Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 66/2015
PDF · 426.84 KB
No categories available
III. ÚS 66/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a , ,
zastúpených advokátom Mgr. Richardom Karkóom, Advokátska kancelária, Sad
na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva
na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej
prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní o sťažnostiach proti
uzneseniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii
Bratislava ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 8. augusta 2012 o vznesení obvinenia, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2014 telefaxom (doplnená predložením originálu 5. februára 2014) doručená sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),
a , (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného
práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní o sťažnostiach proti
uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja
proti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 8.
augusta 2012 o vznesení obvinenia.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: PPZ 275/BPK
B 2010 z 8. augusta 2012 vzniesol sťažovateľom podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)
obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona.
Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia 20. augusta 2012 sťažnosti (podania
zo 17. augusta 2012), 30. augusta 2012 obhajca sťažovateľa v 1. rade
(ďalej len „1. obhajca“) a 3. septembra 2012 spoločný obhajca oboch sťažovateľov
(ďalej len „2. obhajca“).
Sťažovatelia tvrdia, že o ich sťažnostiach zo 17. augusta 2012
(doručených 20. augusta 2012) rozhodol prokurátor špeciálnej prokuratúry uznesením
č. k. VII/2 Gv 206/10 87 z 11. októbra 2012, ktorým ich ako nedôvodné zamietol, avšak
podľa ich názoru o sťažnostiach podaných obhajcami rozhodnuté nebolo.
Vzhľadom na túto okolnosť podali obaja sťažovatelia samostatne podnet
(z 13. novembra 2012) na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora špeciálnej
prokuratúry podľa § 31 v spojení s § 55d ods. 1 a 55e ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj návrh
na zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sťažovateľom a aj následného
uznesenia prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10 07 z 11. októbra 2012,
a to podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.
O týchto podaniach rozhodol iný prokurátor špeciálnej prokuratúry ako zástupca
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, o čom boli sťažovatelia vyrozumení
upovedomením č. k. VII/2 Gv 206/10 112 z 23. januára 2013, proti ktorému podali podľa čl.
127 ods. 1 ústavy (podanie z 25. marca 2013) ústavnému súdu sťažnosť.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 296/2013 17 z 30. mája 2013 o sťažnosti
sťažovateľov rozhodol tak, že ju ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že skutočnosť,
ktorú namietali pred ústavným súdom, nenamietali v podnete podľa § 31 a nasl. zákona
o prokuratúre pred príslušným orgánom prokuratúry, a tým nesplnili podmienky
prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
Sťažovatelia „Rešpektujúc a riadiac sa názorom ústavného súdu podali...
prostredníctvom obhajcov nasledovné podania:
1. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti obhajcu zo dňa 30. 08. 2012 – obhajca
za zo dňa 20. 09. 2013
2. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu zo dňa 20. 09. 2012 [správne má byť
„03. 09. 2012“, pozn.] – obhajca za
a PhD. zo dňa 20. 09. 2013.“.
O posúdení týchto podaní prokurátorom špeciálnej prokuratúry boli sťažovatelia
upovedomení listom č. k. VII/2 Gv 206/10 147 z 1. októbra 2013, v ktorom, ako to
sťažovatelia opísali, bolo uvedené, že „o sťažnostiach obvinených.... podaných proti
uzneseniu vyšetrovateľa pôvodne PPZ ÚBPK Bratislava sp. zn. PPZ 275/BPK B 2010
z 08. 08. 2012 o vznesení obvinenia konštatujem, že o týchto sťažnostiach prokurátor
rozhodol dňa 11. októbra 2012 pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10 a to tak, že tieto sťažnosti podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol... Na základe uvedených
skutočností preto konštatujem, že o spomínaných sťažnostiach obvinených
a bolo prokurátorom ÚŠP GP SR riadne a včas,
teda 11. októbra 2012 rozhodnuté a predmetné uznesenie prevzali v októbri 2012 všetky
dotknuté subjekty.“.
Pretože konštatovanie prokurátora špeciálnej prokuratúry sa podľa názoru
sťažovateľov „ani netýkalo skutočného procesného problému – t. j. skutočnosti, že
o sťažnostiach obhajcov podaných v zákonnej... lehote... nebolo zo strany prokuratúry
rozhodnuté“, podali sťažovatelia prostredníctvom obhajcov tieto podania:
„1. RE: Vaše podania zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť
o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 30. 08. 2012 zo dňa 10. 10. 2013...
2. RE: Vaše podanie zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť
o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 + v prípade nevyhovenia tejto
opakovanej žiadosti o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 Podnet
na preskúmanie postupu prokurátora podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre zo dňa 10. 10. 2013...“
Na podanie 2. obhajcu sťažovateľov z 10. októbra 2013 reagoval poverený riaditeľ
odboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry listom č. k. VII/2 Gv 206/10 224
z 22. novembra 2013, v ktorom uviedol: „... opravné prostriedky obhajca obvineného
podáva v mene obvineného, a teda nie je tzv. osobou so samostatnými obhajovacími
právami... Za daných okolností je zrejmé, že ak prokurátor o sťažnostiach obvinených
rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako celku a nie je možné vydať eventuálne
ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo samostatne rozhodované aj o sťažnostiach
obhajcov... pretože... obhajca v danom prípade koná len v mene obvineného... zároveň však
konštatujem, že prokurátor sa... mohol detailnejšie venovať odôvodneniu... svojho
rozhodnutia a najmä mal do... odôvodnenia výslovne zahrnúť aj argumentáciu obhajoby vo
Vami spomínanom podaní obhajcu. Práve na tieto skutočnosti som prokurátora upozornil.“
Sťažovatelia teda tvrdia, že vo veci „Konajúci prokurátori... aj napriek... podaniam
sledujúcim vykonanie nápravy zo strany OČTK zjavne nezákonného stavu a v rozpore
s konštatovaním ÚS SR odmietli rozhodnúť o sťažnostiach obhajcov... proti Uzneseniu
Úradu boja proti korupcii... ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012...“.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu preto namietajú „zjavnú nezákonnosť postupu
GP SR, pretože do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o sťažnostiach obhajcov... proti
Uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom od ich podania uplynulo viac ako poldruha roka.“.
Tým postupom generálnej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu ich základného práva
na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ,...
a ,...
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnostiach
obhajcov a zo dňa 30. 08. 2012
a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja
proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol
o sťažnostiach obhajcov a zo dňa
30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii,
Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľom
náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda, vedený v
... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom
špeciálnej prokuratúry a jej „nerozhodnutím“ o sťažnostiach ich obhajcov z 30. augusta
2012 a 3. septembra 2012 podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa z 8. augusta 2012,
ktorým im bolo vznesené obvinenie.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:.. obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to
záujmy spravodlivosti vyžadujú;
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 1. rade
na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom
špeciálnej prokuratúry
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o
ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Zo spisu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 232/2014 vyplýva, že
sťažovateľ v 1. rade sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. apríla 2014 namietal
porušenie toho istého základného práva ako touto aktuálnou sťažnosťou, t. j. základného
práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
postupom špeciálnej prokuratúry, ku ktorému malo dôjsť „postupom a nerozhodnutím
Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnosti obhajcov zo dňa
30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii,
Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012“.
V oboch podaných sťažnostiach ide v podstate o totožnú argumentáciu s nepatrnými
irelevantnými odchýlkami.
Ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej 24. apríla 2014
rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 232/2014 13 z 21. mája 2014 tak, že ju ako zjavne
neopodstatnenú odmietol.
Keďže vo veci sp. zn. I. ÚS 232/2014 ústavný súd rozhodoval nielen o podmienkach
konania, ale rozhodol o veci samej (sťažnosťou bolo namietané porušenie základného práva
postupom špeciálnej prokuratúry), stala sa táto (terajšia) sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľovi
v 1. rade neprípustnou podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu
k sťažovateľovi v 1. rade) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
neprípustnú.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 2. rade
na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom
špeciálnej prokuratúry
Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti a navrhovaný petit rozhodnutia,
prihliadajúc na svoje uznesenie č. k. I. ÚS 232/2014 13 z 21. mája 2014, ktoré je výsledkom
konania o v podstate rovnakej sťažnosti, konštatuje, že nemá dôvod meniť svoj právny názor
a vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade rozhodnúť inak.
Je zreteľné, že sťažovatelia, teda aj sťažovateľ v 2. rade, vidia porušenie svojho práva
na obhajobu v tom, že v uznesení z 11. novembra 2012 v rámci jeho výroku a odôvodnenia
špeciálna prokuratúra konkrétne neuviedla, že rozhoduje aj o sťažnostiach podaných
prostredníctvom obhajcov z 30. augusta 2012 (táto sa týkala sťažovateľa v 1. rade)
a 3. septembra 2012 (týkala sa oboch sťažovateľov). Z obsahu uvedených sťažností
podaných prostredníctvom obhajcov (prílohy sťažnosti) je však podľa názoru ústavného
súdu zrejmé, že sú doplnením, resp. ďalším rozvinutím argumentov už uvedených
v sťažnostiach zo 17. augusta 2012 podaných prostredníctvom ich 2. obhajcu (
), ktoré boli v predmetnom uznesení z 11. novembra 2012 špecifikované ako sťažnosti
sťažovateľov, t. j. aj sťažovateľa v 2. rade.
Sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti namieta, že o sťažnostiach obhajcov z 30. augusta
2012 (táto sa ho netýka) a 3. septembra 2012 nebolo vôbec rozhodnuté, pretože nie sú
v rámci uznesenia z 11. novembra 2012 spomenuté, resp. identifikované.
Ak by aj ústavný súd považoval skutočnosť, že predmetná sťažnosť z 3. septembra
2012 týkajúca sa sťažovateľa v 2. rade nebola v rámci uznesenia z 11. novembra 2012
identifikovaná, za nedostatok tohto rozhodnutia je v danom prípade rozhodujúcim, že
uvedený nedostatok by bolo možné považovať len za formálne pochybenie, ktoré z pohľadu
materiálnej ochrany práv sťažovateľa v 2. rade nemohlo mať na jeho právo na obhajobu taký
vplyv, ktorý by mohol dosiahnuť ústavne relevantnú intenzitu porušenia tohto práva, pretože
sťažovateľ v 2. rade súčasne nenamietal nevysporiadanie sa orgánu rozhodujúceho
v predmetnej veci s argumentáciou predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá by z hľadiska
jej obsahu bola podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci.
Vo vzťahu k argumentácii, v rámci ktorej sa sťažovateľ v 2. rade odvolával na
uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013 17 z 30. mája 2013, ústavný súd znovu
v intenciách už uvedeného predošlého rozhodnutia č. k. I. ÚS 232/2014 13 z 21. mája 2014
zdôrazňuje, že z jeho obsahu si sťažovatelia (aj sťažovateľ v 2. rade) zjavne vyvodili
nesprávne závery, podľa ktorých ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
z 11. novembra 2012 a potvrdil, že úrad špeciálnej prokuratúry v ňom nerozhodol
o sťažnostiach z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012, a odkázal oboch sťažovateľov,
aby proti nemu využili právnym poriadkom im poskytnuté účinné prostriedky nápravy.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013 17 z 30. mája 2013 vyplýva, že sťažnosť
sťažovateľov bola odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní pre jej neprípustnosť,
čo znamená, že v uvedenom konaní k preskúmaniu uznesenia z 11. novembra 2012
ústavným súdom vôbec nedošlo s ohľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého existencia
účinného prostriedku nápravy, ktorý majú sťažovatelia k dispozícii, bráni tomu, aby ústavný
súd napadnuté rozhodnutie preskúmal v rámci konania o sťažnosti pre porušenie ich
základných práv alebo slobôd.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v časti týkajúcej sa sťažovateľa
v 2. rade po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
3. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľov smeruje
proti postupu špeciálnej prokuratúry vo fáze prípravného trestného konania, keď
o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľov meritórne
zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval.
Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre zločin s hornou
hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov preskúma predseda senátu a podľa jej
obsahu a obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu alebo či
o nej môže nariadiť hlavné pojednávanie.
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby
súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že
boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
Podľa § 306 ods. 1 Trestného priadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku
predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť
objasnenie veci alebo právo obhajoby.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,
ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje
sťažovateľom ako obvineným, prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania právne
účinným spôsobom namietať porušenie ich základného práva na obhajobu garantovaného
ústavou a dohovorom, ak budú presvedčení, že tvrdeným postupom špeciálnej prokuratúry
došlo k jeho porušeniu. Tak súd prvého stupňa, ktorý by bol oprávnený konať a rozhodovať
v trestnej veci sťažovateľov po skončení prípravného konania, ako aj odvolací súd v prípade
podania odvolania v predmetnej trestnej veci, ale napokon aj dovolací súd sú súdmi s plnou
jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj
právnych okolností posudzovaného prípadu vrátane oprávnenia preskúmať zákonnosť
a ústavnosť postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľov v tomto
štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05
alebo III. ÚS 109/05).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje tiež na svoju konštantnú
judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich
ústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, že
trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa
pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,
ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé
pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla
až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde prostredníctvom
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej
moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich
dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS
166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Vzhľadom na uvedené s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ods. 1 ústavy in fine (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) by bolo
možné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, prípadne v spojení s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde ako neprípustnú z dôvodu, že pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu neboli nevyčerpané všetky právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu základných
práv a slobôd poskytuje.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2015