Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Co-5-2021.pdf
PDF · 117.43 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/5/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov: Mgr. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Na X. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpený: JUDr. Vieroslava Bednárová, advokátka, IČO: 47250631, so sídlom Slovenská č. 69, 080 01 Prešov proti žalovanému: Mgr. A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpený: Mgr. Ivan Mazanec, IČO: 42344671, so sídlom Metodova 12, 080 01 Prešov, o zaplatenie 31.829,18 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 01.10.2020 č.k. 9C 1/2020-153, takto jednohlasne
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 15 003,51 eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.“
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou došlou súdu dňa 10.01.2020 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 31829,18 eur na tom skutkovom základe, že ide o škodu spôsobenú jej spáchaným trestným činom žalovaného.
3. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 14.05.2020 a tento sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril, teda tvrdenia žalobkyne nepoprel.
4. Predvolanie na pojednávanie konané dňa 22.06.2020 bolo žalovanému doručené dňa 14.05.2020. Ten požiadal e-mailom zo dňa 15.06.2020 (teda až po mesiaci od doručenia predvolania a týždeň pred pojednávaním) o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti. Súd ho na špecifikáciu a preukázanie tohto dôvodu vyzval výzvou zo dňa 15.06.2020 a to jednak písomne a jednak elektronicky na e-mailovú adresu, z ktorej žalovaný zaslal žiadosť o odročenie pojednávania. Na výzvu žalovaný nereagoval. Súd teda dôvod na odročenie pojednávania nemal za daný. Vo veci prebehlo pojednávanie dňa 22.06.2020 a tohto pojednávania sa žalovaný nezúčastnil. Keďže na základe výpovede žalobkyne na tomto pojednávaní mal súd skutkový stav za nesporný (podrobne nižšie), na ďalšie pojednávanie už žalovaného nepredvolával a o termíne upovedomil iba jeho právneho zástupcu. Žalovaný sa pojednávania dňa 01.10.2020 zúčastnil, pričom právny zástupca navrhol ako dôkaz jeho výsluch na preukázanie skutočností, že žalovaný sa podvodného konania voči žalobkyni nedopustil, žiadnu škodu jej nespôsobil a naopak žalobkyňa mu vracala peniaze jej ním požičané.
Podľa Čl. 46 Ústavy SR
(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. (4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa Čl.5 C.s.p. - Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Podľa Čl.8 C.s.p. - Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Podľa § 149 C.s.p. - Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 151 ods.1 C.s.p. - (1) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 151 C.s.p. (1)Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. (2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Podľa § 153 C.s.p. (1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. (2)Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenie § 153 o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v článku 5 C.s.p., podľa ktorého môže súd (v rozsahu ustanovenom zákonom) odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Ustanovenie § 153 zakotvuje právnu povinnosť (§ 153 ods. 1) a sankciu za jej porušenie (§ 153 ods. 2 a 3). Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Ide o špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1, druhá veta. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Z ustanovenia § 151 C.s.p. vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2 C.s.p. musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované (dostatočne určité). Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Z vyššie citovaných právnych predpisov vyplýva, že právo na súdnu ochranu nie je neobmedzené. Možno ho vykonávať iba v rámci a spôsobom stanoveným C.s.p. Účasť strany sporu na pojednávaní je jej právom a nie povinnosťou. Ak však strana sporu neodôvodnene toto právo nevyužije, pripravuje sa tým o možnosť využitia niektorých procesných práv. Vo vzťahu k vykonanému prvému pojednávaniu súd uvádza, že žalovaný sa ho nezúčastnil dobrovoľne. Ním v žiadosti uvádzaný dôvod o odročenie pojednávania súd neaproboval, keďže žalovaný nepreukázal, čo mu skutočne neumožňuje na pojednávaní sa zúčastniť a prečo určitá skutočnosť (brániaca mu v účasti a preukázaná) má pre neho väčší význam, ako súdne pojednávanie, v ktorom je po ňom požadované zaplatenie cca 31.000 eur.
Ak sa teda žalovaný nevyjadril k žalobe, nezúčastnil sa bezdôvodne prvého pojednávania a teda podstatné tvrdenia žalobkyne nepoprel, mal súd žalobkyňou tvrdený skutkový stav za nesporný. Potom, ak sa žalovaný zúčastnil aj bez predvolania druhého pojednávania, neznamená to, že mohol sanovať jeho dovtedajšiu úplnú pasivitu. Ním prostredníctvom právneho zástupcu vznesené tvrdenia o nedopustení sa protiprávneho konania vo forme trestného činu voči žalovanej, tak boli vznesené oneskorene a súd na nich podľa § 153 ods.2 C.s.p. neprihliadal. Vzhľadom na uvedené aj navrhovaný dôkaz jeho výsluchom bol prednesený oneskorene a vzhľadom na viazanosť trestným rozsudkom (bližšie uvedené nižšie) ho súd nepovažoval za potrebný a preto ho zamietol. Rovnako súd zamietol aj návrh na vykonanie svedka Z. (vymyslená identita) a svedka C., ktorí mali vypovedať o vyplatení úveru žalobkyni, keďže túto otázku súd nepovažoval za spornú.
5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého Trestným rozkazom č.k. 33T/113/2018 - 364, právoplatným dňa 27.07.2019 bol žalovaný uznaný vinným z pokračujúceho prečinu podvodu podľa § 221 ods.1, ods.2 Tresného zákona, že „v období od dňa 02.05.2016 do dňa 23.11.2016 vo U. a inde, vystupujúc ako Q. Z., toho času žijúci v D. E., kontaktoval prostredníctvom e-mailovej adresy Q., získal si jej dôveru a pod rôznymi zámienkami o biznis projektoch a vážnej autonehode za účelom vyplatenia svojich podĺžností voči iným subjektom, od nej vylákal viacero finančných pôžičiek v celkovej výške 23800 eur, ktoré mu poškodená odovzdala osobne alebo vkladala na jeho účet, čím jej týmto konaním spôsobil škodu vo výške 23800 eur.“ Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že sa pozná so žalovaným dlhodobo a ten jej sprostredkoval elektronický kontakt s Q.m Z.om. Žalobkyňa presne uviedla kedy a za akým účelom požičala žalovanému sumy 5000 eur, 6000 eur, 1000 eur, 5000 eur, 700 eur, 4000 eur a 2100 eur, spolu 23800 eur z úveru, ktorý jej žalovaný pomohol vybaviť. Žalovaná predložila súdu aj úverovú zmluvu. Uviedla, že bolo dohodnuté, že úver bude splácať žalovaný, aby žalobkyňa nemala žiadnu ujmu a po návrate Q. Z.a, keď tento dá peniaze žalovanému, tento následne jednorazovo predmetný úver splatí. Žalobkyňa zároveň predložila prehľad zaplatených súm na predmetný úver, s tým že žalovaný zaplatil iba sumu 343,50 eur dňa 15.02.2017, sumu 350 eur dňa 15.03.2017, sumu 350 eur dňa 15.04.2017 a sumu 698 eur dňa 15.06.2017, spolu 1741,50 eur. Vzhľadom na to, že k včasnému popretiu skutočností tvrdených žalobkyňou zo strany žalovanej nedošlo, považuje súd tieto skutočnosti jako aj skutočnosti vyplývajúce z ňou predložených listín za nesporné.
6. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych úvah: Podľa § 657 OZ - Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa § 658 ods.1 OZ - Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/82/2018 - Najvyšší súd SR v rozsudku z 29. apríla 1992 sp. zn. 2 Cz 16/92, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 35/1993 vyslovil právny záver : „v občianskom súdnom konaní je súd viazaný nielen rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj právnou kvalifikáciou skutku a tým aj formou zavinenia predpokladaným trestným zákonom". Obdobné závery vyslovil najvyšší súd v uznesení zo 17. mája 2012 sp. zn. 1 Obdo 41/2011, pričom vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR uvedeného v jeho náleze z 23. novembra 2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011: „rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal." Teda pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený, spôsobenie škody, potom si súd rozhodujúci o žalobe poškodeného, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody spôsobenej takýmto trestným činom odkázaný na občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť vlastný názor na to, či žalobcovi bola spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Ústavne konformný výklad § 135 ods. 1 OSP, resp. § 193 ods. 1 CSP totiž vyžaduje, aby súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom, bol viazaný právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou), a to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin. Podľa R - 22/1979 - Při rozhodování o náhradě škody jsou soudy v občanském soudním řízení podle ustanovení § 135 odst. 1 o. s. ř. vázány rozhodnutím o tom, že byl spáchán trestný čin, přečin nebo přestupek a kdo je spáchal. Ustanovení § 135 odst. 1 o. s. ř. nelze vykládat izolovaně bez zřetele na ustanovení § 135 odst. 2 o. s. ř. Výrok rozhodnutí o tom, že byl spáchán trestný čin nebo přečin, neřeší
rozsah a výši škody ani tehdy, je-li odškodnitelná újma pojmovým znakem trestného činu. Mezi výší škody uplatnitelnou v adhezním řízení a výší škody rozhodnou pro posouzení trestní stránky věci může být rozdíl (viz III/1964 Sbírky rozhodnutí a sdělení soudů ČSSR, str. 209). Soud v občanském soudním řízení tedy není vázán ve smyslu ustanovení § 135 odst. 1 o. s. ř., pokud jde o výši škody. Nebylo by sice správné nevzít v úvahu závěry a zjištění učiněná v tomto směru v trestním řízení soudním, avšak v občanském soudním řízení musí být podle potřeby provedeny důkazy další a soud si musí učinit o výši škody vlastní odpovědný závěr podložený úplným zjištěním skutečného stavu věci. Jestliže pak soud v občanském soudním řízení zjistí podstatně odchylnou výši škody než trestní rozsudek, je vhodné uvážit podání podnětu ke stížnosti pro porušení zákona. Podľa rozsudku NS ČR (veľký senát) sp. zn. sp. zn. 31 Cdo 3620/2010 - Pro podvodné jednání je charakteristické, že klamavým předstíráním určité vůle jednající úmyslně zastírá svoji skutečnou vůli, spočívající v tom, aby se na úkor druhého účastníka smlouvy nebo třetí osoby nezákonně (protiprávně) obohatil. Obojí, tedy jak jednostranná simulace určité vůle, tak i skutečná vůle jednajícího, současně musí (podle představ jednajícího) zůstat při uzavření smlouvy před druhým účastníkem smlouvy skryty, neboť jinak (v případě vyzrazení sledovaného záměru druhému účastníkovi smlouvy) nemůže být účel smlouvy (nezákonné /protiprávní/ obohacení na úkor druhého účastníka nebo třetí osoby) zpravidla dosažen. Skutečná vůle jednajícího tedy při jeho podvodném jednání (má-li být dosažen jeho účel) představuje pohnutku ke smlouvě, popřípadě vnitřní výhradu (mentální rezervaci), které zůstaly neprojeveny. Na uvedeném závěru nic nemění ani to, že podvodně jednající účastník byl posléze soudem uznán vinným ze spáchání trestného činu podvodu podle ustanovení § 250 tr. zák. Skutečnost, že podvodné jednání posléze vyšlo najevo a že stník smlouvy z něj byl usvědčen, totiž nevypovídá ničeho o tom, zda jednání odsouzeného účastníka smlouvy v době uzavření smlouvy bylo známo (muselo být známo) druhému účastníku smlouvy a že při uzavření smlouvy nepředstavovalo jen účastníkem neprojevenou pohnutku, popřípadě vnitřní výhradu (mentální rezervaci). Neprojevená pohnutka nebo vnitřní výhrada (mentální rezervace) účastníka smlouvy, který jednal podvodně, tedy nezpůsobuje (bez dalšího) neplatnost smlouvy podle ustanovení § 37 odst. 1 nebo podle § 39 obč. zák. K definičním znakům právního státu patří princip právní jistoty a ochrany důvěry účastníků právních vztahů v právo. Součástí právní jistoty a ochrany důvěry účastníků právních vztahů v právo je rovněž respektování zásady „pacta sunt servanda“. Přijetí právního názoru o tom, že podvodné jednání jednoho z účastníků smlouvy má bez dalšího za následek (absolutní) neplatnost smlouvy, by ve svých důsledcích znamenalo, že druhý účastník smlouvy nemá právo na sjednané plnění, i kdyby smlouvu uzavřel vážně a i kdyby ji sám splnil (byl připraven splnit); újma, kterou by tím utrpěl, by mu mohla být nahrazena jen z důvodu odpovědnosti podvodně jednajícího účastníka za bezdůvodné obohacení nebo za škodu. Uvedené následky však nelze považovat z hlediska zásady „pacta sunt servanda“ za odpovídající. Uzavřenou smlouvu by totiž nebylo třeba splnit jen proto, že jednání jednoho z účastníků smlouvy bylo ovlivněno neprojevenou pohnutkou nebo poznamenáno vnitřní výhradou (mentální rezervací) o následném výkonu práv a povinností ze smlouvy, ačkoliv druhý z účastníků smlouvy ke sjednání závazku přistoupil vážně a podvodné jednání nebyl (v té době) schopen rozpoznat. Požadavek na výkon práv a povinností z občanskoprávních vztahů v souladu s dobrými mravy (§ 3 odst. 1 obč. zák.) současně vyžaduje, aby právní následky měla z důvodu právní jistoty jen taková vůle, která byla účastníkem smlouvy projevena, a aby proto účel (smysl) uzavřené smlouvy a ani její skutečný dopad do právních vztahů účastníků nebyl určován pohnutkou nebo vnitřní výhradou (mentální rezervací) podvodně jednajícího účastníka, ale postojem druhého účastníka. Smlouva, při jejímž uzavření jednal jeden z jejích účastníků podvodně, tedy nemůže být bez dalšího neplatná pro nedostatek vážné vůle (§ 37 odst. 1 obč. zák.) nebo z důvodu rozporu se zákonem (§ 39 obč. zák.). Naopak, právem musí být chráněn druhý účastník smlouvy a jen na něm může záviset, zda se dovolá omylu, který u něj podvodně jednající účastník při uzavření smlouvy vyvolal nebo jehož podvodně jednající účastník při uzavření smlouvy využil, a zda tím uplatní tzv. relativní neplatnost smlouvy ve smyslu ustanovení § 49a a § 40a obč. zák. Z uvedených důvodů dospívá také velký senát občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu k závěru, že smlouva, při jejímž uzavření jeden z účastníků smlouvy úmyslně předstíral určitou vůli se záměrem, aby tím vyvolal u druhého účastníka omyl nebo aby tím využil jeho omylu, není neplatná podle ustanovení § 37 odst. 1 obč. zák. pro nedostatek vážné vůle nebo podle ustanovení § 39 obč. zák. pro rozpor se zákonem. Podvodné jednání jednoho z účastníků smlouvy při jejím uzavření je důvodem neplatnosti smlouvy podle ustanovení § 49a obč. zák., jehož se může úspěšně dovolat jen druhý účastník smlouvy (§ 40a obč. zák.).
7. Súd tak dospel k záveru, že žalobkyňa poskytla pôžičku žalovanému za rovnakých podmienok ako jej bol poskytnutý úver peňažným ústavom, pričom pôžičku jej mal žalovaný splácať tak, že bude platiť splátky peňažnému ústavu v stanovených lehotách splatnosti. Mesačné splátky mali výšku (z dôvodu postupného navýšenia úveru) 246,82 eur, 264,75 eur a finálne 343,89 eur. Zmluvu(y) o pôžičke považuje žalobkyňa za riadne uzavretú a jej relatívnej neplatnosti pre omyl sa nedovolala. Keďže splnenie záväzku Q. Z.a voči žalovanému z dôvodu vymyslenej identity do úvahy neprichádzalo, nenastala ani predčasná splatnosť pôžičky a žalovaný je povinný ju plniť spôsobom ako je žalobkyňa povinná plniť peňažnému ústavu. Ku dňu rozhodnutia súdu boli splatné splátky 3 x 246,82 eur (20.06.2016 - 20.08.2016), 2 x 264,75 eur (20.10.2016 - 20.11.2016) a 45 x 343,89 eur (15.01.2017 - 20.09.2020), spolu suma 16745,01 eur. Keďže žalovaný zaplatil sumu 1741,50 eur, tak suma ktorú dlhuje žalobkyni má výšku 15003,51 eur. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá pre predčasnosť, keďže splatnosť splátok splatných po 20.09.2020 ešte nenastala.
8. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalej uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí s výrokom číslo I. súdu uvedenom v rozsudku. Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho vyhodnotenia predložených dôkazných prostriedkov zo strany žalovaného, ktoré žiadnym spôsobom nevyhodnotil v rámci rozhodnutia pri vydaní predmetného rozsudku.
9. Žalobca podotýka, že v čase podania žaloby a priebehu konania v rámci doručovania uvedených vyjadrení zo strany žalobcu sa dlhodobo žalovaný nenachádzal na adrese svojho trvalého pobytu z dôvodu pracovných povinností, pričom má za to, že zo strany tunajšieho súdu mu bolo znemožnené právo na spravodlivý proces a právnu ochranu v rámci predmetného konania. Tunajší súd v rámci svojho rozhodovania a procesného postupu nepripustil výsluch strany sporu, čo možno považovať za hrubé porušenie práv strany sporu, ktorej bolo znemožnené sa v danej veci vyjadriť v rámci daného konania. Výsluch žalovaného v rámci predmetného konania by objasnil a vyvrátil tvrdenia uvedené zo strany žalobcu, pričom takýmto konaním tunajší súd zvýhodnil strany sporu - žalobcu.
10. Súd prvej inštancie aktívne nahrádzal dokazovanie namiesto žalobcu (pasívne podanie žaloby v rozsahu preukázania vzniknutej škody), čo v danom prípade celkom určite odporuje zásade kontradiktórnosti konania v zmysle Civilného sporového poriadku. Žalovaný považuje za dôležité uviesť, že tunajší súd v zmysle odôvodnenia zmenil podľa názoru žalovaného právny základ nároku uplatňovaného žalobcom, ak tento svoj nárok oprel o výsledok trestného konania, a teda sa uplatnil škodu, ktorú údajne spôsobil žalovaný, avšak tunajší súd svoje rozhodnutie oprel o argumentáciu spočívajúcu v nároku žalobcu na vrátenie pôžičky poskytnutej žalovanému v rozsahu doposiaľ uhradených splátok. Uvedené odôvodnenie nielenže podľa názoru žalovaného spôsobuje nepreskúmateľnosť napádaného rozhodnutia, ak súd prvej inštancie rozhodol o právnom základe žalobcu, ktorý ale žalobca nikdy netvrdil a teda zmenil právny podklad pre uplatňovaný nárok, čo je v rozpore s ustanoveniami civilného sporového konania, avšak uvedené opäť potvrdzuje názor žalovaného o možnom porušení zásady kontradiktórnosti súdneho konania.
11. Za predpokladu, že žalobca uplatňoval nárok z titulu náhrady škody, nemôže súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného vyhovieť žalobe z titulu nároku na vrátenie už uhradených splátok úveru poskytnutého peňažným ústavom.
12. Tiež nie je možné opomenúť, že za predpokladu, že žalobca poskytol žalovanému akékoľvek finančné prostriedky, čo žalovaný od počiatku rozporuje, tak zo žiadneho dôkazu nevyplynulo úročenie daných prostriedkov, a teda nie je dôvod, aby žalovaný v takom hypotetickom prípade hradil za žalobcu prípadné úroky alebo poplatky za poskytnutie úveru vyplývajúce zo zmluvy s peňažným ústavom.
13. S ohľadom na uvedené má žalovaný za to, že v prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožnil s právnym posúdením nárokov žalobcu prezentovaným v rámci konania, a teda predovšetkým s ohľadom na preukázanie spôsobenej škody, tak mal súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného zamietnuť žalobu ako nedôvodnú a nie nahrádzať právne posúdenie strany sporu spôsobom, ktorý je však podľa názoru žalovaného právne neudržateľný, ak tento do vzťahu medzi stranami sporu zahrnul aj vzťah žalobcu a peňažného ústavu, ktorý sa na žalovaného v zmysle právnych predpisov ani nevzťahuje, keďže nebol zmluvnou stranou daného zmluvného vzťahu.
14. Žalovaný v podanom odvolaní uzavrel, že zastáva názor, že podaná žaloba mala byť zamietnutá ako nedôvodná, keďže žalobca nepreukázal naplnenie všetkých atribútov nevyhnutných pre preukázanie nároku na náhradu škody a ďalej samotné konanie trpí nedostatkami, ak zo strany súdu prvej inštancie došlo podľa názoru žalovaného k porušeniu práva na spravodlivý proces a rovnosť strán v rámci súdneho konania, ak zamietol návrh na realizovanie dokazovania len s odkazom na možnosť predpokladanú Civilným sporovým poriadkom - sudcovskú koncentráciu, ak by navrhovaným dokazovaním nedošlo ako k odročeniu pojednávania (žalovaný bol na pojednávaní prítomný a návrh bol predložený pred ukončením dokazovania) a teda ani porušeniu zásady hospodárnosti konania, a súčasne súd prvej inštancie nahradil právne posúdenie prezentované žalobcom svojim právnym posúdením, ktoré podľa žalovaného nie je možné na posudzovaný právny vzťah aplikovať.
15. Tiež nie je možné opomenúť, že súd prvej inštancie v zmysle zápisnice o pojednávaní zo dňa 01.10.2020 rozhodol o návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania až po jeho záverečné reči a bez ďalšieho vyhlásil dokazovanie za skončené, čím zamedzil reagovať na vzniknutú procesnú situáciu. Žalovaný teda nemal možnosť sa k uvedenému adekvátne vyjadriť v rozsahu realizovaného dokazovania a posúdenia právnej stránky veci.
16. Žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 31.829,18 eur s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
17. Žalobkyňa nesúhlasí s rozhodnutím súdu, aby jej žalovaný bol povinný zaplatiť sumu len vo výške 15.003,51 eur, pričom žiada o zaplatenie celej žalovanej sumy vo výške 31.829,18 eur s prísl. a tiež nahradiť trovy konania.
18. Žalobkyňa má za to, že nemožno hľadieť na výšku náhrady škody len v rozsahu žalobkyňou už uhradených splátok voči banke, nakoľko žalobkyni už vznikla škoda, keďže financie odovzdala žalovanému v plnej výške v rozsahu tak, ako jej boli poskytnuté bankou.
19. Žalovaná má nárok na náhradu škody v požadovanej výške 31.829,18 eur a má za to, že súd zrejme nesprávne vyhodnotil v závere právne vec ako predčasné požadované splatenie financií, nakoľko žalobkyňa sumu vo výške 23.800 eur odovzdala žalovanému, sumu vo výške 5.059,61 eur už vyplatila ako úroky z úveru a ostáva jej vyplatiť ešte sumu 2.969,57 eur. Odvolateľka má za to, že v požadovanej sume žalobkyni vznikla oprávnená náhrada škody.
20. Z predmetných poskytnutých financií mal osoh, teda úžitkový majetkový prospech len žalovaný, pričom tento uviedol zrejme úmyselne klamlivo žalobkyňu do omylu v tom, že ju zavádzal, že tieto požičané financie jej v plnej výške vráti. Žalovaný vrátil žalobkyni požičanú sumu len v začiatkoch zmluvného vzťahu a to nasledovne: dňa 13.02.2017 vo výške 343,50 eur, dňa 15.03.2017 vo výške 350 eur, dňa 18.04.2017 vo výške 350 eur a dňa 19.06.2017 vo výške 698 eur.
21. Zo strany žalobkyne uzavretím zmluvy o úvere išlo len o akýsi formálny úkon, ktorý uskutočnila v záujme a na naliehanie žalovaného, ktorému poskytnuté finančné prostriedky požičala v plnej výške a v dobrej viere s tým, že jej tieto bezodkladne vráti. Žalobkyňa žiadala o vyplatenie finančnej čiastky ako náhrady spôsobenej škody, pričom uvádzala aj výpočet dlžnej sumy so zohľadnením mesačných splátok úveru vo výške 343,89 eur, ktoré žalobkyňa musí ako dlžníčka voči SLSP, a.s. aj naďalej splácať. Ak by žalovaný neuviedol žalobkyňu do omylu a nepodviedol ju ohľadne vrátenia požičanej sumy, žalobkyňa by už dávno mohla predčasne splatiť úver a nemať tak žiadny záväzok.
22. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobkyne a žalovaného je opodstatnené.
23. Žalovaný v podanom odvolaní namietal predovšetkým skutočnosť, že súd v rámci svojho rozhodovania a procesného postupu nepripustil výsluch strany sporu, čo možno považovať za hrubé porušenie práv strany sporu, ktorej bolo znemožnené sa v danej veci vyjadriť v rámci daného konania.
24. S uvedenou námietkou sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.
25. Výsluch žalovaného v rámci predmetného konania podľa názoru odvolateľa by objasnil a vyvrátil tvrdenia uvedené zo strany žalobcu, pričom takýmto konaním súd zvýhodnil strany sporu - žalobcu.
26. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 22.06.2020 na prednesený návrh právneho zástupcu žalovaného, ktorým navrhol žalovaného vypočuť, reagoval uznesením, v ktorom uviedol: „Ak právna zástupkyňa žalovaného chce vypočuť pána A., nech mu to povie, nech sa tento dostaví na pojednávanie“.
27. Odvolací súd má za to, že z obsahu uvedeného uznesenia možno vyvodiť, že súd konanie strany (žalovaného), ktorým sa nevyjadril k tvrdeniam žalobkyne, ospravedlnil a výslovne mu umožnil na nasledujúcom pojednávaní vyjadriť sa k prednesom žalobkyne.
28. „Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Napriek tomu je v diskrečnej právomoci súdu poskytnúť strane sporu na pojednávaní lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy (§ 181 ods. 4). Ustanovenie § 181 ods. 4 je vo vzťahu k § 153 ods. 1 druhá veta lex specialis. Ak súd na pojednávaní určí lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy, považujú sa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatnené stranou v tejto lehote za predložené včas.“ (Števček, M., Ficová, S. Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 578s)
29. Ak napriek uvedenému na nasledujúcom pojednávaní návrh na výsluch žalovaného súd ako dôkaz zamietol s odôvodnením uvedeným v bode 3.5., že „aj navrhovaný dôkaz jeho výsluchom bol prednesený oneskorene a vzhľadom na viazanosť trestným rozsudkom, ho súd nepovažoval za potrebný, a preto ho zamietol“.
30. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej: „V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbruggec. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie, dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 27.01.2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz nevykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ (Najvyšší súd SR, sp. zn. 6Cdo 259/2010)
31. Treba prisvedčiť žalovanému, že ak súd vzhľadom k hore uvedenému nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
32. Treba tiež zvýrazniť, že samotná žalobkyňa v podanom odvolaní rovnako poukazuje na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
33. Žalobkyňa namieta, že súd zrejme nesprávne vyhodnotil v závere právne vec ako predčasné požadované splatenie financií.
34. Odvolací súd k tomu uvádza, že záver súdu o splácaní pôžičky žalovaným tak, že bude platiť splátky peňažnému ústavu v stanovených lehotách splatnosti, zostal bez náležitého odôvodnenia.
35. Keďže napadnuté rozhodnutie tak v jeho vyhovujúcej, ako aj zamietavej časti vychádza z rovnakých princípov, s naplnením ktorých sa odvolací súd nestotožňuje (ako uviedol vyššie), bolo potrebné z dôvodu uvedenom v ustanovení § 389 ods. 1 b, a c, napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
36. V novom konaní musí byť žalovanému umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom, ako aj navrhovať dôkazy.
37. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
38. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).