Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/150/2017

Identifikačné číslo spisu: 1114208886 Dátum vydania rozhodnutia: 25.04.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Helena Haukvitzová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1114208886.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Štefana Kovára, trvalým pobytom v Trenčianskej Teplej, Vážska 261/13, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Müllerom, euroadvokátom, so sídlom v Prahe, Symfonická 9, Česká republika, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu nemateriálnej ujmy, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. apríla 2017 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 24. marca 2014 domáhal, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť mu nemateriálnu ujmu vo výške 6 000 € s príslušenstvom. V žalobe uviedol, že rozsudkom Nižšieho vojenského súdu Bratislava z 28. novembra 1951 sp. zn. Vt 385/51, bol uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Okresný súd Bratislava I uznesením z 22. februára 2010 sp. zn. povolil obnovu konania vo veci vedenej proti žalobcovi, pričom zrušil výrok o vine a treste uložený mu rozsudkom Nižšieho vojenského súdu Bratislava sp. zn. Vt 385/51-B z 28. novembra 1951, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad, s odôvodnením, aby súd preskúmal, či v danom prípade žalobca bol vojakom v činnej službe a či vôbec bol špeciálnym subjektom trestného činu. Následne uznesením Okresný súd Bratislava I z 29. júna 2012 sp. zn. trestné stíhanie proti žalobcovi zastavil z dôvodu ustanovenia , pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Dňa 21. januára 2013 požiadal žalovanú o odškodnenie, okrem iného aj o náhradu nemateriálnej ujmy za neoprávnené väznenie a nedôslednú rehabilitáciu vo výške 6 000 €. Žalovaná mu nárok titulom náhrady nemateriálnej ujmy odmietla poskytnúť. Žalobca sa nároku na priznanie nemateriálnej ujmy domáhal na základe výsledkov konania vedeného podľa všeobecných predpisov pre trestné konanie a nie

v zmysle ustanovenia

2. Rozsudkom z 27. apríla 2015 č.k. -94 Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. do právoplatného skončenia konaní vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. vedených Okresným súdom Bratislava I. 2.1. Vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím bývalého Nižšieho vojenského súdu Čj.Vt:385/51-B z 28. novembra 1951 bol žalobca uznaný vinným, že dňa 1. novembra 1951 u útvaru v Senici v úmysle nekonať vojenskú základnú službu z náboženských dôvodov odmietol si obliecť vojenskú rovnošatu, teda úmyselne sa vyhol plneniu služobnej povinnosti tým, že sa odvolával na svoje náboženské presvedčenie, čím spáchal trestný či vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. a bol odsúdený podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. k trestu odňatia slobody na 6 mesiacov nepodmienečne. Uznesením z 29. júna 2012 sp. zn. , právoplatným 7. decembra 2012 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené. Takto ustálený skutkový stav veci súd prvej inštancie po právnej stránke, v súlade s ustanovením , , posúdil podľa , a tiež podľa a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že žalobca bol odsúdený k trestu odňatia slobody rozhodnutím Nižším vojenským súdom č.k. Vt.385/51-B z 28. novembra 1951 a v jeho prípade bolo potrebné aplikovať ustanovenia o súdnej rehabilitácii, na obsah ktorého odkazuje o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v ustanovení , nakoľko rozhodnutie, ktorým bol žalobca odsúdený k trestu odňatia slobody bolo vydané pred nadobudnutím Obidva zákony boli prijaté bývalou ČSFR pred ratifikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, ktorý bol dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, ako aj pred prijatím Ústavného z 9. januára 1991, ktorým sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do právneho poriadku ČSFR. V tejto súvislosti súd konštatoval, že ak by Slovenská republika chcela rehabilitovaným občanom priznať aj nárok titulom nemajetkovej ujmy, tento nárok bol uvedený v o súdnej rehabilitácii, resp. v Česká a Slovenská Federatívna Republika vstúpila do Rady Európy v roku 1992 a Dohovor ratifikovala dňa 19. marca 1992. Dohovor bol následne uverejnený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. Dohovor sa pre Slovenskú republiku stal záväzným 1. januára 1993, a to aj napriek tomu, že po zániku Česko-Slovenska sa Slovenská republika musela o členstvo v Rade Európy opätovne uchádzať. Dodatkový protokol č. 11 bol uverejnený v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. Ústavným z 9. januára 1991 sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do právneho poriadku ČSFR ako Ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. -73, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2011 sp. zn. , ktorými súdy rozhodovali o totožnej právnej veci. Uvedenými rozsudkami bola žaloba o priznanie nemajetkovej ujmy zamietnutá z dôvodu, že aj keď je nespornou skutočnosťou, že o súdnej rehabilitácii v ustanovení uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, výslovne nárok na priznanie nemateriálnej ujmy neupravuje, a preto nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahrádzať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročili hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené , resp. predtým ČSFR. Odvolací súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemajetkovú ujmu zaradiť do právnych predpisov, upravujúcich zodpovednosť štátu za vznik škody titulom nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, je nepochybné, že by tak pri ich prijatí, prípadne neskôr pri prijatí novely zákona urobil. Pokiaľ tak však nespravil sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať

orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Zároveň zdôraznil, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj Listina základných práv a slobôd boli ratifikované bývalou ČSFR až po prijatí , a v kontexte s citovaným rozsudkom ESĽP z 28. septembra 2004, obsahom ktorého je súd viazaný podľa , nie je možné uplatnený nárok priznať v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru, a ani článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ani v zmysle článku 10 Listiny základných práv a slobôd. Rozsudok ESĽP vo veci Kopecký proti Slovensku, číslo sťažnosti 44912/98 z 28. septembra 2004 podáva výklad k právnej úprave Slovenskej republiky, avšak rozsudok ESĽP vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku číslo sťažnosti 19233/91 a 19234/91 z 29. mája 1997 sa zaoberá porušením právnej povinnosti Grécka voči sťažovateľom. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj pre súdy v danom prípade platí vymedzený príkaz v článku 2 ods. 2 SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe v jej medziach a v rozsahu ako aj spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V nadväznosti na žalobcom odkazované rozhodnutia všeobecných súdov ČR, nálezy Ústavného súdu ČR týkajúce sa obdobných vecí, z obsahu ktorých vyplýva, že išlo o rozhodnutia v obdobných veciach, zdôraznil, že nie je známe, že by v obdobných veciach právny názor už prezentoval Ústavný súd Slovenskej republiky alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky. 2.2. Návrh na prerušenie konania v danom spore do právoplatného skončenia konaní vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. , , , , , , súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že na prerušenie konania nebol daný dôvod podľa O.s.p, keď nejde o konania, v ktorých sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, ako o konania, na ktoré by dal podnet. 2.3. O trovách konania rozhodol podľa a v spore úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.

3. Na odvolanie žalobcu do zamietajúceho výroku vo veci samej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. apríla 2017 sp. zn. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil; vyslovil, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že v posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené podmienky vzniku nároku žalobcu na zaplatenie sumy 6 000 €, ako náhrady nemateriálnej ujmy podľa , , avšak ani ako náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej na základe SR, Listiny základných práva slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na zdôraznenie jeho správnosti v nadväznosti na obsah dovolacích námietok zdôraznil, že z ustanovenia nepochybne vyplýva, že citované ustanovenie nárok na odškodnenie výslovne náhradu nemajetkovej ujmy nezahŕňa. Pokiaľ ide o zákonom predvídaný (prípustný) rozsah odškodnenia, žalovaný bol zo strany žalobcu (správne má byť žalobca bol zo strany žalovanej pozn. dovolacieho súdu) v zmysle jednorazovo odškodnený peňažnou sumou spolu vo výške 548,36 eur, pozostávajúcou z náhrady za stratu na zárobku, náhrady trov trestného konania, náhrady trov výkonu väzby i výkonu trestu odňatia slobody. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe citovaného ustanovenia zákona za daného stavu nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že účelom bolo najmä zrušiť odsudzujúce rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách, zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné

odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Je pritom nepochybné, že citovaný zákon je voči ďalším právnym predpisom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (napr. , zákon č. 504/2014 Z.z.) predpisom špeciálnym, a preto má jeho právna úprava pred týmito všeobecnými úpravami prednosť. Z uvedeného potom možno dospieť k záveru, že ak by mal zákonodarca v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by tento nárok v zákone upravený výslovne. Nakoľko sa tak nestalo, nemožno túto právnu úpravu za stavu, keď v zmysle , 4 SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, za podmienok ustanovených zákonom, považovať za rozpornú s ústavne zaručenými právami. Podľa SR sa totiž týchto práv možno domáhať len v mediach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Odvolací súd sa v tejto súvislosti v plnej miere stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 29.11.2011, sp. zn. . 3.1. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na to, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP, a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni Tsirlis a Kouloumpas, odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESĽP vzhliadol porušenie Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s Dohovoru; Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od r. 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznávaných náboženstiev od vojenskej služby. Z uvedeného je tak zrejmé, že aplikácia záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku z dôvodu skutkovej i právnej odlišnosti od preskúmavanej veci neprichádza do úvahy. To platí i pokiaľ ide o žalobcom odkazované rozhodnutia súdov Českej republiky; ktorými súd v zmysle nie je viazaný; keď prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za správnu, pričom i Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS- st. 39/14 konštatoval, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa Dohovoru vzniká iba za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný, a námietky uvádzané žalobcom v odvolaní tak nemôžu obstáť. Obsah odvolania žalobcu teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie.

4. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). V dovolaní namietal, že Krajský súd v Bratislave v obsahove zhodných veciach rozhodol v prospech žalobcov (viď rozsudok z 9. júna 2016 sp. zn. vo veci Dušana Kurišku, rozsudok z 25. októbra 2016 sp. zn. vo veci Zuzany Matejovej), zatiaľ čo v danom prípade rozhodol v neprospech žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu doteraz nezaujal stanovisko. Žalobca poukázal na to, že žalobou sa domáhal náhrady nemateriálnej ujmy za nezákonné väznenie za minulého režimu. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu uvedeného v napadnutom rozsudku, že odškodnenie podľa o súdnej rehabilitácii v platnom znení, má byť len „symbolické“, pretože podľa citovaného zákona má byť „primerané“(primerané nie je, keď podľa sa vypláca iba 83 € ako mesačná náhrada za stratu na zárobku, ak minimálna mzda činí 435 € mesačne). Vytýkal odvolaciemu súdu, že odmietol odkaz na rozsudok ESĽP z 29. mája 1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku s tým, že Grécko odmietlo menovaným poskytnúť akékoľvek odškodnenie, zatiaľ čo žalobca isté odškodnenie dostal. Podľa uvedeného rozsudku ESĽP (rovnako ako jeho ďalších rozsudkov) zahrňuje odškodnenie tri zložky: 1. náhradu hmotnej škody, 2. náhradu nemateriálnej ujmy, 3. náhradu nákladov právneho zastúpenia. V danom prípade 1. a 3. zložka bola

žalobcovi priznaná. Nie je preto žiadny dôvod žalobcovi odopierať 2. zložku s argumentáciou, že Tsirlisovi a Kouloumpasovi prináleží len preto, že Grécko im nechcelo priznať vôbec nič. Mal za to, že rozsudok vo veci Tsirlis a Kouloumpas je aplikovateľný i v danej veci [(napríklad nálezy Ústavného súdu ČR z 13. júla 2006 sp. zn. vo veci Josefa Choděry, či z 5. novembra 2013 sp. zn. vo veci Anny Pospíšilovej) viď www.nsoud.cz ]. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

5. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie ( prvá veta ) rozhodnutia odvolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , a ). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (, , , ).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

9. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.1. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). 9.2. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

10. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10.1. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). 10.2. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod ( alebo v spojení s a ). V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého ak nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou strany vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (porovnaj tiež rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. , ako aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. ).

13. V danom prípade dovolateľ podal dovolanie, v ktorom spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam až 435 neuviedol, z čoho vyvodzuje jeho prípustnosť a dovolacie dôvody nevymedzil tak, ako to predpokladajú uvedené ustanovenia . V prípade takéhoto dovolania (t.j. dovolania, v ktorom absentuje vymedzenie dovolacích dôvodov) súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok dovolania v dovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia .

14. Dovolateľ v dovolaní nevystihol niektorý pojmový znak významný z hľadiska zadefinovania procesnej vady konania v zmysle až f/ . Aj pri posudzovaní dovolania podľa obsahu ( ) nie je zrejmé, či dovolateľ vôbec namieta existenciu procesnej vady zmätočnosti uvedenej v . Dovolací dôvod teda nie je vymedzený spôsobom zodpovedajúcim .

15. Na základe argumentácie a formulácií obsiahnutých v dovolaní možno posúdiť ( a ), že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

16. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle . Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ), alebo ktorá v rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ( ) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Ak takáto konkretizácia uplatneného dovolacieho dôvodu súdu chýba, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené a založiť svoje rozhodnutie na domnienke o tom, ktorú právnu otázku má dovolateľ na mysli a v tejto súvislosti vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., , Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v .

17. Žalobca vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, „že dôvodom dovolania je skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave v obsahove zhodných veciach rozhodol v prospech žalobcov (rozsudok z 9.6.2016 sp. zn. vo veci Dušana Kuriška, rozsudok z 25.10.2016 sp. zn. vo veci Zuzany Matejovej), zatiaľ čo v jeho prípade rozhodol v jeho neprospech. Najvyšší súd SR k tomu doteraz nezaujal stanovisko. Žalobca má za to, že argumentácia v týchto rozhodnutiach je priliehavá i na jeho prípad. Žalobca sa domáhal náhrady nemateriálnej ujmy za

nezákonné väznenie za minulého režimu. V napadnutom rozsudku sa uvádza, že odškodnenie podľa v platnom znení, má byť len „symbolické“. To však nie je pravda. Podľa citovaného zákona má byť „primerané“. (A „primerané“ nie je, keď podľa citovaného zákona sa vypláca len 83 € ako mesačná náhrada ušlého zárobku, ak minimálna mzda činí 435 € mesačne). Krajský súd v napadnutom rozsudku odmietol odkaz na rozsudok ESĽP z 29.5.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku s tým, že Grécko odmietlo menovaným poskytnúť akékoľvek odškodnenie, zatiaľ čo žalobca isté odškodnenie dostal“. Podľa jeho názoru táto argumentácia odvolacieho súdu neobstojí. V kontexte uvedeného i keď žalobca dovolanie formálne odôvodňuje nesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle , žalobca v dôvodoch svojho dovolania nepoukazuje na to, že by rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ( ) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ) a právnu otázku zásadného významu ani nijak neformuluje. Ako bolo už uvedené vyššie, sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v , resp. .

18. Je nepochybné, že dovolateľ podal dovolanie, v ktorom dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v až 435 , čo však zakladá dôvod pre odmietnutie takéhoto dovolania.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd jeho dovolanie ako procesne neprípustné odmietol ( ).

20. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej najvyšší súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo jej žiadne nevznikli.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.