Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 600/2014
PDF · 493.02 KB
No categories available
III. ÚS 600/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka vo veci sťažnosti , , toho času v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Advokátska
kancelária, Farská 40, Nitra, pre namietané porušenie jeho základných práv na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 takto
rozhodol:
1. Základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedem
centov) právnemu zástupcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. Pavlovi Gráčikovi, Advokátska
kancelária, Farská 40, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedem centov) na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 600/2014 31
z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , , toho
času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „dohovor“) sp. zn. 3 Tos 55/2014
z 15. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 21. januára 2014 návrh
na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 57/2008, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody
na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to v celom znení
2
tohto ustanovenia, ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, t. j. aj za uplatnenia
tohto ustanovenia v časti za bodkočiarkou, ktorá bola na základe nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.
Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014 podaný návrh
na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. Sťažovateľ napadol
uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukazoval na spomínaný nález ústavného
súdu, ako aj na naň reflektujúce stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanovisko
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013“) vydané pre účely zjednotenia výkladu a aplikácie
ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak je podaný návrh
na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý
vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok konania konštatované už v tomto
ustanovení. Preto súd nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1
Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku
z dôvodu uvedeného v § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“.
O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla
2014, ktorým ju podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014
z 15. apríla 2014 boli porušené jeho označené základné práva garantované ústavou a práva
garantované dohovorom. Sťažovateľ takto argumentuje:
„V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, sp. zn.
PL. US 106/2011 v spojitosti so zjednocujúcim stanoviskom trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2012, Tpj 44/2013 je zrejmé, že
v mojom prípade nie je naplnená ani jedna z podmienok odôvodňujúcich postup súdu
smerujúci k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania.
Prvou podmienkou, na ktorú sa odvolával Okresný súd Trnava je nenaplnenie
podmienok obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP. V tomto prípade však
s prihliadnutím na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR ako aj s prihliadnutím
na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
nie je možné absolútne prihliadať na to, či sú splnené podmienky obnovy konania
uvedené v ustanovení § 394 ods. 1 TP, nakoľko v znení ustanovenia § 41b ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚS, je splnenie podmienok obnovy konania priamo
konštatované. Preto súd už neskúma splnenie iných podmienok uvedených v ustanovení
§ 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania je povinný povoliť s ohľadom
na naplnenie hypotézy vyplývajúcej z ustanovenia § 41b zákona o organizácii US SR.
S prihliadnutím na konkrétnosti tohto prípadu nie je možné ani len uvažovať o tom,
že by bolo potrebné skúmať naplnenie podmienok obnovy konania uvedených v ustanovení
§ 394 ods. 1 TP, a to či už pri podaní pôvodného návrhu na obnovu konania alebo
neskoršieho návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko podmienka obnovy konania bola
daná, avšak vyplývala nie zo znenia ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale zo znenia ustanovenia
§ 41b zákona o organizácii US. Ani pôvodný návrh nebol podávaný z dôvodu predpokladu
o naplnení podmienok obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale rovnako ako
neskorší návrh, práve z dôvodu naplnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 41b zákona
o organizácii US. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať za naplnenú podmienku
odmietnutia návrhu, ako sa tejto venujem v nižšie uvedenom texte, pretože súdy
(prvostupňový súd ako aj sťažnostný súd) neboli oprávnené zamietnuť môj pôvodný návrh
na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť moju sťažnosť a neboli ani oprávnené
odmietnuť môj neskorší návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť sťažnosť
proti takémuto rozhodnutiu.
Druhou podmienkou, na ktorú sa odvoláva Okresný súd Trnava v súvislosti
s odmietnutím návrhu na povolenie, je tá skutočnosť, že svojím opakovaným návrhom
na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014, som poukazoval len na tie isté skutočnosti,
na ktoré som poukazoval už v znení svojho pôvodného návrhu na povolenie obnovy
konania, ktorý bol Okresným súdom Trnava zamietnutý uznesením zo dňa 28.05.2013, sp.
zn. 3Nt/25/2013. Táto argumentácia je vzhľadom na fakty uvedené vo vyššie uvedenom
4
odseku irelevantná. Irelevantnosť argumentácie spočíva v tom, že nie je možné uplatniť
postup podľa ustanovenia § 402 ods. 2 TP v spojitosti s ustanovením § 399 ods. 2 TP,
nakoľko ja som ani svojim pôvodným návrhom a ani následným návrhom na povolenie
obnovy konania zo dňa 21.01.2014 nepoukazoval na splnenie podmienok obnovy konania v
zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale na splnenie podmienky v zmysle ustanovenia § 41b
zákona o organizácii ÚS. Preto keďže zákon vyžaduje ako predpoklad odmietnutia návrhu
na povolenie obnovy konania predchádzajúce zamietnutie z dôvodu nenaplnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 TP, ktoré však v mojom prípade netvoria samé o sebe
právny nárok na povolenie obnovy konania, pri dodržaní zákonných predpisov nemohlo
dôjsť k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko v mojom prípade nebol
súd povinný a ani oprávnený skúmať dôvody obnovy konania podľa ustanovenia § 394
ods. 1 TP, resp. bol povinný prihliadať na iné dôvody pre povolenie obnovy konania
konkrétne dôvody podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.
Trestný poriadok nijako neobmedzuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania
čo do počtu takýchto podaní. Jediný následok opakovaného podania návrhu na povolenie
obnovy konania s ktorým Trestný poriadok počíta, vyplýva zo znenia ustanovenia § 402
ods. 2 TP, kde sa uvádza, že je možné odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania
pre prípad, ak ide o opakovaný návrh na povolenie obnovy konania, pričom v jeho znení nie
je uvedená žiadna nová skutková okolnosť, ktorá by mohla privodiť povolenie obnovy
konania, a to všetko naviac za toho predpokladu, že pôvodný návrh na povolenie obnovy
konania bol zamietnutý z dôvodu podľa ustanovenia § 399 ods. 2 TP, t.j. z dôvodu že neboli
splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 TP.
Trestný poriadok však nekladie žiadne podmienky pre opakovanie návrhu na povolenie
obnovy konania pre prípad, že podmienky (dôvody) obnovy konania vyplývajú z iného
zákonného ustanovenia, než je ustanovenie § 394 ods. 1 TP. Preto aj pre prípad, že by bol
môj návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014 len opakovaním môjho
pôvodného návrhu na povolenie obnovy konania, nebol vzhľadom na uvedené skutočnosti
vytvorený žiadny legislatívny priestor pre odmietnutie návrhu na povolenie obnovy konania,
nakoľko boli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania vyplývajúce zo znenia
ustanovenia § 41b zákona o organizácii ÚS a práve s ohľadom na túto právnu normu som si
podával svoj návrh na obnovu konania, resp. práve na túto právnu normu mal súd v zmysle
zásady iura novit curia prihliadnuť. Na tomto základe potom nemohol súd poukazujúc
na § 402 Trestného poriadku odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania na základe
§ 399 ods. 2 Trestného poriadku, tak ako to v mojom prípade urobil, a to logicky z dôvodu,
že ust. § 399 ods. 2 TP sa týka prípadu zamietnutia (keď sa postupuje podľa § 402 ods. 2 TP
tak odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania, ak sa nezistia podmienky obnovy
konania podľa § 394 TP a netýka sa prípadu zamietnutia (odmietnutia) návrhu na povolenie
obnovy konania z iných dôvodov ako sú uvedené v $ 394 ods. 1, teda ako je tomu v mojom
prípade konkrétne z dôvodov podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.“
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, označené rozhodnutie, ako aj predchádzajúce
prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn.
Spr. 48/15 z 2. februára 2015, v ktorom uviedol: «Uznesením tunajšieho krajského súdu
pod sp. zn. 3 Tos/55/2014 zo dňa 25.03.2014 bola sťažnosť odsúdeného ,
proti uzneseniu OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/12/2014 zo dňa 25.03.2014,
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu
vyplýva, že postup okresného súdu zamietajúceho návrh na povolenie obnovy konania
v trestnej veci OS Trnava pod sp. zn. 4 T/57/2008 odmietajúci podaný návrh odsúdeného,
vyhodnotil za správny, keďže nezistil podmienky obnovy konania v zmysle § 394 Tr. por.
V prípade odsúdeného sa pritom jednalo o podanie návrhu na obnovu
konania vo veci, ktorej už raz tento (okresný súd) podanému návrhu nevyhovel. Išlo
o uznesenie OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/25/2013 zo dňa 28.05.2013.
V zmysle ust. § 402 ods. 2 Tr. por. návrh (na obnovu konania) z dôvodov uvedených
v § 399 ods. 1 môže súd odmietnuť aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného
v § 399 ods. 2 Tr. por. môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade,
6
ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté,
a návrh na novo podaný je len jeho opakovaním.
Na tejto skutočnosti podľa názoru vysloveného uznesením krajského súdu nemení nič
ani skutočnosť vydania stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa
26.11.2013 pod číslom Tpj 44/2013. Samotné stanovisko pôsobí zásadne „pro futuro“
a teda nemožno podľa neho postupovať „zo spätnou účinnosťou“.
Zohľadňujúc vyššie naznačené skutočnosti ako i princíp zásadnej nemennosti
právoplatných súdnych rozhodnutí navrhujem ústavnú sťažnosť podanú odsúdeným
ako nedôvodnú odmietnuť.»
Krajský súd vo svojom vyjadrení z 2. februára 2015, ako aj právny zástupca
sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 uviedli, že netrvajú
na verejnom ústnom pojednávaní.
Sťažovateľ v stanovisku zo 6. marca 2015 zároveň zotrval na dôvodoch podanej
sťažnosti a svoju argumentáciu opätovne zrekapituloval. Sťažovateľ uviedol, že ustanovenie
§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je svojou povahou lex specialis vo vzťahu
k ustanoveniu § 394 ods. 1Trestného poriadku, preto nie je možné, aby sa návrh
na povolenie obnovy konania podaný z dôvodov podľa označeného špeciálneho zákonného
ustanovenia posudzoval z hľadiska naplnenia náležitosti podľa ustanovenia § 394 ods. 1
Trestného poriadku. Z tohto dôvodu potom podanie, hoci v poradí druhého návrhu
na povolenie obnovy konania opätovne založeného na dôvodoch podľa ustanovenia § 41b
ods. 1 zákona o ústavnom súde, nemôže byť zamietnuté s odkazom na aplikáciu ustanovenia
§ 399 ods. 2 Trestného poriadku, keďže táto zákonná norma sa týka posudzovania
podmienok obnovy konania len podľa ustanovenia § 394 Trestného poriadku, a nie aj podľa
spomínaného osobitného zákonného ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, ktorým
tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného
súdu sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľom
podaný návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 4 T 57/2008, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základe
aplikácie tzv. asperačnej zásady.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má práva na slobodu a osobnú bezpečnosť.
8
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 600/2014 31
z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie, je posúdenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sa
na sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienok
obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd
rozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd
uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade
s ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou
ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,
nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,
akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu
ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
10
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 4 T 57/2008 z 18. novembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 To 11/2009 z 12. marca 2009 uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní jedenásť
rokov a šesť mesiacov vychádzajúc z ustanovenia § 188 ods. 2 Trestného zákona, kde
pôvodne určená trestná sadzba pre trestný čin najprísnejšie trestný v rozmedzí 7 ̶12 rokov
bola na základe použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšená o jednu tretinu
a sťažovateľovi bol uložený trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody.
Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady
v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, a to v celom znení tohto ustanovenia,
ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj za uplatnenia
tohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.
Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesením
sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014 tento návrh sťažovateľa odmietol a krajský súd
v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 toto prvostupňové
rozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Vykonaným dokazovaním dospel súd
k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku
neboli splnené. Skutočnosti, ktoré odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania
uvádza sú totožné so skutočnosťami v zmysle návrhu odsúdeného na povolenie obnovy
konania, ktorý bol uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 28.05.2013, sp. zn.
3Nt/25/2013 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý, nakoľko neboli zistené
podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.“
Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1, § 399
ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku prezentoval túto argumentáciu:
„Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že
okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto
smere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že v danom prípade ním podaný návrh
neobsahuje síce skutočnosti a dôkazy skôr neznáme ale priamo dôvod obnovy konania
vyplývajúci so stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR dňa 26.11.2013
pod č. Tpj 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri asperačnej nakoľko ani
toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo o pôvodnej obnove konania
rozhodnuté a to právoplatne. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že stanovisko
Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je stanoviskom, ktoré nemá
spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 odsek 2 Trestného poriadku,
nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie obnovy
konania podaného odsúdeným, zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých
potom návrh na povolenie obnovy zamietol a súčasné dôvody uvedené v návrhu na
povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých už okresný súd právoplatne rozhodol.
Z hľadiska vyššie uvedených skutočností preto okresný súd postupoval správne
a v súlade s ustanovením § 399 odsek 2 Trestného poriadku, kedy na neverejnom zasadnutí
v zmysle § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietol návrh odsúdeného
na povolenie obnovy konania z dôvodu, že jeho návrh nanovo podaný je len jeho
opakovaním.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem
iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
12
práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej
moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“
(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.
ÚS 182/07).
Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie
obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne
konformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394
ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenej
právoplatným rozhodnutím, opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením
§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, je splnenie podmienok obnovy konštatované
už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených
v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája
2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou
základných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosť
v konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.
Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutia
okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporil
predovšetkým poukazom na ustanovenie § 402 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého
z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže súd návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba
v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne
zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.
Zo znenia dotknutého ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku, na ktorý sa
krajský súd odvoláva, však vyplýva, že aplikovateľnosť tohto ustanovenia predpokladá
situáciu uvedenú v ustanovení § 399 ods. 2 Trestného poriadku („Súd návrh na povolenie
obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky konania podľa § 394“), a teda neexistenciu
podmienok pre obnovu konania v intenciách § 394 Trestného poriadku. V prípade
sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady však v záujme
plnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôd bolo povinnosťou všeobecného súdu
uplatniť ústavne konformný výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku, a teda konštatovať splnenie
podmienok obnovy konania z dôvodov uvedených v citovanom ustanovení zákona
o ústavnom súde. Aplikovateľnosť ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku tak vo veci
sťažovateľa neprichádzala do úvahy.
Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutia
okresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výklad
príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde a Trestného poriadku upravujúcich
podmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou
a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 17 ods.
1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté
rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6
14
zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľa si v podaní doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015
uplatnil trovy konania v celkovej sume 518,77 €.
Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania v uplatnenej sume 518,77 € z dôvodu trov právneho
zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie
veci a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 €, vrátane
režijných paušálov v hodnote po 8,04 €, ako aj 20 % DPH, ktorej je právny zástupca
sťažovateľa platcom, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko
k vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 139,83 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,39 €
a tiež 20 % DPH, ktorú uhradí Kancelária ústavného súdu na účet právneho zástupcu
sťažovateľa a následne krajský súd bude povinný uhradiť štátu tieto trovy právneho
zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015