Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Komp/1/2019

Identifikačné číslo spisu: 9019200029 Dátum vydania rozhodnutia: 26.09.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:9019200029.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera, JUDr. Kataríny Benczovej, JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, so sídlom Špitálska 22, 812 74 Bratislava, IČO: 00 802 603, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, za účasti V.. Q. K., N.É. X. V. XXXX, C. A. D. XXXX/X, XXX XX W., o kompetenčnej žalobe zo 14. júna 2019, takto

rozhodol:

I . Najvyšší súd Slovenskej republiky určuje, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku Q. K.Č., N. X. V. XXXX, C. A. D.N. XXXX/X, XXX XX W., má Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

O d ô v o d n e n i e

1. Žalobou zo 14. júna 2019 doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 2. júla 2019 sa žalobca domáhal určenia, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku Q. K., N. X. V. XXXX, C. A. D.N. XXXX/X, XXX XX W., má žalovaná - Sociálna poisťovňa, ústredie.

2. V úvode žaloby žalobca podrobne opísal priebeh administratívneho konania, kde V.. Q. K. (ďalej aj „žiadateľ“) požiadal v súlade s o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žalovanú o priznanie starobného dôchodku od 27. decembra 2010. Žalovaná rozhodnutím č. 480 306 2120 0 z 12. októbra 2016 podľa a o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žiadosť o priznanie starobného dôchodku zamietla, pretože žiadateľovi bol rozhodnutím žalobcu č. 65407009308909/2- VÚSZ/DO/2 zo 4. mája 1998 priznaný od 31. marca 1998 podľa

ods. 1 písm. c) o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) výsluhový príspevok (od 1. mája 1998 považovaný za výsluhový dôchodok), v ktorom mu bola zohľadnená doba vojenskej služby od 1. januára 1965 do 30. marca 1998 v I. kategórii funkcií, t. j. 33 rokov a 90 dní. Žiadateľ podal proti rozhodnutiu žalovanej odvolanie, v ktorom uviedol, že mu nebola zhodnotená doba 3 rokov a 41 dní vo všeobecnom systéme poistenia a dobu 90 dní v osobitnom systéme poistenia. Generálny riaditeľ žalovanej ako odvolací orgán rozhodnutím č. 480 306 2120 0 z 2. januára 2017 odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. z 10. augusta 2017 žalobu o preskúmanie rozhodnutia Generálneho riaditeľa žalovanej zamietol. Žiadateľ podal proti rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 31. októbra 2018 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd uzavrel, že žiadateľ, narodený 6. marca 1948, dosiahol dôchodkový vek dovŕšením veku 55 rokov, t. j. 6. marca 2003, a pretože žiadateľ nesplnil podmienku nepretržitého zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. marca 2003, nevzťahuje sa na neho ustanovenie o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a preto je daná kompetencia príslušných orgánov Ministerstva obrany SR rozhodnúť o sociálnom zabezpečení vojakov, teda v danom prípade aj o nároku na starobný dôchodok, a teda v danej veci potrebné aplikovať ustanovenie o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyslovil, že žalovaná nie je oprávnená (a ani nemala) v danom prípade o žiadosti o priznanie starobného dôchodku rozhodnúť. V čase vzniku nároku žiadateľa na starobný dôchodok mal a naďalej má kompetenciu na rozhodovanie o tomto nároku príslušný orgán Ministerstva obrany SR podľa . V ďalšom konaní Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. -27 zo 14. februára 2019 rozhodnutie Generálneho riaditeľa žalovanej z 2. januára 2017 v spojení s rozhodnutím žalovanej z 12. októbra 2016 č. 480 306 2120 0 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia Krajský súd v Prešove najmä vzhľadom na obsah ustanovenia a , podobne ako Najvyšší súd SR konštatoval, že z administratívneho spisu žiadateľa bolo preukázané, že nesplnil podmienku nepretržitého zamestnávania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2013, a preto sa na neho nemôže vzťahovať ustanovenie Preto pokiaľ žalovaná napadnutými rozhodnutiami rozhodla o zamietnutí žiadosti, nemala na to právomoc a prekročila svoje kompetencie. V ďalšom konaní uložil žalovanej postúpiť žiadosť o priznanie starobného dôchodku na konanie príslušnému orgánu v súlade s ust. . Žalovaná na základe uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2018 a Krajského súdu v Prešove zo 14. februára 2019, podaním z 23. apríla 2019, postúpila žiadosť o priznanie starobného dôchodku žalobcovi.

3. Žalobca uviedol, že napriek rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. z 31. októbra 2018 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. zo 14. februára 2019 je presvedčený, že nie je daná jeho pôsobnosť na rozhodovanie o žiadostí žiadateľa o priznanie starobného dôchodku. To, že na prejednanie žiadosti o priznanie starobného dôchodku nie je daná pôsobnosť žalovanej, ale je daná právomoc žalobcu, rozhodli súdy (vo vyššie citovaných rozhodnutiach) výlučne vzhľadom na skutočnosť, že žiadateľ o starobný dôchodok nesplnil podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003 podľa a , pričom nesplnenie podmienky nepretržitého zamestnania žiadateľa v rozhodnom období je nesporné. Žalobca uviedol, že len z dôvodu nesplnenia tejto podmienky nevyplýva z ustanovení a záver o nepríslušnosti žalovanej na prejednanie žiadosti o starobný dôchodok, a naopak, záver o jeho príslušnosti na prejednanie tejto žiadosti. V zmysle ust. v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, a o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými. V ustanovení je teda výlučne riešené len to, podľa akých predpisov sa rozhodne o dávkach dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, a o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté. Pretože ako predpis účinný do

31. decembra 2003 objektívne prichádza do úvahy hlavne , z ustanovenia potom vyplýva záver, že v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, a o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa , teda ustanovenie priamo nerieši, ktorý orgán je príslušný o týchto dávkach dôchodkového zabezpečenia podľa konať. O týchto dávkach z dôchodkového zabezpečenia podľa môže teda podľa okolností rozhodovať buď žalovaná alebo žalobca, avšak ani pri najširšom výklade z ustanovenia bez ďalšieho nevyplýva, že pôsobnosť konať o týchto nárokoch nemá žalovaná, a naopak, nevyplýva z neho, že pôsobnosť rozhodovať o týchto nárokoch má výlučne len žalobca. V zmysle suma starobného dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na tento dôchodok pred 1. januárom 2004, je po vzniku nároku na tento dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003 a nepoberal starobný dôchodok, sa určí podľa tohto zákona. Ani v ustanovení nie je teda riešená právomoc, ale len to, podľa ktorého predpisu sa určí suma starobného dôchodku. Pretože žiadateľ nesplnil podmienku uvedenú v ustanovení (nebol nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003), vyplýva z toho len to, že suma jeho starobného dôchodku sa neurčí podľa , ale sa určí podľa predchádzajúcich predpisov - v konkrétnom prípade podľa . Ak by nebol s účinnosťou od 1. mája 1998 prijatý o sociálnom zabezpečení vojakov (ďalej len „“), pôsobnosť žalovanej konať o nároku žiadateľa o priznanie starobného dôchodku podľa by vzhľadom na ustanovenie bola nesporná, avšak aby bola pôsobnosť žalobcu konať nesporná i po 1. máji 1998, nesmela by byť táto pôsobnosť vylúčená ustanovením , resp. ustanovením o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č “). Podľa . a 3. od nadobudnutia účinnosti zákona (t. j. od 1. mája 1998) sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú § až 145 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, ani § až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych veci č. , ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, a rovnako sa tieto ustanovenia od 1. júla 2002 nepoužijú na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov aj podľa . Ak sa teda podľa uvedených ustanovení od nadobudnutia ich účinnosti na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú ustanovenia Piatej časti , môže to znamenať iba to, že už sa nepoužijú vôbec, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k k , podľa ktorej týmto ustanovením sa navrhuje nepoužívať pre sociálne zabezpečenie vojakov zákony a vykonávacie predpisy k nim, ktoré doteraz upravovali úsek sociálneho zabezpečenia vojakov. Dávky výsluhového zabezpečenia podľa (i. podľa ) fakticky nahradili dovtedajšie dávky výsluhového zabezpečenia profesionálnych vojakov. zásadne nepredpokladal, že by po nadobudnutí jeho účinnosti mohli byť profesionálnym vojakom priznané ešte dávky podľa , čo vyplýva aj zo všeobecnej časti dôvodovej správy k , podľa ktorej maximálna výška výsluhového príspevku bola rovnaká, ako výška starobného (invalidného dôchodku), pričom ani vo vyspelých európskych štátoch, najmi v štátoch NATO, sa sociálne zabezpečenie profesionálnych vojakov neuplatňuje v rámci všeobecného systému sociálneho zabezpečenia. Preto, ak bolo o výsluhovom príspevku resp. o výsluhovom dôchodku profesionálneho vojaka právoplatne rozhodnuté do 31. decembra 2003 a nebolo právoplatne rozhodnuté len o jeho prípadných nárokoch vyplývajúcich z jeho civilného zamestnania, príslušným orgánom na rozhodovanie o týchto nárokoch môže byť len žalovaná, pričom žalovaná o starobných dôchodkoch vojakov od 1. mája 1998 aj fakticky konala. V praxi však dochádzalo aj k prípadom, keď napriek tomu, že profesionálni vojaci po 1. máji 1998 splnili podmienky nároku na výsluhový dôchodok, prípadne im bol výsluhový dôchodok aj priznaný, žalovaná im priznávala starobný dôchodok podľa všeobecných ustanovení , avšak niekedy aj so zohľadnením tej doby služobného pomeru, za ktorú im už bol priznaný výsluhový dôchodok, resp. ktorou splnili podmienky nároku na výsluhový dôchodok, čím dochádzalo k duplicitnému priznávaniu dávok sociálneho zabezpečenia vojakom podľa rôznych právnych úprav za tú istú dobu zamestnania. Aby sa takýmto prípadom v budúcnosti zabránilo,

bol s účinnosťou od 1. júla 1999 novelizovaný , ktorý v článku II upravil v postup žalovanej v prípadoch, keď žalovaná už starobný dôchodok podľa všeobecných ustanovení účinného do 30 júna 1999 už profesionálnym vojakom priznala a v ďalších ustanovenia upravil postup žalovanej od 1. júla 1999. Článok II bol prijatý výlučne z dôvodu potreby riešenia právnych vzťahov, ktoré vznikli v súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona č . V zmysle profesionálnemu vojakovi, ktorý vykonával profesionálnu službu v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, a ktorému v období od 1. mája 1988 do 30. júna 1999 Sociálna poisťovňa priznala starobný dôchodok, Sociálna poisťovňa rozhodne o nároku na starobný dôchodok podľa predpisov účinných po 30. júni 1999. Ustanovením bol legalizovaný dovtedajší faktický stav, podľa ktorého o nárokoch profesionálnych vojakov podľa všeobecných ustanovení rozhodovala od 1. mája 1998 do 30. júna 1999 výlučne žalovaná. Žalobca tvrdil, že ak bola žalovaná povinná konať o nárokoch profesionálnych vojakov podľa všeobecných ustanovení v dobe od 1. mája 1988 do 30. júna 1999, resp. do 31. decembra 2003, zostala žalovanej povinnosť konať o týchto nárokoch týkajúcich sa obdobia od 1. mája 1998 do 30. decembra 2003 zachovaná aj v súčasnom období. V zmysle ak profesionálny vojak, ktorý vykonával profesionálnu službu v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, požiadal v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999 Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku a konanie o priznaní tejto dávky nebolo do 30. júna 999 právoplatne skončené, Sociálna poisťovňa rozhodne o nároku na starobný dôchodok podľa predpisov účinných po 30. júni 1999. V období od 1. mája 1998 (t. j. po nadobudnutí účinnosti ) právna úprava výslovne stanovila žalovanej povinnosť konať o starobných dôchodkoch profesionálnych vojakov podľa predpisov účinných po 30. júne 999. Ak právna úprava výslovne stanovila žalovanej povinnosť konať o starobných dôchodkoch profesionálnych vojakov podľa v dobe od 1. mája 1998, zostala žalovanej povinnosť konať o nárokoch vzniknutých v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999 zachovaná aj v súčasnom období a od 1. mája 1998 bolo teda možné profesionálnym vojakom priznať starobný dôchodok len podľa všeobecných ustanovení , pričom príslušným orgánom na priznanie tohto dôchodku bola výlučne len žalovaná. Žalobca zdôraznil, že žalovaná od 1. mája 1998 o starobných dôchodkoch profesionálnych vojakov podľa všeobecných ustanovení aj fakticky konala, pričom o nich konala aj po nadobudnutí účinnosti . Okrem toho povinnosť žalovanej konať o starobných dôchodkoch profesionálnych vojakov podľa všeobecných ustanovení od 1. mája 1998 vyplývala nepriamo aj z ustanovení §, ods. 3, ods. 6, ods. 3, a, ods. 3 tohto zákona. Podľa bodu 36 rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. zo 14. februára 2019 žiadateľ splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa všeobecných ustanovení dovŕšením veku 55 rokov, t. j. 6. marca 2003. Žalobca uzavrel, že vzhľadom na uvedené skutočnosti o nárokoch profesionálnych vojakov na starobný dôchodok podľa všeobecných ustanovení ktoré vznikli do 31.decembra 2003, bola vo veci nepochybne povinná konať žalovaná.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v judikáte R 41/2016, ako aj v ďalších rozsudkoch (vo veciach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ) o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorému bol priznaný príspevok za službu alebo výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok podľa ust. a nasl. v znení neskorších predpisov je príslušný rozhodnúť orgán uvedený v v znení , a nie Sociálna poisťovňa, ak poistenec po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31. decembra 2003. Najvyšší súd SR konštatoval aj to, že príslušnosť rozhodnúť o nároku na starobný dôchodok upravená v v znení neskorších predpisov nie je dotknutá ani právnou úpravou uvedenou v v znení . Podľa o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorému bol priznaný príspevok za službu alebo výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Žalovaná sa pridržiava skutkových a právnych dôvodov uvedených v rozsudku Krajského

súdu v Prešove č. -27 zo 14. februára 2019 s poukázaním na to, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenie o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ako všeobecného predpisu upravujúceho správne konanie, keďže Z. z taký postup nerieši a upravuje postúpenie len v prípade miestnej, resp. vecnej nepríslušnosti organizačných zložiek Sociálnej poisťovne. V čase vzniku nároku žiadateľa na starobný dôchodok mal a naďalej má kompetenciu na rozhodovanie o tomto nároku príslušný orgán Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Žalovaná je viazaná právnym názorom kasačného súdu a žiadosť žiadateľa o starobný dôchodok mala postúpiť na rozhodovanie príslušnému orgánu v súlade s zák. . Sám žalobca v kompetenčnej žalobe skonštatoval, že žalovaná postupovala v medziach zákona, pretože nesplnenie podmienky nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003 podľa a je u žiadateľa nesporné, z čoho vyplýva, že kompetencia žalovanej na rozhodnutie v predmetnej veci by na výsledok posúdenia jeho nároku o starobný dôchodok nemala vplyv. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci kompetenčného sporu rozhodol o pôsobnosti žalobcu vykonať administratívne konanie o priznaní starobného dôchodku žiadateľa.

5. Q. boli žaloba žalobcu zo 14. júna 2019, ako aj vyjadrenie žalovanej z 31. júla 2019, doručené na vedomie 15. augusta 2019, tento sa k uvedeným podaniam nevyjadril, v konaní zostal nečinný.

6. Základným predmetom konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súdom vecne príslušným podľa , (ďalej len „“) na konanie o kompetenčných žalobách, bolo vyriešenie spornej otázky, ktorý z orgánov verejnej správy dotknutý záporným kompetenčným konfliktom ( S.s.p.) majúci zásadný dopad na dobrý výkon verejnej správy v oblasti sociálneho poistenia a zabezpečenia, má v zmysle zákona pôsobnosť vykonať v oblasti dotknutej žiadosťou Q. administratívne konanie.

7. Podľa § 412 ods. 3 S.s.p. záporný kompetenčný konflikt je spor, v ktorom viaceré orgány verejnej správy súčasne popierajú svoju pôsobnosť tak, že žiadny z nich nechce vykonať v tej istej veci administratívne konanie, alebo spor medzi orgánom verejnej správy, ktorý nechce vykonať vo veci administratívne konanie, a iným subjektom, ktorý svoju príslušnosť upraviť rovnakú vec vlastným postupom popiera.

8. Najvyšší súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už riešil skutkovo a právne obdobný spor (konanie vedené pod sp. zn. ), kde dospel k záveru, že kompetenčné ustanovenie v spojení s zakladá pôsobnosť žalobcu vykonať administratívne konanie o podaných žiadostiach vo veciach starobného dôchodku profesionálnych vojakov.

9. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku č. k. z 11. októbra 2017, ktorého odôvodnenie je v plnom rozsahu relevantné aj na posudzovanú vec, pričom preberajúc jeho relevantnú časť uvádza, že v zmysle zákonných oprávnení (kompetenčné ustanovenia obsiahnuté tak v ako aj v súčasnom ) je tak žalobcovi, ako aj žalovanej, zverená pôsobnosť vykonávať verejnú správu v oblasti sociálnych vecí, či už vo forme sociálneho poistenia alebo sociálneho zabezpečenia. Zákonodarca preto musel v zmysle vymedziť hranice medzi výkonom pôsobnosti žalobcu a žalovanej, a to tak z pohľadu foriem sociálnych vzťahov (viď zákonodarcom propagovaný evidentný rozdiel medzi poistením a zabezpečením), regulovaných subjektov (vo sfére civilných zamestnaní a nároku na priznanie starobného dôchodku oproti oblasti služobných pomerov v ozbrojených silách a výsluhovému zabezpečeniu), ako aj rozsahu priznávaných dávok. Uvedené zákonné rozdelenie pôsobnosti rozhodovať

v oblasti sociálnej agendy bolo v minulosti upravené prostredníctvom Piatej časti , pričom v súčasnosti je táto oblasť sociálnych vecí regulovaná novými právnymi úpravami, t. j., tak všeobecnou právnou úpravou zakotvenou v na strane jednej, ako aj špeciálnymi právnymi predpismi, medzi ktorými v prejednávanej veci je významný . V takto načrtnutej argumentácii nie je medzi žalobcom a žalovanou nezhoda, avšak žalobca výslovne (expressis verbis) vylučuje aplikáciu Piatej časti na prejednávanú vec, zatiaľ čo žalovaná s poukazom na prechodné ustanovenia ( ) naopak primeranú aplikáciu Piatej časti pripúšťa. Najvyšší súd v súvislosti s takto naznačeným výkladovým rozporom označil za otázku zásadného právneho významu výklad ustanovenia , z ktorého obsahu a systematického zaradenia v štruktúre zákona (súčasťou Ôsmej časti Prechodné ustanovenia) je nepochybné, že ide o prechodné ustanovenie, ktoré rieši vplyv prijatého zákona na právne vzťahy upravené doterajšími právnymi predpismi vrátane legislatívnej situácie, ak časť právneho predpisu má mať časovo obmedzenú platnosť (napríklad Svák, J. a Kukliš, P., Teória a prax legislatívy). Ďalej uvedené prechodné ustanovenie nepochybne uprednostňuje pre konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené dátumom do 1. januára 2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, použitie predpisov účinných do 31. decembra 2003 na rozhodnutie vo veci. Žalobca vo svojej argumentácii s odkazom najmä na ustanovenie často uvádza právny záver, že nie je možné aplikovať Piatu časť v rozmedzí ustanovení § až 145 na prejednávanú vec, pričom jeho argumenty označujú túto časť zákona ako zrušenú. Uvedené ustanovenie je systematicky zaradené do Šiestej časti označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia s rubrikou Záverečné ustanovenia. Napriek zaužívanej legislatívnej technike, že takto označené ustanovenia zákonodarca prednostne využíva na zrušenie doterajších predpisov spolu s oznámením časového okamihu vstupu návrhu zákona do účinnosti ( až 7 Legislatívnych pravidiel tvorby ) pre Najvyšší súd z textu ustanovenia (viď slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že , ale naopak, ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. . Rozsah sociálneho zabezpečenia pritom vymedzil prostredníctvom ustanovenia pod písmenami a) a ž d), a to s účinkami „pro futuro“ pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa . Obdobné, a vlastne potvrdzujúce závery pre predchádzajúci právny názor, vyplývajú aj pre aplikáciu ustanovení . Opätovne aj v tomto prípade uvedené ustanovenie je systematicky zaradené do Druhej hlavy Ôsmej časti s tou výnimkou, že rozsah adresátov sa rozšíril aj na policajtov a označenie sa spresnilo na Prechodné ustanovenia. Potom pre Najvyšší súd aj z tohto textu ustanovenia (opätovne sa dáva do pozornosti slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že výslovne vymedzenej ustanoveniami § až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. , pričom rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením vymedzil prostredníctvom ustanovenia pod písmenami a) a ž d) a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa . Tento záver platí pre všetky ustanovenia citované žalobcom na podporu svojho nesúhlasného postoja, tak zo , ako aj . Na základe uvedeného sa Najvyšší súd nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcu, že Piata časť vo vymedzenej časti je na prejednávanú vec neaplikovateľná, najvyšší súd sa stotožnil iba s jeho právnym názorom, že systém dôchodkového zabezpečenia zakotvený v bol aj pre vojakov z povolania (vrátane osoby, ktorá bola vojakom z povolania - napríklad záver prvej vety ) radom osobitných zákonov pretransformovaný na systém dávok výsluhového zabezpečenia avšak s účinkami do budúcna (ex nunc). Ďalej najvyšší súd vychádzal z tvrdeného záveru, že žiadateľ podmienky na vznik nároku na dávku a výplatu starobného dôchodku mal splniť pred 1. januárom 2004, no z prechodného ustanovenia vyplýva, že na konanie o tomto nároku (viď žiadosť žalobcu z 27. decembra 2013) sa musí aplikovať

relevantné ustanovenia , čo správne argumentovala žalovaná vo svojom vyjadrení. V tejto súvislosti vyslovená argumentácia žalobcu, že žalovaná aj napríklad podľa (účinného od 1. júla 1999) minimálne v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999, resp. podľa (účinného od 1. júla 2003) v období od 1. júla 2002 do 30. júna 2003 fakticky priznávala vojakom z povolania starobné dôchodky podľa Piatej časti , je pre prejednávanú vec irelevantná, nakoľko uvedené ustanovenia riešia iba nástupné účinky z dôvodu pôvodného rozhodovania žalovanou v uvedených prechodných obdobiach.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd podľa § 419 ods. 2 S.s.p. určil, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci žiadateľa má žalobca.

11. Záverom najvyšší súd uvádza, že strany kompetenčného sporu sú týmto rozhodnutím viazané. Úlohou žalobcu teda bude bezodkladne uplatniť svoju pôsobnosť a vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku Q., narodeného X. marca XXXX, trvale bytom D..

12. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 170 písm. d) S.s.p. tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie o Kompetenčnej žalobe.

13. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 5:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.