Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Skž/1/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Juraja Vališa, LL.M., JUDr. Anity Filovej a prof. JUDr. Juraja Vačoka PhD. v právnej veci žalobcu: A.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. R. XX, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Renáta Smajdová, advokátka, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: 1/ Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, so sídlom Špitálska 22, 812 74 Bratislava, IČO: 00 802 603, 2/ Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o kompetenčnej žalobe zo dňa 07.11.2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky určuje, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku A.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. R. XX, XXX XX F. má Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. V kompetenčnej žalobe doručenej Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky dňa 08.11.2021 žalobca navrhol konajúcemu súdu, aby rozhodol o zápornom kompetenčnom konflikte medzi žalovanými 1/ a 2/ a určil správny orgán príslušný na administratívne konanie o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku.

2. V úvode žaloby žalobca uviedol, že bol profesionálnym vojenským pilotom, dňa 23.06.1995 dosiahol vek 55 rokov a k tomuto dňu bol zamestnaný viac ako 25 rokov, z ktorých viac ako 20 rokov vykonával službu v I. kategórii funkcií. Rozkazom Ministra obrany Slovenskej republiky č. 293 zo dňa 13.12.1996 bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania z dôvodu podľa pre splnenie podmienky nároku na starobný dôchodok. Ku dňu prepustenia mu vznikol súbeh nároku na výsluhový príspevok podľa a nároku na starobný dôchodok podľa a podľa mu patril podľa jeho voľby buď výsluhový príspevok alebo starobný dôchodok. Rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „VÚSZ“) č. 65403002743800/15-VÚSZ/DO2 zo dňa 08.04.1997 mu bol priznaný podľa výsluhový príspevok odo dňa 01.04.1997 do 60 rokov veku (t. j. do 23.06.2000).

3. Žalobca žiadosťou zo dňa 06.10.2014 adresovanou VÚSZ žiadal o priznanie starobného dôchodku z I. a II. kategórie funkcií podľa VÚSZ rozhodnutím konanie o žiadosti zastavil z dôvodu svojej nepríslušnosti. Žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodlo Ministerstvo obrany SR tak, že zrušilo rozhodnutie VÚSZ a vec mu vrátilo na ďalšie konanie s tým, že o žiadosti má meritórne rozhodnúť, dôchodok vypočítať a priznať. VÚSZ podal podnet na preskúmanie rozhodnutia

svojho odvolacieho orgánu mimo odvolacieho konania. Minister obrany SR svojím rozhodnutím zrušil rozhodnutie Ministerstva obrany SR a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Ministerstvo obrany SR svojím druhým rozhodnutím viazaný právnym názorom potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie VÚSZ. Pokiaľ ide o konečné rozhodnutie odvolacieho orgánu v konaní o žiadosti zo dňa 06.10.2014, žalobca nepodal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, a to z dôvodu, že za úplne totožnej skutkovej a právnej situácie a za obdobnej postupnosti veci bolo vydané rovnaké konečné rozhodnutie vo veci jeho bývalého kolegu G.. A.. H. D., M.., ktorý správnu žalobu podal 13.05.2016 Krajskému súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 08.10.2020 ustálil, že rozhodovanie o žiadosti o starobný dôchodok patrí do pôsobnosti VÚSZ a nie do pôsobnosti Sociálnej poisťovne. Žalobca preto dňa 27.10.2020 podal VÚSZ opäť žiadosť o priznanie starobného dôchodku z I. a II. kategórie funkcií podľa , v ktorej poukázal na danosť príslušnosti VÚSZ na konanie o jeho žiadosti v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR sp. zn. Snj 24/2020 zo 17.06.2020. VÚSZ dňa 19.02.2021 postúpil žiadosť o priznanie starobného dôchodku Sociálnej poisťovni, pretože dospel k záveru, že nie je príslušný o nej rozhodovať.

4. Žalobca záverom dodal, že napriek rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 08.10.2020, napriek rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR v kompetenčných konaniach v obdobných veciach (, ) ako aj napriek zjednocujúcemu stanovisku Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR sp. zn. Snj 24/2020 zo 17.06.2020 vytrvalo a ignorujúc záväzné právne názory najvyššej súdnej inštancie zotrváva VÚSZ na svojom názore o absencii jeho právomoci meritórne rozhodnúť o starobnom dôchodku žiadateľa.

5. Žalovaná 2/ vo vyjadrení ku kompetenčnej žalobe zo dňa 16.03.2022 uviedla, že na administratívne konanie vo veci starobného dôchodku žalobcu je príslušný VÚSZ. V úvode opísala skutkový stav vo veci žiadosti žalobcu (spísanej 25.11.2013) o priznanie starobného dôchodku odo dňa 27.09.2010. Pretože žalobca získal najmenej 25 rokov zamestnania a vykonával najmenej 20 rokov služby v I. kategórii funkcií, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa predo dňom nadobudnutia účinnosti o sociálnom zabezpečení vojakov. Nárok na starobný dôchodok vznikol 01.04.1997, čo je podľa v čase, kedy sa na vzniknuté nároky vzťahovala piata časť o sociálnom zabezpečení vojakov a ani žiadny iný právny predpis nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia podľa piatej časti , ktoré neboli doteraz uplatnené. V danom prípade bolo preukázané, že žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa ešte pred nadobudnutím účinnosti , preto mu vznikol nárok na starobný dôchodok podľa v čase, keď sa na vzniknuté nároky vzťahovala právna úprava piatej časti Právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré už raz vznikol nárok podľa , podľa v znení nezaniká uplynutím času. V takýchto prípadoch boli podľa a príslušní rozhodovať, ak išlo o vojakov z povolania VÚSZ a ak išlo o príslušníkov Policajného zboru, orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR.

6. a ani nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia, ktorých nárok vznikol pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ani vtedy ak odo dňa ich účinnosti nevznikol nárok na výplatu uvedených dávok dôchodkového zabezpečenia, preto aj v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.09.2012 bolo potrebné žiadosť o starobný dôchodok zamietnuť z dôvodu, že Sociálna poisťovňa nie je príslušná o žiadosti rozhodnúť. Listom zo dňa 01.04.2014 preto postúpila žiadosť žalobcu VÚSZ. Žalovaná 2/ ďalej uviedla, že spisová dokumentácia žalobcu bola v roku 2019 skartovaná v súlade s internými predpismi a bez bližších podkladov nebolo možné posúdiť príslušnosť na administratívne konanie vo veci starobného dôchodku, preto bol žalobca informovaný o potrebe spísania žiadosti predpísaným spôsobom v súlade s a Z. z, pričom na tento list nereagoval.

7. Žalobca reagoval podaním, v ktorom postup žalovanej 2/ podmieňovaný podaním formulárovej a opätovnej žiadosti hodnotil ako formalistický, keď disponoval všetkými potrebnými údajmi uvádzanými v kompetenčnej žalobe. Uvedeným postupom Sociálna poisťovňa zapríčinila, že kompetenčnú žalobu bol nútený podať žalobca, preto je namieste, aby bola zaviazaná k náhrade trov konania žalobcu, obdobne ako VÚSZ.

8. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení zo dňa 11.05.2022 nesúhlasil s právnymi závermi žalovanej 2/, nakoľko tieto nezodpovedajú vôli a nasledujúcich právnych úpravách. Žalobca má od VÚSZ priznaný a vyplácaný výsluhový dôchodok, v ktorom má skonzumovaný tak nárok na výsluhový príspevok podľa ako aj nárok na starobný dôchodok podľa nakoľko oba uvedené nároky sa zmenou právnej úpravy zlúčili do jedného, pričom boli zachované podmienky ich vyplácania a suma, ktorá sa vypláca, a to podľa voľby oprávneného. V prípade, že žalobca odpracoval následne aj iné doby civilného zamestnania, nezhodnotené v jeho výsluhovom dôchodku, tak na ich zhodnotenie v civilnom dôchodku podľa druhej časti je príslušná Sociálna poisťovňa.

9. Ďalej uviedol, že v zmysle jediné starobné dôchodky podľa druhej časti , na rozhodovanie ktorých zostal od 01.05.1998 príslušný VÚSZ, boli starobné dôchodky III. pracovnej kategórie podľa , ktoré do 30.04.1988 VÚSZ priznal a vyplácal.

10. Žalovaný v 1. rade konštatoval, že v predmetnej veci považuje za kľúčové rozlišovanie medzi nárokom na starobný dôchodok (pomerný starobný dôchodok) podľa druhej časti a nárokom na starobný dôchodok podľa piatej časti , ktorý sa zjednotil s nárokom na výsluhový príspevok podľa a zároveň sa transformoval do nároku na výsluhový dôchodok podľa Zároveň je potrebné rozlišovať intertemporalitu hmotnoprávnych noriem a intertemporalitu procesných noriem.

11. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“) podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa rozhoduje najvyšší správny súd v konaní o kompetenčných žalobách. Najvyšší správny súd teda ako súd kompetenčný ( ) preskúmal kompetenčnú žalobcu postupom bez nariadenia pojednávania podľa .

12. V konaní o kompetenčnej žalobe podľa Šiestej hlavy Štvrtej časti najvyšší správny súd zastáva stanovisko, že pri sporoch týkajúcich sa výkladu kompetenčných právnych noriem v oblasti zákonom danej pôsobnosti platí prezumpcia relevantnosti a preto musí konajúci súd vychádzať z právnej úpravy a skutkových okolností (najmä tvrdené skutočnosti týkajúce sa vzniku starobného dôchodku a skoršieho priznania výsluhového príspevku, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok), ktoré účastníci vymedzia na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť konajúcemu súdu neprislúcha preverovať, nakoľko by rozhodoval aj o merite veci, kde je však zatiaľ nastolená výlučná právomoc niektorého z nekonajúcich orgánov verejnej správy. Avšak na druhej strane je konajúci súd v zmysle oprávnený modifikovať žalobnú argumentáciu.

13. Podľa záporný kompetenčný konflikt je spor, v ktorom viaceré orgány verejnej správy súčasne popierajú svoju pôsobnosť tak, že žiadny z nich nechce vykonať v tej istej veci administratívne konanie, alebo spor medzi orgánom verejnej správy, ktorý nechce vykonať vo veci administratívne konanie, a iným subjektom, ktorý svoju príslušnosť upraviť rovnakú vec vlastným postupom popiera.

14. Podľa na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.

15. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

16. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej

normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.

17. Podľa vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú v I. kategórii funkcií.

18. Podľa v znení nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie alebo služby do I. a II. kategórii funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023.

19. Podľa nárok na dávku dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, prípadne vykonávacími predpismi.

20. Podľa písm,. a/ o dávke dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.

21. Podľa vojak z povolania Československej armády podáva žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia na Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia; to platí aj vtedy, keď žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia podáva občan, ktorý bol vojakom z povolania Česko-slovenskej armády, a iný oprávnený, ak rozhodnúť o tejto dávke je príslušný Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.

22. Rozdelenie pôsobnosti rozhodovať v oblasti sociálnej agendy bolo v minulosti upravené prostredníctvom piatej časti V súčasnosti je oblasť sociálnych vecí regulovaná právnymi úpravami a to (všeobecnou právnou úpravou) a špeciálnymi právnymi predpismi, medzi ktorými v prejednávanej veci je významný

23. Základným predmetom konania pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky, ako súdom vecne príslušným podľa , na konanie o kompetenčných žalobách, bolo vyriešenie spornej otázky, ktorý z orgánov verejnej správy dotknutý záporným kompetenčným konfliktom ( ) majúci zásadný dopad na dobrý výkon verejnej správy v oblasti sociálneho poistenia a zabezpečenia, má v zmysle zákona pôsobnosť vykonať v oblasti dotknutej žiadosťou A.. C. P. administratívne konanie.

24. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti už riešil skutkovo a právne obdobný spor (konanie vedené pod sp. zn. ), kde dospel k záveru, že kompetenčné ustanovenie v spojení s zakladá pôsobnosť žalovaného v 1. rade vykonať administratívne konanie o podaných žiadostiach vo veciach starobného dôchodku profesionálnych vojakov.

25. Najvyšší správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto rozsudku, ktorého odôvodnenie je v plnom rozsahu relevantné aj na posudzovanú vec, pričom preberajúc jeho relevantnú časť uvádza, že: „v zmysle zákonných oprávnení (kompetenčné ustanovenia obsiahnuté tak v ako aj v súčasnom ) je tak žalobcovi, ako aj žalovanej, zverená pôsobnosť vykonávať verejnú správu v oblasti sociálnych vecí, či už vo forme sociálneho poistenia alebo sociálneho zabezpečenia. Zákonodarca preto musel v zmysle vymedziť hranice medzi výkonom pôsobnosti žalobcu a žalovanej, a to tak z pohľadu foriem sociálnych vzťahov (viď zákonodarcom propagovaný evidentný rozdiel medzi poistením a zabezpečením), regulovaných subjektov (vo sfére civilných zamestnaní a nároku na priznanie starobného dôchodku oproti oblasti služobných pomerov v ozbrojených silách a výsluhovému zabezpečeniu), ako aj rozsahu priznávaných dávok. Uvedené , pričom v súčasnosti je táto oblasť sociálnych vecí regulovaná novými právnymi úpravami, t. j., tak všeobecnou právnou úpravou zakotvenou v na strane jednej, ako aj špeciálnymi právnymi predpismi, medzi

ktorými v prejednávanej veci je významný V takto načrtnutej argumentácii nie je medzi žalobcom a žalovanou nezhoda, avšak žalobca výslovne (expressis verbis) vylučuje aplikáciu Piatej časti na prejednávanú vec, zatiaľ čo žalovaná s poukazom na prechodné ustanovenia ( ) naopak primeranú aplikáciu Piatej časti pripúšťa. Najvyšší súd v súvislosti s takto naznačeným výkladovým rozporom označil za otázku zásadného právneho významu výklad ustanovenia , z ktorého obsahu a systematického zaradenia v štruktúre zákona (súčasťou Ôsmej časti Prechodné ustanovenia) je nepochybné, že ide o prechodné ustanovenie, ktoré rieši vplyv prijatého zákona na právne vzťahy upravené doterajšími právnymi predpismi vrátane legislatívnej situácie, ak časť právneho predpisu má mať časovo obmedzenú platnosť (napríklad Svák, J. a Kukliš, P., Teória a prax legislatívy). Ďalej uvedené prechodné ustanovenie nepochybne uprednostňuje pre konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené dátumom do 1. januára 2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, použitie predpisov účinných do 31. decembra 2003 na rozhodnutie vo veci. Žalobca vo svojej argumentácii s odkazom najmä na ustanovenie často uvádza právny záver, že nie je možné aplikovať Piatu časť v rozmedzí ustanovení § až 145 na prejednávanú vec, pričom jeho argumenty označujú túto časť zákona ako zrušenú. Uvedené ustanovenie je systematicky zaradené do Šiestej časti označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia s rubrikou Záverečné ustanovenia. Napriek zaužívanej legislatívnej technike, že takto označené ustanovenia zákonodarca prednostne využíva na zrušenie doterajších predpisov spolu s oznámením časového okamihu vstupu návrhu zákona do účinnosti ( až 7 Legislatívnych pravidiel tvorby ) pre Najvyšší súd z textu ustanovenia (viď slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že , ale naopak, ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. . Rozsah sociálneho zabezpečenia pritom vymedzil prostredníctvom ustanovenia pod písmenami a) a ž d), a to s účinkami „pro futuro“ pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa . Obdobné, a vlastne potvrdzujúce závery pre predchádzajúci právny názor, vyplývajú aj pre aplikáciu ustanovení Opätovne aj v tomto prípade uvedené ustanovenie je systematicky zaradené do Druhej hlavy Ôsmej časti s tou výnimkou, že rozsah adresátov sa rozšíril aj na policajtov a označenie sa spresnilo na Prechodné ustanovenia. Potom pre Najvyšší súd aj z tohto textu ustanovenia (opätovne sa dáva do pozornosti slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že výslovne vymedzenej ustanoveniami § až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. , pričom rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením vymedzil prostredníctvom ustanovenia pod písmenami a) a ž d) a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa . Tento záver platí pre všetky ustanovenia citované žalobcom na podporu svojho nesúhlasného postoja, tak zo , ako aj . Na základe uvedeného sa Najvyšší súd nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcu, že Piata časť vo vymedzenej časti je na prejednávanú vec neaplikovateľná, najvyšší súd sa stotožnil iba s jeho právnym názorom, že systém dôchodkového zabezpečenia zakotvený v bol aj pre vojakov z povolania (vrátane osoby, ktorá bola vojakom z povolania - napríklad záver prvej vety ) radom osobitných zákonov pretransformovaný na systém dávok výsluhového zabezpečenia avšak s účinkami do budúcna (ex nunc). Ďalej najvyšší súd vychádzal z tvrdeného záveru, že žiadateľ podmienky na vznik nároku na dávku a výplatu starobného dôchodku mal splniť pred 1. januárom 2004, no z prechodného ustanovenia vyplýva, že na konanie o tomto nároku (viď žiadosť žiadateľa o dávku starobného dôchodku z 30.10.2020) sa musí aplikovať relevantné ustanovenie , čo správne argumentovala žalovaná vo svojom vyjadrení. V tejto súvislosti vyslovená argumentácia žalobcu, že žalovaná aj napríklad podľa (účinného od 1. júla 1999) minimálne v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999, resp. podľa (účinného od 1. júla 2003) v období od 1. júla 2002 do 30. júna 2003 fakticky priznávala vojakom z povolania starobné dôchodky podľa Piatej časti , je pre prejednávanú vec irelevantná, nakoľko uvedené ustanovenia riešia iba nástupné účinky z dôvodu pôvodného rozhodovania žalovanou v uvedených prechodných obdobiach“.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ako aj s prihliadnutím na skutkové podklady pre rozhodnutie, ktoré vymedzujú účastníci konania prostredníctvom svojich podaní Najvyšší správny súd podľa určil, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci žiadateľa o dávku má žalovaný v 1. rade.

27. Záverom Najvyšší správny súd uvádza, že strany kompetenčného sporu sú týmto rozhodnutím viazané ( ). Úlohou žalovaného v 1. rade bude bezodkladne uplatniť svoju pôsobnosť a vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku žalobcu.

28. Senát Najvyššieho správneho súdu vo veci rozhodol v súlade so stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2020 sp. zn. Snj 24/2020.

29. O náhrade trov konania Najvyšší správny súd rozhodol podľa tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie o kompetenčnej žalobe.

30. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 5 : 0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.