaného dovolania vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p.
28. V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. mohlo byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe: a)
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p., b) konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho,
ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
29. Ţalovaný 1/ v dovolaní namietol existenciu vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p. namietol, ţe konanie je postihnuté mnoţstvom vád, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia nemá oporu v zistenom skutkovom stave a odvolací súd vo veci
rozhodol bez toho, aby pre svoje závery vykonal zodpovedajúce dokazovanie.
30. K námietke ţalovaného 1/, ţe odvolací súd chybne v záhlaví napadnutého rozsudku
uviedol aj ţalovanú 2/, hoci voči nej bolo konanie právoplatne zastavené, pričom ak ju
povaţoval za stranu v spore, nekonal s ňou a odňal jej tak právo konať pred súdom, dovolací
súd uvádza, ţe z obsahu spisu vyplýva právoplatné zamietnutie ţaloby v časti proti ţalovanej
2/, a to rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 1Cb/8/2000-306 zo dňa 29. 09. 2009,
pričom súd ţalobu v časti proti ţalovanému 1/ vylúčil na samostatné konanie. Rozhodol však
zároveň, ţe o trovách celého konania bude rozhodnuté v konaní o vylúčenej veci. Odvolací
súd preto uviedol ţalovanú 2/ v záhlaví svojho rozhodnutia, nakoľko sa jej týkal výrok
o náhrade trov konania. Keďţe súd prvej inštancie nerozhodol o jej nároku na náhradu trov
konania, odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. V konaní o veci samej však ţalovaná 2/ uţ nie je stranou sporu, a preto, ak
ju odvolací súd na pojednávanie o odvolaní vo veci samej nepredvolal, a ani ju
neupovedomoval o úkonoch vykonaných v tomto odvolacom konaní, neodňal je moţnosť
konať pred súdom. Dovolací súd uvedené uvádza len na vysvetlenie, nakoľko táto námietka
o odňatí moţnosti konať pred súdom ţalovanej 2/, ţalovanému 1/ nepatrí. Patrila by len
ţalovanej 2/, ktorej by sa týkala, ale tá opravný prostriedok nepodala a vo veci samej ani nie
je uţ stranou sporu.
31. Ţalovaný 1/ ďalej v dovolaní uviedol dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ a c/O. s. p. (aj keď ich týmto ustanovením neoznačil, ale z obsahu dovolania
vyplývajú), a to, ţe v konaní došlo k takzvanej inej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení.
32. Za „inú vadu“ (v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenú) sa povaţuje najmä
porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti
rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli
navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
(napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako strana sporu, svedok
nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129
O. s. p. a podobne), nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu na preukázanie
rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe strana sporu neuniesla
dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvej inštancie
bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti,
zohľadnenie skutočností, ktoré z dokazovania nevyplynuli, opomenutie rozhodných
skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ako aj porušenie pravidiel logického myslenia
pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných dôkazov.
33. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť namietanie inej vady (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.) vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku, nakoľko
neobsahuje vyhodnotenie dôkazov, vykonaných v rámci súdneho konania a nezaoberá sa tieţ
námietkou premlčania a v jej súvislosti sa nezaoberal otázkou, ako sa mal predmetný úver
splácať.
34. Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998, R 2/2016) povaţuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia (jeho nedostatočné odôvodnenie) za „inú vadu konania“. Dovolací súd uvádza, ţe
preskúmavané rozhodnutie odvolacieho súdu má náleţitosti rozhodnutia uvedené
v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. účinného ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu. Odvolací
súd sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup bol
v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté závery.
Dostatočne vysvetlil, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých
dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Podľa názoru najvyššieho súdu dal odvolací súd
odpoveď na všetky rozhodujúce argumenty pre rozhodnutie vo veci samej. Nie je úlohou
súdu, aby sa zaoberal všetkými námietkami, ktoré v priebehu konania sporové strany uplatnia
a dával na ne vo svojom rozhodnutí odpoveď, ale súd sa má vo svojom rozhodnutí zaoberať
len skutočnosťami, ktoré sú kľúčové pre rozhodnutie vo veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, rozhodnutie ústavného súdu sp.
zn. II. ÚS 410/06). Ktoré skutočnosti sú kľúčové pre rozhodnutie vo veci určuje súd a nie
sporová strana, pričom tieto skutočnosti musí v odôvodnení svojho rozhodnutia jasným
spôsobom vysvetliť.
35. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé ako súd posúdil
zmluvný vzťah medzi stranami sporu , resp. ako posúdil platnosť predmetnej úverovej zmluvy
(a to veľmi podrobne), rovnako sa zaoberal otázkou posúdenia prejavov ţalovaného 1/
v konaní pred súdom prvej inštancie na č. l. 22 a na pojednávaní dňa 07. 05. 2003, ktoré
posúdil (a toto zrozumiteľne odôvodnil) ako uznanie dlhu. Vyčerpávajúco odôvodnil aj
právne posúdenie veci tak v časti týkajúcej sa istiny, ako aj úrokov a úrokov z omeškania
a v neposlednom rade vysvetlil aj svoje stanovisko k vznesenej námietke premlčania. Moţno
preto konštatovať, ţe k inej vade spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozsudku
odvolacieho súdu, v danom prípade nedošlo.
36. Ďalej z obsahu dovolania moţno vyvodiť namietanie inej vady (§ 241 ods. 2 písm.
b/ O. s. p.) spočívajúcej v tom, ţe odvolací súd nevykonal dokazovanie, ani ho nedoplnil,
pričom rozhodol opačne ako súd prvej inštancie. Existenciu tejto vady však dovolací súd
nezistil. Zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom zo dňa 27. 01. 2015 na č. l.
371-373 vyplýva, ţe odvolací súd podrobne oboznámil obsah spisu a prečítal i listinné
dôkazy, ktoré zobral do úvahy. Následne bol daný stranám sporu priestor na vyjadrenie
svojich stanovísk a pojednávanie bolo odročené na vyhlásenie rozhodnutia na termín
19. 02. 2015. Toto pojednávanie bolo odročené a rozhodnutie bolo vyhlásené dňa
12. 03. 2015.
37. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. listinný dôkaz sa vykoná tak, ţe predseda senátu
alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej obsah; to
neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.
38. Z postupu odvolacieho súdu na pojednávaní dňa 27. 01. 2015 vyplýva, ţe odvolací
súd vykonal dôkaz listinami predloţenými sporovými stranami v zmysle vyššie uvedeného
§ 129 O. s. p. Namietaná iná vada spočívajúca v nevykonaní dokazovania, preto dovolacím
súdom nebola zistená.
39. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch moţno uzavrieť, ţe dovolateľom
tvrdený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. nie je daný.
40. Z obsahu dovolania ďalej moţno zistiť, ţe ţalovaný 1/ namietol nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), keď odvolací súd nesprávne uzavrel platnosť
predmetnej úverovej zmluvy, existenciu uznania dlhu a výšku priznaných úrokov.
41. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
42. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. rozsah
dovolacieho prieskumu je vymedzený konkrétnou argumentáciou dovolateľa, v čom podľa
jeho názoru odvolací súd spornú otázku nesprávne právne posúdil a akým spôsobom ju
posúdiť mal. Pri vymedzení tohto dovolacieho dôvodu nepostačuje citovanie jednotlivých
zákonných ustanovení, prípadne súdnych rozhodnutí (často aj nesúvisiacich s predmetom
sporu), ale je povinnosťou dovolateľa zo zákonných ustanovení, prípadne z judikatúry určiť
právny záver, ktorého správnosť (nesprávnosť) v súvislosti s právnymi závermi odvolacieho
súdu má preskúmať dovolací súd.
43. Základom argumentácie dovolateľa v dovolaní je nesúhlas s posúdením platnosti
Zmluvy o pôţičke č. 150 uzavretej podľa § 382a Hospodárskeho zákonníka, § 341 a nasl.
Obč. zákonníka odvolacím súdom. Dovolateľ zastáva názor, ţe v uvedenej zmluve je
nesprávne označená zmluvná strana – V., pobočka v B., zastúpená riaditeľom Ing. A. K., resp.
ţe ňou je organizačný útvar - odštepný závod, ktorý nemá právnu subjektivitu. Ak teda
odvolací súd vyhodnotil zmluvu uzavretú s týmto subjektom ako platnú, vec nesprávne
právne posúdil. Podľa dovolateľa nejde o neúplné označenie zmluvnej strany, ale nesprávne
označenie zmluvnej strany, keď pobočka B. neuviedla správne označenie odštepného závodu
(neuviedla obchodné meno podnikateľa s dodatkom, ţe ide o odštepný závod).
44. K tejto námietke dovolací súd uvádza, ţe moţno súhlasiť s tvrdením, ţe odštepný
závod nemá právnu subjektivitu, aj keď je zapísaný v obchodnom registri (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/50/2010). Podľa uvedeného rozhodnutia
najvyššieho súdu právnická osoba, ktorá má organizačnú zloţku zapísanú ako odštepný závod
v obchodnom registri, sa i v spore, ktorý sa týka tohto odštepného závodu, označuje ako
účastník konania uvedením obchodného mena. Právnym dôsledkom zriadenia organizačnej
zloţky a jej zápisu do obchodného registra je vznik oprávnenia konať v mene podnikateľa
voči tretím osobám. Odštepný závod musí v obchodnom styku pouţívať obchodné meno
podnikateľa a dodatok, ţe sa jedná o odštepný závod, pretoţe napriek zápisu do obchodného
registra nezískava právnu subjektivitu. K uvedenému dovolací súd uvádza, ţe zo zápisu
v obchodnom registri vyplýva oprávnenie vedúceho organizačnej zloţky robiť právne úkony,
ktoré sa tejto organizačnej zloţky týkajú. Nerobí ich však v mene organizačnej zloţky, ale
v mene subjektu, ktorého je organizačnou jednotkou (§ 13 ods. 5 Obchodného zákonníka).
45. Predmetná Zmluva o pôţičke č. 150 bola uzavretá dňa 04. 12. 1991 medzi
účastníkmi tohto vzťahu označenými ako : V., pobočka v B., zastúpená riaditeľom Ing. A. K.
a p. D. K., D., r. č. X., P.. Bola uzavretá za účinnosti a podľa § 382a Hospodárskeho
zákonníka a § 341 a nasl. Občianskeho zákonníka, a preto pri posudzovaní je platnosti je
potrebné vychádzať z týchto v čase uzavretia zmluvy účinných právnych predpisov.
46. Podľa § 382a ods. 1 – 5 Hospodárskeho zákonníka banka poskytuje úver spravidla
na základe úverovej zmluvy. Úverovou zmluvou sa banka zaväzuje poskytnúť organizácii
úver na dohodnutý účel a v dohodnutom čase. Organizácia sa zaväzuje pouţiť poskytnutý
úver na dohodnutý účel, zaplatiť úrok a úver v dohodnutom čase splatiť. V úverovej zmluve
sa dohodnú podmienky úverovania, najmä rozsah poskytnutého úveru, spôsob a časový plán
jeho čerpania a splácania a spravidla spôsob a formy predkladania vzájomných informácií
a podkladov, zabezpečenie úveru, pravidlá úrokovania a postup pri neplnení úverovej zmluvy.
Úverová zmluva vznikne dohodou o jej celom obsahu. Podrobnejší obsah zmluvy, ako aj
druhy úverových zmlúv môţe upraviť vykonávací predpis.
47. Podľa § 18 Hospodárskeho zákonníka organizácia je oprávnená určiť, ktoré
vnútorné organizačné jednotky sa zapíšu do podnikového registra ako odštepné závody;
vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť v mene organizácie všetky právne úkony
týkajúce sa odštepného závodu.
48. Podľa § 107 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka do podnikového registra sa zapisujú
štátne podniky, druţstevné organizácie, spoločné podniky, hospodárske zariadenia
občianskych zdruţení, drobné prevádzkarne národných výborov s právnou subjektivitou,
národné výbory, ktoré prevádzkujú podnikateľskú činnosť v drobných prevádzkárňach
bez právnej subjektivity, Česko-slovenské štátne dráhy, podniky zahraničného obchodu,
obchodné spoločnosti a ďalšie subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Do podnikového
registra sa zapisujú aj odštepné závody a ďalšie organizačné jednotky organizácie, o ktorých
to ustanovuje osobitný predpis.
49. Podľa § 107 ods. 4 Hospodárskeho zákonníka organizácie, ktoré sa zapisujú
do podnikového registra, môţu nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa zápisu
do podnikového registra. To neplatí pre organizácie zriadené zákonom a pre podnikateľov.
50. Podľa § 5 ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka organizácie prevádzkujú svoju
podnikateľskú činnosť pod svojím obchodným názvom (firmou), ktorý sa musí zreteľne líšiť
od iných obchodných názvov (firiem). Do podnikového registra sa nesmie zapísať názov,
ktorý by mohol uvádzať do omylu svojou zameniteľnosťou. Ak organizácia zanikne, zaniká aj
právo k jej obchodnému názvu (firme). Obchodný názov (firma) musí obsahovať údaj, o akú
organizačno-právnu formu, prípadne druh organizácie ide.
51. Podľa § 24f ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka organizácie konajú prostredníctvom
svojich štatutárnych orgánov alebo prostredníctvom svojich zástupcov. Zástupcom môţe byť
iná organizácia alebo fyzická osoba. Štatutárnym orgánom organizácie je pracovník alebo
člen, ktorý je podľa zákona alebo podľa príslušných organizačných predpisov (napr. štatútu,
stanov, organizačného poriadku) oprávnený konať v mene organizácie vo všetkých veciach.
Ak je štatutárny orgán kolektívny, určujú organizačné predpisy, akým spôsobom koná
navonok.
52. V čase uzavretia zmluvy bola V. ako štátny peňaţný ústav zapísaná v podnikovom
registri vo vloţke 364/B (verejne dostupný zoznam zapisovaných subjektov) a V., pobočka B.
bola zapísaná ako jej odštepný závod v podnikovom registri od 19. 02. 1990 do 31. 12. 1992.
Ako jej vedúci bol zapísaný Ing. A. K. V., pobočka B. bola v zmysle § 18 Hospodárskeho
zákonníka, prostredníctvom svojho vedúceho oprávnená robiť v mene V., štátneho peňaţného
ústavu všetky právne úkony týkajúce sa odštepného závodu. Zo skutočnosti, ţe v predmetnej
zmluve o pôţičke (č. 150) je ako účastník zmluvy označená organizačná zloţka - odštepný
závod - pobočka v tom čase existujúcej organizácie – V., štátneho peňaţného ústavu, v ktorej
mene konal jej vedúci Ing. K., nemoţno dospieť k záveru, ţe ju uzavrela organizačná zloţka
vo svojom mene a nie v mene organizácie, ktorej je zloţkou. Dovolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na ZSR 13/2003 - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. 12.
2000, sp. zn. 5Obdo/17/2000, od ktorého záverov (týkajúcich sa odštepného závodu a jeho
označenia v zmluve) nie je dôvod sa odkloniť. Preto moţno konštatovať, ţe odvolací súd
posúdil platnosť uzavretia zmluvy o pôţičke správne.
53. K námietke týkajúcej sa priznaných úrokov dovolací súd poukazuje na čl. I bod 1
zmluvy o pôţičke, podľa ktorej bola dohodnutá úroková sadzba basic rate 17% zvýšenej
o odchýlku - 2,5%. Odvolací súd priznal ţalobcovi úrok vo výške 16% , pričom dovolací súd
konštatuje, ţe tento úrok je v súlade s čl. I bod 1 Zmluvy o pôţičke č. 150, čl. VIII bod 2
Zmluvy o pôţičke a v súlade s úpravou úrokových sadzieb pre poskytnuté úvery odvodených
od basic rate zo dňa 18. 04. 1995, a to z úrokovej sadzby 17% na úrokovú sadzbu 16% (č. l.
48 sp. zn. 1Cb/8/2000 Okresného súdu Bardejov). Povinnosť platiť úrok vyplýva z ust. § 382a
ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka a Zmluvy o pôţičke č. 150. Odvolací súd preto aj v tejto
časti vec správne právne posúdil. Úrok z omeškania odvolací súd ţalobcovi nepriznal
a v tejto časti zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
54. Dovolací súd konštatuje, ţe odvolací súd dospel k správnemu záveru, ţe Zmluva
o pôţičke č. 150 bola uzavretá platne, správne vychádzal aj z uznávacieho prejavu ţalovaného
1/ vykonaného pred súdom prvej inštancie v rozsahu uplatnenej istiny a správne posúdil aj
dôvodnosť úrokov (§ 382 a ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka). Z dôvodov vyššie
uvedených dovolací súd uzatvára, ţe ţalovaným 1/ namietnutá vada nesprávneho právneho
posúdenia veci sa v konaní nevyskytla.
55. Vzhľadom na to, ţe v danom prípade nevyšla najavo existencia uplatnených
dovolacích dôvodov (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.), najvyšší súd podľa ustanovenia § 448
C. s. p. dovolanie ţalovaného 1/ ako nedôvodné zamietol.
56. O trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade g ustanovením§ 453 ods. 1
C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi dovolací súd priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O výške náhrady trov dovolacieho konania
ţalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. februára 2017
JUDr. Lenka Praženková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová