Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 600/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka vo veci sťažnosti , , toho času v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Advokátska

kancelária, Farská 40, Nitra, pre namietané porušenie jeho základných práv na osobnú

slobodu podľa a 2 a na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 15. apríla 2014 takto

rozhodol:

1. Základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2

a na súdnu ochranu podľa a jeho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 15. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 15. apríla 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedem

centov) právnemu zástupcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. Pavlovi Gráčikovi, Advokátska

kancelária, Farská 40, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedem centov) na účet

Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. 31

z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , , toho

času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2

a na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „dohovor“) sp. zn.

z 15. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 21. januára 2014 návrh

na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody

na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a to v celom znení

2

tohto ustanovenia, ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, t. j. aj za uplatnenia

tohto ustanovenia v časti za bodkočiarkou, ktorá bola na základe nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s .

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. z 25. marca 2014 podaný návrh

na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol. Sťažovateľ napadol

uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukazoval na spomínaný nález ústavného

súdu, ako aj na naň reflektujúce stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanovisko

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013“) vydané pre účely zjednotenia výkladu a aplikácie

ustanovenia , podľa ktorého „Ak je podaný návrh

na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý

vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení

o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok konania konštatované už v tomto

ustanovení. Preto súd nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1

, ale obnovu konania povolí podľa

z dôvodu uvedeného v v znení neskorších predpisov.“.

O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 15. apríla

2014, ktorým ju podľa ustanovenia zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2014 boli porušené jeho označené základné práva garantované a práva

garantované dohovorom. Sťažovateľ takto argumentuje:

„V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, sp. zn.

v spojitosti so zjednocujúcim stanoviskom trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2012, Tpj 44/2013 je zrejmé, že

v mojom prípade nie je naplnená ani jedna z podmienok odôvodňujúcich postup súdu

smerujúci k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania.

Prvou podmienkou, na ktorú sa odvolával Okresný súd Trnava je nenaplnenie

podmienok obnovy konania podľa ustanovenia . V tomto prípade však

s prihliadnutím na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR ako aj s prihliadnutím

na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

nie je možné absolútne prihliadať na to, či sú splnené podmienky obnovy konania

uvedené v ustanovení , nakoľko v znení ustanovenia zákona

č. o organizácii ÚS, je splnenie podmienok obnovy konania priamo

konštatované. Preto súd už neskúma splnenie iných podmienok uvedených v ustanovení

, ale obnovu konania je povinný povoliť s ohľadom

na naplnenie hypotézy vyplývajúcej z ustanovenia § 41b zákona o organizácii US SR.

S prihliadnutím na konkrétnosti tohto prípadu nie je možné ani len uvažovať o tom,

že by bolo potrebné skúmať naplnenie podmienok obnovy konania uvedených v ustanovení

, a to či už pri podaní pôvodného návrhu na obnovu konania alebo

neskoršieho návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko podmienka obnovy konania bola

daná, avšak vyplývala nie zo znenia ustanovenia , ale zo znenia ustanovenia

§ 41b zákona o organizácii US. Ani pôvodný návrh nebol podávaný z dôvodu predpokladu

o naplnení podmienok obnovy konania podľa ustanovenia , ale rovnako ako

neskorší návrh, práve z dôvodu naplnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 41b zákona

o organizácii US. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať za naplnenú podmienku

odmietnutia návrhu, ako sa tejto venujem v nižšie uvedenom texte, pretože súdy

(prvostupňový súd ako aj sťažnostný súd) neboli oprávnené zamietnuť môj pôvodný návrh

na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť moju sťažnosť a neboli ani oprávnené

odmietnuť môj neskorší návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť sťažnosť

proti takémuto rozhodnutiu.

Druhou podmienkou, na ktorú sa odvoláva Okresný súd Trnava v súvislosti

s odmietnutím návrhu na povolenie, je tá skutočnosť, že svojím opakovaným návrhom

na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014, som poukazoval len na tie isté skutočnosti,

na ktoré som poukazoval už v znení svojho pôvodného návrhu na povolenie obnovy

konania, ktorý bol Okresným súdom Trnava zamietnutý uznesením zo dňa 28.05.2013, sp.

zn. . Táto argumentácia je vzhľadom na fakty uvedené vo vyššie uvedenom

4

odseku irelevantná. Irelevantnosť argumentácie spočíva v tom, že nie je možné uplatniť

postup podľa ustanovenia v spojitosti s ustanovením ,

nakoľko ja som ani svojim pôvodným návrhom a ani následným návrhom na povolenie

obnovy konania zo dňa 21.01.2014 nepoukazoval na splnenie podmienok obnovy konania v

zmysle ustanovenia , ale na splnenie podmienky v zmysle ustanovenia

zákona o organizácii ÚS. Preto keďže zákon vyžaduje ako predpoklad odmietnutia návrhu

na povolenie obnovy konania predchádzajúce zamietnutie z dôvodu nenaplnenia podmienok

uvedených v ustanovení , ktoré však v mojom prípade netvoria samé o sebe

právny nárok na povolenie obnovy konania, pri dodržaní zákonných predpisov nemohlo

dôjsť k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko v mojom prípade nebol

súd povinný a ani oprávnený skúmať dôvody obnovy konania podľa ustanovenia § 394

ods. 1 , resp. bol povinný prihliadať na iné dôvody pre povolenie obnovy konania

konkrétne dôvody podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.

nijako neobmedzuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania

čo do počtu takýchto podaní. Jediný následok opakovaného podania návrhu na povolenie

obnovy konania s ktorým počíta, vyplýva zo znenia ustanovenia

ods. 2 , kde sa uvádza, že je možné odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania

pre prípad, ak ide o opakovaný návrh na povolenie obnovy konania, pričom v jeho znení nie

je uvedená žiadna nová skutková okolnosť, ktorá by mohla privodiť povolenie obnovy

konania, a to všetko naviac za toho predpokladu, že pôvodný návrh na povolenie obnovy

konania bol zamietnutý z dôvodu podľa ustanovenia , t.j. z dôvodu že neboli

splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia .

však nekladie žiadne podmienky pre opakovanie návrhu na povolenie

obnovy konania pre prípad, že podmienky (dôvody) obnovy konania vyplývajú z iného

zákonného ustanovenia, než je ustanovenie . Preto aj pre prípad, že by bol

môj návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014 len opakovaním môjho

pôvodného návrhu na povolenie obnovy konania, nebol vzhľadom na uvedené skutočnosti

vytvorený žiadny legislatívny priestor pre odmietnutie návrhu na povolenie obnovy konania,

nakoľko boli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania vyplývajúce zo znenia

ustanovenia § 41b zákona o organizácii ÚS a práve s ohľadom na túto právnu normu som si

podával svoj návrh na obnovu konania, resp. práve na túto právnu normu mal súd v zmysle

zásady iura novit curia prihliadnuť. Na tomto základe potom nemohol súd poukazujúc

na odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania na základe

, tak ako to v mojom prípade urobil, a to logicky z dôvodu,

že ust. sa týka prípadu zamietnutia (keď sa postupuje podľa

tak odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania, ak sa nezistia podmienky obnovy

konania podľa a netýka sa prípadu zamietnutia (odmietnutia) návrhu na povolenie

obnovy konania z iných dôvodov ako sú uvedené v $ 394 ods. 1, teda ako je tomu v mojom

prípade konkrétne z dôvodov podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.“

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základných práv podľa a 2 a podľa

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. apríla 2014, označené rozhodnutie, ako aj predchádzajúce

prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn.

Spr. 48/15 z 2. februára 2015, v ktorom uviedol: «Uznesením tunajšieho krajského súdu

pod sp. zn. zo dňa 25.03.2014 bola sťažnosť odsúdeného ,

proti uzneseniu OS Trnava pod sp. zn. zo dňa 25.03.2014,

podľa zamietnutá. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

vyplýva, že postup okresného súdu zamietajúceho návrh na povolenie obnovy konania

v trestnej veci OS Trnava pod sp. zn. odmietajúci podaný návrh odsúdeného,

vyhodnotil za správny, keďže nezistil podmienky obnovy konania v zmysle

V prípade odsúdeného sa pritom jednalo o podanie návrhu na obnovu

konania vo veci, ktorej už raz tento (okresný súd) podanému návrhu nevyhovel. Išlo

o uznesenie OS Trnava pod sp. zn. zo dňa 28.05.2013.

V zmysle ust. návrh (na obnovu konania) z dôvodov uvedených

v § 399 ods. 1 môže súd odmietnuť aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného

v môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade,

6

ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté,

a návrh na novo podaný je len jeho opakovaním.

Na tejto skutočnosti podľa názoru vysloveného uznesením krajského súdu nemení nič

ani skutočnosť vydania stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa

26.11.2013 pod číslom Tpj 44/2013. Samotné stanovisko pôsobí zásadne „pro futuro“

a teda nemožno podľa neho postupovať „zo spätnou účinnosťou“.

Zohľadňujúc vyššie naznačené skutočnosti ako i princíp zásadnej nemennosti

právoplatných súdnych rozhodnutí navrhujem ústavnú sťažnosť podanú odsúdeným

ako nedôvodnú odmietnuť.»

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 2. februára 2015, ako aj právny zástupca

sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 uviedli, že netrvajú

na verejnom ústnom pojednávaní.

Sťažovateľ v stanovisku zo 6. marca 2015 zároveň zotrval na dôvodoch podanej

sťažnosti a svoju argumentáciu opätovne zrekapituloval. Sťažovateľ uviedol, že ustanovenie

je svojou povahou lex specialis vo vzťahu

k ustanoveniu , preto nie je možné, aby sa návrh

na povolenie obnovy konania podaný z dôvodov podľa označeného špeciálneho zákonného

ustanovenia posudzoval z hľadiska naplnenia náležitosti podľa ustanovenia § 394 ods. 1

. Z tohto dôvodu potom podanie, hoci v poradí druhého návrhu

na povolenie obnovy konania opätovne založeného na dôvodoch podľa ustanovenia § 41b

ods. 1 , nemôže byť zamietnuté s odkazom na aplikáciu ustanovenia

, keďže táto zákonná norma sa týka posudzovania

podmienok obnovy konania len podľa ustanovenia , a nie aj podľa

spomínaného osobitného zákonného ustanovenia .

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

na osobnú slobodu podľa a 2 a na súdnu ochranu podľa

a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. apríla 2014, ktorým

tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného

súdu sp. zn. z 25. marca 2014, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľom

podaný návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod

sp. zn. , kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základe

aplikácie tzv. asperačnej zásady.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má práva na slobodu a osobnú bezpečnosť.

8

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. 31

z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie, je posúdenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sa

na sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienok

obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd

rozhodol, že v ustanovení slová v texte za bodkočiarkou „súd

uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade

s , a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom

rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je úlohou

ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,

nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,

akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu

a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

10

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 18. novembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 12. marca 2009 uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní jedenásť

rokov a šesť mesiacov vychádzajúc z ustanovenia , kde

pôvodne určená trestná sadzba pre trestný čin najprísnejšie trestný v rozmedzí 7 ̶12 rokov

bola na základe použitia ustanovenia zvýšená o jednu tretinu

a sťažovateľovi bol uložený trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody.

Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady

v zmysle ustanovenia , a to v celom znení tohto ustanovenia,

ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj za uplatnenia

tohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s .

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesením

sp. zn. z 25. marca 2014 tento návrh sťažovateľa odmietol a krajský súd

v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. z 15. apríla 2014 toto prvostupňové

rozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Vykonaným dokazovaním dospel súd

k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania podľa

neboli splnené. Skutočnosti, ktoré odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania

uvádza sú totožné so skutočnosťami v zmysle návrhu odsúdeného na povolenie obnovy

konania, ktorý bol uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 28.05.2013, sp. zn.

podľa zamietnutý, nakoľko neboli zistené

podmienky obnovy konania podľa .“

Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1, § 399

ods. 2 a prezentoval túto argumentáciu:

„Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že

okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto

smere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že v danom prípade ním podaný návrh

neobsahuje síce skutočnosti a dôkazy skôr neznáme ale priamo dôvod obnovy konania

vyplývajúci so stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR dňa 26.11.2013

pod č. Tpj 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri asperačnej nakoľko ani

toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo o pôvodnej obnove konania

rozhodnuté a to právoplatne. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že stanovisko

Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je stanoviskom, ktoré nemá

spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie ,

nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie obnovy

konania podaného odsúdeným, zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých

potom návrh na povolenie obnovy zamietol a súčasné dôvody uvedené v návrhu na

povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých už okresný súd právoplatne rozhodol.

Z hľadiska vyššie uvedených skutočností preto okresný súd postupoval správne

a v súlade s ustanovením , kedy na neverejnom zasadnutí

v zmysle odmietol návrh odsúdeného

na povolenie obnovy konania z dôvodu, že jeho návrh nanovo podaný je len jeho

opakovaním.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

12

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“

(, ). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne

ponímanej spravodlivosti (m. m. , , , , IV.

ÚS 182/07).

Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie

obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne

konformný výklad v spojení s ustanovením

ods. 1 .

Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenej

právoplatným rozhodnutím, opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením

, je splnenie podmienok obnovy konštatované

už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených

v , ale obnovu konania povolí podľa Trestného

poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení .

Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája

2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou

základných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosť

v konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutia

okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporil

predovšetkým poukazom na ustanovenie , podľa ktorého

z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže súd návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba

v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne

zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.

Zo znenia dotknutého ustanovenia , na ktorý sa

krajský súd odvoláva, však vyplýva, že aplikovateľnosť tohto ustanovenia predpokladá

situáciu uvedenú v ustanovení („Súd návrh na povolenie

obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky konania podľa § 394“), a teda neexistenciu

podmienok pre obnovu konania v intenciách . V prípade

sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady však v záujme

plnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôd bolo povinnosťou všeobecného súdu

uplatniť ústavne konformný výklad ustanovenia

v spojení s ustanovením , a teda konštatovať splnenie

podmienok obnovy konania z dôvodov uvedených v citovanom ustanovení zákona

o ústavnom súde. Aplikovateľnosť ustanovenia tak vo veci

sťažovateľa neprichádzala do úvahy.

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutia

okresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výklad

príslušných ustanovení a upravujúcich

podmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu

a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 17 ods.

1 a 2 a , ako aj jeho práva podľa a dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté

rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6

14

v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v podaní doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015

uplatnil trovy konania v celkovej sume 518,77 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania v uplatnenej sume 518,77 € z dôvodu trov právneho

zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie

veci a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 €, vrátane

režijných paušálov v hodnote po 8,04 €, ako aj 20 % DPH, ktorej je právny zástupca

sťažovateľa platcom, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko

k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 139,83 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,39 €

a tiež 20 % DPH, ktorú uhradí Kancelária ústavného súdu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa a následne krajský súd bude povinný uhradiť štátu tieto trovy právneho

zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015