Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 850/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

DISPOMED, s. r. o., Cesta pod Hradovou 23, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Líviou

Krnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , z 25. júna

2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., Cesta

pod Hradovou 23, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátkou JUDr. Líviou Krnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 25. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení žalobkyne účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 3. decembra 2013 vo veci samej rozhodol tak, že prvým výrokom „návrh

žalobcu o zaplatenie sumy 3.215,73 Eur zamietol“ a druhým výrokom „o vzájomnom

návrhu žalovaného rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu 92.247,72

Eur oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi Excimerový laser Keracor 116, výrobné

číslo 240 05/94 065 včítane príslušenstva, a to všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku“.

O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením

č. k. zo 17. decembra 2013.

Sťažovateľka podala odvolanie proti druhému výroku rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného v plnom rozsahu, a tiež proti uzneseniu,

ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu a tiež potvrdil jeho uznesenie v časti týkajúcej sa náhrady

trov štátu. Žalobkyňu (sťažovateľku) zaviazal povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho

konania žalovanému a v časti náhrady trov konania žalovaného napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa zmenil.

Podľa názoru sťažovateľky „... odvolací súd porušil právo sťažovateľa domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

, a to tým, že

> rozhodol podľa právneho predpisu, ktorý na prejednávanú vec nemožno aplikovať

(ust. ),

> pri aplikácii právnej normy (ust. a ust.

) nevychádzal z racionálnej argumentácie, ktorá by vylučovala

akúkoľvek ľubovôľu vo výklade (, , ),

> odôvodnenie súdneho rozhodnutia nedávalo jasné a zrozumiteľné odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ()“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil sťažovateľom vznesenú námietku

premlčania a odvolací súd sa s týmto nezákonným posúdením stotožnil... aplikovali § 404

ods. 1 , v dôsledku čoho dospeli k záveru, že podaním žaloby

žalobcom dňa 20. 12. 2004 prestala v zmysle plynúť

premlčacia doba žalovanému, nakoľko podľa názoru prvostupňového aj odvolacieho súdu

nárok žalobcu vychádza z toho istého právneho základu, ktorým je účastníkmi dňa

01. 08. 2002 uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj a kúpa zdravotníckeho

prístroja Excimerový laser Keracor 116, v. č. 065 vrátane príslušenstva.

Oba súdy svoje právne závery zdôvodňovali tým, že návrh žalobcu a vzájomný návrh

žalovaného vychádzajú z toho istého právneho základu kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa

01. 08. 2002.

V predmetnom súdnom konaní bola kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002 vyhodnotená

ako absolútne neplatná podľa ust. ... Ak ide o vrátenie plnenia

z neplatnej zmluvy, nie je synallagmatický vzťah založený zmluvou, ale vyplýva priamo

zo zákona... Z uvedeného dôvodu sťažovateľ namietal, že v danom prípade chýba vzájomná

hmotnoprávna previazanosť nárokov, ktorú predpokladá ust. § 404 ods. 1 Obchodného

zákonníka, a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ust. ,

ktorá vyslovene predpokladá obchodnoprávny zmluvný vzťah medzi účastníkmi.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta i „nesprávnu aplikáciu ust. § 457

a ust. ... prvostupňový súd

nesprávne podmienil nárok žalovaného na vrátenie kúpnej ceny jeho záväzkom vrátiť

Laserový prístroj, nakoľko splnením tohto záväzku nedôjde k splneniu povinnosti vydať

všetko, čo sa na základe neplatnej zmluvy neoprávnene získalo, ako to predpokladá ust.

. Bezdôvodné obohatenie žalovaného spočíva v prospechu

získanom užívaním Laserového prístroja bez právneho dôvodu... vytvára stav, kedy jeden

účastník je povinný vydať všetko, čo na základe neplatnej zmluvy získal a druhý účastník

túto povinnosť nemá.“.

Podľa názoru sťažovateľky „V napadnutom rozhodnutí absentuje právna

argumentácia, ktorá by vyvrátila právne závery sťažovateľa uvádzané v odvolaní voči

prvostupňovému rozsudku.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa SR a podľa Listiny základných

práv a slobôd, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, v konaní

vedenom pod sp. zn.: 1012, , porušené bolo.

Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.:

, , zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 340,90 Eur, ktorú

je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátke JUDr. Lívii Krnčokovej,

do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti

najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je

založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby

sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z

12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho

body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v

spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014