Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 269/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Ing. K. R., B., zastúpeného JUDr. P. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. z 25. mája 2009,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. marca 2010 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. novembra 2010

a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. K. R. podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. novembra 2010

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. novembra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. K. R. trovy právneho

zastúpenia v sume 284,66 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a šesťdesiatšesť centov) na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-23 z 24. augusta 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. K. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

JUDr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. mája 2009 (ďalej aj

„rozsudok z 25. mája 2009“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok z 24. marca 2010“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1

Obdo 29/2010 zo 16. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok zo 16. novembra 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. -73

z 8. februára 2008 schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi prokurátorom Okresnej

prokuratúry Martin a obvineným T. M. (ďalej aj „odsúdený“) zo 17. augusta 2007 a

rozhodol, že obvinený je vinný zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1

a 2 účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na trest odňatia

slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odložením výkonu trestu na skúšobnú

dobu 12 mesiacov. Okresný súd zároveň sťažovateľa ako poškodeného s jeho nárokom na

náhradu škody odkázal na občianskoprávne súdne konanie.

Sťažovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil žalobou z 19. mája 2008, o ktorej

okresný súd rozhodol rozsudkom z 25. mája 2009 tak, že ju zamietol. Proti rozsudku

okresného súdu z 25. mája 2009 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd svojím

rozsudkom z 24. marca 2010 potvrdil a zároveň ďalším výrokom vyslovil, že dovolanie

proti tomuto rozsudku je prípustné. Najvyšší súd následne dovolanie sťažovateľa

rozsudkom zo 16. novembra 2010 zamietol.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa dospeli k arbitrárnym

a svojvoľným záverom v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu predmetnej

veci a „arbitrárneho“ vysporiadania sa so skutkovou vetou trestného rozsudku

v napadnutých rozhodnutiach.

Sťažovateľ uviedol, že v danej veci boli podľa neho u odsúdeného naplnené

predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2008 (ďalej len „rozsudok z 8. februára

2008“), ktorým bolo preukázané ako protiprávne konanie odsúdeného, tak aj skutočnosť, že

v dôsledku neho vznikla sťažovateľovi ujma, resp. škoda, keďže vznik škody na cudzom

majetku je jedným z predpokladov naplnenia skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.

Okresný súd v rozsudku z 25. mája 2009 v rozpore s ustanovením § 135 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov, o tom, že bol

spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, „odmietol titul náhrady škody ako taký, nezaoberal

sa preukazovaním vzniku škody spôsobenej trestným činom a tým, že záväzok škodcu

nahradiť škodu poškodenému je záväzkom novým, a to aj v prípade, že škoda bola

spôsobená v rámci už existujúceho záväzkového vzťahu, ale zaoberal sa úplne iným titulom,

a to povinnosťou spoločnosti S., s. r. o., zaplatiť sťažovateľovi istinu podľa rozsudku

okresného súdu sp. zn. “.

Nárok na náhradu škody sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej

veci nesprávne právne posúdili podľa ustanovení . Odsúdený

neporušil povinnosť vyplývajúcu z obchodnoprávneho záväzku, ale škodu sťažovateľovi

spôsobil zavineným protiprávnym úkonom, za ktorý bol rozsudkom okresného súdu

z 8. februára 2008 právoplatne odsúdený, pričom sťažovateľ ako poškodený bol v ňom

so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie. V rámci

občianskoprávneho konania, ktorého predmetom bol nárok sťažovateľa na náhradu škody

spôsobenej protiprávnym konaním odsúdeného, mal potom okresný súd aplikovať

ustanovenia . Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na

rozhodovaní v tejto veci aplikovali na daný skutkový stav nesprávny právny predpis a „bez

racionálnych dôvodov“ odmietli argumentáciu sťažovateľa o možnosti aplikácie inej

právnej normy, a preto konali v rozpore s ustanoveniami

(ďalej aj „OSP“).

V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou záverov súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sťažovateľ poukázal aj na to, že okresný

súd najskôr vydal v predmetnej veci platobný rozkaz sp. zn. zo 14. augusta

2008, ktorým žalobe sťažovateľa plne vyhovel, ktorý však nebolo možné doručiť

odsúdenému, preto ho uznesením sp. zn. z 15. apríla 2009 zrušil a vo veci

nariadil pojednávanie, na ktorom už na základe tých istých listinných dôkazov žalobu

sťažovateľa zamietol, avšak „bez odôvodnenia, akými inými myšlienkovými úvahami sa

spravoval, a ktoré konkrétne dôkazy viedli k zmene jeho rozhodnutia“. V spojení s uvedenou

argumentáciou sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd sa nezaoberal v predmetnom

konaní reálnou možnosťou uspokojenia jeho pohľadávky voči spoločnosti S., s. r. o.

Podľa sťažovateľa krajský súd svoj rozsudok z 24. marca 2010 dostatočne

neodôvodnil ani vo vzťahu k výroku, ktorým proti nemu pripustil dovolanie, keď v rámci

jeho odôvodnenia len konštatoval, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu s poukazom na existenciu právoplatných rozhodnutí (rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 13. novembra 2006 a rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 8. februára 2008), avšak krajský súd „dostatočne nevysvetlil svoj

myšlienkový postup v odôvodnení, nepoukázal na právne závery, ktoré zaujal, nepoukázal

na to, v čom konkrétne videl nedostatok právnej úpravy, nešpecifikoval otázku zásadného

právneho významu a ani sa nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami“.

Ani odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 nemožno podľa

sťažovateľa považovať za dostatočné, pretože v ňom nekonkretizoval otázku zásadného

právneho významu, nezaujal k nej stanovisko a nevyjadril sa k argumentácii sťažovateľa,

ktorou poukazoval na nesprávne právne posúdenie predmetnej veci krajským súdom.

Napokon sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd postupoval v predmetnom

konaní „vadne a osvojil si nesprávne právne posúdenie veci, nezistil riadne skutkový stav

veci“, pretože on už v podanom odvolaní z 21. júla 2009 proti rozsudku z 25. mája 2009

uviedol, že v trestnom spise sp. zn. „sa nachádza záznam výsluchu

vyšetrovateľa s vtedy obvineným T. M., kde tento uviedol v prípravnom konaní, že škodu

spôsobenú sťažovateľovi chce zaplatiť ako fyzická osoba (nie ako konateľ spoločnosti S., s.

r. o.), t. j. došlo k uplatneniu inštitútu prevzatia záväzku podľa § 531 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Týmto návrhom sťažovateľ poukazoval na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli

uplatnené pred súdom prvého stupňa a ktorými malo byť preukázané, že v konaní došlo k

vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej o doteraz zistený

skutkový stav neobstojí. Na základe týchto skutočností bol daný zákonný dôvod na

uplatnenie skutočností a dôkazov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa v

zmysle .“.

V predmetnom konaní bolo teda potrebné podľa sťažovateľa zopakovať a doplniť

dokazovanie, a preto mal krajský súd v tejto veci na prerokovanie odvolania sťažovateľa

nariadiť pojednávanie. Keďže krajský súd tak neurobil, konal v rozpore s § 214 ods. 1

písm. a) , čím „zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi

konať pred súdom“.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel sťažovateľ k záveru, že v predmetnom

konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 3 300 €, ktoré odôvodnil tým, že „od začatia súdneho konania si musel sťažovateľ

nárokovať náhradu škody v dvoch súdnych konaniach (občianskom a trestnom), opakovane

sa uvedenou vecou zaoberať, od uplatnenia nároku na náhradu škody uplynulo

neprimerané časové obdobie so žiadnym výsledkom a negatívne účinky vydaných

rozhodnutí doliehali na sťažovateľa osobitne nepriaznivo“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že rozsudkom okresného súdu z 25. mája 2009, rozsudkom krajského súdu

z 24. marca 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 došlo k porušeniu

jeho základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru,

zruší tieto rozsudky a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu, prizná mu finančné

zadosťučinenie v sume 3 300 € a trovy právneho zastúpenia v sume 284,66 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril krajský súd

prostredníctvom predsedníčky senátu podaním zo 14. septembra 2011. Vo svojom vyjadrení

krajský súd okrem iného uviedol, že rozsudkom krajského súdu z 24. marca 2010 nedošlo

„... k arbitrárnemu prístupu pri rozhodovaní v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu

Martin č. k. -73 zo dňa 8. 2. 2008 a ani k vylúčeniu ust. § 135 ods. 1 O. s.

p...“. Krajský súd „arbitrárne nepristupoval ku skutkovej vete trestného rozsudku

Okresného súdu Martin pod sp. zn. zo dňa 8. 2. 2008... Práve na základe

tejto skutkovej vety krajský súd ako súd odvolací posudzoval, či T. M. zodpovedá za škodu a

v akej výške ako konateľ spoločnosti S., s. r. o., keďže takto znela skutková veta trestného

rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. , ktorá sa vzťahovala ku

konštatovaniu trestného činu sprenevery, ktorého sa mal dopustiť T. M. ako konateľ

spoločnosti S., s. r. o.

Nedošlo teda k odmietnutiu titulu náhrady škody rozsudkom krajského súdu, avšak

tak okresný súd, ako aj krajský súd a následne z titulu vyvolaného dovolacieho konania

Najvyšší súd SR, posudzovali, či a v akom rozsahu T. M. nesie zodpovednosť za túto škodu...

Existencia samotného trestného rozsudku však nezbavuje súd povinnosti skúmať základ a

výšku uplatnenej škody, a preto podľa názoru krajského súdu bolo namieste, že sa táto

škoda, nielen jej výška, ale aj základ, posudzovala a vyhodnocovala...“.

Krajský súd ďalej vo svojej argumentácii poukázal na zásadu viazanosti súdu petitom

návrhu a v tejto súvislosti uviedol: „... sťažovateľ ako žalobca v žalobe zo dňa 19. 5. 2008,

ako aj na pojednávaní konanom dňa 25. 5. 2009 pred okresným súdom uviedol, že škodu

84 954,50 Sk, ktorá pozostávala zo sumy 60 000,- Sk, z trov súdneho konania vyplývajúcich

z právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -75 zo dňa 13. 11.

2006 si uplatňuje proti žalovanému T. M. z toho titulu, že túto škodu mal spôsobiť T. M.

ako konateľ spoločnosti S., s. r. o.. Takto vymedzený žalobný nárok mohol byť len

posudzovaný okresným súdom, a následne aj krajským súdom. Z dôvodu takto vymedzeného

nároku bolo nevyhnutné, aby tento bol posudzovaný aj v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Martin č. k. -75 zo dňa 13. 11. 2006, ktorým spoločnosť S., s. r. o., ako

žalovaný bola zaviazaná vrátiť žalobcovi – sťažovateľovi poskytnutú zálohu 60 000,- Sk,

určenú na plnenie z uzavretej zmluvy o dielo, keďže z titulu zániku zmluvy, resp. jej

ukončenia nastúpila tu povinnosť vrátiť plnenie poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy.

Sťažovateľova pohľadávka má svoj základ v akceptovanom záväzku zo strany S., s. r. o.,

vrátiť sumu 60.000,- Sk, ktorá bola prevzatá ako záloha podľa uzavretej zmluvy o dielo so

žalobcom – sťažovateľom, t. z. že krajský súd na základe vymedzeného žalobného nároku

žalobcom – sťažovateľom v konaní pred okresným súdom v spojení s trestným rozsudkom

sp. zn. a právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin pod č. k. 15Cb

301/2005-75 zo dňa 13. 11. 2006 skonštatoval v zhode s okresným súdom, že sťažovateľom

uplatnený žalobný nárok nebol vo vymedzenom žalobnom nároku preukázaný v rovine

škody, a to nielen voči spoločnosti S., s. r. o., ale ani voči T. M., vo vzťahu ku ktorému

takáto výška škody 60 000,- Sk + k tomu trovy súdneho konania vyplývajúce z

právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -75 zo dňa 13. 11.

2006, nebola preukázaná.“

Krajský súd v predmetnom konaní skúmal zákonné predpoklady vzniku

zodpovednosti za škodu a v súvislosti s konaním T. M. ako konateľa spoločnosti S., s. r. o.,

dospel k záveru, že v konaní nedošlo k preukázaniu vzniku škody sťažovateľa, pretože

„nebolo dané také konanie zo strany konateľa spoločnosti S., s. r. o., a to T. M. v pozícii

štatutárneho orgánu, ako aj osoby, ktorá vystupovala za spoločnosť s. r. o., výsledkom

ktorého vystupovania a konania by bola škoda uplatnená sťažovateľom“.

Vo svojom vyjadrení predsedníčka senátu krajského súdu poukázala tiež na

skutočnosť, že vzhľadom na v odvolacom konaní platný princíp neúplnej apelácie nemohol

krajský súd v tomto konaní prihliadnuť na argumenty sťažovateľa týkajúce sa tvrdenia, že

T. M. v rámci trestného konania vedeného proti nemu pod sp. zn. uvedený

záväzok prevzal podľa a nasl. , keďže uvedené skutočnosti

museli byť sťažovateľovi známe už v konaní pred okresným súdom, a napriek tomu ich v

rámci svojej obrany nepoužil.

Krajský súd v súlade s proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku

24. marca 2010 pripustil dovolanie, keďže „mal za to, že v celom rozsahu ide o rozhodnutie

zásadného právneho významu, a tým neformuloval len úzko jednu otázku, ale dovolaniu

podrobil v celom rozsahu svoje rozhodnutie, aby bolo možné komplexne posúdiť, z akých

úvah, záverov vychádzal krajský súd pri zaujatí svojho rozhodnutia“, a preto sa nestotožnil

s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nešpecifikovania otázky zásadného právneho

významu v uvedenom rozsudku.

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd v predmetnej

veci nenariadil pojednávanie, predsedníčka senátu krajského súdu uviedla, že na nariadenie

pojednávania nebol splnený žiaden z dôvodov podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a) až c)

, t. j. „nebol daný ani dôvod na nariadenie ústneho pojednávania pred krajským

súdom“.

S ohľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľom

v sťažnosti označených práv v predmetnej veci nedošlo.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril najvyšší

súd podaním č. k. -69 z 22. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný spis nemá k dispozícii,

mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol.

Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ vo svojom dovolaní vytkol odvolaciemu súdu

nesprávnu aplikáciu ustanovení namiesto ,

ďalej že neskúmal vyhlásenie žalovaného v trestnom konaní, resp., že nezabezpečil jeho

výsluch za účelom zistenia jeho stanoviska k žalobcom uplatnenej náhrade škody, ako aj

nesprávne posúdenie otázky transformácie nároku žalobcu voči spoločnosti S., s. r. o. na

nárok na náhradu škody voči žalovanému...

Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, dospel tunajší

súd k záveru, že z tohto odôvodnenia skutočne, tak ako na to poukazuje i sťažovateľ,

nevyplýva, ktoré myšlienkové postupy viedli súd k rozhodnutiu, ktoré sťažovateľ napadol,

konkrétne prečo nezohľadnil všetky sťažovateľom tvrdené, podľa neho rozhodujúce

argumenty. Z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti,

zároveň však najvyšší súd má za to, že absencia náležitého odôvodnenia neznamená

automaticky, že v konkrétnom prípade ide o rozhodnutie, ktoré by malo arbitrárny

charakter. Nepreskúmateľné rozhodnutie neznamená automaticky, že musí byť nesprávne čo

do meritu veci, avšak je nesprávne v zmysle jeho významu ako prostriedok kontroly

a správnosti rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd ponecháva rozhodnutie o tom,

či rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. novembra 2010, sp. zn.

došlo k porušeniu sťažovateľom namietaného základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Právny zástupca sťažovateľa na základe výzvy ústavného súdu zaujal stanovisko

k vyjadreniam súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podaním

z 22. septembra 2011, v ktorom vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu uviedol, že

„dôrazne odmieta konštatovanie o ambícii dosiahnuť prieskum rozhodnutia v ďalšej súdnej

inštancii... napáda tie nedostatky v postupe a rozhodnutí jednotlivých súdnych inštancií,

ktoré mali za následok porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu“.

V stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu právny zástupca sťažovateľa uviedol, že

sa stotožňuje s konštatovaním nachádzajúcim sa v ňom, podľa ktorého z rozsudku

najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 nie sú zrejmé myšlienkové postupy, ktoré súd

viedli k rozhodnutiu, a taktiež v ňom nie sú zohľadnené všetky relevantné argumenty

sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,

ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh

a stav konania v predmetnej veci.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -73 z 8. februára 2008 bola

schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Martin

a obvineným T. M. zo 17. augusta 2007 a zároveň bolo rozhodnuté, že tento je vinný zo

spáchania trestného činu sprenevery podľa a účinného do

31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s

podmienečným odložením výkonu trestu na skušobnú dobu 12 mesiacov, okresný súd

zároveň sťažovateľa ako poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na

občianskoprávne súdne konanie.

Sťažovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil žalobou z 19. mája 2008, o ktorej

okresný súd rozhodol rozsudkom z 25. mája 2009 tak, že ju zamietol. V žalobe uplatnený

nárok bol vymáhaný z titulu škody spôsobenej protiprávnym konaním odsúdeného, za ktoré

bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2008 právoplatne

odsúdený. Podľa žaloby škoda spočívala v nevrátenej zálohe v sume 60 000 Sk, ktorú

doteraz spoločnosť S., s. r. o., pre insolventnosť neuhradila, vo vynaložených trovách

konania v sume 24 954,50 Sk a v úroku z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy

60 000 Sk od 16. júna 2005 do zaplatenia (v súlade s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

, ktorým bola spoločnosť S., s. r. o., K., zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi

ako žalobcovi 60 000 Sk so 6 % ročným úrokom z omeškania od 16. júna 2005 až do

zaplatenia a trovy konania v sume 24 954,50 Sk).

V rámci odôvodnenia uvedeného rozsudku okresný súd poukázal na ustanovenia

týkajúce sa náhrady škody, zastupovania obchodnej spoločnosti

a obchodného majetku, pričom dospel k záveru, že odsúdený sa svojím konaním nedostal do

rozporu s (podľa ktorého podnikateľa zaväzuje konanie

osôb vykonávajúcich pôsobnosť štatutárneho orgánu, aj keď prekročili svojím konaním

rozsah predmetu jeho podnikania, okrem prípadu, v ktorom sa prekročila pôsobnosť

štatutárneho orgánu, ktorú tomuto orgánu zákon zveruje alebo zákon umožňuje zveriť) a že

trestný rozsudok okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2008 v jeho veci

v podstate nie je správny, keďže uviedol: „Zo skutkovej vety trestného rozsudku vôbec

nevyplýva skutočnosť, že by si bol T. M. ako fyzická osoba prisvojil cudziu vec a tým sa

dopustil trestného činu sprenevery.“ Následne za týmto konštatovaním však sám okresný

súd uviedol, že hlavným dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že podľa jeho

názoru nebol splnený základný predpoklad pre vznik zodpovednosti za porušenie povinností

zo záväzku, a to vznik škody.

Žalobcovi v predmetnom prípade vznikol právny nárok na plnenie zo zmluvy

uzatvorenej medzi ním a spoločnosťou S., s. r. o., ktorý bol deklarovaný rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 13. novembra 2006. Sťažovateľ má teda súdom

judikovanú pohľadávku na základe uvedeného rozsudku, ktorá je jeho obchodným

majetkom v zmysle a patrí sťažovateľovi. Keďže teda

nedošlo k zníženiu majetku na strane sťažovateľa ako žalobcu, nebola preukázaná existencia

škody, a preto súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu z 25. mája 2009 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré

odôvodnil argumentáciou identickou s tou, ktorú použil vo svojej sťažnosti doručenej

ústavnému súdu. Navyše v rámci odvolania požiadal, aby krajský súd ako súd odvolací,

v prípade, ak potvrdí rozsudok okresného súdu z 25. mája 2009, vo výroku pripustil podanie

dovolania proti nemu, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho

významu.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 24. marca 2010 tak, že

rozsudok okresného súdu z 25. mája 2009 potvrdil, ďalším výrokom pripustil proti svojmu

rozsudku podanie dovolania a zároveň žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

V rámci odôvodnenia rozsudku krajský súd dospel k záveru, že pri svojom

rozhodovaní nie je viazaný nielen rozsahom a výškou škody spôsobenej trestným činom, ale

ani „skutkovým základom uplatňovaného nároku“, keď uviedol: „Práve civilný súd je

oprávnený pri výkone civilnej právomoci posudzovať otázku výšky uplatnenej škody

žalobcom a v rámci zisťovania skutkového stavu veci civilný súd bol oprávnený zisťovať

a posudzovať celý skutkový základ uplatňovaného nároku, a to i keď, tento základ z

hľadiska právneho posúdenia skutkových okolností zasahuje do oboru trestného práva.

Podľa názoru krajského súdu právo civilného súdu vyvodiť občiansko-právnu prípadne

obchodno-právnu zodpovednosť, či iné dôsledky určitej skutočnosti alebo skutkového deja,

nie je obmedzené, ani ak by skutkový dej naplňoval skutkovú podstatu trestného činu...

Skutočnosť, že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný podľa

výškou škody vychádza z toho, že v rámci občianskeho súdneho konania musia byť podľa

potreby vykonané ďalšie dôkazy k zisteniu skutkového stavu veci viažúceho sa nielen k výške

škody, ale aj k škode ako takej.“

Zo záverov krajského súdu ďalej vyplýva, že uplatnený nárok považuje za nesplnený

zmluvný záväzok: „Žalobcova pohľadávka, resp. žalobcov nárok má svoj základ

v akceptovanom záväzku zo strany S., s. r. o. vrátiť žalobcovi sumu 60.000,- Sk, ktorá bola

prevzatá ako záloha podľa uzavretej zmluvy o dielo so žalobcom, tzn. že žalobcom

uplatnený nárok nemá svoj základ v rovine škody, a to nielen voči spoločnosti S., s. r. o., ale

ani voči žalovanému vo vzťahu, ku ktorému škoda vo výške 60.000,- Sk nebola preukázaná...

Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že na strane žalobcu existujúca

pohľadávka vo výške 60.000,- Sk proti spoločnosti S., s. r. o. podľa právoplatného rozsudku

Okresného súdu Martin č. k. -75 zo dňa 13. 11. 2006 nemohla byť

pretransformovaná do nároku žalobcu na náhradu škody proti žalovanému, keďže táto

pohľadávka žalobcu má svoj skutkový základ v ukončenom zmluvnom vzťahu so

spoločnosťou S.. s. r. o.. Tým túto pohľadávku žalobcu nemožno stotožňovať s tvrdenou

škodou, naviac ktorá vo vzťahu ku konaniu žalovaného ako konateľa spoločnosti S., s. r. o.

nebola žalobcom v rámci občianskeho súdneho konania preukázaná. Neboli žalobcom

preukázané všetky právne predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, ale hlavne

škoda samotná. Pokiaľ okresný súd žalobu žalobcu zamietol, tak jeho rozhodnutie bolo

vecne správne a krajským súdom potvrdené.“

Vo vzťahu k pripusteniu dovolania v rámci odôvodnenia rozsudku krajský súd

uviedol: „Krajský súd v Žiline v zmysle aj návrhu právneho zástupcu žalobcu pripustil proti

potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie podľa , keďže mal za to, že v celom

rozsahu ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v súvislosti

s vystupovaním žalovaného ako konateľa spoločnosti S., s. r. o. za existencie právoplatných

súdnych rozhodnutí, a to rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -75 zo dňa

13. 11. 2006, ktorým bola spoločnosť S., s. r. o. ako žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v

tom čase istinu 60.000,- Sk s príslušenstvom vrátane náhrady trov konania a popri tomto

rozsudku existujúce rozhodnutie rovnako právoplatné, a to Okresného súdu Martin č. k.

-73 zo dňa 8. 2. 2008, ktorým bol konateľ spoločnosti S., s. r. o., a to T. M.,

nar. 9. 7. 1970 uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného

zákona.“

Najvyšší súd následne dovolanie podané sťažovateľom rozsudkom zo 16. novembra

2010 zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa

uviedol:

„Pokiaľ ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, pre ktoré

odvolací súd pripustil dovolanie podľa a odvolací súd ho

označil aj v zmysle návrhu právneho zástupcu žalovaného ako rozhodnutie v súvislosti s

vystupovaním žalovaného ako konateľa spoločnosti S., s. r. o. za existencie právoplatných

súdnych rozhodnutí, a to rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. -75 zo dňa

13. 11. 2006, ktorým bola spoločnosť S., s. r. o. ako žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v

tom čase istinu 60 000 Sk s príslušenstvom, vrátane náhrady trov konania a popri tomto

rozsudku existujúce rozhodnutie rovnako právoplatné, a to Okresného súdu Martin, č. k.

-73 zo dňa 08. 02. 2008, ktorým bol konateľ spoločnosti S., s. r. o., a to T. M.,

nar. 9. 7. 1970 uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného

zákona.

Odôvodnenie odvolacieho súdu nasvedčuje tomu, že uvádzaná neistota v riešení

otázky vystupovania žalovaného vo veci zo zreteľa právoplatného rozsudku trestného súdu,

teda rozsudku zo dňa 08. 02. 2008, č. k. -73 vyplývala z nerozlíšenia

skutočností, o ktorých tento súd rozhodol právoplatne a o ktorých právoplatne nerozhodol.

Aj odvolací súd konštatuje, že právoplatne rozhodol o tom, že žalovaný (v trestnej veci

obvinený) spáchal trestný čin sprenevery podľa , účinného

do 31. 12. 2005. Právoplatné je tiež rozhodnutie o treste, ako aj o tom, že poškodený Ing. K.

R. s jeho nárokom na náhradu škody sa podľa odkazuje na

občianske súdne konanie.

V súvislosti s aplikáciou ust. v citovanom

právoplatnom rozsudku trestného súdu treba zdôrazniť, že tento výrok sa zakladá na

ustanoveniach , nemožno považovať za záväzné rozhodnutie trestného

súdu o tom, že Ing. R. konaním odsúdeného škodu vôbec utrpel a utrpel ju vo výške, ktorú si

uplatnil v rozhodovanej občianskoprávnej veci.

Keďže odvolací súd jasne uviedol rozhodnutie, pre ktoré pripustil dovolanie,

dovolací súd sa návrhom tejto otázky, ktorú formuloval žalobca vo svojom dovolaní,

nezaoberal.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd neskúmal vyhlásenie žalovaného

v trestnom konaní, resp. nezabezpečil jeho výsluch, odvolací súd dôvodne konštatoval, že

mohol vziať do úvahy len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré žalobca uviedol v žalobe a na

pojednávaní pred súdom 1. stupňa dňa 25. 05. 2009, pretože žalobca nepreukázal niektoré

z taxatívne v a ods. 1 písm. a) až d) uvedených dôvodov.“

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu z 25. mája

2009, rozsudkom krajského súdu z 24. marca 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu

zo 16. novembra 2010. K porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku

arbitrárnosti uvedených rozsudkov súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci,

ktoré:

- nesprávne vyhodnotili skutkový stav a arbitrárne sa vysporiadali so skutkovou

vetou trestného rozsudku,

- nesprávne právne posúdili vec, neodôvodnili a nevysporiadali sa s návrhom

sťažovateľa na aplikáciu ustanovení o náhrade škody,

- neodôvodnili zmeny úvah súdu pri posúdení nároku na náhradu škody v skrátenom

konaní (pri vydaní platobného rozkazu) a v konaní pred prvostupňovým súdom,

- nevysporiadali sa v odôvodnení so sťažovateľom navrhnutou dovolacou otázkou,

- nevysporiadali sa a nešpecifikovali otázku zásadného právneho významu,

- nevysporiadali sa s návrhom sťažovateľa na doplnenie dokazovania z dôvodu

neúplného zistenia skutkového stavu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ako aj rozhodnutí

ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa , tak i právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na

každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci

(rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

V rámci svojej judikatúry ústavný súd taktiež vyslovil, že ústavný súd uznáva, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (mutatis mutandis , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 (pozri II. časť tohto

nálezu) vyplýva, že najvyšší súd za zásadnú pre rozhodnutie v danej veci považoval otázku

rozsahu záväznosti trestného rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008 pre súdy

zúčastnené na rozhodovaní o sťažovateľovej žalobe o náhradu škody.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v odpovedi na túto otázku dospel

s poukazom na k záveru, že okresný súd a krajský súd rozhodujúci o žalobe

o náhradu škody postupovali v uvedenom konaní správne, pretože boli viazané iba závermi

rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008 o tom, že bol spáchaný trestný čin, a o tom, kto

ho spáchal, v danom prípade teda tým, že odsúdený spáchal trestný čin sprenevery podľa

a účinného do 31. decembra 2005, rozhodnutím o treste,

a o tom, že poškodený sťažovateľ bol s jeho nárokom na náhradu škody odkázaný na

občianske súdne konanie. Na základe uvedeného právneho záveru okresný súd v rozsudku

z 25. mája 2009 a krajský súd v rozsudku z 24. marca 2010 dospeli následne k rozhodnutiu

v predmetnej veci, ktorým žalobu sťažovateľa zamietli pre nesplnenie jedného

z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencie, resp. vzniku škody

sťažovateľovi ako poškodenému.

Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v jeho rozsudku zo 16. novembra 2010 je

výsledkom gramatického výkladu ustanovenia , podľa ktorého „súd je

viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109

ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo ESĽP, ktoré sa

týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných

orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt

postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím

o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však

nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.“.

Z rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008 vyplýva, že tento súd v rámci

výrokovej časti rozsudku konštatoval: „obvinený T. M... je vinný, že ako konateľ

spoločnosti S. s. r. o. v M. uzatvoril v B. 25. 6. 2004 zmluvu o dielo č. 2004/26 s Ing. K. R.

na výrobu, dodanie a montáž brán automatického otvárania otvoru pre odpadovú nádobu

plotu, nerezového zábradlia a balkónového zábradlia v hodnote 176 030,- Sk, na tom

základe vystavil zálohovú faktúru na sumu 85 000,- Sk, ktorú mu Ing. K. R. uhradil,

obvinený však dodal tovar iba v hodnote 25 000,- Sk, do dnešného dňa práce v zmysle

uzatvorenej zmluvy o dielo nevykonal, čím spôsobil Ing. K. R. škodu najmenej v sume 60

000,- Sk, teda prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom

majetku škodu nie malú, čím spáchal trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného

zákona účinného do 31. 12. 2005.“

Podľa účinného do 31. decembra 2005 kto si prisvojí

cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú,

potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným

trestom alebo prepadnutím veci. (2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo

zákazom činnosti alebo peňažným trestom sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom

uvedeným v odseku 1 nie malú škodu.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého podstatnou pre

rozhodnutie vo veci konania o náhradu škody bolo posúdenie otázky, v akom rozsahu boli

súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci viazané závermi rozsudku okresného

súdu z 8. februára 2008, t. j. otázka aplikácie v predmetnom prípade. Vyriešenie

tejto otázky malo totiž následne dopad na posúdenie existencie jednotlivých predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu podľa , predovšetkým vzniku

samotnej škody, resp. spôsobenie škody.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich

podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia musí v celom

rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania na spravodlivé

súdne konanie podľa a dohovoru a rešpektovať jeho podstatu

a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov dovolateľa.

Najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nevyrovnal

so skutočnosťou, že zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu sprenevery je

„spôsobenie škody na cudzom majetku“, a jediným skutkom, ktorý bol predmetom

rozhodovania pred okresným súdom v rámci trestného konania vedeného pod sp. zn.

, bol skutok týkajúci sa disponovania s peniazmi zo zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľom a odsúdeným ako konateľom spoločnosti S., s. r. o. Z právnej kvalifikácie

skutku, ako aj zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008 vyplýva, že v

dôsledku trestného činu sprenevery odsúdeného došlo u sťažovateľa ako poškodeného k

spôsobeniu škody.

Z uvedeného vyplýva, že výklad použitý v rozsudku najvyššieho súdu

zo 16. novembra 2010 vedie v konečnom dôsledku k nerešpektovaniu záverov

právoplatného trestného rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008, čo je v rozpore

s princípom právnej istoty, ktorý, ako už ústavný súd opakovane vyslovil aj v rámci svojej

judikatúry (mutatis mutandis , ), musí byť rešpektovaný aj

v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera

občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.

Gramatický výklad ustanovenia , ktorý má za následok v predmetnom

prípade nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia súdu a narušenie princípu právnej

istoty, preto nemožno považovať za ústavne konformné aplikovanie tohto ustanovenia

na zistený skutkový stav. V predmetnej veci ústavne

súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o nej

boli viazané odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu z 8. februára 2008 vo vzťahu ku

všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a okresným súdom

boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného sťažovateľa v dôsledku

protiprávneho konania odsúdeného.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že rozsah viazanosti všeobecného

súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní

v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú

s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom

konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného

činu, a o tom, kto ho spáchal.

Výklad ustanovenia , ktorým uvedené ustanovenie aplikoval v predmetnej

veci najvyšší súd, vedie aj k narušeniu princípu práva na spravodlivý proces, keďže

znemožňuje poškodenému v trestnom konaní, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu

škody odkázaný na jeho uplatnenie v rámci občianskoprávneho konania, aby sa ho úspešne

dovolal napriek existencii právoplatného rozsudku vydaného v trestnom konaní, v ktorom

bola jeho škoda uznaná a konštatovaná. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na

skutočnosti, že právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku zo 16. novembra 2010

bol navyše prekonaný aj samotnou judikatúrou najvyššieho súdu (napr. pozri rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 1992 uverejnený v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 35/1993).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky

jeho ingerencie do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu splnené, a to v rovine

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože rozsudok najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 nemožno

z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane povinnosti vyrovnať

sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci, akceptovať.

Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť s gramatickým výkladom ustanovenia

uplatneným v tomto rozsudku, ktorý viedol k zásahu do princípu právnej istoty.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho

súdu zo 16. novembra 2010 je z ústavného hľadiska neakceptovateľný, a preto rozhodol, že

najvyšší súd uvedeným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo podľa dohovoru.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom

okresného súdu z 25. mája 2009 a rozsudkom krajského súdu z 2. marca 2010 ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uvedené rozsudky. Z tohto dôvodu

sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.

4. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( ), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

zo 16. novembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho práva podľa dohovoru, aj tento rozsudok zrušil ( ods.

2 v spojení s ) a vrátil vec najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie [ v spojení s zákona o ústavnom

súde]. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi

ústavného súdu ( ) vyjadrenými v III. časti tohto nálezu

a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom

relevantné ústavné princípy.

5. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že toto

zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto

zadosťučinenie je namieste len tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu

porušeného základného práva iným ústavne a zákonne upraveným spôsobom. Podľa názoru

ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že rozsudok

najvyššieho súdu zo 16. novembra 2010 bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie,

pričom na jej dovŕšenie postačuje v tomto konaní vyslovený a záväzný právny názor

ústavného súdu.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto

bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania najvyšším súdom. Právny zástupca

sťažovateľa v sťažnosti požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia v sume 284,66 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

podľa ktorej je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 € (§ 11

ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu

v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €.

Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená

o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu

314,18 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 284,66 €

neodporuje platným právnym predpisom. Ústavný súd preto priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v celej sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa bodu 3 výroku

tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011