Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 212/2015
PDF · 406.53 KB
No categories available
II. ÚS 212/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť neziskovej organizácie
, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Hviezdoslavova 2, Poprad, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 7 Er 326/2014 39 zo 17. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť neziskovej organizácie o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2014 doručená sťažnosť neziskovej organizácie
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Hviezdoslavova 2, Poprad, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 7 Er 326/2014 39 zo 17. septembra 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Na Exekútorskom úrade v Poprade je vedená exekúcia pod
č. Ex 90/14 vo veci oprávneného proti povinnému
o vymoženie istiny 7 858,87 € s prísl. Exekúcia je vykonávaná na základe exekučného titulu
– rozsudku Okresného súdu Poprad č. 19 C/29/2009 383 zo dňa 21. 3. 2013.
Uznesením Okresného súdu v Poprade č. 7 Er/326/2014 39 zo dňa 17. 9. 2014,
právoplatné v II. a II. výroku dňa 24. 9. 2014 a III. výrokom právoplatné dňa 10. 10. 2014
súd rozhodol I. výrokom tak, že námietky proti exekúcii zamietol. II. výrokom súd námietky
proti trovám exekúcie zamietol. III. výrokom súd povolil odklad exekúcie do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti povinného z 24. 6. 2014
č. Rvp 7313/2014.
Voči I. a II. výroku uznesenia nie je odvolanie prípustné.
Okresný súd v Poprade vo svojom rozhodnutí konštatuje, že povinný nijako
nepreukázal, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik
vymáhaného nároku, alebo ktoré bránia jeho vymáhateľnosti, alebo že by tu boli iné
dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Exekúcia sa v tomto exekučnom konaní vedie
na základe riadneho a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol povinný zaviazaný
zaplatiť oprávnenému náhradu škody z dôvodu demontovania zariadenia v objekte s. č. 424
k. ú. Poprad, ktorý je vo vlastníctve oprávneného. Povinný namietal, že došlo v zmysle §
667 ods. 1 Občianskeho zákonníka k započítaniu pohľadávky povinného voči pohľadávke
oprávneného, ktorá je predmetom tejto exekúcie. Povinný však nepredložil súdu
rozhodnutie o tom, že oprávnený /terajší vlastník objektu s. č. 424/ je povinný vrátiť
povinnému náhradu nákladov v súvislosti s vykonanou rekonštrukciou. Naopak, práve
v konaní sp. zn. 18 Cb/76/2010 bola žaloba povinného voči oprávnenému o zaplatenie
vložených investícií právoplatne zamietnutá. Právoplatný rozsudok v uvedenej veci je
záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre exekučný súd a ostatné orgány.
Oprávnený započítanie povinného ani podaním z 26. 6. 2014 ani vo vyjadrení k námietkam
z 30. 7. 2014 neuznal. Preto v danom prípade nedošlo k zániku pohľadávky oprávneného
a exekúcia v konaní je dôvodná. Na základe citovanej právnej úpravy a uvedených dôvodov
súd námietky povinného proti exekúcii I. výrokom zamietol.
Máme za to, že súd mal vyhovieť námietkam povinného a to z týchto dôvodov.
Dňa 30. 6. 2014 si povinný – sťažovateľ započítal voči oprávnenému pohľadávku
vo výške 7.858,87 € v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka so záväzkom – istinou
vo výške 7 858,87 € z titulu právoplatného rozsudku OS Poprad č. 19 C/29/2009 383, ktorý
je podkladom na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti potom povinný zdôrazňuje, že pokiaľ
súd v uznesení 7 Er/326/2014 zo dňa 17. 9. 2014 uviedol, že:
„Povinný však nepredložil súdu rozhodnutie súdu o tom, že oprávnený (terajší
vlastník objektu s. č. je povinný vrátiť povinnému náhradu nákladov v súvislosti
s vykonanou rekonštrukciou. Naopak, práve v konaní sp. zn. 18 Cb/76/2010 bola žaloba
povinného voči oprávnenému o zaplatenie vložených investícií právoplatne zamietnutá.
Právoplatný rozsudok v uvedenej veci je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre
exekučný súd a ostatné orgány.“
Je potrebné uviesť, že predmetom konania 18 Cb/76/2010 nebola pohľadávka, ktorú
si povinný uplatnil na započítanie voči oprávnenému. A taktiež poukazujeme na to,
že rozsudok v konaní 18 Cb/76/2010 je predmetom ústavnej sťažnosti vedenej na Ústavnom
súde SR pod sp. zn. I. ÚS 638/2014.
Ďalej chceme poukázať na existujúce súdne rozhodnutie, napr. uznesenie NS ČR
sp. zn. 20 CDO 1380/2004 podľa ktorého „z toho, že povinný může vznést námitku
započtení vzájemné pohledávky v exekuci, aniž by musel svůj nárok uplatnit samostatnou
žalobou, vyplývá, že tato pohledávka nemusí být judikátní (přiznaná soudním rozhodnutím
nebo jiným titulem), a má li základ v soukromnoprávním vztahu účastníků, může jít nejen
o pohledávku vyplývající z právního úkonu, ale i pohledávku opírající se o jinou právní
skutečnost (např. Ex delicto). Posuzování důvodnosti námitky započtení vzájemné
pohledávky povinného vůči oprávněnému znamená, že soud v řízení o zastavení exekuce
způsoby vlastními pro řízení uvedená v § 10 odst. 2 o. s. ř. zjišťuje, zda tvrzení pohledávky
vznikla, zda byl učiněn kompenzační projev, zda (a kdy) se obě pohledávky setkaly
a v jakém rozsahu. Za tím účelem je exekuční soud rovněž povinen nařídit jednání, k němuž
je třeba předvolat účastníky a všechny, jejichž přítomnost je třeba. To, že tvrzená
pohledávka není judikátní, popř. Nevzchází z dvoustranného právního úkonu účastníků a že
je tudíž „sporná“, nezbavuje soud povinnosti najisto postavit, zda jsou splněny
předpoklady, s nimiž objektivní právo spojuje zánik závazku.“,
ako aj uznesenie NS SR 6 M Cdo 12/2010.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa nášho názoru exekučný súd povinný
sa vecne zaoberať vznesenou námietkou započítania, a teda vo veci nariadiť pojednávanie,
a v konaní zistiť, či sťažovateľom – povinným tvrdená pohľadávka vznikla, či bol urobený
započítací prejav, či sa obidve pohľadávky stretli, a v akom rozsahu.
Súdom, ktorý rozhoduje o zastavení exekúcie, je exekučný súd (§ 45 EP), ktorý tvorí
predseda senátu ako samosudca. Súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania.
Rozhodujúca je pritom povaha dôvodu neprípustnosti exekúcie. Pojednávanie sa spravidla
nariadi pri zániku práva priznaného vykonávaným rozhodnutím a pri iných dôvodoch
neprípustnosti podľa § 57 ods. 1 písm. f) a g) EP. Pojednávanie sa však musí vždy nariadiť,
ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie na objasnenie skutkových a právnych otázok
spojených s tvrdeným dôvodom zastavenia exekúcie. Ústavnoprocesné právo o možnosti
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) sa aj tu uplatní
v celom rozsahu, vrátane konania a postupu odvolacieho súdu (v prípadoch, v ktorých
je proti uzneseniu podľa § 57 EP prípustné odvolanie).
Máme za to, že aj exekučný súd mal danú právnu situáciu posudzovať podľa § 667
ods. 1 Občianskeho zákonníka.
(1) Zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa.
Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca považovať len v prípade, že sa
na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu
nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému
v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou,
ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu
protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.
Máme za to, že Okresný súd v Poprade pochybil, keď neaplikoval pri rozhodovaní
vyššie uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka. Podľa nášho názoru bolo povinnosťou
súdu toto ustanovenie pri rozhodovaní vo veci aplikovať, keďže posledným prenajímateľom
nehnuteľnosti bol sťažovateľ a nie jeho právny predchodca, keďže navrhovateľ pokračoval
v nájme aj po zmene vlastníka a v čase ukončenia nájomného vzťahu bol vlastníkom
odporca.
Máme za to, že súd pri posúdení tejto otázky uprel ústavné právo sťažovateľa
na vlastnícke právo a zároveň mu odňal právo na súdnu ochranu, keď v rámci rozsudku
neaplikoval ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bolo porušené ústavné právo
sťažovateľa na nedotknuteľnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR ako aj právo
na spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy SR.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného ako aj zo samotného obsahu rozhodnutia toto
považujeme za arbitrárne, a preto zastávame názor, že napadnuté rozhodnutie Okresného
súdu v Poprade môže byť predmetom preskúmania Ústavným súdom SR.»
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd v Poprade uznesením č. 7 Er/326/2014 zo dňa 17. 9. 2014 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu v Poprade č. 7 Er/326/2014 39 zo dňa 17. 9. 2014
v I. výroku zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú
je Okresný súd Poprad povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu (I. výrokom uznesenia) č. k. 7 Er 326/2014 39 zo 17. septembra 2014,
ktorým okresný súd zamietol jej námietky (povinná v postavení žalovanej 2) proti exekúcii.
Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 326/2014 39 zo 17. septembra
2014 vyplýva, že okresný súd sa v súvislosti s námietkami sťažovateľky ako povinnej
v exekučnom konaní podrobne zaoberal vyhodnotením listinných dôkazov a zistil, že tieto
námietky nie sú dôvodné: „Povinný nijako nepreukázal, že po vzniku exekučného titulu
nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo ktoré bránia jeho
vymáhateľnosti alebo, že by tu boli iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Exekúcia
sa v tomto konaní vedie na základe riadneho a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol
povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému náhradu škody z dôvodu demontovania zariadenia
v objekte s. č. 424 v k. ú. Poprad, ktorý je vo vlastníctve oprávneného. Povinný namietal,
že došlo v zmysle § 667 ods. 1 Obč. zák. k započítaniu pohľadávky povinného voči
pohľadávke oprávneného, ktorá je predmetom tejto exekúcie. Povinný však nepredložil súdu
rozhodnutie súdu o tom, že oprávnený (doterajší vlastník objektu s. č. 424) je povinný vrátiť
povinnému náhradu nákladov v súvislosti s vykonanou rekonštrukciou. Naopak, práve
v konaní sp. zn. 18 Cb/76/2010 bola žaloba povinného voči oprávnenému o zaplatenie
vložených investícií právoplatne zamietnutá. Právoplatný rozsudok v uvedenej veci
je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre tento exekučný súd a ostatné orgány.
Oprávnený započítanie povinného ani podaním z 26. 6. 2014, ani vo vyjadrení k námietkam
z 30. 7. 2014 neuznal. Preto v danom prípade nedošlo k zániku pohľadávky oprávneného
a exekúcia v tomto konaní je dôvodná. Na základe cit. právnej úpravy a vyššie uvedených
dôvodov súd námietky povinného proti exekúcii I. výrokom tohto uznesenia zamietol.“
Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré
by nasvedčovali tomu, že by namietaný I. výrok rozhodnutia okresného súdu a jeho
odôvodnenie a závery z neho vyplývajúce bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popierali zmysel práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje a tvrdí,
že všeobecný súd mal (podľa nej správne) aplikovať § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
resp. že mal podporne použiť uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 M Cdo 12/2010, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Uznesenie okresného súdu obsahuje
jasnú, zrozumiteľnú a presvedčivú, vecnú argumentáciu.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie
návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Nad rámec tejto sťažnosti ústavný súd v súvislostiach uvádza, že ústavný súd
o sťažnosti sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základných práv rozsudkom
okresného súdu vo veci sp. zn. 18 Cb 76/2010 z 29. apríla 2013 a rozsudkami Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob 71/2013 a sp. zn. 5 Cob 72/2013 z 13. marca 2014 rozhodol
(v konaní na ktoré sa sťažovateľka odvoláva) uznesením č. k. I. ÚS 638/2014 11
z 28. októbra 2014 tak, že jej sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Argumentácia uvedená na s. 5 tohto rozhodnutia ústavného súdu sa týka aj aktuálne
posudzovanej sťažnosti sťažovateľky.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi I. výrokom uznesenia
okresného súdu č. k. 7 Er 326/2014 39 zo 17. septembra 2014 a namietaným porušením
(prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol
sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015