Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 91/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia

, zastúpeného advokátkou

, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47

ods. 3 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu

diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného

alebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanie

všetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoru

o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a práva na účinnú ochranu

pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru

o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 13. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2013

doručená sťažnosť občianskeho združenia

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru,

práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného

alebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanie

všetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoru

o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení

diskriminácie“) a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie,

zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. . júna 2013.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) žalobou z 20. decembra 2010 podanou

proti , (ďalej len

„žalovaný“), podľa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“) domáhal určenia, že žalovaný sa svojím konaním z 29. júla 2010 dopustil priamej

diskriminácie sťažovateľa ako právnickej osoby z dôvodu etnickej príslušnosti. Navrhoval

tiež, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vstupe do svojej prevádzky

a na svojej webovej stránke text popisujúci konanie žalovaného a hodnotenie tohto konania

ako priamej diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Navrhol tiež okresnému súdu

uložiť žalovanému povinnosť poskytnúť sťažovateľovi do troch mesiacov od právoplatnosti

rozsudku bezplatne ubytovacie priestory pre desať osôb v rozsahu dve noci v dohodnutom

termíne.

K priamej diskriminácii na základe etnickej príslušnosti malo podľa sťažovateľa dôjsť

tým, že žalovaný ako podnikateľ poskytujúci ubytovacie služby na rokovaní so zástupcami

sťažovateľa 29. júla 2010 údajne odmietol poskytnúť ubytovanie pre približne 20 osôb

rómskeho pôvodu, s ktorými sťažovateľ plánoval zorganizovať stretnutie ako s osobami

spolupracujúcimi pri napĺňaní predmetu hlavnej činnosti sťažovateľa. Žalovaný najprv

s poskytnutím ubytovania podľa predstáv sťažovateľa problém nemal, keď však počas

rozhovoru zástupcovia sťažovateľa uviedli, že ide o osoby rómskeho pôvodu, svoj názor

zmenil.

Okresný súd rozsudkom č. k. zo 7. júna 2011 žalobu sťažovateľa

zamietol. Potvrdil sťažovateľovi aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, pretože „v zmysle

ust. § 2a ods. 9 antidiskriminačného zákona môže sa... aj právnická osoba v zmysle

ustanovení tohto zákona domáhať svojich práv na súde...“. K meritu prerokovávanej žaloby

okresný súd uviedol, že „v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný skutočne odmietol

poskytnúť žalobcovi ubytovacie služby. Z celého vykonaného dokazovania... vyplýva,

že žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami

(napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol. Naopak odkázal s ním

rokujúcich pracovníkov žalobcu na webovú stránku zariadenia a sami pracovníci žalobcu

vypovedali, že rozhovor sa končil neurčito s tým, že sa žalovanému ešte ozvú. Ďalej

žalovaného už nekontaktovali, neupresnili požiadavky a teda nemožno uzavrieť, tak ako

žiada vo svojom prvom nároku žaloby žalobca, žeby žalovaný odmietol dňa 29.7.2010

poskytnúť svoje ubytovacie služby a dopustil sa tak priamej diskriminácie žalobcu ako

právnickej osoby, na základe etnickej príslušnosti. Aj keď z výpovedí zástupcov žalobcu

a žalobcom navrhovaných svedkov, ako aj zhotovenej nahrávky možno vyvodiť určité

výhrady žalovaného k niektorým osobám rómskeho etnika, tieto výhrady sa týkali takých

skutočností, u ktorých by mal výhrady žalovaný aj u iných osôb, nie Rómov. Z výpovedí

svedkov – Rómov vypočutých v tomto konaní, čo súd považuje za podstatný dôkaz,

ale aj ďalších svedkov..., vyplynulo, že žalovaný ani vo svojom súkromnom živote

a ani vo svojej podnikateľskej činnosti Rómov nediskriminoval, nediskriminuje, poskytuje im

služby svojho zariadenia a preto nebolo preukázané, žeby došlo k priamej diskriminácii

žalobcu na základe etnickej príslušnosti osôb, s ktorými žalobca spolupracuje...“.

Okresný súd vyhodnocujúc priebeh dokazovania tiež zdôraznil, že sťažovateľ

„ani nemal skutočný záujem o služby žalovaného, o ubytovanie osôb,

s ktorými spolupracuje v tom čase, pretože napokon sa toto stretnutie ani neuskutočnilo,

ani neoslovil iné zariadenie, aby stretnutie mohol zorganizovať. Naopak uskutočnilo sa len

jednodenné stretnutie v Košiciach, ktoré občas žalobca organizuje.“.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. V ňom akcentoval

dôkaznú silu vyhotovenej nahrávky rozhovoru medzi jeho zástupcami a žalovaným,

ktorá „je priamym dôkazom s najvyššou výpovednou hodnotou“, pretože z jej obsahu

„jednoznačne vyplýva odmietnutie ubytovacích služieb z dôvodu zakazujúceho

diskrimináciu – etnickej príslušnosti osôb. Diskriminačné konanie tak potvrdzuje priame

odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval. Dôvod jeho (žalobcu)

znevýhodnenia bol zrejmý zo všetkých okolností posudzovanej situácie, pričom rozhodnutie

odmietnuť ubytovanie bolo ovplyvnené predsudkami, ktoré odvodzoval len na základe

vlastnej negatívnej stereotypizácie vo vzťahu k rómskemu etniku ako takému. Diskriminačné

praktiky žalovaného boli preukázané aj výpoveďou svedkyne ,

ktorá potvrdila, že nejde o ojedinelý prípad a rovnakú skúsenosť s porušením zásady

rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní ubytovacích služieb so žalovaným malo

v minulosti aj .“.

Sťažovateľ v odvolaní ďalej dôvodil, že „skutočnosť, či v danom čase oslovili,

alebo neoslovili aj iné zariadenie, a či sa vôbec neuskutočnilo... nemá žiaden vplyv

na skutočnosť, že dňa 29.7.2010 mali reálny záujem o uskutočnenie takéhoto podujatia

a rezerváciu ubytovania... Po vyjadrení žalovaného a po prezentovaní jeho postoja

voči osobám rómskeho etnického pôvodu už nebol dôvod ho kontaktovať, pretože tento

priamo na mieste ubytovanie odmietol rezervovať.“.

Napokon sťažovateľ v odvolaní namietol, že „ak v konaní predložil dôkazy, z ktorých

možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, platí

princíp preneseného dôkazného bremena a žalovaný musí v konaní preukázať, že zásadu

rovnakého zaobchádzania neporušil. S týmito skutočnosťami sa však súd prvého stupňa

v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. z 13. júna 2013 prvostupňový

rozsudok okresného súdu potvrdil. Rovnako s okresným súdom zhodnotil, že „nebolo

preukázané, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného

dňa 29.7.2010 skutočne došlo. Vzhľadom na zistený skutkový stav nemožno totiž uzavrieť,

že uvedeného dňa išlo zo strany žalovaného o diskriminačné odmietnutie ubytovania

občanov rómskej národnosti, pretože účelom tohto jednania medzi zástupcami žalobcu

a ním bola len predbežná informácia o možnosti ubytovania v rámci žalobcom tvrdenej

plánovanej akcie stretnutia rómskych matiek s deťmi a nie uskutočnenie konkrétnej

objednávky ubytovacích (prípadne aj iných, napr. stravovacích a pod.) služieb. Vyjadrenia

žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov) v tomto smere

neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia (ktoré potvrdili vo svojich

výpovediach aj zástupcovia žalobcu) prijatie objednávky nevylúčil a zástupcovia žalobcu ho

mali za účelom poskytnutia služieb následne kontaktovať, čo sa však nestalo. Odvolací súd

zhodne so záverom súdu prvého stupňa preto konštatuje, že nemôže dôjsť k odmietnutiu

niečoho, čo zo strany konajúcich osôb, zástupcov žalobcu nebolo vôbec urobené

(odmietnutiu objednávky, ktorá žalobcom nebola vykonaná).“.

K (ne)uneseniu dôkazného bremena v konaní krajský súd uviedol, že „povinnosť

preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania by žalovaného stíhala iba vtedy,

ak by žalobca oznámil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať,

že k diskriminácii... skutočne aj došlo. Takéto skutočnosti ale v konaní neboli osvedčené,

pretože oznámenie o tom, že pri predbežnom informatívnom jednaní žalovaný najprv

odmietal poskytnúť ubytovanie osobám, v mene ktorých žalobca podľa vlastného tvrdenia

prostredníctvom zástupcov konal, ale v konečnom dôsledku usmernil zástupcov žalobcu,

aby sa vo veci objednávky ešte ozvali, je pre takýto záver nepostačujúci.“.

Na záver svojho odôvodnenia krajský súd vyjadril pochybnosti o danosti aktívnej

vecnej legitimácie sťažovateľa v konaní, a to s poukazom na § 2 ods. 9 antidiskriminačného

zákona, pretože „okruh osôb, v mene ktorých koná právnická osoba by mal byť dostatočne

určitý, a nemôže byť považované za preukázané konanie v mene konkrétnych osôb, ak ide

len o všeobecný odkaz na rómske ženy s deťmi, tak ako tomu bolo v preskúmavanej veci...

Pre záver o tom, že žalobca konal v mene osôb, ktoré sa mali takejto akcie zúčastniť, by

zrejme postačovalo preukázanie, že takáto akcia bola skutočne aj plánovaná, mala byť

vykonaná, bola pripravená a zabezpečená. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo

žalobcu, ktorý však ani na súde prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom neoznačil

v tomto smere žiadne dôkazy...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd sa

„nedostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania,

a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne – ústavne nekonformným

spôsobom, interpretoval vnútroštátne právne normy, najmä ust. § 11 ods. 2

antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu dôkazného bremena, ako aj § 2a ods. 9

v spojení s § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona. V rámci vykonaného

dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ

v rámci konania, a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci. Navyše dostatočne

nevysvetlil, prečo pri svojom rozhodovaní nekládol dôraz na absenciu hodnotenia rozporov

žalovaného vo výpovedi a v nahrávke zaznamenávajúcej priebeh rozhovoru so sťažovateľom

a tiež opomenul zhodnotiť procesne významný dôkaz – svedeckú výpoveď svedkyne

, riaditeľky mimovládnej organizácie , ktorá rovnako ako

sťažovateľ mala v minulosti so žalovaným obdobnú diskriminačnú skúsenosť. Súd

neprihliadol ani na právni irelevantnosť viacerých svedectiev (svedkyne , svedkov

a ) a právne významné skutočnosti v hodnotení opomenul.“.

Sťažovateľ tvrdí aj porušenie princípu rovnosti zbraní, lebo „možnosť uplatňovať

svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť

svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany pozorne

preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní

do úvahy a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.

Kritike sťažovateľ podrobuje aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal

s problémom aktívnej legitimácie v konaní. Rozhodnutie krajského súdu je

podľa sťažovateľa v tomto smere „nedostatočne odôvodnené, rozporné a zakladá

arbitrárnosť... odvolací súd došiel k nesprávnym záverom, keď mal za to, že sťažovateľ

v súdnom konaní vystupoval v mene osôb, ktoré sa mali zúčastniť akcie. Sťažovateľ

od začiatku vo vzťahu k žalovanému dňa 29.07.2010, kedy k diskriminačnému konaniu

došlo, ako aj počas súdneho konania, vystupoval vo svojom vlastnom mene – ako právnická

osoba. Žalovaný neposkytol služby sťažovateľovi ako právnickej osobe, z dôvodu vzťahu

k osobám rómskeho etnického pôvodu, čo sa v zmysle ust. § 2a ods. 11 písm. b)

antidiskriminačného zákona považuje tiež za diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu.

Diskriminačný dôvod sa v tomto prípade vyskytoval jednak u sťažovateľa samotného,

keďže ide o mimovládnu organizáciu – občianske združenie, ktorej činnosť je zameraná

na ochranu ľudských práv na Slovensku s dôrazom na práva menšín a ochranu

pred diskrimináciou, predovšetkým z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti, ale súčasne sa

diskriminačný dôvod vyskytoval u samotných klientok sťažovateľa (rómske ženy) a ďalších

osôb, pre ktoré malo byť pripravované stretnutie realizované (ich deti).“.

Porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „štát

nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko právnom konaní, ktoré sťažovateľ

za týmto účelom inicioval a v rámci konania porušil jeho právo na spravodlivé súdne

konanie...“.

Porušenie , dohovoru, ) a dohovoru

o odstránení diskriminácie je v žalovanom konaní podľa sťažovateľa dané tým, že „etnický

pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými súdmi, ktoré skutkové okolnosti

prípadu zľahčovali a pri svojom rozhodovaní dokonca s dostatočným významom

neprihliadali ani na svedecké výpovede svedka a svedkyne , ktorí boli

priamymi účastníkmi rozhovoru so žalovaným, kedy došlo k diskriminačnému konaniu

žalovaného, ako ani svedkyne , ktorá už obdobnú diskriminačnú skúsenosť

so žalovaným v minulosti mala... Neadekvátnou aplikáciou platnej právnej úpravy

všeobecné súdy nedospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi došlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania z dôvodu etnickej príslušnosti, neuložili diskriminujúcemu

subjektu žiadne sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne, primerané a odstrašujúce, práve

naopak, zamietnutím žaloby ho utvrdili v tom, že jeho konanie je správne. Incident, ktorý

bol predmetom konania pred všeobecným súdom nie je incidentom ojedinelým,

čo v neposlednom rade dosvedčila i svedkyňa , ktorá mala so žalovaným podobnú

skúsenosť, čo však súdy v rámci hodnotenia dôkazov vôbec nevyhodnotili. Naopak,

žalovaným produkované dôkazy, ktoré kauzálne nesúviseli s namietaným diskriminačným

konaním považovali za právne významné, pričom skutočne právne významné dôkazy

nevyhodnotili.

Sťažovateľ má za to, že v rámci súdneho konania, ktoré inicioval mu nebola

poskytnutá náležitá ochrana pred rasovou diskrimináciou.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva a slobody podľa čl. 12

ods. 2, a a ľudských práv

a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, článku 5 písm. f) a čl. 6 Dohovoru

o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2013, sp. zn. sa

zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť

finančné zadosťučinenie vo výške 2000 Eur (slovom: Dvetisíc Eur) v lehote do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy

konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), základného práva na rovnosť účastníkov konania ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv a práva zaručeného

dohovorom na podklade nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a ústavne

nekonformného výkladu relevantných ustanovení antidiskriminačného zákona. Obe

námietky sú v prípade ich dôvodnosti spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedených

základných práv a práva zaručeného dohovorom.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.

ÚS 44/03, , ).

Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie

rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný

starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia [

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)] musí vyplývať

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na strane druhej (m. m. ).

Pre záver o tom, ktoré nastolené otázky boli v žalovanom konaní pred krajským

súdom podstatné, a teda bolo povinnosťou krajského súdu na ne odpovedať, je

rozhodujúca metodológia subsumpčnej právno aplikačnej aktivity všeobecného súdu

v antidiskriminačných sporoch, ktorá je determinovaná účinnou právnou úpravou.

Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konanie

alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,

zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že

neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých

možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch musí konajúci

všeobecný súd najprv ustáliť, či došlo ku konaniu (opomenutiu), ktoré je podľa žalobcu

diskriminačné. V prípade, ak je toto skutkové zisťovanie pozitívne, vyvstáva druhá otázka

z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatná, a to či konanie (opomenutie),

ku ktorému došlo, napĺňa legálne znaky diskriminácie. Na základe kladnej odpovede

na v poradí druhú otázku je potom povinnosťou konajúceho súdu skúmať, či žalovaný unesie

dôkazné bremeno vo vzťahu k neporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Popísaná metodológia okrem iného znamená, že ak hneď v úvode svojho

rozhodovacieho procesu konajúci súd dospeje ku záveru, že žalobcom tvrdené konanie sa

nepreukázalo, potom jedinou možnou odpoveďou na druhú otázku je, že k diskriminácii

nedošlo, a následne z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany ani nie je podstatné,

či žalovaný svoje dôkazné bremeno podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona uniesol.

V posudzovanom prípade bolo vzhľadom na žalobnú argumentáciu sťažovateľa

prvoradou úlohou okresného súdu ustáliť, či žalovaný skutočne odmietol pri rozhovore

29. júla 2010 zástupcom sťažovateľa poskytnúť požadované ubytovanie. Až potom

prichádzalo do úvahy právne hodnotenie o prípadnom naplnení podmienok podľa § 2a

ods. 2 antidiskriminačného zákona. Okresný súd v tejto otázke skutkovo uzavrel,

že „žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami

(napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol“.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že zástupcovia sťažovateľa,

ktorí boli prítomní pri rozhovore so žalovaným, v konaní vypovedali, že „keď sa dozvedel

žalovaný o tom, že ubytované osoby by mali byť osoby rómskeho pôvodu, zmenil prístup,

ktorý bol dovtedy kladný, najprv sa vyjadril, že takéto osoby neubytuje a následne

pripúšťajúc, že nie je Róm ako Róm vyslovil podmienku, žeby ich musel najprv vidieť“.

Okresný súd súčasne uviedol, že citovaná výpoveď je v súlade s prepisom nahrávky,

ktorú zástupcovia sťažovateľa z rozhovoru so žalovaným zhotovili a okresný súd ju

ako dôkaz pripustil. Pritom sťažovateľ túto nahrávku označil ako dôkaz „s najvyššou

výpovednou hodnotou“.

V popísaných okolnostiach charakterizujúcich skutkovú stránku prvostupňovej fázy

žalovaného konania sťažovateľ vo svojom odvolaní s poukazom na nahrávku z rozhovoru

z 29. júla 2010 iba opakoval, že „diskriminačné konanie... potvrdzuje priame odmietnutie

služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval“. Takéto tvrdenie však bez ďalších

dôkazných návrhov, prípadne bez ďalšej logickej skutkovej argumentácie nie je spôsobilé

účinne spochybniť skutkové závery okresného súdu založené na skúmaní obsahu nahrávky

v spojení s výpoveďami zástupcov samotného sťažovateľa, ktorí boli priamymi svedkami

inkriminovaného rozhovoru. Preto potom skutkový záver krajského súdu, podľa ktorého

„vyjadrenia žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov)

v tomto smere neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia... prijatie

objednávky nevylúčil“, je podľa názoru ústavného súdu pre naplnenie ústavných

požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúci.

Ústavný súd pri uvedenom hodnotení vzal do úvahy aj stabilne judikovaný právny

názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť

č. 20772/92) z 19. 12. 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže

obmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).

Krajský súd teda dospel zhodne s okresným súdom k záveru, že ku konaniu,

ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa v jeho žalobe malo byť základom diskriminácie a následne

aj porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani nedošlo. Preto potom ďalšie nadväzujúce

otázky súvisiace s uplatňovaním antidiskriminačného zákona prestali byť otázkami

podstatnými v miere, ktorá by si na základe požiadaviek plynúcich z

a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžadovala na ne odpovedať (či išlo o diskrimináciu a či žalovaný

uniesol dôkazné bremeno kladené naň § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Fakt, či

okresný súd a krajský súd na tieto ďalšie otázky napokon odpovedali alebo neodpovedali, je

z hľadiska ústavno právneho irelevantný.

Ústavný súd tak uzatvára, že prvá námietka, ktorou sťažovateľ argumentoval

v prospech tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie (nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, jeho

nepresvedčivosť), je nedôvodná.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú ústavnú nekonformnosť právnych záverov

krajského súdu, tá sa mala dotýkať výkladu už citovaného § 11 ods. 2, ale aj § 2a ods. 9

v spojení s § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona.

Podľa § 2a ods. 9 antidiskriminačného zákona diskriminácia právnickej osoby je

nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k tejto osobe z dôvodov podľa § 2

ods. 1, ak ide o jej členov, spoločníkov, akcionárov, členov jej orgánov, jej zamestnancov,

osôb konajúcich v jej mene alebo osôb, v mene ktorých koná táto právnická osoba.

Podľa § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona za diskrimináciu z dôvodu

rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu sa považuje aj diskriminácia

z dôvodu vzťahu k osobe určitého rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu.

V nadväznosti na citované ustanovenia sťažovateľ namietal proti pochybnostiam

krajského súdu o jeho aktívnej legitimácii v žalovanom konaní.

Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd žiadne pochybnosti v naznačenom smere

nevyjadril, krajský súd prvostupňový rozsudok potvrdil a neodmietol sa na základe

vyslovených pochybností o aktívnej legitimácii sťažovateľa zaoberať jeho meritórnymi

odvolacími námietkami. Za týchto okolností ,,púhe“ (tento výraz používa samotný krajský

súd) pochybnosti krajského súdu nemajú právnu, a teda ani ústavno právnu relevanciu.

Nijako sa totiž v procese prieskumu prvostupňového rozsudku na základe odvolania

sťažovateľa neprejavili, lebo krajský súd sťažovateľovo odvolanie meritórne prerokoval

a rozhodol o ňom. Pochybnosti krajského súdu sa tak dostávajú do polohy akademickej

polemiky, ktorej chýba reálnosť invázie do individuálnej sféry sťažovateľa rámcovanej jeho

základnými právami a slobodami. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietku

sťažovateľa týkajúcu sa interpretácie § 2a ods. 9 a § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného

zákona v jeho veci konajúcimi súdmi ako nedôvodnú.

Rovnaký záver ústavný súd prijal aj vo vzťahu k interpretácii § 11 ods. 2

antidiskriminačného zákona. Sťažovateľove žalobné tvrdenia o tom, že pri rozhovore

29. júla 2010 žalovaný odmietol poskytnúť ubytovanie, okresný súd i krajský súd skutkovo

vyhodnotili ako nepreukázané. Oba všeobecné súdy potom neboli postavené pred riešenie

nadväzujúcej otázky rozdelenia dôkazného bremena v konaní. Ak totiž sťažovateľ

ako žalobca neoznámil okresnému súdu ani krajskému súdu skutočnosti, z ktorých by bolo

možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, potom

v konaní nevznikla potreba skúmania, či žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno.

V relácii k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného sťažovateľ nepredniesol žiadne dôvody vyznačujúce sa

spätosťou s okolnosťami jeho prípadu. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva potenciálna väzba

na uvedené základné právo iba v argumentácii na strane 6 sťažnosti, ktorá pojednáva

o požiadavke rovnosti zbraní v súdnom procese. Sťažovateľ tu s poukazom na judikatúru

ESĽP formuluje iba všeobecnú požiadavku, podľa ktorej „možnosť uplatňovať svoje

argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje

stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany pozorne

preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní

do úvahy (a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.

Ústavný súd právny názor formulovaný in abstracto akceptuje, sťažovateľ však

nevysvetlil, ktoré jeho stanovisko krajský súd pozorne nepreštudoval, prípadne

pri rozhodovaní nevzal do úvahy. Ako už bolo uvedené, odôvodnenie napadnutého

odvolacieho rozsudku považuje ústavný súd na prvý pohľad za dostatočné a spĺňajúce

kritériá kladené naň základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne

konanie. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania sa tak

vo svetle sťažnostnej argumentácie javí ako nerozlučne späté so základným právom

na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd nezistil

signály možného porušenia ani dohovoru, má to

v popísaných okolnostiach za následok záver o nedôvodnosti sťažnosti aj v časti

namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania garantovaného

.

K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení

diskriminácie

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu

za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Vo vzťahu k čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru ESĽP,

podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13

dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131).

Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a rozsudkom

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv

sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2

.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6

dohovoru o odstránení diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie

(vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy

pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou ().

K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru

o odstránení diskriminácie

Podľa čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnými

povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu

a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého

na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného

alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práva prístupu na všetky miesta

a na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú dopravné prostriedky, hotely,

reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru označeným postupom

a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahy

zaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie, bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho

charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

K namietanému porušeniu a dohovoru

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti

alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto

dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12

ods. 2 a podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno aplikačná

aktivita orgánu verejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konania

zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu

ochranu“ (). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť

do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články

a dohovoru obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej

republiky v individuálnych prípadoch (, ). Z týchto dôvodov

bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu a na priznanie náhrady trov konania pred ústavným

súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015

/poznámka strany návrhu uznesenia sú číslované od druhej strany/