Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 212/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť neziskovej organizácie

, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Hviezdoslavova 2, Poprad, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Poprad č. k. zo 17. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť neziskovej organizácie o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2014 doručená sťažnosť neziskovej organizácie

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Hviezdoslavova 2, Poprad, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len

„okresný súd“) č. k. zo 17. septembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Na Exekútorskom úrade v Poprade je vedená exekúcia pod

č. Ex 90/14 vo veci oprávneného proti povinnému

o vymoženie istiny 7 858,87 € s prísl. Exekúcia je vykonávaná na základe exekučného titulu

– rozsudku Okresného súdu Poprad č. zo dňa 21. 3. 2013.

Uznesením Okresného súdu v Poprade č. zo dňa 17. 9. 2014,

právoplatné v II. a II. výroku dňa 24. 9. 2014 a III. výrokom právoplatné dňa 10. 10. 2014

súd rozhodol I. výrokom tak, že námietky proti exekúcii zamietol. II. výrokom súd námietky

proti trovám exekúcie zamietol. III. výrokom súd povolil odklad exekúcie do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti povinného z 24. 6. 2014

č. Rvp 7313/2014.

Voči I. a II. výroku uznesenia nie je odvolanie prípustné.

Okresný súd v Poprade vo svojom rozhodnutí konštatuje, že povinný nijako

nepreukázal, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik

vymáhaného nároku, alebo ktoré bránia jeho vymáhateľnosti, alebo že by tu boli iné

dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Exekúcia sa v tomto exekučnom konaní vedie

na základe riadneho a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol povinný zaviazaný

zaplatiť oprávnenému náhradu škody z dôvodu demontovania zariadenia v objekte s. č. 424

k. ú. Poprad, ktorý je vo vlastníctve oprávneného. Povinný namietal, že došlo v zmysle §

667 ods. 1 k započítaniu pohľadávky povinného voči pohľadávke

oprávneného, ktorá je predmetom tejto exekúcie. Povinný však nepredložil súdu

rozhodnutie o tom, že oprávnený /terajší vlastník objektu s. č. 424/ je povinný vrátiť

povinnému náhradu nákladov v súvislosti s vykonanou rekonštrukciou. Naopak, práve

v konaní sp. zn. bola žaloba povinného voči oprávnenému o zaplatenie

vložených investícií právoplatne zamietnutá. Právoplatný rozsudok v uvedenej veci je

záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre exekučný súd a ostatné orgány.

Oprávnený započítanie povinného ani podaním z 26. 6. 2014 ani vo vyjadrení k námietkam

z 30. 7. 2014 neuznal. Preto v danom prípade nedošlo k zániku pohľadávky oprávneného

a exekúcia v konaní je dôvodná. Na základe citovanej právnej úpravy a uvedených dôvodov

súd námietky povinného proti exekúcii I. výrokom zamietol.

Máme za to, že súd mal vyhovieť námietkam povinného a to z týchto dôvodov.

Dňa 30. 6. 2014 si povinný – sťažovateľ započítal voči oprávnenému pohľadávku

vo výške 7.858,87 € v zmysle so záväzkom – istinou

vo výške 7 858,87 € z titulu právoplatného rozsudku OS Poprad č. , ktorý

je podkladom na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti potom povinný zdôrazňuje, že pokiaľ

súd v uznesení zo dňa 17. 9. 2014 uviedol, že:

„Povinný však nepredložil súdu rozhodnutie súdu o tom, že oprávnený (terajší

vlastník objektu s. č. je povinný vrátiť povinnému náhradu nákladov v súvislosti

s vykonanou rekonštrukciou. Naopak, práve v konaní sp. zn. bola žaloba

povinného voči oprávnenému o zaplatenie vložených investícií právoplatne zamietnutá.

Právoplatný rozsudok v uvedenej veci je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre

exekučný súd a ostatné orgány.“

Je potrebné uviesť, že predmetom konania nebola pohľadávka, ktorú

si povinný uplatnil na započítanie voči oprávnenému. A taktiež poukazujeme na to,

že rozsudok v konaní je predmetom ústavnej sťažnosti vedenej na Ústavnom

súde SR pod sp. zn. .

Ďalej chceme poukázať na existujúce súdne rozhodnutie, napr. uznesenie NS ČR

sp. zn. podľa ktorého „z toho, že povinný může vznést námitku

započtení vzájemné pohledávky v exekuci, aniž by musel svůj nárok uplatnit samostatnou

žalobou, vyplývá, že tato pohledávka nemusí být judikátní (přiznaná soudním rozhodnutím

nebo jiným titulem), a má li základ v soukromnoprávním vztahu účastníků, může jít nejen

o pohledávku vyplývající z právního úkonu, ale i pohledávku opírající se o jinou právní

skutečnost (např. Ex delicto). Posuzování důvodnosti námitky započtení vzájemné

pohledávky povinného vůči oprávněnému znamená, že soud v řízení o zastavení exekuce

ůsoby vlastními pro řízení uvedená v o. s. ř. zjišťuje, zda tvrzení pohledávky

vznikla, zda byl učiněn kompenzační projev, zda (a kdy) se obě pohledávky setkaly

a v jakém rozsahu. Za tím účelem je exekuční soud rovněž povinen nařídit jednání, k němuž

je třeba předvolat účastníky a všechny, jejichž přítomnost je třeba. To, že tvrzená

pohledávka není judikátní, popř. Nevzchází z dvoustranného právního úkonu účastníků a že

je tudíž „sporná“, nezbavuje soud povinnosti najisto postavit, zda jsou splněny

předpoklady, s nimiž objektivní právo spojuje zánik závazku.“,

ako aj uznesenie NS SR .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa nášho názoru exekučný súd povinný

sa vecne zaoberať vznesenou námietkou započítania, a teda vo veci nariadiť pojednávanie,

a v konaní zistiť, či sťažovateľom – povinným tvrdená pohľadávka vznikla, či bol urobený

započítací prejav, či sa obidve pohľadávky stretli, a v akom rozsahu.

Súdom, ktorý rozhoduje o zastavení exekúcie, je exekučný súd (§ 45 EP), ktorý tvorí

predseda senátu ako samosudca. Súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania.

Rozhodujúca je pritom povaha dôvodu neprípustnosti exekúcie. Pojednávanie sa spravidla

nariadi pri zániku práva priznaného vykonávaným rozhodnutím a pri iných dôvodoch

neprípustnosti podľa § 57 ods. 1 písm. f) a g) EP. Pojednávanie sa však musí vždy nariadiť,

ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie na objasnenie skutkových a právnych otázok

spojených s tvrdeným dôvodom zastavenia exekúcie. Ústavnoprocesné právo o možnosti

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ( SR) sa aj tu uplatní

v celom rozsahu, vrátane konania a postupu odvolacieho súdu (v prípadoch, v ktorých

je proti uzneseniu podľa § 57 EP prípustné odvolanie).

Máme za to, že aj exekučný súd mal danú právnu situáciu posudzovať podľa § 667

ods. 1 .

(1) Zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa.

Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca považovať len v prípade, že sa

na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu

nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému

v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou,

ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu

protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.

Máme za to, že Okresný súd v Poprade pochybil, keď neaplikoval pri rozhodovaní

vyššie uvedené ustanovenie . Podľa nášho názoru bolo povinnosťou

súdu toto ustanovenie pri rozhodovaní vo veci aplikovať, keďže posledným prenajímateľom

nehnuteľnosti bol sťažovateľ a nie jeho právny predchodca, keďže navrhovateľ pokračoval

v nájme aj po zmene vlastníka a v čase ukončenia nájomného vzťahu bol vlastníkom

odporca.

Máme za to, že súd pri posúdení tejto otázky uprel ústavné právo sťažovateľa

na vlastnícke právo a zároveň mu odňal právo na súdnu ochranu, keď v rámci rozsudku

neaplikoval ustanovenie . Bolo porušené ústavné právo

sťažovateľa na nedotknuteľnosť vlastníckeho práva podľa SR ako aj právo

na spravodlivý proces podľa SR.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného ako aj zo samotného obsahu rozhodnutia toto

považujeme za arbitrárne, a preto zastávame názor, že napadnuté rozhodnutie Okresného

súdu v Poprade môže byť predmetom preskúmania Ústavným súdom SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Poprade uznesením č. zo dňa 17. 9. 2014 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR ako aj jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu v Poprade č. zo dňa 17. 9. 2014

v I. výroku zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú

je Okresný súd Poprad povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

okresného súdu (I. výrokom uznesenia) č. k. zo 17. septembra 2014,

ktorým okresný súd zamietol jej námietky (povinná v postavení žalovanej 2) proti exekúcii.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. zo 17. septembra

2014 vyplýva, že okresný súd sa v súvislosti s námietkami sťažovateľky ako povinnej

v exekučnom konaní podrobne zaoberal vyhodnotením listinných dôkazov a zistil, že tieto

námietky nie sú dôvodné: „Povinný nijako nepreukázal, že po vzniku exekučného titulu

nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo ktoré bránia jeho

vymáhateľnosti alebo, že by tu boli iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Exekúcia

sa v tomto konaní vedie na základe riadneho a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol

povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému náhradu škody z dôvodu demontovania zariadenia

v objekte s. č. 424 v k. ú. Poprad, ktorý je vo vlastníctve oprávneného. Povinný namietal,

že došlo v zmysle § 667 ods. 1 Obč. zák. k započítaniu pohľadávky povinného voči

pohľadávke oprávneného, ktorá je predmetom tejto exekúcie. Povinný však nepredložil súdu

rozhodnutie súdu o tom, že oprávnený (doterajší vlastník objektu s. č. 424) je povinný vrátiť

povinnému náhradu nákladov v súvislosti s vykonanou rekonštrukciou. Naopak, práve

v konaní sp. zn. bola žaloba povinného voči oprávnenému o zaplatenie

vložených investícií právoplatne zamietnutá. Právoplatný rozsudok v uvedenej veci

je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre tento exekučný súd a ostatné orgány.

Oprávnený započítanie povinného ani podaním z 26. 6. 2014, ani vo vyjadrení k námietkam

z 30. 7. 2014 neuznal. Preto v danom prípade nedošlo k zániku pohľadávky oprávneného

a exekúcia v tomto konaní je dôvodná. Na základe cit. právnej úpravy a vyššie uvedených

dôvodov súd námietky povinného proti exekúcii I. výrokom tohto uznesenia zamietol.“

Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré

by nasvedčovali tomu, že by namietaný I. výrok rozhodnutia okresného súdu a jeho

odôvodnenie a závery z neho vyplývajúce bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popierali zmysel práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje a tvrdí,

že všeobecný súd mal (podľa nej správne) aplikovať ,

resp. že mal podporne použiť uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Uznesenie okresného súdu obsahuje

jasnú, zrozumiteľnú a presvedčivú, vecnú argumentáciu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Nad rámec tejto sťažnosti ústavný súd v súvislostiach uvádza, že ústavný súd

o sťažnosti sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základných práv rozsudkom

okresného súdu vo veci sp. zn. z 29. apríla 2013 a rozsudkami Krajského

súdu v Prešove sp. zn. a sp. zn. z 13. marca 2014 rozhodol

(v konaní na ktoré sa sťažovateľka odvoláva) uznesením č. k.

z 28. októbra 2014 tak, že jej sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Argumentácia uvedená na s. 5 tohto rozhodnutia ústavného súdu sa týka aj aktuálne

posudzovanej sťažnosti sťažovateľky.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi I. výrokom uznesenia

okresného súdu č. k. zo 17. septembra 2014 a namietaným porušením

(prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , resp. práva podľa dohovoru, odmietol

sťažnosť sťažovateľky podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015