Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 850/2014
PDF · 370.65 KB
No categories available
II. ÚS 850/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
DISPOMED, s. r. o., Cesta pod Hradovou 23, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Líviou
Krnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 32/2014, 3 Cob 33/2014 z 25. júna
2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., Cesta
pod Hradovou 23, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátkou JUDr. Líviou Krnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 32/2014,
3 Cob 33/2014 z 25. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola v procesnom
postavení žalobkyne účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 100/2005. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
24 Cb 100/2005 z 3. decembra 2013 vo veci samej rozhodol tak, že prvým výrokom „návrh
žalobcu o zaplatenie sumy 3.215,73 Eur zamietol“ a druhým výrokom „o vzájomnom
návrhu žalovaného rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu 92.247,72
Eur oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi Excimerový laser Keracor 116, výrobné
číslo 240 05/94 065 včítane príslušenstva, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku“.
O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením
č. k. 24 Cb 100/2005 949 zo 17. decembra 2013.
Sťažovateľka podala odvolanie proti druhému výroku rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného v plnom rozsahu, a tiež proti uzneseniu,
ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým
potvrdil rozsudok okresného súdu a tiež potvrdil jeho uznesenie v časti týkajúcej sa náhrady
trov štátu. Žalobkyňu (sťažovateľku) zaviazal povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho
konania žalovanému a v časti náhrady trov konania žalovaného napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa zmenil.
Podľa názoru sťažovateľky „... odvolací súd porušil právo sťažovateľa domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že
> rozhodol podľa právneho predpisu, ktorý na prejednávanú vec nemožno aplikovať
(ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka),
> pri aplikácii právnej normy (ust. § 457 Občianskeho zákonníka a ust. § 458 ods. 1
Občianskeho zákonníka) nevychádzal z racionálnej argumentácie, ktorá by vylučovala
akúkoľvek ľubovôľu vo výklade (IV. ÚS 214/04, IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08),
> odôvodnenie súdneho rozhodnutia nedávalo jasné a zrozumiteľné odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03)“.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil sťažovateľom vznesenú námietku
premlčania a odvolací súd sa s týmto nezákonným posúdením stotožnil... aplikovali § 404
ods. 1 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho dospeli k záveru, že podaním žaloby
žalobcom dňa 20. 12. 2004 prestala v zmysle § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť
premlčacia doba žalovanému, nakoľko podľa názoru prvostupňového aj odvolacieho súdu
nárok žalobcu vychádza z toho istého právneho základu, ktorým je účastníkmi dňa
01. 08. 2002 uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj a kúpa zdravotníckeho
prístroja Excimerový laser Keracor 116, v. č. 240 05/94 065 vrátane príslušenstva.
Oba súdy svoje právne závery zdôvodňovali tým, že návrh žalobcu a vzájomný návrh
žalovaného vychádzajú z toho istého právneho základu kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa
01. 08. 2002.
V predmetnom súdnom konaní bola kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002 vyhodnotená
ako absolútne neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka... Ak ide o vrátenie plnenia
z neplatnej zmluvy, nie je synallagmatický vzťah založený zmluvou, ale vyplýva priamo
zo zákona... Z uvedeného dôvodu sťažovateľ namietal, že v danom prípade chýba vzájomná
hmotnoprávna previazanosť nárokov, ktorú predpokladá ust. § 404 ods. 1 Obchodného
zákonníka, a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktorá vyslovene predpokladá obchodnoprávny zmluvný vzťah medzi účastníkmi.“
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta i „nesprávnu aplikáciu ust. § 457
Občianskeho zákonníka a ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka... prvostupňový súd
nesprávne podmienil nárok žalovaného na vrátenie kúpnej ceny jeho záväzkom vrátiť
Laserový prístroj, nakoľko splnením tohto záväzku nedôjde k splneniu povinnosti vydať
všetko, čo sa na základe neplatnej zmluvy neoprávnene získalo, ako to predpokladá ust.
§ 457 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie žalovaného spočíva v prospechu
získanom užívaním Laserového prístroja bez právneho dôvodu... vytvára stav, kedy jeden
účastník je povinný vydať všetko, čo na základe neplatnej zmluvy získal a druhý účastník
túto povinnosť nemá.“.
Podľa názoru sťažovateľky „V napadnutom rozhodnutí absentuje právna
argumentácia, ktorá by vyvrátila právne závery sťažovateľa uvádzané v odvolaní voči
prvostupňovému rozsudku.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, v konaní
vedenom pod sp. zn.: 3 Cob/32/2014 1012, 3 Cob/33/2014, porušené bolo.
Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.:
3 Cob/32/2014 1012, 3 Cob/33/2014, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 340,90 Eur, ktorú
je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátke JUDr. Lívii Krnčokovej,
do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu
podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti
najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je
založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza
(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby
sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z
12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho
body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v
spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014