Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 66/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a , ,

zastúpených advokátom Mgr. Richardom Karkóom, Advokátska kancelária, Sad

na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva

na obhajobu zaručeného a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej

prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní o sťažnostiach proti

uzneseniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii

Bratislava ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 8. augusta 2012 o vznesení obvinenia, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2014 telefaxom (doplnená predložením originálu 5. februára 2014) doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),

a , (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného

práva na obhajobu zaručeného (ďalej len

„ústava“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní o sťažnostiach proti

uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja

proti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 8.

augusta 2012 o vznesení obvinenia.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: PPZ 275/BPK

B 2010 z 8. augusta 2012 vzniesol sťažovateľom podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

spáchaného v spolupáchateľstve podľa .

Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia 20. augusta 2012 sťažnosti (podania

zo 17. augusta 2012), 30. augusta 2012 obhajca sťažovateľa v 1. rade

(ďalej len „1. obhajca“) a 3. septembra 2012 spoločný obhajca oboch sťažovateľov

(ďalej len „2. obhajca“).

Sťažovatelia tvrdia, že o ich sťažnostiach zo 17. augusta 2012

(doručených 20. augusta 2012) rozhodol prokurátor špeciálnej prokuratúry uznesením

č. k. VII/2 Gv 206/10 87 z 11. októbra 2012, ktorým ich ako nedôvodné zamietol, avšak

podľa ich názoru o sťažnostiach podaných obhajcami rozhodnuté nebolo.

Vzhľadom na túto okolnosť podali obaja sťažovatelia samostatne podnet

(z 13. novembra 2012) na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora špeciálnej

prokuratúry podľa v spojení s a e ods. 1

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj návrh

na zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sťažovateľom a aj následného

uznesenia prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10 07 z 11. októbra 2012,

a to podľa a nasl. .

O týchto podaniach rozhodol iný prokurátor špeciálnej prokuratúry ako zástupca

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, o čom boli sťažovatelia vyrozumení

upovedomením č. k. VII/2 Gv 206/10 112 z 23. januára 2013, proti ktorému podali podľa čl.

127 ods. 1 (podanie z 25. marca 2013) ústavnému súdu sťažnosť.

Ústavný súd uznesením č. k. z 30. mája 2013 o sťažnosti

sťažovateľov rozhodol tak, že ju ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že skutočnosť,

ktorú namietali pred ústavným súdom, nenamietali v podnete podľa § 31 a nasl. zákona

o prokuratúre pred príslušným orgánom prokuratúry, a tým nesplnili podmienky

prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Sťažovatelia „Rešpektujúc a riadiac sa názorom ústavného súdu podali...

prostredníctvom obhajcov nasledovné podania:

1. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti obhajcu zo dňa 30. 08. 2012 – obhajca

za zo dňa 20. 09. 2013

2. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu zo dňa 20. 09. 2012 [správne má byť

„03. 09. 2012“, pozn.] – obhajca za

a PhD. zo dňa 20. 09. 2013.“.

O posúdení týchto podaní prokurátorom špeciálnej prokuratúry boli sťažovatelia

upovedomení listom č. k. VII/2 Gv 206/10 147 z 1. októbra 2013, v ktorom, ako to

sťažovatelia opísali, bolo uvedené, že „o sťažnostiach obvinených.... podaných proti

uzneseniu vyšetrovateľa pôvodne PPZ ÚBPK Bratislava sp. zn. PPZ 275/BPK B 2010

z 08. 08. 2012 o vznesení obvinenia konštatujem, že o týchto sťažnostiach prokurátor

rozhodol dňa 11. októbra 2012 pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10 a to tak, že tieto sťažnosti podľa

ako nedôvodné zamietol... Na základe uvedených

skutočností preto konštatujem, že o spomínaných sťažnostiach obvinených

a bolo prokurátorom ÚŠP GP SR riadne a včas,

teda 11. októbra 2012 rozhodnuté a predmetné uznesenie prevzali v októbri 2012 všetky

dotknuté subjekty.“.

Pretože konštatovanie prokurátora špeciálnej prokuratúry sa podľa názoru

sťažovateľov „ani netýkalo skutočného procesného problému – t. j. skutočnosti, že

o sťažnostiach obhajcov podaných v zákonnej... lehote... nebolo zo strany prokuratúry

rozhodnuté“, podali sťažovatelia prostredníctvom obhajcov tieto podania:

„1. RE: Vaše podania zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť

o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 30. 08. 2012 zo dňa 10. 10. 2013...

2. RE: Vaše podanie zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť

o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 + v prípade nevyhovenia tejto

opakovanej žiadosti o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 Podnet

na preskúmanie postupu prokurátora podľa a nasl.

o prokuratúre zo dňa 10. 10. 2013...“

Na podanie 2. obhajcu sťažovateľov z 10. októbra 2013 reagoval poverený riaditeľ

odboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry listom č. k. VII/2 Gv 206/10 224

z 22. novembra 2013, v ktorom uviedol: „... opravné prostriedky obhajca obvineného

podáva v mene obvineného, a teda nie je tzv. osobou so samostatnými obhajovacími

právami... Za daných okolností je zrejmé, že ak prokurátor o sťažnostiach obvinených

rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako celku a nie je možné vydať eventuálne

ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo samostatne rozhodované aj o sťažnostiach

obhajcov... pretože... obhajca v danom prípade koná len v mene obvineného... zároveň však

konštatujem, že prokurátor sa... mohol detailnejšie venovať odôvodneniu... svojho

rozhodnutia a najmä mal do... odôvodnenia výslovne zahrnúť aj argumentáciu obhajoby vo

Vami spomínanom podaní obhajcu. Práve na tieto skutočnosti som prokurátora upozornil.“

Sťažovatelia teda tvrdia, že vo veci „Konajúci prokurátori... aj napriek... podaniam

sledujúcim vykonanie nápravy zo strany OČTK zjavne nezákonného stavu a v rozpore

s konštatovaním ÚS SR odmietli rozhodnúť o sťažnostiach obhajcov... proti Uzneseniu

Úradu boja proti korupcii... ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012...“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu preto namietajú „zjavnú nezákonnosť postupu

GP SR, pretože do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o sťažnostiach obhajcov... proti

Uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom od ich podania uplynulo viac ako poldruha roka.“.

Tým postupom generálnej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu ich základného práva

na obhajobu zaručeného v v spojení s dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ,...

a ,...

na obhajobu podľa a

Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnostiach

obhajcov a zo dňa 30. 08. 2012

a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja

proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol

o sťažnostiach obhajcov a zo dňa

30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii,

Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľom

náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda, vedený v

... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

na obhajobu zaručeného v a dohovoru postupom

špeciálnej prokuratúry a jej „nerozhodnutím“ o sťažnostiach ich obhajcov z 30. augusta

2012 a 3. septembra 2012 podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa z 8. augusta 2012,

ktorým im bolo vznesené obvinenie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:.. obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to

záujmy spravodlivosti vyžadujú;

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 1. rade

na obhajobu zaručeného a dohovoru postupom

špeciálnej prokuratúry

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o

ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo spisu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľ v 1. rade sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. apríla 2014 namietal

porušenie toho istého základného práva ako touto aktuálnou sťažnosťou, t. j. základného

práva na obhajobu zaručeného a dohovoru

postupom špeciálnej prokuratúry, ku ktorému malo dôjsť „postupom a nerozhodnutím

Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnosti obhajcov zo dňa

30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii,

Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ 275/BPK B 2010 z 08. 08. 2012“.

V oboch podaných sťažnostiach ide v podstate o totožnú argumentáciu s nepatrnými

irelevantnými odchýlkami.

Ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej 24. apríla 2014

rozhodol uznesením č. k. z 21. mája 2014 tak, že ju ako zjavne

neopodstatnenú odmietol.

Keďže vo veci sp. zn. ústavný súd rozhodoval nielen o podmienkach

konania, ale rozhodol o veci samej (sťažnosťou bolo namietané porušenie základného práva

postupom špeciálnej prokuratúry), stala sa táto (terajšia) sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľovi

v 1. rade neprípustnou podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu

k sťažovateľovi v 1. rade) odmietol podľa ako

neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 2. rade

na obhajobu zaručeného a dohovoru postupom

špeciálnej prokuratúry

Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti a navrhovaný petit rozhodnutia,

prihliadajúc na svoje uznesenie č. k. z 21. mája 2014, ktoré je výsledkom

konania o v podstate rovnakej sťažnosti, konštatuje, že nemá dôvod meniť svoj právny názor

a vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade rozhodnúť inak.

Je zreteľné, že sťažovatelia, teda aj sťažovateľ v 2. rade, vidia porušenie svojho práva

na obhajobu v tom, že v uznesení z 11. novembra 2012 v rámci jeho výroku a odôvodnenia

špeciálna prokuratúra konkrétne neuviedla, že rozhoduje aj o sťažnostiach podaných

prostredníctvom obhajcov z 30. augusta 2012 (táto sa týkala sťažovateľa v 1. rade)

a 3. septembra 2012 (týkala sa oboch sťažovateľov). Z obsahu uvedených sťažností

podaných prostredníctvom obhajcov (prílohy sťažnosti) je však podľa názoru ústavného

súdu zrejmé, že sú doplnením, resp. ďalším rozvinutím argumentov už uvedených

v sťažnostiach zo 17. augusta 2012 podaných prostredníctvom ich 2. obhajcu (

), ktoré boli v predmetnom uznesení z 11. novembra 2012 špecifikované ako sťažnosti

sťažovateľov, t. j. aj sťažovateľa v 2. rade.

Sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti namieta, že o sťažnostiach obhajcov z 30. augusta

2012 (táto sa ho netýka) a 3. septembra 2012 nebolo vôbec rozhodnuté, pretože nie sú

v rámci uznesenia z 11. novembra 2012 spomenuté, resp. identifikované.

Ak by aj ústavný súd považoval skutočnosť, že predmetná sťažnosť z 3. septembra

2012 týkajúca sa sťažovateľa v 2. rade nebola v rámci uznesenia z 11. novembra 2012

identifikovaná, za nedostatok tohto rozhodnutia je v danom prípade rozhodujúcim, že

uvedený nedostatok by bolo možné považovať len za formálne pochybenie, ktoré z pohľadu

materiálnej ochrany práv sťažovateľa v 2. rade nemohlo mať na jeho právo na obhajobu taký

vplyv, ktorý by mohol dosiahnuť ústavne relevantnú intenzitu porušenia tohto práva, pretože

sťažovateľ v 2. rade súčasne nenamietal nevysporiadanie sa orgánu rozhodujúceho

v predmetnej veci s argumentáciou predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá by z hľadiska

jej obsahu bola podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci.

Vo vzťahu k argumentácii, v rámci ktorej sa sťažovateľ v 2. rade odvolával na

uznesenie ústavného súdu č. k. z 30. mája 2013, ústavný súd znovu

v intenciách už uvedeného predošlého rozhodnutia č. k. z 21. mája 2014

zdôrazňuje, že z jeho obsahu si sťažovatelia (aj sťažovateľ v 2. rade) zjavne vyvodili

nesprávne závery, podľa ktorých ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

z 11. novembra 2012 a potvrdil, že úrad špeciálnej prokuratúry v ňom nerozhodol

o sťažnostiach z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012, a odkázal oboch sťažovateľov,

aby proti nemu využili právnym poriadkom im poskytnuté účinné prostriedky nápravy.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. z 30. mája 2013 vyplýva, že sťažnosť

sťažovateľov bola odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní pre jej neprípustnosť,

čo znamená, že v uvedenom konaní k preskúmaniu uznesenia z 11. novembra 2012

ústavným súdom vôbec nedošlo s ohľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého existencia

účinného prostriedku nápravy, ktorý majú sťažovatelia k dispozícii, bráni tomu, aby ústavný

súd napadnuté rozhodnutie preskúmal v rámci konania o sťažnosti pre porušenie ich

základných práv alebo slobôd.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v časti týkajúcej sa sťažovateľa

v 2. rade po jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľov smeruje

proti postupu špeciálnej prokuratúry vo fáze prípravného trestného konania, keď

o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľov meritórne

zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval.

Podľa obžalobu podanú na súde pre zločin s hornou

hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov preskúma predseda senátu a podľa jej

obsahu a obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu alebo či

o nej môže nariadiť hlavné pojednávanie.

Podľa pri predbežnom prejednaní obžaloby

súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že

boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného priadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku

predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť

objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,

ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje

sťažovateľom ako obvineným, prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania právne

účinným spôsobom namietať porušenie ich základného práva na obhajobu garantovaného

a dohovorom, ak budú presvedčení, že tvrdeným postupom špeciálnej prokuratúry

došlo k jeho porušeniu. Tak súd prvého stupňa, ktorý by bol oprávnený konať a rozhodovať

v trestnej veci sťažovateľov po skončení prípravného konania, ako aj odvolací súd v prípade

podania odvolania v predmetnej trestnej veci, ale napokon aj dovolací súd sú súdmi s plnou

jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj

právnych okolností posudzovaného prípadu vrátane oprávnenia preskúmať zákonnosť

a ústavnosť postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľov v tomto

štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr.

alebo ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje tiež na svoju konštantnú

judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, že

trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa

pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,

ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé

pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla

až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde prostredníctvom

sťažnosti podľa namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej

moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich

dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (IV. ÚS

166/2010, m. m. tiež , , , ).

Vzhľadom na uvedené s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

ods. 1 in fine (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) by bolo

možné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa aj pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, prípadne v spojení s § 53 ods. 1

ako neprípustnú z dôvodu, že pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu neboli nevyčerpané všetky právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu základných

práv a slobôd poskytuje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015