Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 703/2014
PDF · 363.92 KB
No categories available
III. ÚS 703/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 1,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Šulva, pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 244/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co 244/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Dňa 15.12.2011 vydal Okresný súd Prievidza rozsudok sp.zn. 12C/244/2009 vo veci
sťažovateľky ako žalobkyne , trvale bytom
, a žalovanej MARKÍZA SLOVAKIA, spol. s r. o.,
IČO: 31 444 873, Bratislavská 1/a, Bratislava Záhorská Bystrica 843 56. Proti
predmetnému rozsudku Okresného súdu Prievidza podala odvolanie žalovaná MARKÍZA
SLOVAKIA, spol. s r. o. dňa 19.3.2012 a taktiež sťažovateľka, ktorá odvolanie zaslala
dňa 9. 3. 2012.
Predmetná vec napadla Krajskému súdu v Trenčíne dňa 31. 7. 2012 a bola jej
pridelená sp. zn. 19Co/2442/2012. Za obdobie takmer 27 mesiacov, počas ktorého bola vec
pridelená senátu 19 Co Krajského sudu v Trenčíne, tento nevykonal žiadny úkon vo veci.
Ku dnešnému dňu Krajský súd v Trenčíne v predmetnej veci nerozhodol.
Z dôvodu trvajúcich prieťahov v konaní a neštandardného postupu senátu 19 Co
Krajského súdu v Trenčíne sťažovateľka podala predsedovi Krajského súdu v Trenčíne
sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní a námietku zaujatosti voči senátu 19Co. Krajský
súd v Trenčíne na sťažnosť na prieťahy odpovedal tak, že prieťahy zistené neboli.“
Ďalej sťažovateľka uviedla:
„Senát 19 Co Krajského súdu v Trenčíne rozhodoval i v konaní sp. zn.
19 Co/731/2013 vo veci sťažovateľky ako žalobkyne a žalovaného v I. rade
, , bytom a žalovanej v II. rade
MARKÍZA SLOVAKIA, spol. s r. o., IČO: 31 444 873, Bratislavská 1/a, Bratislava
Záhorská Bystrica 843 56. Predmetná vec napadla Krajskému súdu Trenčín dňa
11. 10. 2013.
Je nevyhnutné brať na zreteľ to, že veci pod sp. zn. 19 Co/731/2013 a sp. zn.
19Co/244/2012 sú takmer totožné z hľadiska právneho a skutkového stavu (rozhodné
skutkové okolnosti sa týkajú rovnakých reportáží odvysielaných žalovanou v II. rade
MARKÍZA SLOVAKIA, spol. s r. o.) a i účastníci konania sú takmer identickí, z čoho
vyplýva, že miera právnej obtiažnosti a rozsiahlosť skutkového stavu v oboch súdnych
sporoch je rovnaká.
Vo veci pod sp. zn. 19 Co/731/2013 nariadil Krajský súd v Trenčíne verejné
vyhlásenie rozsudku na deň 15. 5. 2014, napriek tomu, že vec napadla na príslušný súd
o 437 dní neskôr ako vec pod sp. zn. 19Co/244/2012, pričom vo veci pod sp. zn.
19Co/244/2012 neurobil Krajský súd v Trenčíne žiadny úkon. Takéto konanie sa nejavilo
sťažovateľke ako nestranné a odôvodnené.“
Napokon sťažovateľka uviedla:
„Sťažovateľka z dôvodu vážnych pochybností o objektívnosti a nestrannosti senátu
19 Co Krajského súdu v Trenčíne vyvolaných neodôvodneným urýchleným postupom vo
veci 19 Co/731/2013 a naopak extrémne pomalým postupom vo veci pod sp. zn.
19Co/244/2012 podala námietku zaujatosti voči sudkyniam senátu 19 Co Krajského súdu v
Trenčíne. Najvyšší súd SR rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľkou v konaní
sp. zn. 19 Co 73/2013 uznesením zn. 8 Nc 19/2014 zo dňa 4. 6. 2014, ktoré bolo Krajskému
súdu v Trenčíne doručené dňa 18. 6. 2014. Najvyšší súd SR rozhodol tak, že sudkyne senátu
19Co nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Už dňa 17. 7. 2014 vyhlásil senát 19Co Krajského súdu v Trenčíne vo veci
19 Co/731/2013 potvrdzujúci rozsudok.
Vyššie uvedenými skutočnosťami sťažovateľka preukazuje predovšetkým to, že
neexistujú žiadne objektívne príčiny na prieťahy v konaní 19Co/244/2012 v trvaní
ku dnešnému dňu takmer 27 mesiacov, nakoľko príslušný senát 19 Co bol oboznámený
s rozhodnými skutkovými okolnosťami i právnymi tvrdeniami z rozhodovania vo veci
19 Co/731/2013, v ktorej mal byť už dňa 15. 5. 2014 vyhlásený rozsudok.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol:
„1. Postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
19Co/244/2012 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn.
19Co/244/2012 konať bez zbytočných prieťahov...“.
Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 € a úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky
smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné
prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 19 Co 244/2012.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva
sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na krajskom súde prebieha od 31. júla 2012,
keď mu bol postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ústavný súd ďalej
zistil a aj samotná sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že verejné vyhlásenie rozsudku bolo
nariadené na 15. máj 2014, teda po 1 roku a približne 9 mesiacoch od predloženia veci
na rozhodnutie o podaných odvolaniach proti prvostupňovému rozsudku Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 12 C 244/2009 z 15. decembra 2011. Vyhlásenie rozsudku nariadeného
na 15. máj 2014 sa však neuskutočnilo z dôvodu, že sťažovateľka podala v zmysle § 15a
Občianskeho súdneho poriadku námietku zaujatosti. V tejto súvislosti sťažovateľka
v sťažnosti sama uvádza, že „Najvyšší súd SR rozhodol tak, že sudkyne senátu 19 Co nie sú
vylúčené z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci“. Krajský súd následne
po vrátení súdneho spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci
13. novembra 2014 vyhlásil rozsudok, teda ešte pred rozhodovaním ústavného súdu
o sťažnosti sťažovateľky.
Ústavný súd na základe uvedeného zastáva názor, že dĺžka predmetného odvolacieho
konania aj napriek nečinnosti krajského súdu sama osebe nebola takej povahy, aby len na jej
základe bolo možné v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie práv
sťažovateľky, resp. že doba konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 19 Co 244/2012
zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd, samotnú podstatu a účel
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj
pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014