Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 232/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. F., zastúpeného advokátom Mgr. Róbertom Hmirom,

Advokátska kancelária, Obežná 4, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa , ako aj práva podľa písm.

c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod ČVS:

PPZ-275/BPK-B-2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014

doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Róbertom

Hmirom, Advokátska kancelária, Obežná 4, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp.

zn. ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo doručené uznesenie

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava

(ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8. augusta 2012 (ďalej len

„uznesenie z 8. augusta 2012“), ktorým bolo proti nemu vznesené obvinenie, že „... na deň

10. 09. 2010 Ľ. B. zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti ZTS Strojárne, ktoré

M. F. ako predseda predstavenstva a V. P. ako člen predstavenstva spoločnosti ZTS

Strojárne bez náležitej starostlivosti akceptovali, na ktorom za ich prítomnosti došlo k

odvolaniu a zvoleniu nových členov, dozornej rady, zmene stanov, pričom následne

žiadosťou z toho istého dňa Ľ. B., požiadal spoločnosť ZTS Strojárne o zrušenie hromadnej

akcie č. H 130.0000/1/1, vydanej emitentom ZTS Strojárne v celkovej nominálnej hodnote

4.316.000,- Eur a vydanie novej hromadnej akcie, ktorej M. F. a V. P. dňa 14. 09. 2010

napriek vedomostí o jej existencii a v úmysle umožniť Ľ. B. konajúcemu v mene spoločnosti.

Seafly Estate disponovať s akciami, spoločnosti ZTS Strojárne, bez náležitej starostlivosti,

rozhodli o jej zrušení a o vydaní novej hromadnej akcii č. HA 01/130.000 v celkovej

menovitej hodnote 4.316.000,-Eur... a takto spoločnosti Seafly Estate spôsobili škodu vo

výške najmenej 43.160.000,- Eur, zodpovedajúcej trhovej hodnote týchto akcií.“.

Sťažovateľ proti uzneseniu z 8. augusta 2012 podal 17. augusta 2012 sťažnosť

a následne prostredníctvom svojich obhajcov podal proti nemu ďalšie dve sťažnosti

(30. augusta 2012 podal sťažnosť jeho obhajca Mgr. Róbert Hmira a 3. septembra 2012

podal sťažnosť jeho obhajca Mgr. Richard Karkó).

Úrad špeciálnej prokuratúry o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením

č. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 11. októbra 2012“),

ktorým tieto sťažnosti ako nedôvodné zamietol. Podľa sťažovateľa uznesením z 11. októbra

2012 úrad špeciálnej prokuratúry rozhodol iba o sťažnosti podanej ním. K takémuto záveru

dospel sťažovateľ po prečítaní výroku uznesenia z 11. októbra 2012, v rámci ktorého

sa hovorí len o „sťažnostiach obvinených“, ako aj z odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorom

sa sťažnosti podané prostredníctvom obhajcov sťažovateľa z 30. augusta 2012

a 3. septembra 2012 vôbec nespomínajú.

Sťažovateľ sa návrhom podľa a nasl. z 13. novembra 2012

(ďalej len „návrh z 13. novembra 2012“) domáhal zrušenia uznesenia z 8. augusta 2012

(o vznesení obvinenia) a zrušenia uznesenia z 11. októbra 2012. Následne podal sťažovateľ

podnet na preskúmanie postupu prokurátora z 1. decembra 2012 (ďalej len „podnet

z 1. decembra 2012“), ktorým sa domáhal preskúmania uznesenia z 11. októbra 2012 a jemu

predchádzajúceho postupu.

Úrad špeciálnej prokuratúry vyrozumel sťažovateľa o preskúmaní jeho podnetu

z 13. novembra 2012 a návrhu z 1. decembra 2012 zaslaným upovedomením

č. k. VII/2 Gv 206/10-112 z 23. januára 2013 (ďalej len „upovedomenie z 23. januára

2013“).

Sťažovateľ následne 25. marca 2013 podal sťažnosť adresovanú ústavnému súdu,

v ktorej namietal porušenie svojich práv v súvislosti s postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri vybavení jeho podnetu

z 13. novembra 2013 a návrhu z 1. decembra 2012, ako aj následného upovedomenia

z 23. januára 2013.

Ústavný súd uznesením č. k. -17 z 30. mája 2013 sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako neprípustnú a v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že pokiaľ

sťažovateľ, zastúpený obhajcom, svoju argumentáciu predloženú ústavnému súdu týkajúcu

sa nerozhodnutia o sťažnostiach podaných jeho obhajcami neuplatnil už v rámci konania

o podnete na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ale

až v rámci konania pred ústavným súdom, jeho sťažnosť nespĺňa zákonný predpoklad

prípustnosti sťažnosti podľa .

Sťažovateľ následne podal prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Róberta Hmiru

„Žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti obhajcu zo dňa 30. 08. 2012“ a prostredníctvom svojho

obhajcu Richarda Karkóa „Žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu zo dňa 20. 09.

2012“.

Obhajcovi Richardovi Karkóovi úrad špeciálnej prokuratúry na jeho žiadosť

z 20. septembra 2013 odpovedal vyrozumením č. k. VII/2 Gv 206/10-147 z 1. októbra 2013,

v ktorom podľa sťažovateľa v skutočnosti vôbec neodpovedal na ním nastolený procesný

problém, a to nerozhodnutie úradu špeciálnej prokuratúry o sťažnostiach obhajcov proti

uzneseniu z 8. augusta 2012 podaných v zákonnej lehote, preto sťažovateľ prostredníctvom

svojho obhajcu Mgr. Róberta Hmiru podal opätovne žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti

z 10. októbra 2013, ako aj podnet na preskúmanie postupu prokurátora z 10. októbra 2013.

Obhajcovi Mgr. Richardovi Karkóovi úrad špeciálnej prokuratúry odpovedal

podaním č. k. VII/2 Gv 206/10-224 z 22. novembra 2013, v ktorom poukázal na § 44 ods. 2

a následne konštatoval, že obhajca nie je tzv. osobou so samostatnými

obhajovacími právami, a preto je zrejmé, že „ak prokurátor o sťažnostiach obvinených

rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako o celku a nie je možné vydať eventuálne

ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo samostatne rozhodované aj o sťažnostiach

obhajcov, ako to uvádzate, pretože, ako to už bolo konštatované, obhajca v danom prípade

koná len v mene obvineného a nie je osobou so samostatnými obhajovacími právami“.

V závere tohto podania zároveň úrad špeciálnej prokuratúry konštatoval, že „prokurátor

sa v spomínanom uznesení mohol detailnejšie venovať odôvodneniu tohto svojho

rozhodnutia a najmä, mal do spomínaného odôvodnenia výslovne zahrnúť aj argumentáciu

obhajoby vo Vami spomínanom podaní obhajcu. Práve na tieto skutočnosti som

prokurátora upozornil.“.

Úrad špeciálnej prokuratúry na podnet z 10. októbra 2013 odpovedal obhajcovi

Mgr. Róbertovi Hmirovi podaním č. k. VII/2 Gv 206/10-225 z 26. novembra 2013,

v ktorom uviedol identické argumenty ako v odpovedi obhajcovi Mgr. Richardovi Karkóovi

v rámci podania č. k. VII/2 Gv 206/10-224 z 22. novembra 2013.

Sťažovateľ sa s uvedenou argumentáciou úradu špeciálnej prokuratúry nestotožnil,

a preto sa podnetom z 31. januára 2014 domáhal preskúmania jej postupu pri vybavení jeho

veci.

Úrad špeciálnej prokuratúry na podnet sťažovateľa z 31. januára 2014 odpovedal

podaním č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-259 z 10. februára 2014, v ktorom poukázal

na argumentáciu uvedenú v jeho predchádzajúcom podaní č. k. VII/2 Gv 206/10-225

z 26. novembra 2013 adresovanom obhajcovi Mgr. Róbertovi Hmirovi, a uviedol, že sa

s touto argumentáciou plne stotožňuje.

Sťažovateľ následne v rámci svojej argumentácie uviedol: „Konajúci prokurátori

teda aj napriek vyššie uvedeným podaniam sledujúcim vykonanie nápravy zo strany OČTK

zjavne nezákonného stavu a v rozpore s konštatovaním ÚS SR odmietli rozhodnúť

o sťažnostiach obhajcov F. proti Uzneseniu Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti

korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012, ktoré boli podané Mgr.

Hmirom, advokátom za F. dňa 30. 08. 2012 Mgr. Karkóom, advokátom za F. dňa 03. 09.

2012.

Pre porušenie svojich základných ľudských práv a slobôd zo strany GP SR

a nemožnosti sa ich dovolať iným spôsobom, nemá sťažovateľ inú možnosť, nakoľko využil

všetky prípustné prostriedky, iba sa obrátiť v zákonnej 2 mesačnej lehote v zmysle § 53

ods. 3 na Ústavný súd SR.“

Sťažovateľ namieta, že nezákonným postupom úradu špeciálnej prokuratúry,

v dôsledku ktorého podľa neho do dňa podania tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté

o sťažnostiach jeho obhajcov z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012 proti uzneseniu

z 8. augusta 2012, aj keď od ich podania uplynulo viac ako rok a pol, došlo k porušeniu jeho

základného práva na obhajobu podľa v spojení s

dohovoru.

Vo veci konajúci prokurátori úradu špeciálnej prokuratúry zhodne vo svojich

rozhodnutiach uvádzajú, že o sťažnostiach obhajcov sťažovateľa už bolo rozhodnuté

uznesením z 11. novembra 2012, avšak táto skutočnosť podľa neho nevyplýva z výroku

a ani z odôvodnenia tohto uznesenia.

Sťažovateľ po doručení uznesenia ústavného súdu č. k. -17

z 30. mája 2013 postupoval „celkom prísne v jeho intenciách - namietal opakovane

dozorujúcemu prokurátorovi ÚŠP GP SR skutočnosť, že o sťažnostiach jeho obhajcov voči

uzneseniu o vznesení obvinenia nebolo rozhodnuté a súčasne podal prostredníctvom

obhajcu Mgr. Hmiru podnet v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, aby bola

nadriadeným prokurátorom zjednaná náprava ohľadom nerozhodnutia o sťažnostiach

obhajcu Mgr. Hmiru z 30. 08. 2012. V zmysle citovaného odôvodnenia Ústavného súdu SR

by tak mali byť v tomto momente splnené formálne procesné predpoklady na meritórne

rozhodovanie Ústavného súdu SR o tom, či príslušný orgán rozhodujúci o sťažnosti obhajcu

musí alebo nemusí o sťažnosti obhajcu rozhodnúť, alebo stačí rozhodnúť o skôr podanej

sťažnosti obvineného, ktorá bola obvineným podaná potom, ako bola obvinenému

doručená. Totiž - ak by platilo to, čo tvrdia v svojich vyjadreniach prokurátori ÚŠP GP SR,

tak podávanie sťažností obhajcom v lehote na podanie sťažnosti plynúcej potom, ako

obhajcovi je doručené uznesenie o vznesení obvinia by bolo prakticky celkom zbytočné,

keďže o takomto procesnom úkone obhajcu (v danom prípade ide dokonca o trestné konanie

s povinnou obhajobou!) by vlastne prokurátor ani nemusel rozhodnúť (a v danom prípade

skutočne ani nerozhodol).“.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že obhajca má právo realizovať práva obhajoby

napriek tomu, že nie je osobou so samostatnými obhajovacími právami a jeho práva

obhajoby sú len derivatívne. Taktiež podľa ustálenej súdnej praxe má obhajca právo na

podanie sťažnosti proti rozhodnutiu v mene klienta, a to od momentu, keď mu bolo

doručené, a v záujme zachovania práva na obhajobu sa taktiež ako logická javí požiadavka,

aby o podaní obhajcu bolo rozhodnuté (napr. uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 9. októbra 2007).

Podľa sťažovateľa právo obhajcu podať v mene klienta opravný prostriedok proti

rozhodnutiu, ktoré mu bolo doručené, je jeho základným a nespochybniteľným právom.

Avšak tomuto právu súčasne zodpovedá povinnosťou orgánu rozhodujúcemu o takomto

opravnom prostriedku sa týmto podaním riadne zaoberať a rozhodnúť o ňom, t. j. rozhodnúť

o ňom v relevantnej forme formálneho uznesenia, z ktorého výroku a odôvodnenia bude

zrejmé, že sa o takomto opravnom prostriedku rozhodovalo.

Takýto postup úradu špeciálnej prokuratúry v predmetnej veci absentuje.

Podľa názoru sťažovateľa v predmetnej veci nemožno za dostatočný považovať spôsob,

akým sa s predmetnou vecou vysporiadal úrad špeciálnej prokuratúry v podaní

č. k. VII/2 Gv 206/10-224 z 22. novembra 2013, keď uviedol, že dozorujúci prokurátor

upozornil príslušného prokurátora na to, že mal do uznesenia z 11. novembra 2012 zahrnúť

aj argumentáciu obhajoby. Podľa sťažovateľa takýto postup „jednoducho z hľadiska

dodržiavania práv obhajoby v trestnom konaní nepostačuje“ a o sťažnostiach obhajcov

proti takým rozhodnutiam, ako je vznesenie obvinenia za obzvlášť závažný zločin, je

potrebné riadne rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov je podľa sťažovateľa zrejmé, že uvedeným postupom úradu

špeciálnej prokuratúry v predmetnom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa ods. písm. c) dohovoru.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„1. Základné právo M. F. na obhajobu podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej

prokuratúry GP SR o sťažnosti obhajcov M. F. zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči

Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii

Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol

o sťažnostiach obhajcov M. F. zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o

vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS:

PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Róberta Hmiru... do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie svojho základného práva

na obhajobu podľa , ako aj práva na obhajobu podľa

písm. c) dohovoru postupom úradu špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod

ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010. K namietanému porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť

v dôsledku nerozhodnutia úradu špeciálnej prokuratúry o sťažnostiach jeho obhajcov

z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012, pričom uvedený postup úradu špeciálnej

prokuratúry je zrejmý z výroku a odôvodnenia uznesenia z 11. novembra 2012, v rámci

ktorých sa tieto sťažnosti osobitne vôbec nespomínajú. Podľa sťažovateľa mu

v predmetnom konaní úrad špeciálnej prokuratúry odoprel právo, aby o jeho sťažnostiach

z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012 podaných jeho obhajcami v zákonnej lehote proti

uzneseniu z 8. augusta 2012 bolo riadne rozhodnuté, a v tejto súvislosti svoju argumentáciu

podopiera aj poukazom na nález ústavného súdu č. k. -17 z 30. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ proti uzneseniu z 8. augusta 2012

podal sťažnosť zo 17. augusta 2012 (doručenú 20. augusta 2012) prostredníctvom svojho

obhajcu Mgr. Richarda Karkóa. V predmetnej veci bola následne úradu špeciálnej

prokuratúry doručená sťažnosť sťažovateľa z 30. augusta 2012 podaná prostredníctvom jeho

obhajcu Mgr. Róberta Hmiru a sťažnosť sťažovateľa z 3. septembra 2012 podaná

prostredníctvom jeho obhajcu Mgr. Richarda Karkóa.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na obhajobu

v tom, že v uznesení z 11. novembra 2012 v rámci jeho výroku a odôvodnenia úrad

špeciálnej prokuratúry konkrétne neuviedol, že rozhoduje aj o sťažnostiach podaných

prostredníctvom jeho obhajcov z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012. Z obsahu

uvedených sťažností je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že sú doplnením, resp. ďalším

rozvinutím argumentov už uvedených v jeho sťažnosti zo 17. augusta 2012 podanej

prostredníctvom jeho obhajcu Mgr. Richarda Karkóa, ktorá bola v predmetnom uznesení

z 11. novembra 2012 špecifikovaná ako sťažnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že o sťažnostiach obhajcov z 30. augusta 2012

a 3. septembra 2012 nebolo vôbec rozhodnuté, pretože nie sú v rámci uznesenia

z 11. novembra 2012 spomenuté, resp. identifikované.

Podľa ústavného súdu skutočnosť, že predmetné sťažnosti z 30. augusta 2012

a 3. septembra 2012 neboli v rámci uznesenia z 11. novembra 2012 vôbec identifikované,

možno považovať za nedostatok tohto rozhodnutia. Avšak uvedený nedostatok uznesenia

z 11. novembra 2012 bez toho, aby sťažovateľ súčasne namietal nevysporiadanie sa orgánu

rozhodujúceho v predmetnej veci s argumentáciou predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá

by z hľadiska jej obsahu bola podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci, možno podľa

ústavného súdu považovať len za formálne pochybenie, ktoré z pohľadu materiálnej

ochrany práv sťažovateľa nemohlo mať na jeho právo na obhajobu taký vplyv, ktorý by

mohol dosiahnuť intenzitu porušenia tohto práva.

V rámci svojej argumentácie sa sťažovateľ odvolával na uznesenie ústavného súdu

č. k. -17 z 30. mája 2013, z ktorého obsahu si zjavne vyvodili nesprávne

závery, podľa ktorých ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie z 11. novembra 2012

a potvrdil v ňom, že úrad špeciálnej prokuratúry nerozhodol o sťažnostiach proti nemu

z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012, avšak odkázal ho, aby proti nemu využil právnym

poriadkom mu poskytnuté účinné prostriedky nápravy.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -17 z 30. mája 2013 vyplýva, že

sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní pre jej neprípustnosť,

čo znamená, že v uvedenom konaní k preskúmaniu uznesenia z 11. novembra 2012

ústavným súdom vôbec nedošlo s ohľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého existencia

účinného prostriedku nápravy, ktorý má sťažovateľ k dispozícii, bráni tomu, aby ústavný

súd napadnuté rozhodnutie preskúmal v rámci konania o sťažnosti pre porušenie jeho

základných práv alebo slobôd.

Podľa názoru sťažovateľa mu úrad špeciálnej prokuratúry podaním

č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-259 z 10. februára 2014, ako aj svojimi predchádzajúcimi

rozhodnutiami v predmetnej veci odoprel jeho právo na riadne preskúmanie jeho sťažností

podaných prostredníctvom jeho obhajcov v predmetnom konaní. Z obsahu podania úradu

špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-259 z 10. februára 2014 je zrejmé, že

odkazom na , z ktorého vyplýva, že obhajca nie je osobou

so samostatnými obhajovacími právami, odôvodňovala iba skutočnosť, že o sťažnostiach

sťažovateľa z 30. augusta 2012 a 3. februára 2012 rozhodla spolu s jeho sťažnosťou

zo 17. augusta 2012, a nie samostatným uznesením, avšak v žiadnom prípade netvrdila, že

obsah uvedených sťažností nemal byť predmetom preskúmania úradom špeciálnej

prokuratúry v uvedenom konaní. O tejto skutočnosti napokon svedčí aj samotný fakt, že aj

podľa vyjadrenia úradu špeciálnej prokuratúry sa o sťažnostiach sťažovateľa z 30. augusta

2012 a 3. septembra 2012 rozhodlo v uznesení z 11. novembra 2012. S ohľadom na uvedené

sa táto argumentácia sťažovateľa javí ako právne irelevantná.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014