Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 126/2015
PDF · 418.55 KB
No categories available
I. ÚS 126/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátkou
, , vo veci namietaného porušenia jej práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1,
čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 16 Cb 1/2012 z 12. júna 2013 v znení opravného uznesenia
sp. zn. 16 Cb 1/2012 z 20. septembra 2013 a opravného uznesenia sp. zn. 16 Cb 1/2012
zo 6. novembra 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 16 Cb 1/2012 z 9. augusta 2013
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 125/2014, 2 Cob 126/2014
z 25. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. marca 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2,
čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 Cb 1/2012 z 12. júna 2013 v znení
opravného uznesenia sp. zn. 16 Cb 1/2012 z 20. septembra 2013 a opravného uznesenia
sp. zn. 16 Cb 1/2012 zo 6. novembra 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 16 Cb 1/2012
z 9. augusta 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Cob 125/2014, 2 Cob 126/2014 z 25. septembra 2014.
Z podanej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa žalobou podanou
na okresnom súde domáhala náhrady škody. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 18 Cb 1/2007,
neskôr pod sp. zn. 16 Cb 1/2012. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 Cb 1/2012
z 12. júna 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v znení opravného uznesenia
sp. zn. 16 Cb 1/2012 z 20. septembra 2013 a v znení opravného uznesenia
sp. zn. 16 Cb 1/2012 zo 6. novembra 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 16 Cb 1/2012
z 9. augusta 2013 bola jej žaloba zamietnutá a žalovaným priznaná náhrada trov konania.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 125/2014, 2 Cob 126/2014 z 25. septembra 2014
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) odvolací súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel
a žalovaným priznal náhradu trov konania.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že nesprávnym postupom všeobecných súdov
konajúcich v jej veci jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže jej ako účastníkovi
súdneho konania bola znemožnená realizácia práv, ktoré vyplývajú z ústavy,
ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na tieto pochybenia okresného súdu a tiež
krajského súdu v jej veci, keď uviedla:
«Namietame, že vec nebola pridelená sudcom zákonným postupom, súd bol
nesprávne obsadený, bolo nám odňaté základné právo na zákonného sudcu.
Konanie vo veci samej bolo vedené pod sp. zn.: 18Cb/1/2007, dňa 8. januára 2007
bola vec pridelená do oddelenia obchodné veci sudcovi , ktorý je
vylúčený. Následne vo veci rozhodoval sudca , dňa 17. apríla 2007 bola vec
pridelená sudkyni a dňa 1. augusta 2008 bola vec pridelená
.
Namietame, že v čase ku dňu 1. augusta 2008, kedy vec už bola pridelená zákonnej
sudkyni , nemohla byť vec znova pridelená sudkyni .
Uznesením vydaným vo veci sp. zn.: 18Cb/1/2007 dňa 19. januára 2012, súd
rozhodol:
„Vylučuje na samostatné konanie vec voči odporcom v 1.,2., 4., 5.rade.“.
Dňa 17. februára 2012, bola vec pridelená sudcovi pod sp. zn.:
Z rozvrhu práce Okresného súdu Michalovce na rok 2012 však vyplýva, že
bola v roku 2012 pridelená do senátu „16C“ občianskoprávneho
oddelenia, a teda vylúčená obchodná vec predstavovala agendu, ktorej vybavovaním bol
podľa rozvrhu práce poverený iný senát alebo samosudca.
Naviac, v zmysle rozvrhu práce súdu na rok 2012, súd zriadil v obchodnoprávnom
oddelení iba senáty 18Cb a 22Cb, pričom register „16Cb“ vôbec nebol vytvorený.
Preto namietame, že vec bola prideľovaná v rozpore s ust. § 152 ods. 2 zák.
č. 543/2005 Z. z. a platným rozvrhom práce súdu prvého stupňa. Namietame, že na prvom
stupni vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa.
Namietame, že sudca je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci, keďže so zreteľom na jej pomer k veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti.
Sudkyňa nezabezpečila, aby nám boli doručované rozsiahle písomné podania
účastníkov na strane žalovaných, týkajúce sa veci samej, a rovnako tak všetky zápisnice
z pojednávaní, aj napriek tomu, že sme o to opakovane žiadali súd na pojednávaniach, a aj
písomne.
Sudkyňa na pojednávaní vyhlásila, že prítomný člen štatutárneho orgánu našej
spoločnosti sa nemôže oboznámiť s originálmi dôkazov, ktoré žalovaní predložili súdu
na pojednávaní a až po námietke našej právnej zástupkyne, sudkyňa to umožnila iba
čiastočne.
Sudkyňa diktovala do záznamu údajné vyjadrenia, ktoré však neboli vôbec vyslovené.
Sudkyňa bez opodstatnenia odmietla zabezpečiť vykonať listinné dôkazy a výsluchy
zabezpečené v inom trestnom konaní týkajúcom sa tejto veci, a vykonať rozhodujúci dôkaz
výsluchu člena štatutárneho orgánu ako svedka , ktorý bol v rozhodnom
čase členom štatutárneho orgánu, ktorý mal udeliť sporné plnomocenstvo
pre , čím bol priamo ovplyvnený v náš neprospech zistený skutkový stav veci,
ktorý tvorí základ pre súdne rozhodnutie.
Sme toho názoru, že možno jednoznačne konštatovať, že v danom prípade nielenže sa
nejavilo, že spravodlivosť bola skutočne vykonávaná, ale podľa všetkého neboli dodržané
všetky zásady spravodlivého súdneho konania, a teda sú naplnené zákonné podmienky,
ktoré odôvodňujú vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, keďže neboli
poskytnuté dostatočné záruky objektívnosti a nestrannosti.
Namietame, že rozhodnutie odvolacieho súdu ani vo výroku, ani v odôvodnení,
neobsahuje záver výslovné stanovisko odvolacieho súdu o našom odvolacom dôvode
námietke zaujatosti sudcu, t. j. či na prvom stupni rozhodoval vylúčený sudca.
Odvolací súd rozhodol vo veci samej rozsudkom bez nariadenia pojednávania.
V súdnom spise sa nachádza iba Oznámenie v zmysle § 156 ods. 1 a 3 O. s. p.,
datované 19. 9. 2014, vyvesené: 19. 9. 2014, zvesené: (nebolo vôbec nevyplnené!).
Podľa ust. § 57 ods. 1 O. s. p.: „Do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo
k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.“, to znamená, že 5 dňová lehota mohla byť počítaná
najskôr odo dňa 20. septembra 2014 (sobota) vrátane. Preto namietame, že podmienka
zachovania 5 dňovej lehoty nebola splnená v súlade s ústavným právom na súdnu ochranu,
keďže na úradnej tabuli súdu mohlo byť Oznámenie prístupné iba 3 celé dni predo dňom
pojednávania. Keďže však dátum zvesenia z úradnej tabule nie je vyplnený, nie je zrejmé,
či boli splnené zákonné podmienky.
V čase rozhodovania vo veci samej, odvolací súd nemal za preukázané, že sme mali
reálnu možnosť riadne a včas sa dozvedieť o čase a mieste vyhlásenia rozsudku, a teda bola
nám odňatá možnosť konať pred súdom.
Oznámenie zo dňa 19. 9. 2014, ktoré malo byť vyvesené, bolo vydané iba podľa
ust. § 156 ods. 1 a 3 O. s. p., pričom namietame, že odvolací súd mal postupovať podľa
ustanovení ktoré platia pre odvolacie konanie t. j. ust. § 214 O. s. p..
Navyše, na Žiadosti o zverejnenie oznámenia zo dňa 19. 9. 2014, je uvedená iba
jedna spisová značka: 2Cob/125/2014, a iba na Oznámení, ktoré malo byť vyvesené, je
ďalšia spisová značka: 2Cob/126/2014 dopísaná ručným písmom.
Vzhľadom na uvedené nezrovnalosti, namietame nesplnenie zákonných podmienok,
správnosť a zákonnosť postupu odvolacieho súdu. Preto namietame, že v danej veci nebol
dodržaný ani len formálny, procesný postup, ktorý má predchádzať hmotnoprávnemu
rozhodovaniu súdov vo veci samej.
V odvolacom konaní sme namietali, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
bolo vydané v rozpore s ust. § 153 ods. 1, § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľné.
Odvolací súd sa vôbec nevyporiadal s našimi námietkou, že odôvodnenie
prvostupňového rozsudku vôbec neobsahuje odkaz súdu na použité právne normy, t. j.
na konkrétne ustanovenia zákona, na konkrétne znenie právnych predpisov, a teda
v napadnutom rozhodnutí absentuje právne posúdenie veci. Pritom uvedenie použitého
znenia právnych predpisov je obligatórne, aj vzhľadom na legislatívne zmeny, pričom
nepreskúmateľnosť rozhodnutia je zákonným dôvodom na jeho zrušenie.
Navyše, ani odvolací súd v odôvodnení odvolacieho rozsudku okrem záverov
na str. 19 ods. 3, 4, neuviedol vo vzťahu k veci samej podľa akých hmotnoprávnych
ustanovení zákona rozhodoval, a teda rovnako prvostupňový aj odvolací súd zaťažili
rozhodnutia vadou nepresvedčivosti, nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti.
Namietame, že v konaní vôbec nebolo vykonané riadne dokazovanie z vyšetrovacieho
spisu č. OUJP 367/20/2003, a teda sme sa v tomto konaní nemohli vyjadriť k týmto údajne
vykonaným dôkazom z iného konania, na základe ktorých súdy založili svoje rozhodnutie,
čím nám bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Namietame, že súdy nerozhodli na základe skutkového stavu zisteného riadnym,
zákonným spôsobom vykonaným dokazovaním, súdy dospeli k skutkovým zisteniam
nad rámec skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, a teda súdy postupovali
v rozpore s ust. § 153 ods. 1 O. s. p.
Namietame, že uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 9. augusta 2013,
č. k.: 16Cb/1/2012 354, týkajúce sa veci samej, vydal prvostupňový súd až po vyhlásení
rozsudku vo veci samej, t. j. v štádiu po skončení prvostupňového konania vo veci samej,
čím boli porušené základné princípy občianskeho súdneho konania, a teda napadnuté
rozhodnutie je nezákonné.
Namietame, že súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd priznali žalovaným
právo na náhradu trov konania v rozpore so zákonom.
Nevyhnutným základom pre presný výpočet tarifnej odmeny advokáta za poskytnuté
úkony právnej služby je ustálenie hodnoty veci v konaní, ktorá sa má považovať za tarifnú
hodnotu veci.
Súdy však vôbec nezisťovali, teda v konaní nebola ustálená, výšku škody, ktorá nám
vznikla, pričom keďže naša spoločnosť nie je znaleckou organizáciou, od počiatku sme
navrhovali výšku škody riadne zistiť a ustáliť znaleckým posudkom.
Namietame, že súdy priznali žalovaným náhradu trov konania z celej hodnoty veci
pre každého žalovaného samostatne a vôbec neprihliadali na skutočnosť, že v konaní sme
uplatňovali zaplatenie jednej sumy voči všetkým žalovaným spoločne a nerozdielne.
To znamená, že súdy rozhodli o trovách tak, ako keby sme si uplatnili nárok samostatne
voči každému žalovanému, t. j. niekoľko násobne vyššiu sumu výšky škody.
Zároveň namietame, že súdy priznali náhradu trov konania aj za úkony, ktoré
nemožno považovať za účelné. Sme toho názoru, že v danom prípade, kedy v konaní nebola
ustálená výška škody, a teda nebola ustálená hodnota a predmet konania, je vylúčené, aby
súd odmenu advokáta počítal z tarifnej hodnoty veci, keďže jej výšku nemožno, presne
a bez pochybností ustáliť.
Na základe preskúmania odôvodnenia záverov a posúdenia skutkového a právneho
stavu vo veci samej súdmi, namietame, že napadnuté rozhodnutie súdu je nesprávne,
v rozpore so skutočným stavom veci, v rozpore s hmotnoprávnymi ustanoveniami právnych
predpisov, ktoré má súd aplikovať pri hodnotení skutkového stavu veci samej.
Vzhľadom na závažné procesnoprávne pochybenia súdov, bol porušený princíp
zákonnosti konania, namietame, že boli nezákonným spôsobom ovplyvnené závery súdov
aj o skutkovom stave veci samej, s ktorými nesúhlasíme a v celom rozsahu ich
rozporujeme.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie právo na spravodlivé,
verejné v primeranej lehote prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,
čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky zák. č. 460/1992 Zb., právo na súdnu ochranu právo na nezávislý a nestranný
súd, právo na rovnosť účastníkov, právo na zákonného sudcu, právo na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka, právo účastníka
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7
ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1,
čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zák. č. 460/1992 Zb., rozsudkom
Okresného súdu Michalovce zo dňa 12. júna 2013 č. k.: 16Cb/1/2012 336 v znení
opravného uznesenia zo dňa 20. septembra 2013 č. k.: 16Cb/1/2012 372 a v znení
opravného uznesenia zo dňa 6. novembra 2013 č. k.: 16Cb/1/2012 391, v spojení
s uznesením zo dňa 9. augusta 2013, č. k.:. 16Cb/1/2012 354 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. septembra 2014 č. k.: 2Cob/125/2014 484,
2Cob/126/2014, porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 12. júna 2013 č. k.: 16Cb/1/2012 336
v znení opravného uznesenia zo dňa 20. septembra 2013 č. k.: 16Cb/1/2012 372 a v znení
opravného uznesenia zo dňa 6. novembra 2013 č. k.: 16Cb/1/2012 391, v spojení
s uznesením zo dňa 9. augusta 2013, č. k.: 16Cb/1/2012 354 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. septembra 2014 č. k.: 2Cob/125/2014 484,
2Cob/126/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.
Krajskému súdu v Košiciach, Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby obnovili
stav pred porušením práv sťažovateľa.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú porušovatelia
povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie... (b) právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo
slobody... Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj
vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu
(advokátky), ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, nepostupovala
v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde a nepredložila ústavnému súdu
splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a zároveň v zmysle § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde nedoložila k podanej ústavnej sťažnosti žiadne napádané
rozhodnutie všeobecných súdov konajúcich v jej veci.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a
presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015