Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 732/2014
PDF · 422.77 KB
No categories available
III. ÚS 732/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/205/2005 a takto
rozhodol:
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C/205/2005 p o r u š e n é b o l o .
Okresnému súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/205/2005 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (tritisíc eur), ktoré
j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume
340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Juraja
Gavalca, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 732/2014 7 zo 16. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C/205/2005.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. Spr 872/14 doručeným ústavnému súdu 20. februára 2015, v ktorom
uviedol:
«... V predmetnej veci bola dňa 2.11.2005 podaná navrhovateľkou
(neúplná) „Žaloba o vyporiadanie BSM“ proti odporcovi (sťažovateľovi).
Okresný súd Komárno uznesením č. k. 7C/205/2005 7 zo dňa 4.11.2005 vyzval
2
navrhovateľku resp. jej právneho zástupcu (advokáta JUDr. Romana Blažeka) na doplnenie
návrhu. Po odstránení nedostatku návrhu bola žaloba doručená odporcovi dňa 23.11.2005
s tým, že prvé vyjadrenie od odporcu bolo doručené súdu prostredníctvom jeho právneho
zástupcu (advokáta JUDr. Juraja Gavaleca) dňa 5.12.2005. Po doručení stanoviska
navrhovateľky bol dňa 9.12.2005 stanovený termín pojednávania na 3.2.2006. Na tomto
pojednávaní súd zahájil dokazovanie s tým, že následne vykonával plynule dokazovanie až
do rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu v Nitre) zo dňa 18.4.2008. Z uvedeného
obdobia je nutné poukázať na to, že do konania bola uznesením Okresného súdu Komárno
č. k. 7C/205/2005 42 zo dňa 28.3.2006 ustanovená znalkyňa z odboru stavebníctva,
oceňovanie nehnuteľností a stavebných prác, ktorá stanovila miestnu ohliadku na deň
26.6.2006 a dňa 28.7.2006 odovzdala znalecký posudok. Po preštudovaní znaleckého
posudku sudca stanovil termíny pojednávaní postupne na deň 8.12.2006 (odročený z
dôvodu práceneschopnosti odporcu), na deň 2.2.2007 (odročený z dôvodu
práceneschopnosti zákonného sudcu), na deň 16.3.2007 (odročený z dôvodu neprítomnosti
navrhovateľky a jeho právneho zástupcu) a na deň 20.4.2007 (oboznámený znalecký
posudok). Ďalšie pojednávania boli stanovené na deň 1.6.2007 (odročené z dôvodu
neprítomnosti právneho zástupcu odporcu), na deň 14.9.2007 (odročené z dôvodu
práceneschopnosti sudcu) a na pojednávaní dňa 30.10.2007 súd konal a rozhodol vo veci
samej.
Po doručení rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 7C/205/2005 117, zo dňa
30.1.02007 účastníkom konania resp. ich právnym zástupcom, podali tak navrhovateľka,
ako aj odporca odvolanie vo veci samej a po predložení spisu odvolaciemu súdu Krajskému
súdu v Nitre (spis bol doručený dňa 27.2.2008), odvolací súd uznesením č. k. 5Co/48/2008
140, zo dňa 18.4.2008 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol
doručený späť Okresnému súdu Komárno dňa 23.5.2008.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v období od podania návrhu dňa 2.11.2005 až
do prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej dňa 30.10.2007 resp. rozhodnutia
odvolacieho súdu dňa 18.4.2008, súd vykonával dokazovanie plynule a bez prieťahov, čo
v konečnom dôsledku nepopiera ani sťažovateľ vo svojej sťažnosti.
3
Z úradného záznamu č. l. 147 spisu vyplýva, že právny zástupca navrhovateľky žiadal
súd, aby vo veci nestanovil termín pojednávania z dôvodu, že navrhovateľka vykonáva
konkrétne kroky z dôvodu zabezpečenia svojej solventnosti pre účely vyporiadania BSM.
Termín pojednávania bol preto zákonným sudcom stanovený až na deň 30.6.2009 a pre
dovolenku právneho zástupcu navrhovateľky neskôr odročený na deň 18.9.2009, kedy súd
konal a pojednávanie odročil z dôvodu potreby výsluchu svedkov, ako aj predloženia
ďalších listinných dôkazov zo strany oboch účastníkov konania na deň 13.11.2009.
Následne súd pojednával dňa 13.11.2009, ako aj 18.6.2010 a vypočúval svedkov, ako aj
doplnil dokazovanie predložením listinných dôkazov v zmysle záverov rozhodnutia
odvolacieho súdu. Pojednávanie dňa 18.6.2010 odročil z dôvodu potreby nariadenia
ďalšieho znaleckého dokazovania, pričom zo spisu vyplýva, že napriek uvedenému zákonný
sudca stanovil ešte niekoľko termínov pojednávaní a to na dni 21.10.2011, 30.4.2013,
24.9.2013 a 6.6.2014 z dôvodu potreby opätovného vypočutia účastníkov konania, ako aj
svedkov. V tomto štádiu konania vznikol ďalší problém so zaťažením družstevného bytu,
ktorý bol vlastne kardinálnym problémom celého sporu, pretože patrí do masy BSM.
Zákonný sudca v predmetnej občianskoprávnej veci (Attila Csaba bývalý sudca
Okresného súdu Komárno) listom doručeným kancelárii prezidenta Slovenskej republiky
18.9.2014 sa vzdal funkcie sudcu podľa § 19 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Jeho
funkcia sudcu zanikla dňom 30.9.2014. Následne boli všetky jemu pridelené veci
prerozdelené náhodným výberom ku dňu 1.10.2014 v zmysle Rozvrhu práce Okresného
súdu Komárno. Predmetná vec bola týmto spôsobom pridelená novej zákonnej sudkyni
JUDr. Oľge Kováčovej, ktorá vo veci ďalej koná a po naštudovaní spisu, zabezpečení
potrebných listinných dokladov ustanovila do konania znalkyňu z odboru stavebníctvo,
odvetvie odhad nehnuteľností.
Z obsahu spisu vyplýva, že čo sa týka predmetu sporu, jedná sa o vec skutkovo
a právne zložitú t. j. vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Je nesporné,
že pojednávania boli odročené aj z dôvodu práceneschopnosti bývalého zákonného sudcu
Attilu Csabu, ale aj z dôvodov, ktoré vznikli na strane účastníkov konania, najmä pracovné
zaradenie resp. zamestnanie navrhovateľky v zahraničí a iné. Preto vo vzťahu
4
k primeranosti dĺžky predmetného konania je nutné prihliadnuť nielen na dlhodobejšiu
práceneschopnosť pôvodného zákonného sudcu Attilu Csabu, ale aj na procesné správanie
sa účastníkov konania v priebehu doposiaľ vykonaného dokazovania a ich spolupôsobenie
pri navyšovaní dĺžky konania (neúčasť na pojednávaniach zo strany oboch účastníkov,
žiadosti o neuskutočnenie pojednávaní z dôvodu zabezpečenia finančných prostriedkov
z dôvodu vyplatenia protistrany najmä na strane navrhovateľky a pod.). Účastníci konania
neposkytovali po celý čas dokazovania súčinnosť so súdom a pri podávaní opakovaných
žiadostí o odročenie pojednávaní si museli byť vedomí toho, že tým prirodzene dochádza
k odďaľovaniu rozhodnutiu aj vo veci samej. Nestotožňujem sa s tvrdením sťažovateľa resp.
jeho právneho zástupcu o tom, že Okresný súd vo veci po rozhodnutí odvolacieho súdu
prakticky vôbec nekoná. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ síce nekonkretizuje, na ktoré obdobie
nečinnosti súdu poukazuje, ale z vyššie uvedeného vyplýva, že k absolútnej nečinnosti súdu
nedošlo a na druhej strane je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že on sám niekoľkokrát
počas dokazovania nebol prítomný na pojednávaní resp. na pojednávania sa nedostavil
jeho právny zástupca. Z tohto pohľadu môže mať potom ústavná sťažnosť iný rozmer a
zámer, ako ňou verbalizované odstránenie stavu právnej neistoty. Som toho názoru, že ak
v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania, čo aj zákonne prípustných
a možných, dochádza k predlžovaniu konania, potom túto skutočnosť nemožno hodnotiť iba
ako zbytočné prieťahy v konaní a zodpovednosť za tento stav nemožno pripísať iba
konajúcemu súdu.
Úctivo žiadam, aby pri rozhodovaní o predmetnej ústavnej sťažnosti, boli zohľadnené
všetky uvedené skutočnosti, ale aj to, že na Okresnom súde Komárno a v súdnom oddelení
zákonného sudcu, bol dlhodobo vysoký nápad občianskoprávnych vecí, vybavenie ktorých si
vyžadovalo dlhodobé a maximálne pracovné úsilie, pri jeho maximálnom pracovnom
vyťažení, ktoré v konečnom dôsledku nesporne bolo limitované aj jeho dlhodobou
práceneschopnosťou.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že som nezistil žiadne také obdobie, ktoré by bolo možné
označiť ako nečinnosť súdu. Som toho názoru, že zákonný sudca v podstate konal priebežne,
vykonával potrebné úkony vyvolané či už dôkaznou situáciou alebo právnymi
skutočnosťami, ku ktorým došlo v priebehu konania, ako aj procesnými postupmi účastníkov
5
konania. Konštatujem teda, že aj keď by sa celková dĺžka konania od podania žaloby na súd
t. j. od 2.11.2005 až doposiaľ javila ako neprimeraná, táto okolnosť nie je spôsobená ani
ovplyvnená nesprávnym postupom súdu s cieľom porušenia základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky...»
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C/205/2005 ústavný
súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd,
preto ich považoval za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03,
I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce
právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,
ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej
neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
6
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej
agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo
zložité. Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti síce uviedol, že zo skutkového hľadiska ide o
zložitejšie konanie, s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje, pretože v priebehu konania
bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého
konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej náročnosti
prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú vec.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania čiastočne prispeli
aj okolnosti na strane sťažovateľa (sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa nedostavili na
pojednávania nariadené na 8. december 2006 a 1. jún 2007, 30. októbra 2009 požiadal
7
sťažovateľ, aby nebol stanovený termín pojednávania z dôvodu, že navrhovateľka robí kroky
smerujúce k získaniu finančných prostriedkov na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania 9 rokov a 4 mesiace, z toho na okresnom
súde 9 rokov a 1 mesiac, je už samo osebe neprimerané.
Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol
neefektívny, čo vyplýva predovšetkým z toho, že Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) zrušil uznesením č. k. 5 Co/48/2008 140 z 18. apríla 2008 rozsudok okresného súdu
č. k. 7 C/205/2005 117 z 30. januára 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd aj bez toho, aby vymedzoval konkrétne obdobia nečinnosti okresného
súdu, poukazuje na to, že už celková dĺžka predmetného konania na okresnom súde je sama
osebe neprimeraná.
Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval
v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie
efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom
práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna
činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 7 C/205/2005, došlo
8
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/205/2005, prikázal
mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € z dôvodov v nej uvedených.
9
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C/205/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci,
považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pri priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa
nedostavili na pojednávania nariadené na 8. december 2006 a 1. jún2007, a 30. októbra
2009 požiadal sťažovateľ, aby nebol stanovený termín pojednávania z dôvodu, že
navrhovateľka robí kroky smerujúce k získaniu finančných prostriedkov na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v dôsledku čoho došlo k predĺženiu konania.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa trovy
konania vyčíslil sumou 340,89 €, a to za dva úkony právnej služby vrátane dane z pridanej
hodnoty (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie̶
sťažnosť).
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov
10
konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady
zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú
ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 340,89 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015
11