Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 91/2015
PDF · 527.93 KB
No categories available
III. ÚS 91/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia
, zastúpeného advokátkou
, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu
diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného
alebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanie
všetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a práva na účinnú ochranu
pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 Co 247/2011 z 13. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2013
doručená sťažnosť občianskeho združenia
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru,
práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného
alebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanie
všetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení
diskriminácie“) a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie,
zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 247/2011z 13. júna 2013.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde
Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) žalobou z 20. decembra 2010 podanou
proti , (ďalej len
„žalovaný“), podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný
zákon“) domáhal určenia, že žalovaný sa svojím konaním z 29. júla 2010 dopustil priamej
diskriminácie sťažovateľa ako právnickej osoby z dôvodu etnickej príslušnosti. Navrhoval
tiež, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vstupe do svojej prevádzky
a na svojej webovej stránke text popisujúci konanie žalovaného a hodnotenie tohto konania
ako priamej diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Navrhol tiež okresnému súdu
uložiť žalovanému povinnosť poskytnúť sťažovateľovi do troch mesiacov od právoplatnosti
rozsudku bezplatne ubytovacie priestory pre desať osôb v rozsahu dve noci v dohodnutom
termíne.
K priamej diskriminácii na základe etnickej príslušnosti malo podľa sťažovateľa dôjsť
tým, že žalovaný ako podnikateľ poskytujúci ubytovacie služby na rokovaní so zástupcami
sťažovateľa 29. júla 2010 údajne odmietol poskytnúť ubytovanie pre približne 20 osôb
rómskeho pôvodu, s ktorými sťažovateľ plánoval zorganizovať stretnutie ako s osobami
spolupracujúcimi pri napĺňaní predmetu hlavnej činnosti sťažovateľa. Žalovaný najprv
s poskytnutím ubytovania podľa predstáv sťažovateľa problém nemal, keď však počas
rozhovoru zástupcovia sťažovateľa uviedli, že ide o osoby rómskeho pôvodu, svoj názor
zmenil.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 215/2010 77 zo 7. júna 2011 žalobu sťažovateľa
zamietol. Potvrdil sťažovateľovi aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, pretože „v zmysle
ust. § 2a ods. 9 antidiskriminačného zákona môže sa... aj právnická osoba v zmysle
ustanovení tohto zákona domáhať svojich práv na súde...“. K meritu prerokovávanej žaloby
okresný súd uviedol, že „v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný skutočne odmietol
poskytnúť žalobcovi ubytovacie služby. Z celého vykonaného dokazovania... vyplýva,
že žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami
(napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol. Naopak odkázal s ním
rokujúcich pracovníkov žalobcu na webovú stránku zariadenia a sami pracovníci žalobcu
vypovedali, že rozhovor sa končil neurčito s tým, že sa žalovanému ešte ozvú. Ďalej
žalovaného už nekontaktovali, neupresnili požiadavky a teda nemožno uzavrieť, tak ako
žiada vo svojom prvom nároku žaloby žalobca, žeby žalovaný odmietol dňa 29.7.2010
poskytnúť svoje ubytovacie služby a dopustil sa tak priamej diskriminácie žalobcu ako
právnickej osoby, na základe etnickej príslušnosti. Aj keď z výpovedí zástupcov žalobcu
a žalobcom navrhovaných svedkov, ako aj zhotovenej nahrávky možno vyvodiť určité
výhrady žalovaného k niektorým osobám rómskeho etnika, tieto výhrady sa týkali takých
skutočností, u ktorých by mal výhrady žalovaný aj u iných osôb, nie Rómov. Z výpovedí
svedkov – Rómov vypočutých v tomto konaní, čo súd považuje za podstatný dôkaz,
ale aj ďalších svedkov..., vyplynulo, že žalovaný ani vo svojom súkromnom živote
a ani vo svojej podnikateľskej činnosti Rómov nediskriminoval, nediskriminuje, poskytuje im
služby svojho zariadenia a preto nebolo preukázané, žeby došlo k priamej diskriminácii
žalobcu na základe etnickej príslušnosti osôb, s ktorými žalobca spolupracuje...“.
Okresný súd vyhodnocujúc priebeh dokazovania tiež zdôraznil, že sťažovateľ
„ani nemal skutočný záujem o služby žalovaného, o ubytovanie osôb,
s ktorými spolupracuje v tom čase, pretože napokon sa toto stretnutie ani neuskutočnilo,
ani neoslovil iné zariadenie, aby stretnutie mohol zorganizovať. Naopak uskutočnilo sa len
jednodenné stretnutie v Košiciach, ktoré občas žalobca organizuje.“.
Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. V ňom akcentoval
dôkaznú silu vyhotovenej nahrávky rozhovoru medzi jeho zástupcami a žalovaným,
ktorá „je priamym dôkazom s najvyššou výpovednou hodnotou“, pretože z jej obsahu
„jednoznačne vyplýva odmietnutie ubytovacích služieb z dôvodu zakazujúceho
diskrimináciu – etnickej príslušnosti osôb. Diskriminačné konanie tak potvrdzuje priame
odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval. Dôvod jeho (žalobcu)
znevýhodnenia bol zrejmý zo všetkých okolností posudzovanej situácie, pričom rozhodnutie
odmietnuť ubytovanie bolo ovplyvnené predsudkami, ktoré odvodzoval len na základe
vlastnej negatívnej stereotypizácie vo vzťahu k rómskemu etniku ako takému. Diskriminačné
praktiky žalovaného boli preukázané aj výpoveďou svedkyne ,
ktorá potvrdila, že nejde o ojedinelý prípad a rovnakú skúsenosť s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní ubytovacích služieb so žalovaným malo
v minulosti aj .“.
Sťažovateľ v odvolaní ďalej dôvodil, že „skutočnosť, či v danom čase oslovili,
alebo neoslovili aj iné zariadenie, a či sa vôbec neuskutočnilo... nemá žiaden vplyv
na skutočnosť, že dňa 29.7.2010 mali reálny záujem o uskutočnenie takéhoto podujatia
a rezerváciu ubytovania... Po vyjadrení žalovaného a po prezentovaní jeho postoja
voči osobám rómskeho etnického pôvodu už nebol dôvod ho kontaktovať, pretože tento
priamo na mieste ubytovanie odmietol rezervovať.“.
Napokon sťažovateľ v odvolaní namietol, že „ak v konaní predložil dôkazy, z ktorých
možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, platí
princíp preneseného dôkazného bremena a žalovaný musí v konaní preukázať, že zásadu
rovnakého zaobchádzania neporušil. S týmito skutočnosťami sa však súd prvého stupňa
v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 247/2011 115 z 13. júna 2013 prvostupňový
rozsudok okresného súdu potvrdil. Rovnako s okresným súdom zhodnotil, že „nebolo
preukázané, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného
dňa 29.7.2010 skutočne došlo. Vzhľadom na zistený skutkový stav nemožno totiž uzavrieť,
že uvedeného dňa išlo zo strany žalovaného o diskriminačné odmietnutie ubytovania
občanov rómskej národnosti, pretože účelom tohto jednania medzi zástupcami žalobcu
a ním bola len predbežná informácia o možnosti ubytovania v rámci žalobcom tvrdenej
plánovanej akcie stretnutia rómskych matiek s deťmi a nie uskutočnenie konkrétnej
objednávky ubytovacích (prípadne aj iných, napr. stravovacích a pod.) služieb. Vyjadrenia
žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov) v tomto smere
neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia (ktoré potvrdili vo svojich
výpovediach aj zástupcovia žalobcu) prijatie objednávky nevylúčil a zástupcovia žalobcu ho
mali za účelom poskytnutia služieb následne kontaktovať, čo sa však nestalo. Odvolací súd
zhodne so záverom súdu prvého stupňa preto konštatuje, že nemôže dôjsť k odmietnutiu
niečoho, čo zo strany konajúcich osôb, zástupcov žalobcu nebolo vôbec urobené
(odmietnutiu objednávky, ktorá žalobcom nebola vykonaná).“.
K (ne)uneseniu dôkazného bremena v konaní krajský súd uviedol, že „povinnosť
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania by žalovaného stíhala iba vtedy,
ak by žalobca oznámil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať,
že k diskriminácii... skutočne aj došlo. Takéto skutočnosti ale v konaní neboli osvedčené,
pretože oznámenie o tom, že pri predbežnom informatívnom jednaní žalovaný najprv
odmietal poskytnúť ubytovanie osobám, v mene ktorých žalobca podľa vlastného tvrdenia
prostredníctvom zástupcov konal, ale v konečnom dôsledku usmernil zástupcov žalobcu,
aby sa vo veci objednávky ešte ozvali, je pre takýto záver nepostačujúci.“.
Na záver svojho odôvodnenia krajský súd vyjadril pochybnosti o danosti aktívnej
vecnej legitimácie sťažovateľa v konaní, a to s poukazom na § 2 ods. 9 antidiskriminačného
zákona, pretože „okruh osôb, v mene ktorých koná právnická osoba by mal byť dostatočne
určitý, a nemôže byť považované za preukázané konanie v mene konkrétnych osôb, ak ide
len o všeobecný odkaz na rómske ženy s deťmi, tak ako tomu bolo v preskúmavanej veci...
Pre záver o tom, že žalobca konal v mene osôb, ktoré sa mali takejto akcie zúčastniť, by
zrejme postačovalo preukázanie, že takáto akcia bola skutočne aj plánovaná, mala byť
vykonaná, bola pripravená a zabezpečená. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo
žalobcu, ktorý však ani na súde prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom neoznačil
v tomto smere žiadne dôkazy...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd sa
„nedostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania,
a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne – ústavne nekonformným
spôsobom, interpretoval vnútroštátne právne normy, najmä ust. § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu dôkazného bremena, ako aj § 2a ods. 9
v spojení s § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona. V rámci vykonaného
dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ
v rámci konania, a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci. Navyše dostatočne
nevysvetlil, prečo pri svojom rozhodovaní nekládol dôraz na absenciu hodnotenia rozporov
žalovaného vo výpovedi a v nahrávke zaznamenávajúcej priebeh rozhovoru so sťažovateľom
a tiež opomenul zhodnotiť procesne významný dôkaz – svedeckú výpoveď svedkyne
, riaditeľky mimovládnej organizácie , ktorá rovnako ako
sťažovateľ mala v minulosti so žalovaným obdobnú diskriminačnú skúsenosť. Súd
neprihliadol ani na právni irelevantnosť viacerých svedectiev (svedkyne , svedkov
a ) a právne významné skutočnosti v hodnotení opomenul.“.
Sťažovateľ tvrdí aj porušenie princípu rovnosti zbraní, lebo „možnosť uplatňovať
svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť
svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany pozorne
preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní
do úvahy a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.
Kritike sťažovateľ podrobuje aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal
s problémom aktívnej legitimácie v konaní. Rozhodnutie krajského súdu je
podľa sťažovateľa v tomto smere „nedostatočne odôvodnené, rozporné a zakladá
arbitrárnosť... odvolací súd došiel k nesprávnym záverom, keď mal za to, že sťažovateľ
v súdnom konaní vystupoval v mene osôb, ktoré sa mali zúčastniť akcie. Sťažovateľ
od začiatku vo vzťahu k žalovanému dňa 29.07.2010, kedy k diskriminačnému konaniu
došlo, ako aj počas súdneho konania, vystupoval vo svojom vlastnom mene – ako právnická
osoba. Žalovaný neposkytol služby sťažovateľovi ako právnickej osobe, z dôvodu vzťahu
k osobám rómskeho etnického pôvodu, čo sa v zmysle ust. § 2a ods. 11 písm. b)
antidiskriminačného zákona považuje tiež za diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu.
Diskriminačný dôvod sa v tomto prípade vyskytoval jednak u sťažovateľa samotného,
keďže ide o mimovládnu organizáciu – občianske združenie, ktorej činnosť je zameraná
na ochranu ľudských práv na Slovensku s dôrazom na práva menšín a ochranu
pred diskrimináciou, predovšetkým z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti, ale súčasne sa
diskriminačný dôvod vyskytoval u samotných klientok sťažovateľa (rómske ženy) a ďalších
osôb, pre ktoré malo byť pripravované stretnutie realizované (ich deti).“.
Porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „štát
nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko právnom konaní, ktoré sťažovateľ
za týmto účelom inicioval a v rámci konania porušil jeho právo na spravodlivé súdne
konanie...“.
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru
o odstránení diskriminácie je v žalovanom konaní podľa sťažovateľa dané tým, že „etnický
pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými súdmi, ktoré skutkové okolnosti
prípadu zľahčovali a pri svojom rozhodovaní dokonca s dostatočným významom
neprihliadali ani na svedecké výpovede svedka a svedkyne , ktorí boli
priamymi účastníkmi rozhovoru so žalovaným, kedy došlo k diskriminačnému konaniu
žalovaného, ako ani svedkyne , ktorá už obdobnú diskriminačnú skúsenosť
so žalovaným v minulosti mala... Neadekvátnou aplikáciou platnej právnej úpravy
všeobecné súdy nedospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania z dôvodu etnickej príslušnosti, neuložili diskriminujúcemu
subjektu žiadne sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne, primerané a odstrašujúce, práve
naopak, zamietnutím žaloby ho utvrdili v tom, že jeho konanie je správne. Incident, ktorý
bol predmetom konania pred všeobecným súdom nie je incidentom ojedinelým,
čo v neposlednom rade dosvedčila i svedkyňa , ktorá mala so žalovaným podobnú
skúsenosť, čo však súdy v rámci hodnotenia dôkazov vôbec nevyhodnotili. Naopak,
žalovaným produkované dôkazy, ktoré kauzálne nesúviseli s namietaným diskriminačným
konaním považovali za právne významné, pričom skutočne právne významné dôkazy
nevyhodnotili.
Sťažovateľ má za to, že v rámci súdneho konania, ktoré inicioval mu nebola
poskytnutá náležitá ochrana pred rasovou diskrimináciou.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva a slobody podľa čl. 12
ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv
a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, článku 5 písm. f) a čl. 6 Dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/247/2011 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2013, sp. zn. 4Co/247/2011 sa
zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť
finančné zadosťučinenie vo výške 2000 Eur (slovom: Dvetisíc Eur) v lehote do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy
konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv a práva zaručeného
dohovorom na podklade nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a ústavne
nekonformného výkladu relevantných ustanovení antidiskriminačného zákona. Obe
námietky sú v prípade ich dôvodnosti spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedených
základných práv a práva zaručeného dohovorom.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303 B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.
ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie
rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný
starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia [§ 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)] musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).
Pre záver o tom, ktoré nastolené otázky boli v žalovanom konaní pred krajským
súdom podstatné, a teda bolo povinnosťou krajského súdu na ne odpovedať, je
rozhodujúca metodológia subsumpčnej právno aplikačnej aktivity všeobecného súdu
v antidiskriminačných sporoch, ktorá je determinovaná účinnou právnou úpravou.
Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konanie
alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,
zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že
neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých
možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch musí konajúci
všeobecný súd najprv ustáliť, či došlo ku konaniu (opomenutiu), ktoré je podľa žalobcu
diskriminačné. V prípade, ak je toto skutkové zisťovanie pozitívne, vyvstáva druhá otázka
z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatná, a to či konanie (opomenutie),
ku ktorému došlo, napĺňa legálne znaky diskriminácie. Na základe kladnej odpovede
na v poradí druhú otázku je potom povinnosťou konajúceho súdu skúmať, či žalovaný unesie
dôkazné bremeno vo vzťahu k neporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Popísaná metodológia okrem iného znamená, že ak hneď v úvode svojho
rozhodovacieho procesu konajúci súd dospeje ku záveru, že žalobcom tvrdené konanie sa
nepreukázalo, potom jedinou možnou odpoveďou na druhú otázku je, že k diskriminácii
nedošlo, a následne z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany ani nie je podstatné,
či žalovaný svoje dôkazné bremeno podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona uniesol.
V posudzovanom prípade bolo vzhľadom na žalobnú argumentáciu sťažovateľa
prvoradou úlohou okresného súdu ustáliť, či žalovaný skutočne odmietol pri rozhovore
29. júla 2010 zástupcom sťažovateľa poskytnúť požadované ubytovanie. Až potom
prichádzalo do úvahy právne hodnotenie o prípadnom naplnení podmienok podľa § 2a
ods. 2 antidiskriminačného zákona. Okresný súd v tejto otázke skutkovo uzavrel,
že „žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami
(napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol“.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že zástupcovia sťažovateľa,
ktorí boli prítomní pri rozhovore so žalovaným, v konaní vypovedali, že „keď sa dozvedel
žalovaný o tom, že ubytované osoby by mali byť osoby rómskeho pôvodu, zmenil prístup,
ktorý bol dovtedy kladný, najprv sa vyjadril, že takéto osoby neubytuje a následne
pripúšťajúc, že nie je Róm ako Róm vyslovil podmienku, žeby ich musel najprv vidieť“.
Okresný súd súčasne uviedol, že citovaná výpoveď je v súlade s prepisom nahrávky,
ktorú zástupcovia sťažovateľa z rozhovoru so žalovaným zhotovili a okresný súd ju
ako dôkaz pripustil. Pritom sťažovateľ túto nahrávku označil ako dôkaz „s najvyššou
výpovednou hodnotou“.
V popísaných okolnostiach charakterizujúcich skutkovú stránku prvostupňovej fázy
žalovaného konania sťažovateľ vo svojom odvolaní s poukazom na nahrávku z rozhovoru
z 29. júla 2010 iba opakoval, že „diskriminačné konanie... potvrdzuje priame odmietnutie
služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval“. Takéto tvrdenie však bez ďalších
dôkazných návrhov, prípadne bez ďalšej logickej skutkovej argumentácie nie je spôsobilé
účinne spochybniť skutkové závery okresného súdu založené na skúmaní obsahu nahrávky
v spojení s výpoveďami zástupcov samotného sťažovateľa, ktorí boli priamymi svedkami
inkriminovaného rozhovoru. Preto potom skutkový záver krajského súdu, podľa ktorého
„vyjadrenia žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov)
v tomto smere neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia... prijatie
objednávky nevylúčil“, je podľa názoru ústavného súdu pre naplnenie ústavných
požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúci.
Ústavný súd pri uvedenom hodnotení vzal do úvahy aj stabilne judikovaný právny
názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť
č. 20772/92) z 19. 12. 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže
obmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).
Krajský súd teda dospel zhodne s okresným súdom k záveru, že ku konaniu,
ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa v jeho žalobe malo byť základom diskriminácie a následne
aj porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani nedošlo. Preto potom ďalšie nadväzujúce
otázky súvisiace s uplatňovaním antidiskriminačného zákona prestali byť otázkami
podstatnými v miere, ktorá by si na základe požiadaviek plynúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžadovala na ne odpovedať (či išlo o diskrimináciu a či žalovaný
uniesol dôkazné bremeno kladené naň § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Fakt, či
okresný súd a krajský súd na tieto ďalšie otázky napokon odpovedali alebo neodpovedali, je
z hľadiska ústavno právneho irelevantný.
Ústavný súd tak uzatvára, že prvá námietka, ktorou sťažovateľ argumentoval
v prospech tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie (nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, jeho
nepresvedčivosť), je nedôvodná.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú ústavnú nekonformnosť právnych záverov
krajského súdu, tá sa mala dotýkať výkladu už citovaného § 11 ods. 2, ale aj § 2a ods. 9
v spojení s § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona.
Podľa § 2a ods. 9 antidiskriminačného zákona diskriminácia právnickej osoby je
nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k tejto osobe z dôvodov podľa § 2
ods. 1, ak ide o jej členov, spoločníkov, akcionárov, členov jej orgánov, jej zamestnancov,
osôb konajúcich v jej mene alebo osôb, v mene ktorých koná táto právnická osoba.
Podľa § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona za diskrimináciu z dôvodu
rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu sa považuje aj diskriminácia
z dôvodu vzťahu k osobe určitého rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu.
V nadväznosti na citované ustanovenia sťažovateľ namietal proti pochybnostiam
krajského súdu o jeho aktívnej legitimácii v žalovanom konaní.
Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd žiadne pochybnosti v naznačenom smere
nevyjadril, krajský súd prvostupňový rozsudok potvrdil a neodmietol sa na základe
vyslovených pochybností o aktívnej legitimácii sťažovateľa zaoberať jeho meritórnymi
odvolacími námietkami. Za týchto okolností ,,púhe“ (tento výraz používa samotný krajský
súd) pochybnosti krajského súdu nemajú právnu, a teda ani ústavno právnu relevanciu.
Nijako sa totiž v procese prieskumu prvostupňového rozsudku na základe odvolania
sťažovateľa neprejavili, lebo krajský súd sťažovateľovo odvolanie meritórne prerokoval
a rozhodol o ňom. Pochybnosti krajského súdu sa tak dostávajú do polohy akademickej
polemiky, ktorej chýba reálnosť invázie do individuálnej sféry sťažovateľa rámcovanej jeho
základnými právami a slobodami. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietku
sťažovateľa týkajúcu sa interpretácie § 2a ods. 9 a § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného
zákona v jeho veci konajúcimi súdmi ako nedôvodnú.
Rovnaký záver ústavný súd prijal aj vo vzťahu k interpretácii § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona. Sťažovateľove žalobné tvrdenia o tom, že pri rozhovore
29. júla 2010 žalovaný odmietol poskytnúť ubytovanie, okresný súd i krajský súd skutkovo
vyhodnotili ako nepreukázané. Oba všeobecné súdy potom neboli postavené pred riešenie
nadväzujúcej otázky rozdelenia dôkazného bremena v konaní. Ak totiž sťažovateľ
ako žalobca neoznámil okresnému súdu ani krajskému súdu skutočnosti, z ktorých by bolo
možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, potom
v konaní nevznikla potreba skúmania, či žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno.
V relácii k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ nepredniesol žiadne dôvody vyznačujúce sa
spätosťou s okolnosťami jeho prípadu. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva potenciálna väzba
na uvedené základné právo iba v argumentácii na strane 6 sťažnosti, ktorá pojednáva
o požiadavke rovnosti zbraní v súdnom procese. Sťažovateľ tu s poukazom na judikatúru
ESĽP formuluje iba všeobecnú požiadavku, podľa ktorej „možnosť uplatňovať svoje
argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje
stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany pozorne
preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní
do úvahy (a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.
Ústavný súd právny názor formulovaný in abstracto akceptuje, sťažovateľ však
nevysvetlil, ktoré jeho stanovisko krajský súd pozorne nepreštudoval, prípadne
pri rozhodovaní nevzal do úvahy. Ako už bolo uvedené, odôvodnenie napadnutého
odvolacieho rozsudku považuje ústavný súd na prvý pohľad za dostatočné a spĺňajúce
kritériá kladené naň základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne
konanie. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania sa tak
vo svetle sťažnostnej argumentácie javí ako nerozlučne späté so základným právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd nezistil
signály možného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, má to
v popísaných okolnostiach za následok záver o nedôvodnosti sťažnosti aj v časti
namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania garantovaného
K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení
diskriminácie
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné
slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu
za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
Vo vzťahu k čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru ESĽP,
podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.
rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13
dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131).
Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a rozsudkom
krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv
sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6
dohovoru o odstránení diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie
(vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy
pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).
K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru
o odstránení diskriminácie
Podľa čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnými
povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu
a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého
na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného
alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práva prístupu na všetky miesta
a na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú dopravné prostriedky, hotely,
reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky.
Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom
a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahy
zaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho
charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto
dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12
ods. 2 a podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno aplikačná
aktivita orgánu verejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konania
zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu
ochranu“ (III. ÚS 386/2012). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť
do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články ústavy
a dohovoru obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej
republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodov
bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu a na priznanie náhrady trov konania pred ústavným
súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015
/poznámka strany návrhu uznesenia sú číslované od druhej strany/