Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 41/2015
PDF · 659.88 KB
No categories available
II. ÚS 41/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti MEGAWASTE
SLOVAKIA s. r. o., Nová 134, Považská Bystrica, zastúpenej L§B Legal Services s. r. o.,
Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka
a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 a jeho
rozsudkom z 13. februára 2014, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 177/2012 z 13. februára 2014
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 177/2012 z 13. februára 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať
eur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu L§B Legal Services s. r. o.,
Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., Nová 134,
Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej L§B
Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej
koná jej konateľka a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 (ďalej aj
„napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť
(ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), zaslala
9. novembra 2010 Obecnému úradu v Sverepci, ako aj všetkým poslancom Obecného
zastupiteľstva obce Sverepec list (ďalej len „predmetný list“), obsah ktorého považovala
sťažovateľka za „zavádzajúci a značne difamujúci“. Vzhľadom na to sťažovateľka podala
Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. novembra 2010 žalobu,
ktorou sa proti žalovanej domáhala zdržania sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti,
ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhrady trov konania.
Sťažovateľka ako dodávateľka uzatvorila 27. decembra 2007 s mestom Považská
Bystrica ako odberateľom zmluvu o poskytovaní služieb č. 296/2007 v oblasti nakladania
s komunálnym odpadom – prevádzkovanie skládky. Predmetný list žalovanej obsahoval
tento text:
„... Naša spoločnosť má informácie o tom, že spoločnosť... vystupuje ako majiteľ
skládky KO Sverepec a aj vážne lístky sú na neexistujúcu skládku... Dôkazom sú vážne
lístky, zmluvy, ktoré podpisovala spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. s obecnými
úradmi v okrese Púchov. Neobsahovali vôbec informácie o zaplatení zákonného poplatku...
Tieto zmluvy mohol podpisovať len štatutár Mesta Považská Bystrica a nikto iný. Máme
za to, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré
nemala oprávnenie od majiteľa skládky Mesta Považská Bystrica a tým sa dopúšťala
trestného konania a OU Sverepec jeho konaním vznikla značná strata a tiež aj nedôvera
občanov obce Sverepec. Preto Vás žiadame, aby zástupca obce ako aj zastupiteľstvo
OU Sverepec zvážilo spoluprácu so spoločnosťou Megawaste Slovakia spol. s. r. o., ktorá
nezákonne získavala finančné prostriedky patriace obci Sverepec. Naša spoločnosť má
ďalšie dôkazy o tom, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o., nemala zmluvu, ktorá
sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety, na prevádzkovanie skládky
ale túto zmluvu mala spoločnosť Megawaste spol. s r. o. Praha 1. Máme podozrenie, že táto
zmluva bola pozmenená alebo inak upravená zatiaľ neznámou osobou. Týmto Vás žiadame,
aby ste dôkladne prešetrili tieto zmluvy skôr ako bude vydané kolaudačné rozhodnutie,
pretože v opačnom prípade obci Sverepec budú vznikať škody.“
Po vykonanom dokazovaní vydal okresný súd 5. apríla 2012 rozsudok
č. k. 10 C 200/2010 718 (ďalej len „rozsudok z 5. apríla 2012“), ktorým «I. určil, že
odporca zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovaným obci Sverepec a poslancom obce
neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti navrhovateľa. Odporca
nepravdivo uviedol, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, že „nemal zmluvu,
ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a že „navrhovateľovým
konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov.“ II. Vo zvyšku nároku
návrh zamietol. III. Súd konanie v časti o zaplatenie 10.000 EUR zastavil. IV. Rozhodol
o tom, že žiaden z účastníkov nemá práva na náhradu trov konania.».
Na základe sťažovateľkou podaného odvolania smerujúceho proti výrokom
II a IV rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 krajský súd napadnutým rozsudkom
odvolaním napadnuté výroky potvrdil ako vecne správne. Sťažovateľka namieta, že krajský
súd napadnutým rozsudkom porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre „porušenie práva na dôkladné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia“ a „pre arbitrárnosť súdneho rozhodnutia“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „písomné vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa, ktoré
tam adresoval žalovaný mu bolo doručené až odvolacím súdom po cca 1,5 roku a to tesne
pred jeho rozhodnutím dňa 12. 02. 2014 (teda 1 deň pred rozhodnutím odvolacieho
orgánu)!!! Keďže rozhodnutie Krajského súdu je zo dňa 13. 02. 2014 bolo sťažovateľovi
odopreté právo na primeranú lehotu na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného!!!“.
V nadväznosti na už citované sťažovateľka namieta, že krajský súd rozhodol
o potvrdení rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 bez toho, aby sa riadne vysporiadal
s obsahom odvolania a so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporu
sťažovateľkiných tvrdení, a následne riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil, čím porušil
sťažovateľkou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavky riadneho
a dostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keďže v ňom chýba „jeho samostatná
argumentácia, ktorou by reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal
závery, ku ktorým dospel súd 1. stupňa.“.
Arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu spočíva podľa sťažovateľky
v tom, že ním nebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že
žalovaná príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti
sťažovateľky, pričom sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne
zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho
špecifikovala v žalobnom petite. Sťažovateľka namieta, že sa „javí ako logické, že ak má súd
za preukázané, zistil a sám určil, že bolo zasiahnuté do dobrej povesti konaním žalovaného,
spojiť s týmto výrokom aj rozhodnutie o sankcii za takéto porušenie. Je logické, keďže
sťažovateľ sa domáhal určenia, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu
mena a dobrej povesti sťažovateľa viacerými a nielen tromi výrokmi, ktoré v konečnom
rozhodnutí určil súd, že žiadal ospravedlnenie za všetky výroky. Preto bolo predmetné
ospravedlnenie koncipované tak, že žalovaný sa má ospravedlniť za všetky výroky, ktorými
malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na ochranu mena a dobrej
povesti. Sťažovateľ nemohol predpokladať, v akom rozsahu súd jeho žalobe vyhovie, resp.
veril, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. V dôsledku toho, že súd úplne svojvoľne, bez
dôkladnej argumentácie neuložil povinnosť žalovanému ospravedlniť sa sťažovateľovi,
markantne zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu. Zároveň v dôsledku tohto sa úplne
stratil zmysel výroku I. predmetného rozhodnutia!!!“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 a Rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 zo dňa 13. 02. 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 zo dňa 13. 02. 2014 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 10.000,00 EUR (slovom desaťtisíc EUR) na účet sťažovateľa.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľka tým, že
„Skutočnosť, že žalovaný nebol nijakým spôsobom potrestaný za svoje konanie, ktoré
jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej
sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel (naopak je
tu zjavný rozpor a popretý účel ochrany daným zákonom).“.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 41/2015 z 22. januára 2015 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a následne vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila
k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Predsedníčka
krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 40/2015 z 10. februára 2015,
v ktorého podstatnej časti uviedla:
„Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s odvolacími námietkami,
riadne zdôvodnil, z akých právnych a skutkových dôvodov považuje rozhodnutie súdu
I. stupňa za vecne správne a podľa nášho názoru nejde o nedostatočne zdôvodnené
a arbitrárne rozhodnutie. V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na to, že podľa
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR ani odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ sťažovateľka
ďalej v ústavnej sťažnosti namieta, že písomné vyjadrenie k odvolaniu jej bolo doručené deň
pred rozhodnutím odvolacieho súdu, k tomu je potrebné uviesť, že písomné vyjadrenie k
odvolaniu bolo sťažovateľke doručené na vedomie. K ďalším námietkam sťažovateľky
poukazujúcim na nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočívajúcom v tom,
že žalovanej nebola uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná
príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky,
tunajší súd zotrváva na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia. S
poukazom na uvedené považujeme námietky sťažovateľky za nedôvodné.“
Predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá
na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca
sťažovateľky vo svojom podaní zotrval na argumentácii zachytenej v sťažnosti a v stručnosti
sa vyjadril k tvrdeniu krajského súdu týkajúcemu sa práva sťažovateľky vyjadriť sa k
podaniu žalovanej, ktorým tento reagoval na odvolanie sťažovateľky, pričom k tomuto
uviedol:
„Sme toho názoru, že takáto argumentácia krajského súdu nemôže obstáť, nakoľko
konajúci súd dlhodobo disponoval vyjadrením protistrany, keďže toto bolo reálne ešte
na prvostupňový súd doručené dňa 22.05.2012 a teda postup odvolacieho súdu je absolútne
neprijateľný. Je teda evidentné, že odvolací súd mal dostatočne dlhí časový priestor, aby
toto zaslal účastníkovi konania s tým, aby sa tento k nemu mohol vyjadriť. Napriek tomu tak
konajúci súd neurobil.“
Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené na rovnakých
právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať spoločne
(m. m. IV. ÚS 147/08).
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočného odôvodnenia,
keďže sa v ňom odvolací súd nedostatočne vysporiadal s obsahom odvolania
a so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporu sťažovateľkiných tvrdení.
Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže ním
nebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná
príslušnými výrokmi zasiahla do jej práva na ochranu mena a dobrej povesti, pričom
sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučinenie spočívajúce
v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala v žalobnom petite.
Sťažovateľka v priebehu konania pred okresným súdom navrhla zmenu žalobného
petitu, pričom okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 200/2010 zo 7. septembra 2011 jej
návrhu vyhovel. Po príslušnej zmene petit znel takto:
«Súd určuje, že žalovaný zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovanému obci
Sverepec a poslancom obce, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej
povesti žalobcu. Žalovaný nepravdivo uviedol, že žalobca „vystupuje ako majiteľ skládky
v KO Sverepec, úmyselne uzatváral zmluvy, na ktoré nemal oprávnenie, a tým sa dopúšťal
trestného konania, získaval nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec, nemal
zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety skládky, a že
žalobcovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, a to
spôsobom vyvolávajúcim dojem, že žalobca svojím protizákonným konaním spôsobil
rozsiahlu škodu obci Sverepec a ako obchodný partner je nedôveryhodný. Žalovaný je
povinný zdržať sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti žalobcu, poskytnúť žalobcovi
morálne zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti napísať ospravedlnenie, ktoré písomne
odošle na obecný úrad Sverepec a všetkým poslancom obecného zastupiteľstva, ako aj
na verejnú tabuľu v obci Sverepec s nasledovným textom:
„OSPRAVEDLNENIE
Ospravedlňujem sa spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s.r.o. za to, že som o nej
formou listov, ktoré som odoslal na Obecný úrad Sverepec a poslancom obecného
zastupiteľstva rozširoval nepravdivé informácie, ktorými som sa snažil poškodiť jej dobrú
povesť a meno vo vzťahu k občanom obce a obchodným partnerom a vyvolal som tak
nepriaznivé dôsledky pre jej postavenie a uplatnenie v hospodárskej súťaži.
konateľ MTS Považská Bystrica, s. r. o.“
Žalovaný je povinný vyššie uvedené ospravedlnenie napísať na liste formátu A4; typ
písma Times New Roman, veľkosť 20.»
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu
jeho nedostatočného odôvodnenia
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je
z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru riadne
a dostatočne odôvodnený, keďže v ňom chýba „... samostatná argumentácia, ktorou by
reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal závery, ku ktorým dospel súd
1. stupňa“. V konkrétnostiach sťažovateľka namieta tie časti odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré sa dotýkajú (majú dotýkať) tých výrokov žalovanej,
vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá.
V rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 sa okrem iného uvádza, že nepravdivými
tvrdeniami žalovanej, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, „nemal zmluvu,
ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a „navrhovateľovým
konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, došlo k neoprávnenému
zásahu do práv sťažovateľky na ochranu mena a dobrej povesti. Okresný súd ale zároveň
rozsudkom z 5. apríla 2012 zamietol návrh v časti namietaného neoprávneného zásahu
do práv na ochranu mena a dobrej povesti vyjadreniami žalovanej, podľa ktorých
sťažovateľka „úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré nemala oprávnenie“ (ďalej len „prvé
sporné vyjadrenie“), „získava nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec“
(ďalej len „druhé sporné vyjadrenie“) a „vystupuje ako majiteľka skládky v KO Sverepec“
(ďalej len „tretie sporné vyjadrenie“).
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd k prvému
spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej „jej právo uzatvárať zmluvy
na ukladanie odpadu vyplýva z jej postavenia ako prevádzkovateľa skládky v súlade so
zákonom o odpadoch“ (argumentácia obsiahnutá v odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
okresného súdu z 5. apríla 2012, pozn.), v podstatnej časti uviedol, že „odplatné zmluvy
o uložení odpadu na skládku vo Sverepci bolo oprávnené uzatvárať iba Mesto Považská
Bystrica ako vlastník skládky komunálneho odpadu a nie spoločnosť navrhovateľa.
Vzhľadom k tomu, že zákon o odpadoch č. 223/2001 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by oprávňovalo prevádzkovateľa skládky na uzatváranie zmlúv a ani zmluva medzi
navrhovateľom a Mestom Považská Bystrica žiadne takéto oprávnenie nemá, treba vyvodiť,
že odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 pravdivo uviedol, že navrhovateľ uzatváral zmluvy,
na ktoré nemal oprávnenie. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny názor, že v prípade
neexistencie príslušných ustanovení v zákone o odpadoch je potrebné použiť všeobecnú
úpravu o vlastníckom práve uvedenú v Občianskom zákonníku, a to ust. § 123
Obč. zákonníka. Z ust. § 123 Obč. zákonníka vyplýva, že vlastník je v medziach zákona
oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať
s ním.“.
Vo vzťahu k druhému spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej
je toto sporné vyjadrenie nepravdivé „vzhľadom na to, že v predmetnom liste na inom
mieste nižšie je presne uvedená informácia o tom, že žalobca neplatil riadne a včas
poplatky“ (citované z odvolania sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu
z 5. apríla 2012, pozn.), krajský súd uviedol:
„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ neodvádzal poplatky
za uloženie odpadov Obci Sverepec v zmysle zák. č. 17/2004 Z. z. o poplatkoch za uloženie
odpadu. Sám navrhovateľ predložil doklad o zápočte, čo ale nie je spôsob platby, ktorý je
v súlade so zákonom č. 17/2004 Z. z. Z ust. § 4 ods. 6 cit. zákona vyplýva, že prevádzkovateľ
skládky alebo odkaliska odvedie poplatky za uloženie odpadov mesačne podľa ods. 2
do posledného pracovného dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bol
odpad na skládke odpadov alebo na odkalisku uložený.
Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákon presne stanovuje
splatnosť poplatku za uloženie odpadu, v ktorej je povinný prevádzkovateľ skládky odviesť
poplatky za uloženie odpadov. Navrhovateľ v konaní predložil zápočet zo dňa 31. 12. 2009
o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťou navrhovateľa a Obcou
Sverepec, z ktorého je však zrejmé, že spoločnosť navrhovateľa neodvádzala včas,
pravidelne, mesačne Obci Sverepec v roku 2009 zákonné poplatky za uloženie odpadov,
nedodržala splatnosť tak, ako jej to ukladá zákon č. 17/2004 Z. z. v § 4 ods. 6. Aj keď medzi
navrhovateľom a Obcou Sverepec bola uzavretá dohoda o započítaní vzájomných
pohľadávok a záväzkov ku dňu 31. 12. 2009, táto skutočnosť nič nemení na tom, že
do 31. 12. 2009 navrhovateľ neplatil, resp. neodvádzal Obci Sverepec zákonné poplatky
podľa zák. č. 17/2004 Z. z. Zo zákona č. 17/2004 Z. z. teda jednoznačne vyplýva, že
navrhovateľ mal povinnosť dodržiavať splatnosť odvedenia poplatkov podľa tohto zákona
a mal aj povinnosť pri nedodržaní splatnosti zaplatiť úroky z omeškania a preto aj tvrdenie
odporcu v liste zo dňa 09. 11. 2010, že spoločnosť navrhovateľa nezákonne získavala
finančné prostriedky patriace Obci Sverepec nie je tvrdením nepravdivým. V tomto smere
teda odporca uniesol dôkazné bremeno a preukázal pravdivosť svojich tvrdení, preto
odvolacie námietky navrhovateľa neboli opodstatnené.“
K tretiemu spornému vyjadreniu, ku ktorému sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu z 5. apríla 2012 zdôraznila, že tento je nepravdivý z dôvodu použitých
argumentov a absencie akýchkoľvek dôkazov na preukázanie daného tvrdenia, krajský súd
v napadnutom rozsudku uviedol:
„V tomto smere súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že vlastníkom skládky KO
Sverepec bolo výlučne Mesto Považská Bystrica a bolo len v jeho kompetencii uzatvárať
ostatné zmluvy o uložení odpadu na predmetnej skládke. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ
nemal žiadne zákonné ani zmluvné oprávnenie uzatvárať odplatné zmluvy o uložení odpadu
s inými subjektmi, je preto tvrdenie odporcu o tom, že navrhovateľ neoprávnené vystupoval
ako majiteľ skládky pravdivé. Keďže odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 uviedol v tomto
smere pravdivú informáciu, nemožno jeho konanie považovať za zásah do dobrej povesti
navrhovateľa. Odvolanie navrhovateľa bolo preto aj v tejto časti neopodstatnené.“
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999,
bod 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd
v ňom reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľky týkajúce sa sporných vyjadrení.
Okrem stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 OSP odvolaciemu
súdu poskytuje možnosť vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sa
v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako
aj právnej stránke) krajský súd napadnutý rozsudok doplnil o ďalšie dôvody podporujúce
závery okresného súdu vyjadrené v jeho rozsudku z 5. apríla 2012.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský
súd rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa (ne)pravdivosti sporných vyjadrení
potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nemožno preto považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v sťažovateľkou
namietanej časti je napadnutý rozsudok krajského súdu riadne odôvodnený, a preto v tejto
časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku. Sťažovateľka namieta, že krajský súd pochybil, keď jej vyjadrenie
žalovanej k jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 nedoručil
v primeranej lehote.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa postupu krajského súdu ústavný súd
v prvom rade uvádza, že vo veci sťažovateľky nemá dôvod spochybňovať svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi
konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore
s princípom kontradiktórnosti konania a princípom rovnosti zbraní, ktoré tvoria integrálnu
súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd zároveň ale už vo svojej doterajšej
judikatúre viackrát pripustil, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže byť
absencia stanoviska účastníka konania, ktorý podal opravný prostriedok k vyjadreniu
druhého účastníka konania k podanému opravnému prostriedku, právne irelevantná. O taký
prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje rozhodnutie
na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho vyjadrenie
k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku
(m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06). Je zjavné, že v posudzovanom prípade
nemohlo mať (nemalo) vyjadrenie žalovanej k odvolaniu sťažovateľky zásadný vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil
s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2014 a navyše uviedol ďalšie dôvody
na podporu odôvodnenia rozsudku okresného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani v časti, ktorou
sťažovateľka namieta postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého
rozsudku, neexistujú dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosti nevyhovel
(bod 4 výroku tohto nálezu).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu
arbitrárnosti
Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v časti
neuloženia žiadnej sankcie žalovanej, a to aj napriek záveru, že žalovaná príslušnými
výrokmi neoprávnene zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky,
pričom navyše sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučinenie
spočívajúce v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala
v žalobnom petite.
Podľa § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka pri neoprávnenom použití názvu
právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho
užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré
sa môže požadovať aj v peniazoch.
Podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka odsek 2 platí primerane aj
pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.
Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle už citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby
skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať.
Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej
osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika,
ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah
do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa
popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva
v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť
tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia či dôkazné bremeno) občianskoprávnej
sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy; k tomu pozri
napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 212/2007).
V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 „vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti
návrh navrhovateľa, zamietol a vo výroku o náhrade trov konania“ (v časti týkajúcej sa
namietaného nepriznania morálneho zadosťučinenia), predovšetkým uvádza:
«V bode IV. podaného odvolania navrhovateľ ďalej namieta zamietnutie návrhu
v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia spočívajúcom v povinnosti odporcu napísať
ospravedlnenie tak, ako bolo uvedené v upravenom žalobnom návrhu. Súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu navrhovateľa v tejto okrem iného odôvodnil tým, že
list navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje, aké konkrétne nepravdivé
informácie mali byť odporcom rozširované, za ktoré konkrétne výroky sa má odporca
ospravedlniť. Keďže list zo dňa 09. 11. 2010 obsahoval aj pravdivé výroky, nemožno
poskytnúť zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ktoré nevymedzuje konkrétne výroky
a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol
čiastočne pravdivý, čo je neprípustné. Taktiež nebolo preukázané, že by odporca vyvolal
nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie navrhovateľa v hospodárskej súťaži,
naopak obchodná spolupráca navrhovateľa s Obcou Sverepec pokračovala. Odvolací súd
považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti za vecne správne. Z vykonaného
dokazovania súdom prvého stupňa nebolo preukázané, že znenie listu zo dňa 09. 11. 2010
vyvolalo nepriaznivé dôsledky, ktoré by ohrozili dobré meno a povesť navrhovateľa, o čom
svedčí aj to, že navrhovateľ naďalej podniká v tomto odvetví, je vlastníkom novej kazety,
ktorá sa nachádza na pozemku Obce Sverepec, uzatvára nové zmluvy o uložení odpadu
a spolupracuje s Obcou Sverepec. Taktiež navrhovateľov žiadny obchodný partner
nevypovedal zmluvu v súvislosti s uvedeným listom a navrhovateľovi nevznikol žiadny
škodlivý následok v súvislosti s konaním odporcu. Nebolo teda preukázané, že by odporca
vyvolal nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie navrhovateľa v hospodárskej
súťaži. Za tohto stavu boli odvolacie námietky navrhovateľa nedôvodné.»
Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa
v ňom stotožnil s príslušnou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012,
ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky na priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme
ospravedlnenia. Krajský súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že list,
ktorým sa mala žalovaná ospravedlniť, naformulovaný sťažovateľkou v žalobnom petite
neobsahoval, aké konkrétne nepravdivé informácie mali byť žalovanou rozširované
a za ktoré výroky sa má žalovaná ospravedlniť, ako aj s poukazom na to, že nebolo
preukázané, že by žalovaná vyvolala nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie
sťažovateľky v hospodárskej súťaži.
V rámci tzv. satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej
osoby sa možno domáhať satisfakcie morálnej (najčastejšie vo forme ospravedlnenia)
a satisfakcie majetkovej (v peniazoch). Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byť
uplatnené súčasne. Výslovným kritériom, ktoré zákon ustanovuje pre poskytnutie
zadosťučinenia (nerozlišujúc jeho formu), je primeranosť tejto satisfakcie. Z pojmu
primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť
a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne určiť ďalšie kritériá na posúdenie
každého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané bude
považovať len morálne alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy (porovnaj
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2010 z 10. augusta
2011).
Konanie vo veci ochrany mena a dobrej povesti právnickej osoby je návrhovým
konaním, v ktorom je všeobecný súd viazaný petitom návrhu. Formuláciou žalobného petitu
tak, ako bol už citovaný (uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 200/2010 zo 7. septembra
2011 o pripustení zmeny návrhu), sa sťažovateľka domáhala ospravedlnenia ako morálneho
zadosťučinenia za neoprávnený zásah, ktorého sa dopustila žalovaná. Ústavný súd
nespochybňuje, že v sťažovateľkou navrhnutom ospravedlnení, ktoré tvorilo obsah jej
(zmeneného) žalobného petitu, neboli bližšie špecifikované nepravdivé výroky, ktoré mali
byť žalovanou rozširované, za ktoré sa mala žalovaná sťažovateľke ospravedlniť. Zároveň ale
ústavný súd zastáva názor, že bolo v možnostiach všeobecného súdu – s prihliadnutím na
žalobný petit ako celok – identifikovať výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahu
do práv sťažovateľky a za ktoré sa jej žalovaná má ospravedlniť.
V konaní vo veciach ochrany mena a dobrej povesti žalobný petit tvorí v nároku
na určenie, že určitým konaním došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, a v nároku
na poskytnutie morálneho zadosťučinenia za takýto neoprávnený zásah jeden celok. Preto aj
keď tá časť žalobného petitu, ktorá sa týkala nároku na priznanie morálneho zadosťučinenia,
bola formulovaná všeobecne, bola vecne previazaná s tou časťou žalobného petitu, ktorý sa
týkal vyslovenia neoprávneného zásahu do práv žalobkyne na ochranu mena a dobrej
povesti za presne špecifikované konania žalovanej (nepravdivé výroky obsiahnuté
v predmetnom liste).
Tvrdenie obsiahnuté v rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, podľa ktorého „list
navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje aké konkrétne nepravdivé
informácie mali byť odporcom rozširované, za ktoré konkrétne výroky sa má odporca
ospravedlniť. Keďže list zo dňa 09. 11. 2010 obsahoval aj pravdivé výroky, nemožno
poskytnúť zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ktoré nevymedzuje konkrétne výroky
a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol
čiastočne pravdivý, čo je neprípustné.“, s ktorým sa krajský súd stotožnil, je prejavom
neprimeraného formalizmu. Jeho akceptovanie vedie k záveru ad absurdum, keďže podľa
neho by v prípade, ak sa žalobca domáha určenia, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho
práv niekoľkými tvrdeniami žalovaného (z ktorých všeobecný súd môže vyhodnotiť len
niektoré ako také, ktorými došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu), bolo
povinnosťou žalobcu predložiť všeobecnému súdu na rozhodnutie všetky alternatívne
žalobné návrhy podľa všetkých existujúcich kombinácií, čo je vzhľadom na poňatie
materiálnej ochrany práv sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom neprípustné.
Z viazanosti súdu žalobným petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy
účastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu petitom bude
vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Súd musí
rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie
nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený
v žalobnom návrhu. Nie je porušením ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhu
vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časť
rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne
vykonateľná (m. m. I. ÚS 122/2012).
Povinnosť úpravy petitu návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia je v medziach svojej
právomoci pre všeobecný súd daná predovšetkým v konaniach o ochranu mena a dobrej
povesti právnickej osoby, keďže od určenia všeobecného súdu o tom, že viacerými
(ne)pravdivými výrokmi (ne)došlo k zásahu do práva na ochranu mena a/alebo dobrej
povesti právnickej osoby, závisí aj rozhodnutie týkajúce sa právnych prostriedkov ochrany
(reštitučná žaloba, zdržovacia žaloba a satisfakčná žaloba).
Vzhľadom na uvedené je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým
rozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 („vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa
zamietol“) potvrdil (v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia, pozn.), arbitrárny, teda
taký, ktorým došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
(jeho príslušnou časťou) bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127
ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme
efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj o jeho vrátení na ďalšie konanie a rozhodnutie
(bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
bude krajský súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi
názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II.3 tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde), t. j. právnymi názormi vyjadrenými ústavným súdom v súvislosti s tým,
že krajský súd v napadnutom rozsudku odmietol sťažovateľke nárok na priznanie morálneho
zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že
„Skutočnosť, že žalovaný nebol nijakým spôsobom potrestaný za svoje konanie, ktoré
jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej
sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel.“.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenie
porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s poskytnutím
priestoru krajskému súdu na reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov jeho
sťažnosťou napadnutého rozsudku dostatočnú satisfakciu, a preto sťažovateľke požadované
finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bol 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnym
zástupcom L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica. Podľa
§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trov
konania, pričom ich výšku v sťažnosti vyčíslila na sumu 340,90 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá
bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak ústavný súd sťažovateľke
priznal po 134 €, t. j. spolu 268 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony
vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca
sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto
nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015