Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/247/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Minxovej a sudcov JUDr. Zuzany Šoltýsovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu G. G. M. S. Ľ. G., D. D. E. T.W., T. Č.. XX, W.: XXXXXXXX, zastúpeného Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou so sídlom kancelárie v Košiciach, Krivá č. 23, proti žalovanému W.. R. O., L.. XX.X.XXXX, J. E. B. K., T.M. E. Č.. XXX/X, B., zastúpenému JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom so sídlom kancelárie v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 11, o nárokoch z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 7.6.2011, č.k. - 77 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 335,16 eura na účet jeho právneho zástupcu a povinnosť zaplatiť na účet konajúceho súdu trovy štátu vo výške vyplateného svedočného v sume 39,62 eura, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia, že žalovaný sa odmietnutím poskytnutia ubytovacích služieb dňa XX.X.XXXX dopustil jeho priamej diskriminácie ako právnickej osoby na základe etnickej príslušnosti, ďalej uloženia povinnosti žalovanému uverejniť na viditeľnom mieste na vchodových dverách prevádzky Rekreačného zariadenia B. K., T. E. X E. B., po dobu 90 dní text nasledujúceho znenia: „ Dňa XX.X.XXXX mimovládna organizácia G. G. M. S. Ľ. G. X. D. L. T. A. Č.. XX E. T. chcela využiť služby rekreačného zariadenia B. K. L. T. E. X E. B. K. E. B.. Ako majiteľ zariadenia som im však odmietol poskytnúť ubytovacie služby, resp. ich poskytnutie som podmienil podmienkou v rozpore s platnými právnymi predpismi, čím som im zabránil vo využití služieb, ktoré poskytujem. Mojim konaním došlo voči Poradni pre občianske a ľudské práva k priamej diskriminácii právnickej osoby, na základe etnickej príslušnosti. Moje konanie bolo protiprávne a ja sa týmto zaväzujem, že v budúcnosti budem poskytovať služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania všetkým osobám, bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. W.. R. O., C. O.Y. X. B. K., T. E. X, B. K., B.“ a napokon uloženia povinnosti žalovanému vyššie uvedený text uverejniť na hlavnej webovej stránke žalovaného (Y.:/..O..D.) po dobu dvanástich mesiacov, ako aj povinnosti poskytnúť mu bezplatne ubytovacie služby pre desať osôb v rozsahu dvoch nocí v termíne podľa dohody so žalobcom.

Uviedol, že je občianskym združením registrovaným Ministerstvom vnútra SR podľa príslušných ustanovení o združovaní občanov a jeho cieľom a predmetom činnosti je (o. i.) aj ochrana pred diskrimináciou. Žalovaný je podnikateľ, do predmetu činnosti ktorého patria aj ubytovacie služby, poskytované v prevádzke O. X. B. K., T. E. X. P., Ž. Č. X. Š. W. S. T. Š. D. K. XX.X.XXXX dostavili do prevádzkarne žalovaného s úmyslom sa informovať o podmienkach poskytnutia služieb a objednať priestor rekreačného zariadenia pre potreby zorganizovania stretnutia s osobami, ktoré sú rómskeho etnického pôvodu. Žalovaný bol ústretový až do okamihu, keď sa mu oznámili, že by išlo o stretnutie rómskych žien s deťmi. Svoje stanovisko zmenil, keď tvrdil, že ak ide o cigánov, rómov, tých do penziónu nepustí. Odôvodnil to tým, že s nimi nemá dobré skúsenosti, priestory penziónu nedávno maľoval a poukázal aj na zápach, ktorý by rómovia v penzióne údajne spôsobili. Ubytovanie neskôr podmienil tým, že by ich najprv musel vidieť, z čoho usúdili, že ich žalovaný ani nemal v úmysle ubytovať. Tvrdil preto, že aj keď rozhovor bol ukončený tým, že zástupcovia žalobcu ho majú neskôr kontaktovať za účelom dohody o ubytovaní, z priebehu stretnutia, ako aj vyjadrení a postojov žalovaného vyplynulo, že odmietol poskytnúť služby penziónu. Poukazoval aj na to, že žalovaný sa diskriminačného konania dopustil aj v minulosti (v roku XXXX), kedy si priestory strediska telefonicky objednala iná mimovládna organizácia, no keď sa žalovaný dozvedel, že ide o rómsku mládež, ubytovanie im odmietol poskytnúť. Takáto skúsenosť bola dôvodom, prečo zástupcovia ich organizácie mali pri rozhovore K. XX.X.XXXX pripravený diktafón a obsah rozhovoru so žalovaným si (bez jeho vedomia) zaznamenali. Zdôraznil, že rozhovor sa netýkal súkromia zúčastnených osôb a bol uskutočnený na verejne prístupnom mieste, v ktorom žalovaný vykonáva podnikateľskú činnosť.

Žalovaný v priebehu konania žiadal žalobu zamietnuť, keď popieral, aby sa dopustil priamej diskriminácie žalobcu ako právnickej osoby na základe etnickej príslušnosti. Bránil sa tým, že zhotovená nahrávka rozhovoru so zástupcami žalobcu je nezákonná a protiústavná, pretože od neho zástupcovia žalobcu súhlas na nahrávanie rozhovoru nežiadali a rozhovor ani neautorizoval. Zároveň spochybňoval aj jej vierohodnosť a konanie zástupcov žalobcu hodnotil ako provokáciu. Tvrdil, že osoby rómskeho etnického pôvodu v žiadnom prípade nediskriminuje a takýmto osobám aj v minulosti poskytoval rôzne služby pri akciách ako sú svadby, sväté prijímania, krstiny a iné. Spochybňoval aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, pretože v konaní nebolo zrejmé, ktoré osoby rómskeho pôvodu udelili žalobcovi povolenie na zastupovanie.

Súd prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania, s poukazom na , , , , až 3, o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte: "antidiskriminačný zákon") a , , zákona č o ochrane spotrebiteľa uzavrel, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože nárok uplatnil ako právnická osoba v súvislosti s ustanovením antidiskriminačného zákona a nie ako zástupca fyzických osôb, ktoré by boli dotknuté konaním žalovaného. Konštatoval, že zvuková nahrávka bola zástupcami žalobcu vyhotovená bez vedomia žalovaného a aj bez jeho súhlasu, bola však zhotovená v priestoroch penziónu, kde žalovaný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a priestor, kde sa rozhovor uskutočnil je verejnosti prístupný. Rozhovor sa netýkal súkromia zúčastnených osôb, ale len činností, v ktorých žalovaný podniká. Takýto dôkaz preto vyhodnotil ako prípustný. V konaní sa nezaoberal tvrdením žalovaného o možnej kompilácii nahrávky, pretože neuviedol, ktorá časť nahrávky je nepravdivá, prípadne s ktorou časťou nahrávky bolo manipulované, na preukázanie takéhoto tvrdenia nenavrhol ani žiadne dokazovanie a v konečnom dôsledku v konaní ani nepopieral pravdivosť jednotlivých tvrdení v nahrávke.

Uzavrel, že nebola naplnená samotná podstata navrhovaného výroku súdneho rozhodnutia, keď v konaní nebolo preukázané, že žalovaný skutočne odmietol žalobcovi poskytnúť ubytovacie služby. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s ubytovanými osobami (napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol. Odkázal zástupcov žalobcu na webovú stránku zariadenia a aj osoby konajúce za žalobcu vo svojich výpovediach potvrdili, že rozhovor so žalovaným sa skončil neurčito s tým, že sa žalovanému ešte ozvú. Napriek tomu však žalovaného už nekontaktovali, neupresnili požiadavky na ubytovanie nimi zastupovaných osôb, preto nemožno uzavrieť, že žalovaný uvedeného dňa odmietol poskytnúť ubytovacie služby, čím sa dopustil priamej diskriminácie žalobcu. Vyslovil domnienku, že žalobca v skutočnosti ani nemal záujem o služby

žalovaného, t.j. ubytovanie osôb s ktorými spolupracuje, pretože ním označené stretnutie sa napokon ani neuskutočnilo a ani neoslovil iné zariadenie, aby stretnutie mohol zorganizovať. V konaní vyplynulo, že sa uskutočnilo len jednodenné stretnutie v Košiciach, ktoré žalobca občas organizuje. Vyslovil, že výhrady žalovaného voči niektorým osobám rómskeho etnika sa týkali aj takých skutočností, u ktorých by mal výhrady aj u iných osôb. Poukázal na výpovede svedkov rómskeho pôvodu, z ktorých vyplynulo, že žalovaný ani v súkromnom živote a ani pri podnikaní rómov nediskriminuje a poskytuje im služby svojho zariadenia.

Vzhľadom na tieto skutočnosti zamietol aj súvisiace nároky o umiestnení textu navrhovaného žalobcom na viditeľnom mieste vchodových dverí prevádzky žalovaného, ako aj na hlavnej webovej stránke a taktiež o uloženie povinnosti poskytnúť bezplatné ubytovacie služby v žalobcom požadovanom rozsahu.

O trovách konania rozhodol podľa ust. , t.j. podľa zásady úspechu účastníka v konaní a neúspešného žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému , ktorý bol v konaní plne úspešný náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov pri poskytovaní právnych služieb.

O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa ust. , keď neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu predstavujúce vyplatené svedočné z prostriedkov štátu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že sa žalovaný nedopustil diskriminačného konania, pretože takéto skutkové zistenie z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Zároveň namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa je zmätočný, nezrozumiteľný a z jeho odôvodnenia nevyplýva žiaden logický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení vykonaných dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Poukázal na nahrávku rozhovoru medzi jeho zástupcami a žalovaným prostredníctvom zaznamenávacieho zariadenia, ktorý je priamym dôkazom s najvyššou výpovednou hodnotou a z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva odmietnutie ubytovacích služieb z dôvodu zakazujúceho diskrimináciu - etnickej príslušnosti osôb. Diskriminačné konanie tak potvrdzuje priame odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval. Dôvod jeho (žalobcu) znevýhodnenia bol zrejmý zo všetkých okolností posudzovanej situácie, pričom rozhodnutie odmietnuť ubytovanie bolo ovplyvnené predsudkami, ktoré odvodzoval len na základe vlastnej negatívnej stereotypizácie vo vzťahu k rómskemu etniku ako takému. Diskriminačné praktiky žalovaného boli preukázané aj výpoveďou svedkyne C. Y., ktorá potvrdila, že nejde o ojedinelý prípad a rovnakú skúsenosť s porušením zásady rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní ubytovacích služieb so žalovaným malo v minulosti aj M. X. Č. E. P.D. - D..

Ďalej tvrdil, že mal reálny záujem zorganizovať stretnutie a využiť pritom ubytovacie služby ponúkané žalovaným a práve preto jeho zástupcovia prišli osobne do prevádzky žalovaného, tak aby zariadenie videli a zhodnotili, či spĺňa požiadavky na organizovanie stretnutia pre väčší počet ľudí. Za žalovaným tak prišli s priamou objednávkou a jasnými požiadavkami na víkendové ubytovanie pre 20 až 25 osôb v priebehu mesiaca D. XXXX, s možnosťou využívania spoločenskej, či školiacej miestnosti, ako aj zabezpečenie stravovania. Skutočnosť, či v danom čase oslovili, alebo neoslovili aj iné zariadenie, a či sa plánované stretnutie napokon uskutočnilo ako víkendové prípadne jednodňové alebo, či sa vôbec neuskutočnilo podľa ich názoru nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že dňa XX.X.XXXX mali reálny záujem o uskutočnenie takéhoto podujatia a rezerváciu ubytovania. Zdôraznil, že absolútne prirodzenou súčasťou rezervácie ubytovania je aj to, že sa neskôr okolnosti organizácie podujatia z objektívnych dôvodov môžu zmeniť, následkom čoho je nutné rezerváciu modifikovať alebo zrušiť. Po vyjadrení žalovaného a po prezentovaní jeho postoja voči osobám rómskeho etnického pôvodu už nebol dôvod ho kontaktovať, pretože tento priamo na mieste ubytovanie odmietol rezervovať. Žalobca v odvolaní

namietal aj to, že ak v konaní predložil dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, platí princíp preneseného dôkazného bremena a žalovaný musí v konaní preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. S týmito skutočnosťami sa však súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.

V závere odvolania konštatoval, že v konaní sa nemôže domáhať primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, pretože ako právnická osoba nemá česť a ani ľudskú dôstojnosť, ktoré by mohli byť konaním žalovaného znížené, a rovnako nemá možnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto prichádza do úvahy zvolený spôsob primeraného zadosťučinenia formou zverejnenia textu v požadovanom znení (resp. poskytnutie bezplatného ubytovania).

Žalobca odvolaním napadol aj výrok rozsudku o trovách konania, ktorý žiadal zrušiť s odôvodnením, že sú mimovládnou organizáciou - občianskym združením, ktorého cieľom je presadzovať dodržiavanie občianskych a ľudských práv a základných slobôd a rozvíjať ich plnú realizáciu v súlade s ratifikovanými medzinárodnými dohovormi. Pri iniciovaní prípadu mal reálne za to, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, o čom svedčia aj predložené dôkazy. Dôvod, pre ktorý sa obrátil na súd bol preto legitímny. Príjmy združenia sú výslovne účelovo viazané finančné prostriedky ako dotácie, granty a dary nadácií a právnických osôb. Nevyvíjajú žiadnu podnikateľskú činnosť, z ktorej by mali zisky, preto nemajú žiadne finančné prostriedky na zaplatenie trov konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že neporušil žiadne ustanovenie antidiskriminačného zákona a v žiadnom prípade neodmietol ubytovanie, keď zástupcovia žalobcu nemali jasne zadefinované podmienky, za akých si chcú ním poskytované služby objednať. Odkázal ich preto, aby si ubytovacie podmienky pozreli na jeho webovej stránke a následne sa mu ohlásili s konkrétnymi požiadavkami. V rozhovore nezaznelo, že by odmietol ubytovať osoby rómskej menšiny, čo bolo potvrdené aj výpoveďou svedkyne I. C.. V súvislosti s výpoveďou svedkyne C. Y. zdôraznil, že jeho konanie bolo preskúmavané aj v trestnoprávnej rovine, so záverom, že sa nedopustil žiadneho diskriminačného konania a jeho konanie nevykazovalo ani znaky priestupku. Opakovane namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože tento nemôže zastupovať oprávnene práva a záujmy všetkých fyzických osôb na Slovensku a v preskúmavanej veci žalobca nezastupoval žiadnu rómsku menšinu. Zdôraznil, že obdobné stretnutie organizované žalobcom sa neuskutočnilo, preto je pochybné, či občania rómskej národnosti sa pobytu v jeho zariadení vôbec mali zúčastniť.

V prípade rozhodnutia o trovách konania nesúhlasil s aplikáciou ust. pretože uplatnenie tohto ustanovenia zákona pri rozhodovaní o trovách by viedlo k nerovnoprávnosti účastníkov konania a v konečnom dôsledku by žalobca mohol podávať beztrestne neobmedzený počet obdobných žalôb.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. a prejednal na odvolacom pojednávaní, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením , t.j. každý dôkaz jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach, s prihliadnutím na všetko, čo v konaní vyšlo najavo a jeho právne závery zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania a zákonu. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, preto odvolací súd sa v zmysle ust. v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku, poukazuje naň a len na zdôraznenie súdom prvého stupňa uvedených dôvodov a so zreteľom na odvolacie námietky žalobcu k veci dodáva:

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného dňa XX.X.XXXX skutočne došlo. Vzhľadom na zistený skutkový stav nemožno totiž uzavrieť, že uvedeného dňa išlo zo strany žalovaného o diskriminačné odmietnutie ubytovania občanov rómskej národnosti, pretože účelom tohto jednania medzi zástupcami žalobcu a ním bola len predbežná informácia o možnosti ubytovania v rámci žalobcom tvrdenej plánovanej akcie stretnutia rómskych matiek s deťmi a nie uskutočnenie konkrétnej objednávky ubytovacích (prípade aj iných, napr. stravovacích a pod.) služieb. Vyjadrenia žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre rómov) v tomto smere neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia (ktoré potvrdili vo svojich výpovediach aj zástupcovia žalobcu) prijatie objednávky nevylúčil a zástupcovia žalobcu ho mali za účelom poskytnutia služieb následne kontaktovať, čo sa však nestalo. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa preto konštatuje, že nemôže dôjsť k odmietnutiu niečoho, čo zo strany konajúcich osôb, zástupcov žalobcu nebolo vôbec urobené (odmietnutiu objednávky, ktorá žalobcom nebola vykonaná).

Nemožno súhlasiť ani s tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré by mu vyplývalo z ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, pretože takáto povinnosť preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania by žalovaného stíhala iba vtedy, ak by žalobca oznámil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii (t.j. k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov vymenovaných v zákone) skutočne aj došlo. Takéto skutočnosti ale v konaní neboli osvedčené, pretože oznámenie o tom, že pri predbežnom informatívnom jednaní žalovaný najprv odmietal poskytnúť ubytovanie osobám, v mene ktorých žalobca podľa vlastného tvrdenia prostredníctvom zástupcov konal, ale v konečnom dôsledku usmernil zástupcov žalobcu, aby sa vo veci objednávky ešte ozvali, je pre takýto záver nepostačujúci.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa má vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania pochybnosť o danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, a to so zreteľom na právnu úpravu v § 2 ods. 9 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého diskriminácia právnickej osoby je daná pri nedodržaní zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k takejto osobe z dôvodov podľa § 2 ods. 1, ak ide okrem iných o osoby, v mene ktorých táto právnická osoba koná. Pochybnosť o aktívnej legitimácii s poukazom na toto ustanovenie zákona vyplýva z toho, že okruh osôb, v mene ktorých koná právnická osoba by mal byť dostatočne určitý, a nemôže byť považované za preukázané konanie v mene konkrétnych osôb, ak ide len o všeobecný odkaz na rómske ženy s deťmi, tak ako tomu bolo v preskúmavanej veci. Žalobcom neboli uvedené žiadne konkrétne skutočnosti o plánovanej akcii (vrátane napr. menného zoznamu jej účastníkov). Pre záver o tom, že žalobca konal v mene osôb, ktoré sa mali takejto akcie zúčastniť, by zrejme postačovalo preukázanie, že takáto akcia bola skutočne aj plánovaná, mala byť vykonaná, bola pripravená a zabezpečená. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobcu, ktorý však ani na súde prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom neoznačil v tomto smere žiadne dôkazy a teda nijakým spôsobom nepreukázal, že ním označená akcia mala byť vykonaná a bola organizačne a finančne zabezpečená pre určitý počet rómskych žien (aj keď by ešte okruh týchto osôb nebol ustálený). O správnosti záveru, že žalobca nepreukázal, že skutočne konal v mene určitých osôb svedčí aj to, že obdobná akcia organizovaná žalobcom v ním naznačenom rozsahu sa neuskutočnila (neskôr sa uskutočnilo iba jednodenné sústredenie v Košiciach).

Práve z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, t.j. vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol ako vecne správny.

Neboli však podmienky ani pre potvrdenie a ani pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa vo výrokoch o trovách konania, keď odvolací súd pre úplné rozhodnutie o trovách konania nemal potrebné podklady. Žalobca sa v podanom odvolaní domáhal rozhodnutia o trovách konania pri použití ustanovenia poukazujúc na to, sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre mimoriadne nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi. V konaní však doteraz neboli objasnené všetky okolnosti potrebné pre posúdenie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu tohto výnimočného ustanovenia na rozhodnutie o trovách konania. Okolnosti, ktoré môžu mať podstatný vplyv pre rozhodnutie o trovách konania pri použití ustanovenia môžu byť

okolnosťami samotnej veci, ale môže ísť aj o okolnosti na strane účastníkov, to znamená, že je potrebné z tohto hľadiska posúdiť okolnosti danej veci a zistiť pomery oboch účastníkov konania (osobné, zárobkové, majetkové a iné.), t.j. účastníka, v prospech ktorého by takéto ustanovenie bolo použité (žalobcu), ako aj toho, ktorého by jeho použitie v majetkovej sfére postihovalo (žalovaného). Keďže v danom prípade takého zistenia chýbajú, pričom majú súvis nielen s rozhodnutím o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi, ale sú podstatné aj pre rozhodnutie o trovách konania štátu (pokiaľ by z pomerov účastníka vyplynulo, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, na takúto skutočnosť by bol súd povinný prihliadať aj napriek tomu, že rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov by nebolo vydané) v zmysle , z ktorého vyplýva, že povinnosť nahradiť trovy konania štátu nemožno uložiť účastníkovi, u ktorého sú dané podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Z týchto dôvodov v tejto časti, t.j. vo výrokoch o trovách konania (vo vzťahu medzi účastníkmi konania a vo vzťahu k trovám štátu) odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie, v ktorom jeho úlohou bude po zistení všetkých relevantných skutočností a okolností znovu o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania i o trovách štátu, ako aj o trovách odvolacieho konania s poukazom na ustanovenie , opätovne rozhodnúť.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.