Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 143/2021
PDF · 347.36 KB
No categories available
III. ÚS 143/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra Straku
a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného JUDr. Martinom Gavuliakom,
advokátom, Kašmírska 7, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sk 52/2019
z 30. júna 2020, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 48 Sa 3/2019
z 23. septembra 2019 a rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne
č. 560 920 6812 0 zo 6. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 7. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) pre tvrdené porušenie jeho základných práv v záhlaví uvedenými
rozhodnutiami vydanými v konaní týkajúcom sa jeho starobného dôchodku.
2. Napadnutým rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne
č. zo 6. decembra 2018 bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa
proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredia z 20. februára 2017, ktorým bola zamietnutá
žiadosť sťažovateľa o prepočet a doplatenie starobného dôchodku k dovŕšenému veku
57 rokov a napadnuté rozhodnutie bolo potvrdené v celom rozsahu. Dôvodom zamietnutia
žiadosti bola skutočnosť, že sťažovateľ nesplnil podmienky na priznanie dôchodku
vo veku 57 rokov uvedené v § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“),
ktorého aplikácie sa domáhal, pretože neodpracoval najmenej 20 rokov služby
v I. a II. kategórii, ani 18 rokov služby v I. kategórii funkcií, vyžadovanú
týmto ustanovením; doba služby v III. kategórii sa nezohľadňuje.
3. Na podklade žaloby sťažovateľa preskúmal rozhodnutie generálneho riaditeľa
Sociálnej poisťovne Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“). Ústavnou sťažnosťou
napadnutým rozhodnutím žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd uviedol,
že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca vykonával službu zaradenú
do I. a II. kategórie funkcií 18 rokov a 249 dní. Rovnako nebolo sporné ani to, že žalobca
vykonával od 1. januára 2000 do 14. mája 2003 zamestnanie III. kategórie. Sporné
bolo zodpovedanie právnej otázky, či zamestnanie v III. kategórii sa považuje za tzv. službu
v ostatných prípadoch v zmysle § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.,
podľa ktorého má vojak z povolania nárok na starobný dôchodok, ak dosiahol vek 57 rokov
a vykonával najmenej 20 rokov službu „v ostatných prípadoch“ [t. j. nevykonával
aspoň 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie, tak ako to vyžaduje písm. a) uvedeného
ustanovenia, pozn.]. Krajský súd dospel k záveru, že dobu výkonu zamestnania
v III. pracovnej kategórii nemožno subsumovať pod službu v ostatných prípadoch
v zmysle § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. V prípade sťažovateľa
bolo treba vychádzať z § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. v spojení
s § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), keďže mu vznikol nárok na starobný dôchodok
po 1. januári 2004, a teda jeho nároky týkajúce sa výkonu funkcie vojaka z povolania
zostávajú zachované, len pokiaľ ide o jeho zaradenie do I. a II. pracovnej kategórie.
Nárok na dôchodok mu v súlade s § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb.
vznikol po dosiahnutí 58 rokov veku (20. septembra 2014), preto bola jeho žaloba
zamietnutá ako nedôvodná.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) kasačnú sťažnosť
sťažovateľa zamietol. Uviedol, že spornou ostala otázka, či Sociálna poisťovňa mala
do počtu rokov zvýhodneného pracovného zaradenia pre určenie dôchodkového veku
započítať aj obdobie služby v III. pracovnej kategórii. Poukázal na § 274 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého sa zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia
zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie. Tie sú upravené v zákone č. 100/1988 Zb.
(zaradenie do I. a II. pracovnej kategórie je upravené v § 14; nároky vyplývajúce
z tohto zaradenia v § 21, § 132 a § 174). Dôchodkový vek je zákonom č. 461/2006 Z. z.
stanovený na 62 rokov, skorší vznik nároku na starobný dôchodok odôvodňuje splnenie
podmienok uvedených v § 21 ods. 1, § 132 ods. 1 alebo § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988
Zb. Od účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení
neskorších predpisov (t. j. od 29 apríla 1998; ďalej len „zákon č. 114/1998 Z. z.“)
sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú ustanovenia § 130 až § 145 zákona
č. 100/1988 Zb. (ďalej aj „piata časť zákona č. 100/1988 Zb.“), teda ani jeho § 132
ods. 1 písm. b), ktorého aplikácie sa domáhal sťažovateľ. Preto nárok sťažovateľa na skorší
dôchodkový vek bolo možné odôvodniť len s poukazom na § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988
Zb., pričom sťažovateľ spĺňal podmienky uvedené v písmene c) tohto ustanovenia,
teda nárok na dôchodok mu vznikol dovŕšením veku 58 rokov.
5. Podľa sťažovateľa Sociálna poisťovňa, ako aj súdy porušili jeho práva,
keď mu v dôsledku neuznania odpracovaných rokov v III. pracovnej kategórii
odmietli priznať skorší nárok na odchod do dôchodku podľa ustanovenia § 132
ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. Názor najvyššieho súdu o neaplikácii piatej časti
zákona č. 100/1988 Zb. je navyše v rozpore s jeho ustálenou praxou, konkrétne
rozhodnutiami sp. zn. 9 Sžsk 96/2018 z 30. júna 2020, 2 Komp 1/2019
z 26. septembra 2019 a sp. zn. 3 Komp 1/2016 z 11. októbra 2017. Z uvedených rozhodnutí
má vyplývať, že zákonodarca prijatím zákona č. 114/1998 Z. z. nesledoval zrušenie piatej
časti zákona č. 100/1988 Zb., ale jej aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov
vzniknuté po účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. a podľa tohto zákona. Teda piata časť
sa nepoužije pre účely osobitného sociálneho systému podľa zákona o sociálnom
zabezpečení vojakov a použije sa pre všeobecný systém sociálneho poistenia. Sťažovateľ
v závere uvádza, že Sociálna poisťovňa bežne priznáva starobný dôchodok
vo veku 57 rokov s použitím 20 rokov služby I. a II. kategórie s poukazom na § 132
ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. Rovnaký prístup očakával aj v jeho prípade.
Boli preto porušené jeho legitímne očakávania, ktoré sú základným znakom právneho štátu
a súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na to žiada, aby ústavný súd
napadnuté rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané zadosťučinenie v sume 3 000 €,
keďže Sociálna poisťovňa rozhodovala o tej istej žiadosti už trikrát z dôvodu neznalosti
či zámerne nesprávnej aplikácie práva.
II.
6. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní najprv skúma splnenie podmienok
konania.
7. V časti, v ktorej ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu generálneho riaditeľa
Sociálnej poisťovne a proti rozsudku krajského súdu, ide o návrh, na prerokovanie
ktorého nemá ústavný súd právomoc. Vo vzťahu k týmto rozhodnutiam mal sťažovateľ
opravné prostriedky (žalobu a kasačnú sťažnosť), ktoré aj využil. Poskytnutie ochrany
v prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy v danom prípade spadalo
do právomoci krajského súdu, resp. najvyššieho súdu, čo v zmysle § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde vylučuje právomoc ústavného súdu. Preto ústavný súd návrh
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci.
8. Právomoc ústavného súdu je daná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť ústavnú
sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Uvedené ustanovenie dáva v záujme racionality
a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť opodstatnenosť návrhu predtým,
než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom. Zjavne neopodstatnená
je taká sťažnosť, keď uplatnené námietky (vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé
spochybniť jeho ústavnosť. O takú situáciu ide aj v posudzovanom prípade.
9. Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tom, že najvyšší súd mal rozhodnúť
v rozpore so svojou ustálenou praxou, konkrétne rozhodnutiami sp. zn. 9 Sžsk 96/2018
z 30. júna 2020, 2 Komp 1/2019 z 26. septembra 2019 a 3 sp. zn. Komp 1/2016
z 11. októbra 2017, keď vylúčil použitie piatej časti zákona č. 100/1988 Zb.
na vec sťažovateľa. V rozhodnutiach sp. zn. 3 Komp 1/2016 a sp. zn. 2 Komp 1/2019
(v rozhodnutí sp. zn. 9 Sžsk 96/2018 sa najvyšší súd sťažovateľom nastolenými otázkami
vôbec nezaoberal, keďže napadnuté rozhodnutie zrušil v podstate z procesného dôvodu)
najvyšší súd posudzoval situácie, keď žiadateľ o dôchodok podmienky na vznik nároku
na dávku starobného dôchodku (vrátane dovŕšenia dôchodkového veku) splnil
pred 1. januárom 2004 (vo veci sp. zn. 3 Komp 1/2016 vnikol žalobcovi nárok
na starobný dôchodok dovŕšením dôchodkového veku 11. novembra 1996, pozri
body 14 a 49 rozhodnutia; vo veci sp. zn. 2 Komp 1/2019 žalobca dôchodkový vek 55 rokov
dovŕšil 6. marca 2003), čo nie je prípad sťažovateľa. Tomu nárok na dôchodok vznikol
až po 1. januári 2004 (vznik nároku na dôchodok je daný kumulatívnym splnením
podmienky dôchodkového veku a odpracovaných rokov). Preto na prípad sťažovateľa
nedopadá nosný záver vyslovený v rozhodnutiach, na ktoré poukazuje sťažovateľ,
podľa ktorého sa na konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené dátumom
do 1. januára 2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia použijú
v zmysle § 259 zákona č. 461/2003 Z. z. predpisy účinné do 31. decembra 2003
(medzi ktoré patrí zákon č. 100/1988 Zb., pozn.). Nejde totiž o konanie o nároku na dávku
vzniknutom pred 1. januárom 2004.
10. Sťažovateľ dosiahol dôchodkový vek a požiadal o dôchodok až za účinnosti
zákona č. 461/2003 Z. z., preto Sociálna poisťovňa postupovala podľa tohto zákona.
Zákon č. 461/2003 Z. z. všeobecný vek odchodu do dôchodku stanovuje na 62 rokov
(§ 65 ods. 2), pričom uvedené je v prípade vojakov z povolania modifikované ustanovením
§ 274 ods. 1, podľa ktorého sa u týchto osôb zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia
zamestnaní do I. a II. (nie však III.) pracovnej kategórie. Medzi zachované nároky
patrí aj nárok na zníženie veku odchodu do dôchodku v dôsledku zohľadnenia zamestnania
I. pracovnej kategórie, prípadne služby I. alebo II. kategórie funkcií, vykonávaného
pred 1. januárom 2000, ktorý bol zakotvený v § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Preto bol vek
vzniku nároku na starobný dôchodok u sťažovateľa v súlade s § 174 ods. 1 písm. c) zákona
č. 100/1988 Zb. znížený na 58 rokov. Požiadavka sťažovateľa, aby mu pre účely zníženia
veku odchodu do dôchodku bola zohľadnená služba v III. pracovnej kategórii,
nemá oporu v aplikovateľných právnych predpisoch. Námietka sťažovateľa,
podľa ktorej malo byť neuznaním rokov odpracovaných v III. kategórii zasiahnuté
do jeho základného práva na spravodlivý proces či na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe, je zjavne neopodstatnená.
11. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sčasti
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ako návrh, na prerokovanie
ktorého nemá právomoc a sčasti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako návrh zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu