Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 452/2014
PDF · 467.8 KB
No categories available
III. ÚS 452/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom,
Krížna 44, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C/446/1993 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co/364/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť a
trovy konania v sume 338,06 € (slovom tristotridsaťosem eur a šesť centov) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta
JUDr. Miroslava Pekára, Krížna 44, Bratislava.
4. Sťažnosti a vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 452/2014 113 z 24. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
a (ďalej len „sťažovateľky“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C/446/1993 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. 1 SprV/563/2014 doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2014, v ktorom
uviedol:
„... Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že jediným dlhodobým
obdobím nečinnosti okresného súdu bol časový úsek od 19. 10. 1998 do 12. 3. 2004.
V ostatných obdobiach konal prvostupňový súd v rámci objektívnych možností plynulo.
Treba pritom uviesť, že v konaní došlo opakovane v súlade s rozvrhom práce k zmenám
zákonných sudcov v konaní a i keď táto skutočnosť nemôže byť dôvodom akceptácie
neprimeranej dĺžky konania, je potrebné mať na zreteli, že každý nový sudca sa musel
so spisom oboznámiť a až po takomto oboznámení mohol vo veci ďalej konať.
Je tiež potrebné konštatovať, že sťažovateľky ani v období dlhodobej nečinnosti
nepodali štátnej správe súdu sťažnosť na prieťahy v danom konaní, ktorá by nepochybne
zabezpečila zaradenie spisu do osobitného režimu sledovania priebežnosti konania
a prebiehajúce konanie by urýchlilo.
V neposlednom rade treba zdôrazniť, že spis sa opakovane nachádzal na odvolacom
Krajskom súde v Košiciach a v období od 28. 8. 2009 do 23. 4. 2010 na Najvyššom súde SR
v Bratislave, pričom tieto obdobia nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť ani
posudzovať. Podľa môjho názoru však nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho súdu
a prípadným priznaným finančným zadosťučinením zaťažiť tak výlučne okresný súd...“
Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bola aj chronológia vykonaných
úkonov:
„ žaloba o plnenie zo zmluvy o nájme nebytových priestorov bola podaná dňa
14. 7. 1992 na bývalom Mestskom súde v Košiciach; upresnený petit žaloby na základe
výzvy súdu bol podaný dňa 21. 9. 1992 a na základe ďalšej výzvy súdu bol súdny poplatok
zaplatený dňa 12. 1. 1994.
dňa 10. 2. 1994 bol rovnopis žalobného návrhu zaslaný na vyjadrenie žalovaným
(sťažovateľky majú v konaní procesné postavenie žalovaných v 3. a 4. rade).
vyjadrenie žalovaných cestou ich právneho zástupcu bolo súdu doručené dňa
14. 4. 1991.
v dňoch 11. 7. 1994 a 1. 3. 1995 došlo k zmene zákonného sudcu v danom konaní.
dňa 26. 4. 1995 boli právni zástupcovia účastníkov konania vyzvaní na predloženie
dôkazov.
na výzvy súdu reagovali v dňoch 22. 5. a 23. 5. 1995.
dňa 26. 6. 1995 boli zasielané ďalšie výzvy účastníkom konania.
dňa 16. 8. 1995 bol právny zástupca žalovaných vyzvaný na predloženie vyjadrenia
k stanovisku žalobcu.
dňa 12. 9. 1995 požiadal právny zástupca žalovaných o predĺženie procesnej lehoty
na predloženie vyjadrenia k žalobe, keďže došlo k zmene právneho zastúpenia. Stanovisko
súdu doručil 29. 9. 1995 a ďalšie vyjadrenie 9. 10. 1995.
dňa 30. 11. 1995 boli uvedené stanoviská doručované na vyjadrenie žalobcovi.
žalobca svoje vyjadrenie doručil súdu 10. 1. 1996.
na deň 4. 4. 1996 bol predvolaný právny zástupca žalovaných na informatívny
výsluch, ktorý sa aj uskutočnil.
dňa 10. 9. 1996 bolo určené pojednávanie na deň 6. 11. 1996.
z dôvodu neúčasti žalobcu bolo pojednávanie odročené na deň 4. 12. 1996.
pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené na neurčito z dôvodu oznámenia
právneho zástupcu žalobcu, či trvá na podanej žalobe, keďže došlo k zmene v tomto
procesnom postavení.
žalobca dňa 11. 3. 1997 oznámil, že na podanej žalobe trvá.
dňa 24. 3. 1997 došlo k zmene zákonného sudcu v konaní.
nový zákonný sudca dňa 23. 9. 1997 určil termín pojednávania na deň 13. 10. 1997.
dňa 10. 10. 1997 požiadal žalobca o odročenie pojednávania.
na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 29. 10. 1997.
ďalšie pojednávanie, na ktorom boli vypočutí i traja svedkovia, sa uskutočnilo
19. 11. 1997. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia adries ďalších
svedkov zo strany žalobcu.
mená a adresy svedkov oznámil žalobca 8. 12. 1997.
dňa 27. 3. 1998 bolo vytýčené pojednávanie na deň 15. 4. 1998.
ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 7. 9. 1998, 28. 9. 1998, 30. 9. 1998
a 19. 10. 1998. Posledné z uvedených pojednávaní bolo odročené za účelom vypočutia
sťažovateliek dožiadaným súdom v Maďarsku.
dňa 23. 4. 2003 došlo k zmene zákonného sudcu v konaní.
nová zákonná sudkyňa po oboznámení sa s predmetným spisom dňa 12. 3. 2004
určila termín pojednávania na deň 25. 5. 2004.
pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom predloženia
všetkých dokladov a oznámenia rozhodujúcich skutočností súvisiacich s týmto konaním
v súdom stanovenej lehote.
právny zástupca sťažovateliek dňa 23. 5. 2004 súdu oznámil, že sťažovateľky sa
dostavia na pojednávanie na tunajší súd, pričom im vyhovuje termín september 2004, preto
žiada o vytýčenie termínu v tomto období; na základe uvedenej žiadosti bol určený termín
pojednávania na deň 28. 9. 2004 (termín určený 28. 6. 2004).
z dôvodu zmeny právneho zástupcu sťažovateliek došlo k zmene vytýčeného termínu
pojednávania, a to zo dňa 28. 9. 2004 na 2. 11. 2004; pojednávanie sa uskutočnilo a bolo
odročené na deň 22. 2. 2005; ďalšie pojednávanie, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté, sa
uskutočnilo dňa 7. 6. 2005. Žalobca bola zamietnutá.
dňa 11. 8. 2005 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti
rozsudku odvolal.
dňa 15. 8. 2005 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané
odvolanie.
dňa 13. 9. 2005 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu
v Košiciach, z ktorého bol vrátený v mesiaci september 2006 s rozhodnutím, ktorým bol
rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
dňa 27. 9. 2006 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu
účastníkom konania.
dňa 3. 1. 2007 bolo určené pojednávanie na deň 29. 5. 2007.
dňa 25. 5. 2007 požiadal právny zástupca žalobcu o odročenie pojednávania,
nariadeného na deň 29. 5. 2007, z dôvodu jeho práceneschopnosti, ktorá potrvá minimálne
1 mesiac.
na základe uvedenej žiadosti a zdokladovanej práceneschopnosti bolo
pojednávanie zo dňa 29. 5. 2007 odročené na deň 4. 9. 2007.
dňa 3. 9. 2007 požiadal právny zástupca žalobcu o odročenie pojednávania,
vytýčeného na 4. 9. 2007, z dôvodu neočakávaných zdravotných problémov,
pojednávanie bolo odročené na deň 28. 9. 2007.
na uvedenom pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté tak, že žaloba o zaplatenie
205.614, Sk bola zamietnutá. Vo zvyšnej časti bol uplatnený nárok čo do základu
považovaný za opodstatnený a vylúčený na samostatné konanie. Prvý výrok rozsudku
nadobudol právoplatnosť 24. 11. 2007.
dňa 21. 11. 2007 podal právny zástupca sťažovateliek proti druhému výroku
rozsudku odvolanie, rovnako ako právny zástupca žalovaných dňa 23. 11. 2007.
dňa 28. 11. 2007 boli odvolania zaslané na vyjadrenie žalobcovi, ktorý svoje
stanovisko doručil 24. 1. 2008.
dňa 8. 2. 2008 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.
odvolací súd vrátil spis tunajšiemu súdu dňa 9. 6. 2009 s rozhodnutím, ktorým
odmietol odvolanie žalovaných proti rozsudku.
dňa 10. 6. 2009 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručované účastníkom
konania.
dňa 13. 7. 2009 podal právny zástupca sťažovateliek proti rozhodnutiu dovolanie,
ktorým navrhol zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ako aj súvisiaci rozsudok
prvostupňového súdu zo dňa 28. 9. 2007.
dňa. 13. 8. 2009 sa právny zástupca žalobcu vyjadril k podanému dovolaniu,
dňa 28. 8. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR
v Bratislave.
dňa 23. 4. 2010 bol spis vrátený z Najvyššieho súdu SR s rozhodnutím, ktorým bolo
uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla 2009 zrušené a vec vrátená tomuto súdu
na ďalšie konanie.
uznesením zo dňa 10. 3. 2011, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa
11. 4. 2011, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j.
vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
dňa 5. 5. 2011. bolo uznesenie NS SR a Krajského súdu v Košiciach doručované
účastníkom konania.
dňa 23. 5. 2011 bolo určené pojednávanie na deň 23. 8. 2011.
na uvedenom pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá.
dňa 14. 10. 2011 sa žalobca proti rozsudku odvolal; dňa 17. 10. 2011 sa právny
zástupca sťažovateliek odvolal proti výroku rozsudku o trovách konania.
dňa 17. 10. 2011 bolo odvolanie žalobcu zaslané na vyjadrenie žalovaným
prostredníctvom ich právnych zástupcov,
vyjadrenia boli súdu doručené 21. 11. a 24. 11. 2011.
dňa 6. 12. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach,
na ktorom sa nachádza doposiaľ.“
Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. 1 SprV/1003/2014 doručeným ústavnému súdu 28. novembra 2014,
v ktorom uviedol:
«... Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 23. 08. 2011
č. k. 17C 446/1993 512 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia
sumy 616 842, Sk (20 475,40 €) s prísl.,
rozsudok okresného súdu bol doručený
29. 09. 2011 zástupcovi žalobcu ( ),
27. 09. 2011 zástupcovi žalovaných 1, 2 ( ),
29. 09. 2011 zástupcovi žalovaných 3, 4 ( ),
14. 10. 2011 okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalobcu,
17. 10. 2011 bolo doručené odvolanie žalovaných 3,4,
17. 10. 2011 okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil chybu na
strane 11 rozsudku z 23. 08. 2011 č. k. 17C 446/1993 512 pri podpise zákonnej sudkyne,
18. 10. 2011 okresný súd uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie v sume 1 228,50 € do 10 dní od doručenia uznesenia,
18.10. 2011 okresný súd nariadil doručiť odvolanie žalovaných 3, 4 žalobcovi na
vyjadrenie a zároveň odvolanie žalobcu n a vyjadrenie žalovaným v 1. 4. rade,
27. 10. 2011 okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalobcu na odvolanie
žalovaných 3, 4,
18. 11. 2011 okresný súd uznesením z 18. 11. 2011 opravil výrok uznesenia
okresného súdu z 18. 10. 2011 č. k. 17C 446/1993 541 o súdnom poplatku za odvolanie
v sume 819, € (z 1 228,50 €),
21. 11. 2011 doručené vyjadrenie žalovaných 3, 4 na odvolanie žalobcu,
24. 11. 2011 doručené vyjadrenie žalovaných 1, 2 na odvolanie žalobcu,
05. 12. 2011 okresný súd vypracoval predkladaciu správu a spis s opravnými
prostriedkami predložil odvolaciemu súdu. Krajskému súdu v Košiciach bol spis doručený
06. 12. 2011. Vec bola pridelená do senátu „5 Co“. Opatrením podpredsedu Krajského
súdu v Košiciach bola vec pridelená do senátu „4 Co“ podľa rozvrhu práce krajského súdu
na rok 2011.
07. 12. 2011 bola vec pridelená na prejednanie JUDr. Šoltýsovej, ktorá dňom
01. 01. 2014 odišla do dôchodku,
31.12. 2013 bola vec pridelená na prejednanie JUDr. Ľubošovi Kunayovi –
členovi senátu 4 Co,
30. 01. 2014 došlo k rozdeleniu vecí v senáte „4 Co“ a vec sp. zn. 5 Co 364/2011
bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie JUDr. Slovinskej. JUDr. Slovinská
od 01.11. 2014 je členkou senátu „2 Co“, ale do tohto senátu „išla“ aj s vecou
Uvedená sudkyňa predmetnú vec študuje a pripravuje na rozhodnutie
do 20. 02. 2015.
Do pozornosti ústavného súdu dávame jednak kritérium zložitosti veci po skutkovej
stránke ide o „investičné náklady“ za obdobie rokov 1979 až 1982, resp. do roku 1988. Aj
právne posúdenie nie je jednoznačné.
Nemožno vyčítať účastníkom konania ich správanie, aj keď súd by bol privítal ich
vyššiu aktivitu. Patrí sa pripomenúť, že žalované 3, 4 bývajú v a bolo potrebné aj
ich vypočutie.
Prieťahy v konaní boli spôsobené odchodom predsedníčky senátu JUDr. Zuzany
Šoltýsovej do dôchodku a opätovným prerozdeľovaním vecí, ktoré neprejednala
a nerozhodla.
JUDr. Slovinská predmetnú vec prioritne študuje a pripravuje na rozhodnutie
najneskôr do 20. 02. 2015. Prijali sme opatrenia na zabezpečenie plynulosti konania
v predmetnej veci.
Vybavovanie veci budeme sledovať až do jej právoplatného skončenia...»
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C/446/1993
a krajského súdu sp. zn. 5 Co/364/2011 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka
predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd a krajský súd, preto ich považoval
za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov..., ako aj práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno
za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom
posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu
vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K
vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo
iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o zaplatenie peňažnej sumy tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov
a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Okresný súd a krajský
súd vo vyjadrení k sťažnosti síce uviedli, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor,
s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje z dôvodu, že predmetom konania je náhrada
investičných nákladov za obdobie rokov 1979 až 1982, resp. do roku 1988. Avšak doterajší
zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej
faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne
zložitú vec.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania podstatne
neprispeli okolnosti na strane sťažovateliek. Sťažovateľky bol v konaní aktívne
a súčinnostné.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a krajského súdu
v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania 22 rokov
a 5 mesiacov je už samo osebe neprimerané.
Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že 14. júla 1992 bola na okresnom
súde podaná žaloba. Dňa 7. júna 2005 okresný súd žalobu zamietol rozsudkom
č. k. 17 C 446/93 302. Uznesením č. k. 4 Co/286/2005 348 z 30. augusta 2006 krajský súd
zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd
rozsudkom č. k. 17 C/446/1993 405 z 28. septembra 2007 žalobu v časti o zaplatenie
205 614 Sk zamietol a zvyšnú časť uplatneného nároku vylúčil na samostatné konanie.
Krajský súd uznesením č. k. 4 Co/2008 448 z 30. apríla 2009 odvolanie žalovaných proti
rozsudku súdu prvého stupňa odmietol. Dňa 13. júla 2009 podali žalovaní proti uzneseniu
krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením č. k. 5 Cdo 240/2009 463 zo 14. apríla 2010 zrušil uznesenie krajského súdu
č. k. 4 Co/2008 448 z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd
uznesením č. k. 4 Co/117/2010 477 z 10. marca 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a v tejto časti veci
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd rozsudkom
č. k. 17 C 446/1993 512 z 23. augusta 2011 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku bolo
podané odvolanie a spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom
odvolaní.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom
len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase,
keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného
práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor
vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to
ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už
k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03,
Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto
konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými
prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené rozhodnutie daného štátneho
orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03).
Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom
č. k. 17 C 446/1993 512 z 23. augusta 2011 vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 446/1993,
v ktorom malo podľa sťažovateliek dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v čase podania sťažnosti na ústavný súd
už rozhodnuté.
V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému
súdu doručená, t. j. 17. marca 2014, už bol odstránený stav právnej neistoty v konaní
na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 17 C 446/1993, v ktorom sa sťažovateľky nachádzali
pred skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného
práva už nedochádzalo. Sťažovateľky si nebránili svoje práva v čase trvania porušovania ich
základných práv okresným súdom. Vzhľadom na to, že základné právo sťažovateliek na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/446/1993 porušené nebolo, ich sťažnosti
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateliek krajským súdom,
ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu bol neefektívny, čo vyplýva z toho,
že najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 240/2009 463 zo 14. apríla 2010 zrušil uznesenie
krajského súdu č. k. 4 Co/2008 448 z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Napokon ústavný súd poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania na krajskom súde
6 rokov a 3 mesiace je už samo osebe neprimerané.
Uvedený postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval
v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie
efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľky v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom
práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a neefektívna činnosť
krajského súdu mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/364/2011 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateliek
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vec sa v súčasnosti
nachádza v štádiu odvolacieho konania pred krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co/364/2011, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak
stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu
vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľky vo svojej sťažnosti žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 12 500 € z dôvodov v nej uvedených každej zo sťažovateliek len voči okresnému
súdu. Voči krajskému súdu si sťažovateľky finančné zadosťučinenie neuplatnili.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti
a vzhľadom na to, že si sťažovateľky v petite sťažnosti neuplatnili finančné zadosťučinenie
voči krajskému súdu, ústavný súd im primerané finančné zadosťučinenie voči krajskému
súdu nepriznal a ich sťažnosti v požadovanom rozsahu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateliek trovy konania vyčíslil sumou 338,06 €, a to za dva úkony právnej služby
vrátane dane z pridanej hodnoty (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, písomné podanie – sťažnosť).
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľkám náhradu trov
konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom
polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľkám (§ 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014
(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny
zástupca sťažovateliek nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa
vyhlášky. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a
náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov
konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľkám, spolu predstavuje sumu uplatnenú
v sťažnosti 338,06 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateliek [(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
(bod 3 výroku nálezu)].
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2015