Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 52/2013
PDF · 118.32 KB
No categories available
I. ÚS 52/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova
25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 13377/2012 a sp. zn. Rvp 13378/2012, zastúpenej
advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6 Er 82/2009
z 21. októbra 2011 a sp. zn. 4 Er 940/2009 z 10. novembra 2011 a namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoE 40/2012 z 25. júna 2012
a sp. zn. 20 CoE 105/2012 z 27. júna 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 13377/2012 a sp. zn. Rvp 13378/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13377/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29.
októbra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uzneseniami
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6 Er 82/2009 z 21. októbra 2011 a sp. zn. 4 Er 940/2009
z 10. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 40/2012 z 25. júna 2012
a sp. zn. 20 CoE 105/2012 z 27. júna 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského
súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžníci svoje záväzky
dobrovoľne neuhradili a tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti
na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú doložku boli
sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom.
Rozhodcovské rozsudky súdu sa stali exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí,
t. j. exekúciu.
3. Sťažovateľka v sťažnostiach v obšírnej argumentácii namieta, že postupom
a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení a zároveň mal odňať
sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky
tiež nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili veci, keď chybne
interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka
taktiež tvrdí, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali nariadiť v jej veci ústne
pojednávanie a jeho nenariadením jej bolo odňaté právo konať pred súdom.
Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej vyššie
označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie a určil náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby ústavný súd vydal dočasné
opatrenia, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského
súdu.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,
avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
5. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 13377/2012 a sp. zn. Rvp 13378/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto uznesenia.
II. B
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka napriek
skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj
naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už
ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda
ani s jeho rozhodnutiami o jej predchádzajúcich typovo zhodných alebo obdobných
sťažnostiach.
Keďže ide o sťažnosti v podstate identické, resp. obdobné vzhľadom na skutkové
a právne okolnosti s tisíckami sťažností sťažovateľky, ktoré už ústavný súd riešil,
ústavný súd odkazuje sťažovateľku v podrobnostiach napríklad na rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011,
III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012 a sp. zn. IV. ÚS 446/2011, keď ústavný súd sťažnosti
sťažovateľky odmietol z dôvodu nedostatku právomoci a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
10. Ústavný súd na základe uvedeného nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorého by mohol
posúdiť po prijatí sťažností na ďalšie konanie, a dospel tak (opätovne) k záveru, že
sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
11. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásady
procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže využiť možnosť
vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností
neodôvodniť.
12. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013