Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 41/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti MEGAWASTE

SLOVAKIA s. r. o., Nová 134, Považská Bystrica, zastúpenej L§B Legal Services s. r. o.,

Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka

a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 13. februára 2014, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o.,

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 13. februára 2014

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 13. februára 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať

eur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu L§B Legal Services s. r. o.,

Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., Nová 134,

Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej L§B

Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej

koná jej konateľka a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť

(ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), zaslala

9. novembra 2010 Obecnému úradu v Sverepci, ako aj všetkým poslancom Obecného

zastupiteľstva obce Sverepec list (ďalej len „predmetný list“), obsah ktorého považovala

sťažovateľka za „zavádzajúci a značne difamujúci“. Vzhľadom na to sťažovateľka podala

Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. novembra 2010 žalobu,

ktorou sa proti žalovanej domáhala zdržania sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti,

ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhrady trov konania.

Sťažovateľka ako dodávateľka uzatvorila 27. decembra 2007 s mestom Považská

Bystrica ako odberateľom zmluvu o poskytovaní služieb č. 296/2007 v oblasti nakladania

s komunálnym odpadom – prevádzkovanie skládky. Predmetný list žalovanej obsahoval

tento text:

„... Naša spoločnosť má informácie o tom, že spoločnosť... vystupuje ako majiteľ

skládky KO Sverepec a aj vážne lístky sú na neexistujúcu skládku... Dôkazom sú vážne

lístky, zmluvy, ktoré podpisovala spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. s obecnými

úradmi v okrese Púchov. Neobsahovali vôbec informácie o zaplatení zákonného poplatku...

Tieto zmluvy mohol podpisovať len štatutár Mesta Považská Bystrica a nikto iný. Máme

za to, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré

nemala oprávnenie od majiteľa skládky Mesta Považská Bystrica a tým sa dopúšťala

trestného konania a OU Sverepec jeho konaním vznikla značná strata a tiež aj nedôvera

občanov obce Sverepec. Preto Vás žiadame, aby zástupca obce ako aj zastupiteľstvo

OU Sverepec zvážilo spoluprácu so spoločnosťou Megawaste Slovakia spol. s. r. o., ktorá

nezákonne získavala finančné prostriedky patriace obci Sverepec. Naša spoločnosť má

ďalšie dôkazy o tom, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o., nemala zmluvu, ktorá

sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety, na prevádzkovanie skládky

ale túto zmluvu mala spoločnosť Megawaste spol. s r. o. Praha 1. Máme podozrenie, že táto

zmluva bola pozmenená alebo inak upravená zatiaľ neznámou osobou. Týmto Vás žiadame,

aby ste dôkladne prešetrili tieto zmluvy skôr ako bude vydané kolaudačné rozhodnutie,

pretože v opačnom prípade obci Sverepec budú vznikať škody.“

Po vykonanom dokazovaní vydal okresný súd 5. apríla 2012 rozsudok

č. k. (ďalej len „rozsudok z 5. apríla 2012“), ktorým «I. určil, že

odporca zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovaným obci Sverepec a poslancom obce

neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti navrhovateľa. Odporca

nepravdivo uviedol, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, že „nemal zmluvu,

ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a že „navrhovateľovým

konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov.“ II. Vo zvyšku nároku

návrh zamietol. III. Súd konanie v časti o zaplatenie 10.000 EUR zastavil. IV. Rozhodol

o tom, že žiaden z účastníkov nemá práva na náhradu trov konania.».

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania smerujúceho proti výrokom

II a IV rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 krajský súd napadnutým rozsudkom

odvolaním napadnuté výroky potvrdil ako vecne správne. Sťažovateľka namieta, že krajský

súd napadnutým rozsudkom porušil jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre „porušenie práva na dôkladné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia“ a „pre arbitrárnosť súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „písomné vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa, ktoré

tam adresoval žalovaný mu bolo doručené až odvolacím súdom po cca 1,5 roku a to tesne

pred jeho rozhodnutím dňa 12. 02. 2014 (teda 1 deň pred rozhodnutím odvolacieho

orgánu)!!! Keďže rozhodnutie Krajského súdu je zo dňa 13. 02. 2014 bolo sťažovateľovi

odopreté právo na primeranú lehotu na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného!!!“.

V nadväznosti na už citované sťažovateľka namieta, že krajský súd rozhodol

o potvrdení rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 bez toho, aby sa riadne vysporiadal

s obsahom odvolania a so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporu

sťažovateľkiných tvrdení, a následne riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil, čím porušil

sťažovateľkou označené práva podľa a podľa dohovoru.

Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavky riadneho

a dostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keďže v ňom chýba „jeho samostatná

argumentácia, ktorou by reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal

závery, ku ktorým dospel súd 1. stupňa.“.

Arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu spočíva podľa sťažovateľky

v tom, že ním nebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že

žalovaná príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti

sťažovateľky, pričom sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne

zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho

špecifikovala v žalobnom petite. Sťažovateľka namieta, že sa „javí ako logické, že ak má súd

za preukázané, zistil a sám určil, že bolo zasiahnuté do dobrej povesti konaním žalovaného,

spojiť s týmto výrokom aj rozhodnutie o sankcii za takéto porušenie. Je logické, keďže

sťažovateľ sa domáhal určenia, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu

mena a dobrej povesti sťažovateľa viacerými a nielen tromi výrokmi, ktoré v konečnom

rozhodnutí určil súd, že žiadal ospravedlnenie za všetky výroky. Preto bolo predmetné

ospravedlnenie koncipované tak, že žalovaný sa má ospravedlniť za všetky výroky, ktorými

malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na ochranu mena a dobrej

povesti. Sťažovateľ nemohol predpokladať, v akom rozsahu súd jeho žalobe vyhovie, resp.

veril, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. V dôsledku toho, že súd úplne svojvoľne, bez

dôkladnej argumentácie neuložil povinnosť žalovanému ospravedlniť sa sťažovateľovi,

markantne zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu. Zároveň v dôsledku tohto sa úplne

stratil zmysel výroku I. predmetného rozhodnutia!!!“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne č. k.: a Rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k.: zo dňa 13. 02. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.: zo dňa 13. 02. 2014 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 10.000,00 EUR (slovom desaťtisíc EUR) na účet sťažovateľa.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľka tým, že

„Skutočnosť, že žalovaný nebol nijakým spôsobom potrestaný za svoje konanie, ktoré

jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej

sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel (naopak je

tu zjavný rozpor a popretý účel ochrany daným zákonom).“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. januára 2015 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a následne vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila

k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Predsedníčka

krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 40/2015 z 10. februára 2015,

v ktorého podstatnej časti uviedla:

„Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s odvolacími námietkami,

riadne zdôvodnil, z akých právnych a skutkových dôvodov považuje rozhodnutie súdu

I. stupňa za vecne správne a podľa nášho názoru nejde o nedostatočne zdôvodnené

a arbitrárne rozhodnutie. V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na to, že podľa

stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR ani odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ sťažovateľka

ďalej v ústavnej sťažnosti namieta, že písomné vyjadrenie k odvolaniu jej bolo doručené deň

pred rozhodnutím odvolacieho súdu, k tomu je potrebné uviesť, že písomné vyjadrenie k

odvolaniu bolo sťažovateľke doručené na vedomie. K ďalším námietkam sťažovateľky

poukazujúcim na nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočívajúcom v tom,

že žalovanej nebola uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná

príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky,

tunajší súd zotrváva na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia. S

poukazom na uvedené považujeme námietky sťažovateľky za nedôvodné.“

Predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá

na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca

sťažovateľky vo svojom podaní zotrval na argumentácii zachytenej v sťažnosti a v stručnosti

sa vyjadril k tvrdeniu krajského súdu týkajúcemu sa práva sťažovateľky vyjadriť sa k

podaniu žalovanej, ktorým tento reagoval na odvolanie sťažovateľky, pričom k tomuto

uviedol:

„Sme toho názoru, že takáto argumentácia krajského súdu nemôže obstáť, nakoľko

konajúci súd dlhodobo disponoval vyjadrením protistrany, keďže toto bolo reálne ešte

na prvostupňový súd doručené dňa 22.05.2012 a teda postup odvolacieho súdu je absolútne

neprijateľný. Je teda evidentné, že odvolací súd mal dostatočne dlhí časový priestor, aby

toto zaslal účastníkovi konania s tým, aby sa tento k nemu mohol vyjadriť. Napriek tomu tak

konajúci súd neurobil.“

Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), t. j. sú založené na rovnakých

právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať spoločne

(m. m. ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočného odôvodnenia,

keďže sa v ňom odvolací súd nedostatočne vysporiadal s obsahom odvolania

a so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporu sťažovateľkiných tvrdení.

Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže ním

nebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná

príslušnými výrokmi zasiahla do jej práva na ochranu mena a dobrej povesti, pričom

sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučinenie spočívajúce

v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala v žalobnom petite.

Sťažovateľka v priebehu konania pred okresným súdom navrhla zmenu žalobného

petitu, pričom okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. septembra 2011 jej

návrhu vyhovel. Po príslušnej zmene petit znel takto:

«Súd určuje, že žalovaný zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovanému obci

Sverepec a poslancom obce, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej

povesti žalobcu. Žalovaný nepravdivo uviedol, že žalobca „vystupuje ako majiteľ skládky

v KO Sverepec, úmyselne uzatváral zmluvy, na ktoré nemal oprávnenie, a tým sa dopúšťal

trestného konania, získaval nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec, nemal

zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety skládky, a že

žalobcovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, a to

spôsobom vyvolávajúcim dojem, že žalobca svojím protizákonným konaním spôsobil

rozsiahlu škodu obci Sverepec a ako obchodný partner je nedôveryhodný. Žalovaný je

povinný zdržať sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti žalobcu, poskytnúť žalobcovi

morálne zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti napísať ospravedlnenie, ktoré písomne

odošle na obecný úrad Sverepec a všetkým poslancom obecného zastupiteľstva, ako aj

na verejnú tabuľu v obci Sverepec s nasledovným textom:

„OSPRAVEDLNENIE

Ospravedlňujem sa spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s.r.o. za to, že som o nej

formou listov, ktoré som odoslal na Obecný úrad Sverepec a poslancom obecného

zastupiteľstva rozširoval nepravdivé informácie, ktorými som sa snažil poškodiť jej dobrú

povesť a meno vo vzťahu k občanom obce a obchodným partnerom a vyvolal som tak

nepriaznivé dôsledky pre jej postavenie a uplatnenie v hospodárskej súťaži.

konateľ MTS Považská Bystrica, s. r. o.“

Žalovaný je povinný vyššie uvedené ospravedlnenie napísať na liste formátu A4; typ

písma Times New Roman, veľkosť 20.»

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu

jeho nedostatočného odôvodnenia

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je

z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru riadne

a dostatočne odôvodnený, keďže v ňom chýba „... samostatná argumentácia, ktorou by

reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal závery, ku ktorým dospel súd

1. stupňa“. V konkrétnostiach sťažovateľka namieta tie časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré sa dotýkajú (majú dotýkať) tých výrokov žalovanej,

vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá.

V rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 sa okrem iného uvádza, že nepravdivými

tvrdeniami žalovanej, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, „nemal zmluvu,

ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a „navrhovateľovým

konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, došlo k neoprávnenému

zásahu do práv sťažovateľky na ochranu mena a dobrej povesti. Okresný súd ale zároveň

rozsudkom z 5. apríla 2012 zamietol návrh v časti namietaného neoprávneného zásahu

do práv na ochranu mena a dobrej povesti vyjadreniami žalovanej, podľa ktorých

sťažovateľka „úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré nemala oprávnenie“ (ďalej len „prvé

sporné vyjadrenie“), „získava nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec“

(ďalej len „druhé sporné vyjadrenie“) a „vystupuje ako majiteľka skládky v KO Sverepec“

(ďalej len „tretie sporné vyjadrenie“).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd k prvému

spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej „jej právo uzatvárať zmluvy

na ukladanie odpadu vyplýva z jej postavenia ako prevádzkovateľa skládky v súlade so

zákonom o odpadoch“ (argumentácia obsiahnutá v odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

okresného súdu z 5. apríla 2012, pozn.), v podstatnej časti uviedol, že „odplatné zmluvy

o uložení odpadu na skládku vo Sverepci bolo oprávnené uzatvárať iba Mesto Považská

Bystrica ako vlastník skládky komunálneho odpadu a nie spoločnosť navrhovateľa.

Vzhľadom k tomu, že neobsahuje žiadne ustanovenie,

ktoré by oprávňovalo prevádzkovateľa skládky na uzatváranie zmlúv a ani zmluva medzi

navrhovateľom a Mestom Považská Bystrica žiadne takéto oprávnenie nemá, treba vyvodiť,

že odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 pravdivo uviedol, že navrhovateľ uzatváral zmluvy,

na ktoré nemal oprávnenie. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny názor, že v prípade

neexistencie príslušných ustanovení v zákone o odpadoch je potrebné použiť všeobecnú

úpravu o vlastníckom práve uvedenú v , a to ust.

Obč. zákonníka. Z ust. § 123 Obč. zákonníka vyplýva, že vlastník je v medziach zákona

oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať

s ním.“.

Vo vzťahu k druhému spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej

je toto sporné vyjadrenie nepravdivé „vzhľadom na to, že v predmetnom liste na inom

mieste nižšie je presne uvedená informácia o tom, že žalobca neplatil riadne a včas

poplatky“ (citované z odvolania sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu

z 5. apríla 2012, pozn.), krajský súd uviedol:

„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ neodvádzal poplatky

za uloženie odpadov Obci Sverepec v zmysle o poplatkoch za uloženie

odpadu. Sám navrhovateľ predložil doklad o zápočte, čo ale nie je spôsob platby, ktorý je

v súlade so Z ust. cit. zákona vyplýva, že prevádzkovateľ

skládky alebo odkaliska odvedie poplatky za uloženie odpadov mesačne podľa ods. 2

do posledného pracovného dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bol

odpad na skládke odpadov alebo na odkalisku uložený.

Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákon presne stanovuje

splatnosť poplatku za uloženie odpadu, v ktorej je povinný prevádzkovateľ skládky odviesť

poplatky za uloženie odpadov. Navrhovateľ v konaní predložil zápočet zo dňa 31. 12. 2009

o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťou navrhovateľa a Obcou

Sverepec, z ktorého je však zrejmé, že spoločnosť navrhovateľa neodvádzala včas,

pravidelne, mesačne Obci Sverepec v roku 2009 zákonné poplatky za uloženie odpadov,

nedodržala splatnosť tak, ako jej to ukladá v . Aj keď medzi

navrhovateľom a Obcou Sverepec bola uzavretá dohoda o započítaní vzájomných

pohľadávok a záväzkov ku dňu 31. 12. 2009, táto skutočnosť nič nemení na tom, že

do 31. 12. 2009 navrhovateľ neplatil, resp. neodvádzal Obci Sverepec zákonné poplatky

podľa Zo teda jednoznačne vyplýva, že

navrhovateľ mal povinnosť dodržiavať splatnosť odvedenia poplatkov podľa tohto zákona

a mal aj povinnosť pri nedodržaní splatnosti zaplatiť úroky z omeškania a preto aj tvrdenie

odporcu v liste zo dňa 09. 11. 2010, že spoločnosť navrhovateľa nezákonne získavala

finančné prostriedky patriace Obci Sverepec nie je tvrdením nepravdivým. V tomto smere

teda odporca uniesol dôkazné bremeno a preukázal pravdivosť svojich tvrdení, preto

odvolacie námietky navrhovateľa neboli opodstatnené.“

K tretiemu spornému vyjadreniu, ku ktorému sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu z 5. apríla 2012 zdôraznila, že tento je nepravdivý z dôvodu použitých

argumentov a absencie akýchkoľvek dôkazov na preukázanie daného tvrdenia, krajský súd

v napadnutom rozsudku uviedol:

„V tomto smere súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že vlastníkom skládky KO

Sverepec bolo výlučne Mesto Považská Bystrica a bolo len v jeho kompetencii uzatvárať

ostatné zmluvy o uložení odpadu na predmetnej skládke. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ

nemal žiadne zákonné ani zmluvné oprávnenie uzatvárať odplatné zmluvy o uložení odpadu

s inými subjektmi, je preto tvrdenie odporcu o tom, že navrhovateľ neoprávnené vystupoval

ako majiteľ skládky pravdivé. Keďže odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 uviedol v tomto

smere pravdivú informáciu, nemožno jeho konanie považovať za zásah do dobrej povesti

navrhovateľa. Odvolanie navrhovateľa bolo preto aj v tejto časti neopodstatnené.“

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999,

bod 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd

v ňom reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľky týkajúce sa sporných vyjadrení.

Okrem stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu ( odvolaciemu

súdu poskytuje možnosť vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sa

v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako

aj právnej stránke) krajský súd napadnutý rozsudok doplnil o ďalšie dôvody podporujúce

závery okresného súdu vyjadrené v jeho rozsudku z 5. apríla 2012.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský

súd rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa (ne)pravdivosti sporných vyjadrení

potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nemožno preto považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v sťažovateľkou

namietanej časti je napadnutý rozsudok krajského súdu riadne odôvodnený, a preto v tejto

časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý predchádzal

vydaniu napadnutého rozsudku

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutého rozsudku. Sťažovateľka namieta, že krajský súd pochybil, keď jej vyjadrenie

žalovanej k jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 nedoručil

v primeranej lehote.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa postupu krajského súdu ústavný súd

v prvom rade uvádza, že vo veci sťažovateľky nemá dôvod spochybňovať svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi

konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore

s princípom kontradiktórnosti konania a princípom rovnosti zbraní, ktoré tvoria integrálnu

súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd zároveň ale už vo svojej doterajšej

judikatúre viackrát pripustil, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže byť

absencia stanoviska účastníka konania, ktorý podal opravný prostriedok k vyjadreniu

druhého účastníka konania k podanému opravnému prostriedku, právne irelevantná. O taký

prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje rozhodnutie

na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho vyjadrenie

k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku

(m. m. , , ). Je zjavné, že v posudzovanom prípade

nemohlo mať (nemalo) vyjadrenie žalovanej k odvolaniu sťažovateľky zásadný vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2014 a navyše uviedol ďalšie dôvody

na podporu odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani v časti, ktorou

sťažovateľka namieta postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého

rozsudku, neexistujú dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosti nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu

arbitrárnosti

Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v časti

neuloženia žiadnej sankcie žalovanej, a to aj napriek záveru, že žalovaná príslušnými

výrokmi neoprávnene zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky,

pričom navyše sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučinenie

spočívajúce v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala

v žalobnom petite.

Podľa pri neoprávnenom použití názvu

právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho

užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré

sa môže požadovať aj v peniazoch.

Podľa odsek 2 platí primerane aj

pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.

Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle už citovaných ustanovení

je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby

skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať.

Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej

osoby chránené v zmysle a . Môže ním byť aj kritika,

ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah

do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa

popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva

v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť

tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia či dôkazné bremeno) občianskoprávnej

sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy; k tomu pozri

napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 „vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti

návrh navrhovateľa, zamietol a vo výroku o náhrade trov konania“ (v časti týkajúcej sa

namietaného nepriznania morálneho zadosťučinenia), predovšetkým uvádza:

«V bode IV. podaného odvolania navrhovateľ ďalej namieta zamietnutie návrhu

v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia spočívajúcom v povinnosti odporcu napísať

ospravedlnenie tak, ako bolo uvedené v upravenom žalobnom návrhu. Súd prvého stupňa

svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu navrhovateľa v tejto okrem iného odôvodnil tým, že

list navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje, aké konkrétne nepravdivé

informácie mali byť odporcom rozširované, za ktoré konkrétne výroky sa má odporca

ospravedlniť. Keďže list zo dňa 09. 11. 2010 obsahoval aj pravdivé výroky, nemožno

poskytnúť zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ktoré nevymedzuje konkrétne výroky

a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol

čiastočne pravdivý, čo je neprípustné. Taktiež nebolo preukázané, že by odporca vyvolal

nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie navrhovateľa v hospodárskej súťaži,

naopak obchodná spolupráca navrhovateľa s Obcou Sverepec pokračovala. Odvolací súd

považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti za vecne správne. Z vykonaného

dokazovania súdom prvého stupňa nebolo preukázané, že znenie listu zo dňa 09. 11. 2010

vyvolalo nepriaznivé dôsledky, ktoré by ohrozili dobré meno a povesť navrhovateľa, o čom

svedčí aj to, že navrhovateľ naďalej podniká v tomto odvetví, je vlastníkom novej kazety,

ktorá sa nachádza na pozemku Obce Sverepec, uzatvára nové zmluvy o uložení odpadu

a spolupracuje s Obcou Sverepec. Taktiež navrhovateľov žiadny obchodný partner

nevypovedal zmluvu v súvislosti s uvedeným listom a navrhovateľovi nevznikol žiadny

škodlivý následok v súvislosti s konaním odporcu. Nebolo teda preukázané, že by odporca

vyvolal nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie navrhovateľa v hospodárskej

súťaži. Za tohto stavu boli odvolacie námietky navrhovateľa nedôvodné.»

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa

v ňom stotožnil s príslušnou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012,

ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky na priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme

ospravedlnenia. Krajský súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že list,

ktorým sa mala žalovaná ospravedlniť, naformulovaný sťažovateľkou v žalobnom petite

neobsahoval, aké konkrétne nepravdivé informácie mali byť žalovanou rozširované

a za ktoré výroky sa má žalovaná ospravedlniť, ako aj s poukazom na to, že nebolo

preukázané, že by žalovaná vyvolala nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie

sťažovateľky v hospodárskej súťaži.

V rámci tzv. satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej

osoby sa možno domáhať satisfakcie morálnej (najčastejšie vo forme ospravedlnenia)

a satisfakcie majetkovej (v peniazoch). Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byť

uplatnené súčasne. Výslovným kritériom, ktoré zákon ustanovuje pre poskytnutie

zadosťučinenia (nerozlišujúc jeho formu), je primeranosť tejto satisfakcie. Z pojmu

primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť

a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne určiť ďalšie kritériá na posúdenie

každého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané bude

považovať len morálne alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy (porovnaj

napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. augusta

2011).

Konanie vo veci ochrany mena a dobrej povesti právnickej osoby je návrhovým

konaním, v ktorom je všeobecný súd viazaný petitom návrhu. Formuláciou žalobného petitu

tak, ako bol už citovaný (uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 7. septembra

2011 o pripustení zmeny návrhu), sa sťažovateľka domáhala ospravedlnenia ako morálneho

zadosťučinenia za neoprávnený zásah, ktorého sa dopustila žalovaná. Ústavný súd

nespochybňuje, že v sťažovateľkou navrhnutom ospravedlnení, ktoré tvorilo obsah jej

(zmeneného) žalobného petitu, neboli bližšie špecifikované nepravdivé výroky, ktoré mali

byť žalovanou rozširované, za ktoré sa mala žalovaná sťažovateľke ospravedlniť. Zároveň ale

ústavný súd zastáva názor, že bolo v možnostiach všeobecného súdu – s prihliadnutím na

žalobný petit ako celok – identifikovať výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahu

do práv sťažovateľky a za ktoré sa jej žalovaná má ospravedlniť.

V konaní vo veciach ochrany mena a dobrej povesti žalobný petit tvorí v nároku

na určenie, že určitým konaním došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, a v nároku

na poskytnutie morálneho zadosťučinenia za takýto neoprávnený zásah jeden celok. Preto aj

keď tá časť žalobného petitu, ktorá sa týkala nároku na priznanie morálneho zadosťučinenia,

bola formulovaná všeobecne, bola vecne previazaná s tou časťou žalobného petitu, ktorý sa

týkal vyslovenia neoprávneného zásahu do práv žalobkyne na ochranu mena a dobrej

povesti za presne špecifikované konania žalovanej (nepravdivé výroky obsiahnuté

v predmetnom liste).

Tvrdenie obsiahnuté v rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, podľa ktorého „list

navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje aké konkrétne nepravdivé

informácie mali byť odporcom rozširované, za ktoré konkrétne výroky sa má odporca

ospravedlniť. Keďže list zo dňa 09. 11. 2010 obsahoval aj pravdivé výroky, nemožno

poskytnúť zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ktoré nevymedzuje konkrétne výroky

a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol

čiastočne pravdivý, čo je neprípustné.“, s ktorým sa krajský súd stotožnil, je prejavom

neprimeraného formalizmu. Jeho akceptovanie vedie k záveru ad absurdum, keďže podľa

neho by v prípade, ak sa žalobca domáha určenia, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho

práv niekoľkými tvrdeniami žalovaného (z ktorých všeobecný súd môže vyhodnotiť len

niektoré ako také, ktorými došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu), bolo

povinnosťou žalobcu predložiť všeobecnému súdu na rozhodnutie všetky alternatívne

žalobné návrhy podľa všetkých existujúcich kombinácií, čo je vzhľadom na poňatie

materiálnej ochrany práv sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom neprípustné.

Z viazanosti súdu žalobným petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy

účastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu petitom bude

vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Súd musí

rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie

nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený

v žalobnom návrhu. Nie je porušením ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhu

vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časť

rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne

vykonateľná (m. m. ).

Povinnosť úpravy petitu návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia je v medziach svojej

právomoci pre všeobecný súd daná predovšetkým v konaniach o ochranu mena a dobrej

povesti právnickej osoby, keďže od určenia všeobecného súdu o tom, že viacerými

(ne)pravdivými výrokmi (ne)došlo k zásahu do práva na ochranu mena a/alebo dobrej

povesti právnickej osoby, závisí aj rozhodnutie týkajúce sa právnych prostriedkov ochrany

(reštitučná žaloba, zdržovacia žaloba a satisfakčná žaloba).

Vzhľadom na uvedené je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým

rozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 („vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa

zamietol“) potvrdil (v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia, pozn.), arbitrárny, teda

taký, ktorým došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa a podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

(jeho príslušnou časťou) bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a jej právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle

ods. 2 a zákona o súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme

efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj o jeho vrátení na ďalšie konanie a rozhodnutie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude krajský súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II.3 tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde), t. j. právnymi názormi vyjadrenými ústavným súdom v súvislosti s tým,

že krajský súd v napadnutom rozsudku odmietol sťažovateľke nárok na priznanie morálneho

zadosťučinenia.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Sťažovateľka odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že

„Skutočnosť, že žalovaný nebol nijakým spôsobom potrestaný za svoje konanie, ktoré

jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej

sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel.“.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenie

porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s poskytnutím

priestoru krajskému súdu na reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov jeho

sťažnosťou napadnutého rozsudku dostatočnú satisfakciu, a preto sťažovateľke požadované

finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bol 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnym

zástupcom L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trov

konania, pričom ich výšku v sťažnosti vyčíslila na sumu 340,90 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá

bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak ústavný súd sťažovateľke

priznal po 134 €, t. j. spolu 268 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony

vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca

sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto

nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015