Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Cdo/51/2021

Identifikačné číslo spisu: 6212205027 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:6212205027.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcov 1/ E. F., bytom v C. XX, 2/ M. F., bytom v C. XX, oboch zastúpených advokátom JUDr. Petrom Ďuricom, so sídlom vo Veľkom Krtíši, SNP 711/25, proti žalovanej Obci Chrastince, so sídlom v Chrastinciach 18, IČO: 00 647 411, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. , o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2020 sp. zn. v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. novembra 2020 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2020 sp. zn. v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. novembra 2020 sp. zn. vo výroku II., ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žalobcom náhradu trov konania nepriznal a vo výroku III. o nároku na náhradu trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (v poradí druhým) z 31. októbra 2018 č. k. - 508 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš z 20. októbra 2020 č. k. -627 vo výroku I. určil, že žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj „žalobcovia“) sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností bližšie špecifikovanými vo výrokovej časti, ktoré sú zakreslené vo výroku uvedenom geometrickom pláne tvoriacim neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Vo výroku II. žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na , (ďalej aj „“), , , , a , , , a v znení účinnom do 31. januára 1991. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia boli oprávnenými držiteľmi, nehnuteľnosti mali v držbe nepretržite od ich nadobudnutia, t. j. od roku 1982, išlo o spôsobilý predmet vydržania, žalobcovia boli dobromyseľní, nakoľko vstúpili do držby nehnuteľností v takom rozsahu, v akom ich nadobudli od svojho právneho predchodcu, pričom

mali za to, že kúpnou zmluvou nadobudli aj časti pozemkov, ktoré sú označené v geometrickom pláne ako parcely č. XXX/XX a XXX/XX. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobcovia splnili zákonom požadované predpoklady pre vydržanie, pričom vydržacia doba začala plynúť dňom uzavretia kúpnej zmluvy 22. januára 1982 a uplynula po 10 rokoch 22. januára 1992, kedy sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle v spojení s . Proti uvedenému rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 30. júna 2020 sp. zn. v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. novembra 2020 sp. zn. vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ( a ) vo výroku o určení vlastníckeho práva (výrok I.). Vo výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (výrok II.) zmenil ( ) tak, že žalobcom náhradu trov konania nepriznal. Vo výroku III. žalobcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v zásade stotožnil so skutkovými a právnymi meritórnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Skutkové a právne závery okresného súdu vedúce k rozhodnutiu o merite veci neboli v prejednávanom spore zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s . Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalovanej v odvolaní odvolací súd doplnil ďalšie dôvody. Vo vzťahu k výrokom na náhradu trov konania odvolací súd v odôvodnení poukázal na . Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru o potrebe aplikácie pri rozhodovaní o trovách konania. Uviedol, že účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Zákon nemôže postihnúť celú škálu rozmanitých životných situácií, preto sa právo dotvára sudcovským výkladom zákona, ktorý samozrejme musí rešpektovať všeobecné podmienky uvedené v zákone. Predpokladom realizácie sudcovského moderačného práva v zmysle je, aby v konkrétnom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd z obsahu spisu zistil naplnenie obidvoch týchto podmienok. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva v obci, v ktorej evidencia nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti. Žalobcovia, ktorí odvodzovali svoje vlastníctvo od domnelého právneho titulu, napriek zisteniu nesúladu medzi faktickým a právnym stavom ich vlastníctva a mimosúdnym rokovaniam s obcou nepodnikli príslušné právne kroky smerujúce k zápisu ich vlastníctva do katastra nehnuteľností skôr, čím by sa vyhli mnohým nedorozumeniam, dokonca boli ochotní predmet svojho vydržaného vlastníctva odkúpiť, čo mohlo byť voči žalovanej zneisťujúce a zmätočné. Naopak, žalobcovia realizovali svoje práva a povinnosti vlastníkov aj po zistení nesúladu medzi faktickým a právnym stavom nehnuteľností bez toho, aby sa ihneď relevantným spôsobom domáhali záväzného a jednoznačného zodpovedania právnej otázky ich vlastníctva. Podľa odvolacieho súdu by s poukazom na tieto okolnosti nebolo spravodlivé, aby trovy vzniknuté žalobcom v tomto súdnom konaní napriek ich procesnému úspechu znášala žalovaná. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa z uvedených dôvodov.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“), a to proti výrokom II. a III. rozsudku odvolacieho súdu. Namietali, že odvolací súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali ich patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Mali za to, že odvolací súd porušil právo na kontradiktórne konanie zahrňujúce právo žalobcov, aby boli explicitne vyzvaní na vyjadrenie ich stanoviska k prípadnej aplikácii , a to v prípade, ak súd zvažoval jeho použitie. Žalobcovia nemali umožnené vyjadriť sa k aplikácii uvedeného ustanovenia odvolacím súdom. V tejto súvislosti poukázali aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Zároveň namietali, že odvolací súd rozhodnutie v časti trov konania nedostatočne odôvodnil (po skutkovej aj právnej stránke). Mali za to, že súd má existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa riadne a presvedčivo odôvodniť. Dovolatelia žiadali, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti (vo výrokoch II. a III.) zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že v danom prípade boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia .

5. Žalobcovia v následnom vyjadrení zotrvali na podanom dovolaní.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací ( ), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana sporu - žalobcovia, v neprospech ktorých bolo rozhodnuté, zastúpení v súlade s , skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania ( ), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením v dovolaním napadnutom výroku II., ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žalobcom náhradu trov konania nepriznal a vo výroku III. o nároku na náhradu trov odvolacieho konania zrušiť a vec mu vrátiť v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie ( a ).

7. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľov, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti.

9. Žalobcovia tvrdia, že procesným postupom krajského súdu došlo k zásahu do ich práva na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (, , , a ).

10. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod , prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje

zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v účinnom do 30. júna 2016 ( a nasl.), resp. v účinnom od 1. júla 2016 ( a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

12. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania ( ). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti. Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii vyjadrila svoje stanovisko. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (viď. napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. , či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ) výnimočnosť použitia ustanovenia , ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené, a to najmä so zreteľom na analogické použitie odvolacím súdom, keď však v súdenej veci do úvahy neprichádzala zásada úspechu vo veci podľa , ale zavinenie za zastavenie konania podľa . (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.; Tomašovič, M.; a kol. , Komentár, Praha : C. H. Beck, 2016, s. 940 - 943).

13. Rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu i ústavného súdu dospela k záveru, že ak súd má v úmysle použiť moderačné právo v zmysle ustanovenia alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10, ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a sp. zn. , tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 14/99 z 01.09.2000, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , , , nálezy Ústavného súdu SR č. k. -22, - 28). Ústavný súd uviedol, že: „konanie o náhrade trov konania je konaním kontradiktórnym, preto mal dať krajský súd priestor sťažovateľke na vyjadrenie k prípadnej aplikácii ; toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania. Pokiaľ je aplikované bez toho, že by relevantné dôvody na taký postup boli posudzované, ide o postup svojvoľný, a teda zasahujúci do základného práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru.“ ().

14. Odvolací súd tým, že nevyzval dovolateľov k prípadnej aplikácii a nevytvoril im primeraný procesný priestor umožňujúci vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia, porušil právo dovolateľov na spravodlivý proces, a tým konanie zaťažil vadou v zmysle .

15. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcov v zmysle § 420

písm. f/ je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením v dovolaním napadnutej časti vo výroku II., ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žalobcom náhradu trov konania nepriznal a vo výroku III. o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, zrušiť ( ) a vec mu vrátiť v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie ( ).

16. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že vec sa vracia odvolaciemu súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia ďalších dovolacích námietok týkajúcich sa nedostatočného odôvodnenia dovolaním napadnutých výrokov.

17. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.