Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 845/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, a

, zastúpených advokátom Mgr. Richardom Karkóom,

Sad na Studničkách 32, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky spočívajúcim v nerozhodnutí

o sťažnostiach obhajcov , ,

a , z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012

proti uzneseniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja

proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8. augusta 2012 o vznesení

obvinenia a takto

rozhodol:

Sťažnosť a , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), a

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na obhajobu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na obhajobu garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„špeciálna prokuratúra“) spočívajúcim v nerozhodnutí o sťažnostiach obhajcov

, a

, z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012 proti uzneseniu vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava

(ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8. augusta 2012 o vznesení

obvinenia (ďalej aj „uznesenie o vznesení obvinenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: PPZ-275/BPK-

-2010 z 8. augusta 2012 vzniesol sťažovateľom podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

spáchaného v spolupáchateľstve podľa . Proti tomuto uzneseniu

vyšetrovateľa podali sťažovatelia 20. augusta 2012 sťažnosti (išlo o podania zo 17. augusta

2012), pričom sťažnosti podali aj obhajca sťažovateľa v 1. rade Mgr. Róbert Hmira

(ďalej len „1. obhajca“) 30. augusta 2012 a spoločný obhajca oboch sťažovateľov

Mgr. Richard Karkó (ďalej len „2. obhajca“) 3. septembra 2012.

Sťažovatelia uvádzajú, že o ich sťažnostiach zo 17. augusta 2012

(doručených 20. augusta 2012) rozhodol prokurátor špeciálnej prokuratúry uznesením

č. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012, ktorým ich ako nedôvodné zamietol, avšak

podľa ich tvrdenia o sťažnostiach podaných obhajcami rozhodnuté dosiaľ nebolo.

Obaja sťažovatelia napadli uznesenie vyšetrovateľa, ako aj uznesenie prokurátora

špeciálnej prokuratúry podnetom (z 13. novembra 2012) na preskúmanie zákonnosti

postupu prokurátora špeciálnej prokuratúry podľa § 31 v spojení s § 55d ods. 1 a § 55e

ods. 1 o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o prokuratúre“), ako aj návrh na zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení

obvinenia sťažovateľom a aj následného uznesenia prokurátora špeciálnej prokuratúry

č. k. VII/2 Gv 206/10-07 z 11. októbra 2012, a to podľa a nasl. .

O týchto podaniach rozhodol iný prokurátor špeciálnej prokuratúry ako zástupca

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, o čom boli sťažovatelia vyrozumení

prípisom č. k. VII/2 Gv 206/10-112 z 23. januára 2013, proti ktorému podali 25. marca 2013

sťažnosť podľa , ktorá bola ústavnému súdu doručená 2. apríla 2013

(ďalej len „predchádzajúca sťažnosť“). Ústavný súd uznesením č. k. -17

z 30. mája 2013 o sťažnosti sťažovateľov rozhodol tak, že ju ako neprípustnú odmietol

s odôvodnením, že skutočnosť, ktorú namietali pred ústavným súdom, nenamietali

v podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre pred príslušným orgánom prokuratúry,

a tým nesplnili podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Sťažovatelia uvádzajú, že «Rešpektujúc a riadiac sa názorom ústavného súdu

podali... prostredníctvom obhajcov nasledovné podania:

1. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti obhajcu zo dňa 30. 08. 2012 – obhajca

Mgr. Róbert Hmira za zo dňa 20. 09. 2013

2. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu zo dňa 20. 09. 2012 (správne má

byť „03. 09. 2012“, pozn.) – obhajca Mgr. Richard Karkó za

a zo dňa 20. 09. 2013.».

O preskúmaní týchto podaní prokurátorom špeciálnej prokuratúry boli sťažovatelia

upovedomení prípisom č. k. VII/2 Gv 206/10-147 z 1. októbra 2013, v ktorom, ako to

sťažovatelia opisujú, bolo uvedené, že „o sťažnostiach obvinených... podaných proti

uzneseniu vyšetrovateľa pôvodne PPZ ÚBPK Bratislava sp. zn. PPZ-275/BPK-B-2010

z 08. 08. 2012 o vznesení obvinenia konštatujem, že o týchto sťažnostiach prokurátor

rozhodol dňa 11. októbra 2012 pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10 a to tak, že tieto sťažnosti

podľa ako nedôvodné zamietol... Na základe

uvedených skutočností preto konštatujem, že o spomínaných sťažnostiach obvinených

a bolo prokurátorom ÚŠP GP SR riadne a včas,

teda 11. októbra 2012 rozhodnuté a predmetné uznesenie prevzali v októbri 2012 všetky

dotknuté subjekty.“.

Pretože konštatovanie prokurátora špeciálnej prokuratúry sa podľa názoru

sťažovateľov „ani netýkalo skutočného procesného problému – t. j. skutočnosti,

že o sťažnostiach obhajcov podaných v zákonnej... lehote... nebolo zo strany prokuratúry

rozhodnuté“, podali prostredníctvom obhajcov tieto podania:

„1. RE: Vaše podania zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť

o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 30. 08. 2012...“

2. RE: Vaše podanie zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť

o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 + v prípade nevyhovenia tejto

opakovanej žiadosti o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 Podnet

na preskúmanie postupu prokurátora podľa a nasl.

o prokuratúre...“

Na podanie 1. obhajcu sťažovateľa v 1. rade reagoval prokurátor špeciálnej

prokuratúry prípisom č. k. VII/2 Gv 206/10-225 z 26. novembra 2013, v ktorom uviedol:

„... Na základe uvedených skutočností konštatujem, že podľa

obhajca je okrem iného oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného

návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a. opravné prostriedky. Z tohto ustanovenia je zrejmé,

že opravné prostriedky obhajca obvineného podáva v mene obvineného, a teda nie je tzv.

osobou so samostatnými obhajovacími právami... Za daných okolností je zrejmé, že

ak prokurátor o sťažnostiach obvinených rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nej ako

celku a nie je možné vydať eventuálne ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo

samostatne rozhodované aj o sťažnostiach obhajcov... pretože... obhajca v danom prípade

koná len v mene obvineného a nie je osobou so samostatnými obhajovacími právami.“

Na podanie 2. obhajcu sťažovateľov z 10. októbra 2013 reagoval poverený riaditeľ

odboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry prípisom č. k. VII/2 Gv 206/10-224

z 22. novembra 2013, v ktorom uviedol:

„... opravné prostriedky obhajca obvineného podáva v mene obvineného, a teda nie

je tzv. osobou so samostatnými obhajovacími právami... Za daných okolností je zrejmé,

že ak prokurátor o sťažnostiach obvinených rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako

celku a nie je možné vydať eventuálne ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo

samostatne rozhodované aj o sťažnostiach obhajcov... pretože... obhajca v danom prípade

koná len v mene obvineného... zároveň však konštatujem, že prokurátor sa... mohol

detailnejšie venovať odôvodneniu... svojho rozhodnutia a najmä mal do... odôvodnenia

výslovne zahrnúť aj argumentáciu obhajoby vo Vami spomínanom podaní obhajcu.

Práve na tieto skutočnosti som prokurátora upozornil.“

Na ďalšie podanie 1. obhajcu sťažovateľa v 1. rade z 31. januára 2014 reagoval

poverený riaditeľ odboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry prípisom

č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-259 z 10. februára 2014, v ktorom poukázal na prípis

prokurátora špeciálnej prokuratúry z 26. novembra 2013, ako aj na judikatúru ústavného

súdu, podľa ktorej „je postačujúce, ak odôvodnenie rozhodnutia dá odpoveď na otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam, a že dostatočne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov“.

V zásade identická odpoveď bola doručená aj 2. obhajcovi sťažovateľov v reakcii

na jeho ďalšie podanie v prípise prokurátora špeciálnej prokuratúry

č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-260 z 10. februára 2014.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti podľa adresovanej ústavnému

súdu namietajú „zjavnú nezákonnosť postupu GP SR, pretože do dnešného dňa nebolo

rozhodnuté o sťažnostiach obhajcov... proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom od ich

podania uplynulo viac ako poldruha roka“. Podľa názoru sťažovateľov postupom

generálnej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na obhajobu

zaručeného v v spojení s dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... a ...

na obhajobu podľa a

Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnostiach

obhajcov a zo dňa 30. 08. 2012

a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja

proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol

o sťažnostiach obhajcov a zo dňa

30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii,

Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľom

náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda... do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej Ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

na obhajobu zaručeného v a identického práva garantovaného

prostredníctvom čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry

spočívajúcim v „nerozhodnutí“ o sťažnostiach ich obhajcov z 30. augusta 2012

a 3. septembra 2012 podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa z 8. augusta 2012, ktorým im

bolo vznesené obvinenie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

3. februára 2014 sa sťažovatelia domáhali celkom identického rozhodnutia, keďže petit ich

sťažnosti znel takto:

„1. Základné právo ... a ...

na obhajobu podľa a

Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnostiach

obhajcov a zo dňa 30. 08. 2012

a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja

proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby

rozhodol o sťažnostiach obhajcov a

zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti

korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľom

náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda... do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“ O sťažnosti sťažovateľov doručenej 3. februára

2014 rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. z 3. marca 2015, ktorým

sťažnosť sťažovateľov odmietol.

O v zásade identickej námietke sťažovateľa v prvom rade ústavný súd už taktiež

rozhodoval, a to uznesením sp. zn. z 21. mája 2014, ktorým jeho sťažnosť

doručenú mu 24. apríla 2014 odmietol. Návrh rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ v 1. rade

v tejto sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. domáhal, znel takto:

„1. Základné právo M. F. na obhajobu podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej

prokuratúry GP SR o sťažnosti obhajcov M. F. zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči

Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii

Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol

o sťažnostiach obhajcov M. F. zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu

o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava,

ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Róberta Hmiru... do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

V odôvodnení uznesenia sp. zn. z 3. marca 2015 sa uvádza:

„Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti a navrhovaný petit rozhodnutia, prihliadajúc

na svoje uznesenie č. k. -13 z 21. mája 2014, ktoré je výsledkom konania

o v podstate rovnakej sťažnosti, konštatuje, že nemá dôvod meniť svoj právny názor

a vo vzťahu k sťažovateľovi v druhom rade rozhodnúť inak.“

Z už uvedeného vyplýva, že námietkou sťažovateľov o porušení ich základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

špeciálnej prokuratúry spočívajúcej v nerozhodnutí o sťažnostiach obhajcov sťažovateľov

proti uzneseniu o vznesení obvinenia sa ústavný súd už zaoberal a rozhodol o nej

uznesením sp. zn. z 21. mája 2014 (vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade)

a sp. zn. z 3. marca 2015 (vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade).

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov ako

neprípustnej.

Z aktuálne preskúmavanej sťažnosti totiž zjavne vyplýva, že podľa sťažovateľov,

teda aj sťažovateľa v 2. rade, malo dôjsť k porušeniu ich práva na obhajobu tým, že

špeciálna prokuratúra vo svojom uznesení z 11. novembra 2012 (ani vo výroku a ani

v odôvodnení) neuviedla, že rozhoduje aj o sťažnostiach podaných prostredníctvom

obhajcov z 30. augusta 2012 (táto sa týkala len sťažovateľa v 1. rade) a 3. septembra 2012

(týkala sa oboch sťažovateľov). Z obsahu uvedených sťažností podaných prostredníctvom

obhajcov (pozri prílohy sťažnosti) však podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyplýva,

že sú len doplnením, resp. ďalším rozvinutím argumentov už uvedených v sťažnostiach

zo 17. augusta 2012 podaných prostredníctvom ich 2. obhajcu (Mgr. Richarda Karkóa),

ktoré boli v predmetnom uznesení z 11. novembra 2012 špecifikované ako sťažnosti

sťažovateľov, t. j. aj sťažovateľa v 2. rade. Sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti namieta,

že o sťažnostiach obhajcov z 30. augusta 2012 (táto sa ho netýka) a 3. septembra 2012

nebolo vôbec rozhodnuté, pretože nie sú v rámci uznesenia z 11. novembra 2012

spomenuté, resp. identifikované.

Ak by aj ústavný súd považoval skutočnosť, že predmetná sťažnosť z 3. septembra

2012 týkajúca sa sťažovateľa v 2. rade nebola v rámci uznesenia špeciálnej prokuratúry

z 11. novembra 2012 identifikovaná, za nedostatok tohto rozhodnutia, v posudzovanom

prípade je podstatné to, že tento nedostatok možno považovať len za formálne pochybenie,

ktoré z pohľadu materiálnej ochrany práv sťažovateľa v 2. rade nemožno kvalifikovať ako

taký zásah do jeho práva na obhajobu, ktorý by zakladal dôvod na vyslovenie porušenia

tohto práva. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sťažovateľ v 2. rade nenamieta

nevysporiadanie sa špeciálnej prokuratúry rozhodujúcej v predmetnej veci s argumentáciou

predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá by z hľadiska jej obsahu mohla spôsobiť iné

rozhodnutie vo veci. Uvedená skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol pri predbežnom

prerokovaní podľa nielen ako neprípustnú [

písm. a) ], ale aj ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ich ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2016